Turecko je najsekulárnejšou krajinou Blízkeho východu. Pôvodné turecké kmene boli síce nomádskeho pôvodu ale na rozdiel od ďalších kočovných ázijských národov bola ich prednosťou výnimočná schopnosť adaptácie. Tradičný názor, že Turecko sa začalo sekularizovať po I.svetovej vojne pod vedením Kemala Ataturka je mylný. Už osmanskí sultáni sa snažili vo svojej ríši zavádzať rôzne reformy európskeho typu. Potom ako sa po roku 1362 osmanské vojská zmocnili väčšej časti Balkánu, začali osmanskí vládcovia o svojej ríši uvažovať ako o európskej mocnosti. Osmanská expanzia pokračovala až do strednej Európy, kde bola v roku 1683 zastavená pri Viedni.

 

Od roku 1536 začali Osmani nadväzovať intenzívne obchodné styky s Francúzskom, Veľkou Britániou, Holandskom, Pruskom, Švédskom, Dánskom a Španielskom. V roku 1604 dokonca Osmani zaručili Francúzom, že budú chrániť práva katolíkov v Palestíne. Po roku 1792 boli otvorené prvé osmanské ambasády v Londýne, Viedni, Paríži a Berlíne. Na prelome 18. a 19. stor. sa začala Osmanská ríša intenzívne westenizovať. V prvom rade dochádzalo k reformám armády pod vedením európskych inštruktorov. Politické reformy sa presadzovali počas obdobia Tanzimat (1839-1876). Zavádzalo sa sekulárne školstvo podľa európskeho vzoru, občania ríše mali zaručené právo na život, majetok a bezpečnosť, zaviedol sa sekulárny zákonník a v osmanských mestách sa začal užívať západný štýl obliekania. V roku 1876 bola schválená ústava a ustanovený parlament (Salíni, 2009).

 

Blízky východ je regiónom s nesporne najväčším destabilizačným potenciálom pre celý systém medzinárodných vzťahov. Jedným z dôvodom je fakt, že je tu koncentrovaná väčšina globálnych zásob ropy a zemného plynu. Hoci je laikmi z kultúrneho hľadiska bežne vnímaný ako homogénny celok, v skutočnosti ide o veľmi heterogénnu oblasť obývanú rôznorodými národmi so špecifickým historickým vývojom. Tieto rozdiely v kultúrno-historických identitách jednotlivých štátov vyostrujú konflikt, ktorý na Blízkom východe prebieha posledných šesť desaťročí.

 

Hlavnou príčinou začarovaného kruhu blízkovýchodného násilia bolo vytvorenie Izraela v roku 1948, čo narušilo rovnováhu síl v regióne. Od roku 1948 je preto z hľadiska neorealizmu vzťah medzi Izraelom a moslimskými krajinami primárne determinovaný nedôverou a bezpečnostnou dilemou. Po začatí Studenej vojny sa napätie na Blízkom východe ešte zvýšilo, keďže USA a ZSSR sa tu snažili presadzovať svoje záujmy v kontexte vzájomného globálneho súperenia. Najmä pre USA získal tento región strategický význam, keďže prostredníctvom blízkovýchodnej ropy zaisťovali energetickú a celkovú hospodársku bezpečnosť západnej Európy. Washington aj týmto spôsobom zabezpečil, aby sa sovietskemu komunizmu nepodarilo ovládnuť priestor celej Európy.

Poďme sa pozrieť na celkom odlišné skúsenosti obidvoch krajín v oblasti medzinárodného obchodu. Tak Čína ako Rusko začínali na rovnakej pozícii. Obidvaja mali prísny systém ústredného riadenia vykonávaného monopolom zahraničného obchodu. Tak Mao ako Stalin verili v sebestačnosť a mali odpor k závislosti na iných krajinách. Sovietske Rusko vytvorilo obchodné spoločenstvo komunistických štátov vo východnej Európe, ktorým obmedzilo závislosť na Západe. Obe krajiny zmeškali mohutnú povojnovú expanziu obchodu tým, že sa obrátili dovnútra. Čínsky úspech v získavaní zahraničného kapitálu a skúseností a predaji vyrábaných produktov na zahraničných trhoch je dobre zdokumentovaný. Pevná ruka Teng Siao-Pchinga a jeho nasledovníkov v podpore čínskej globalizácie sa nedá opomenúť. Otvorenie ekonomiky svetovým trhom nie je niečo čo sa dá spraviť zdola. Čínski lídri neboli bez vzoru. Nemohli si nevšimnúť očividné zmeny neďalekých štyroch juhovýchodných ázijských tigrov. Čínsky vstup na svetový trh sa datuje okolo roku 1980, kedy boli v okolí Hong-Kongu zriadené prvé zóny voľného obchodu.
 

 

 

Belgický stranícky systém patrí k najkomplikovanejším v rámci Európskej únie. Je výrazne rozdelený na strany regionálne, ktoré operujú len v regiónoch a mimo svojho teritória nemajú vysokú podporu a strany federálne, ktoré zaujali úlohu v rámci celorepublikovej politickej scény. Výrazným prvkom v celej mocenskej štruktúre sú regionálne subsystémy, v ktorých nachádzame drvivú väčšinu relevantných belgických strán. Táto roztrieštenosť má za následok o. i. aj vzostup separatizmu v krajine a kontinuálne etnické napätie a socio-kultúrnu diferenciáciu, miestami až polarizáciu.

Nacionalizmus v Talianskej republike je silno prepojený s fašistickou érou krajiny. Hlavnou črtou je konfliktná línia Sever-Juh, ktorú zastupujú dva metodologicky odlišné typy nacionalizmov V tomto konflikte primárne nehrá dôležitú úlohu antisemitizmus ako vo väčšine prejavov nacionalistických síl v EÚ, ale regionalizmus a nacionálny socializmus, ktorý sa prejavuje v tejto krajine pod maskou pokrokovej nacionalistickej politiky. Ide o pochopiteľný fakt, keďže do 60-tych rokov 19. storočia bolo Taliansko len územie s množstvom kniežatstiev a lokálnych autorít. Druhé obdobie vzostupu národa nastalo počas vlády Benita Mussoliniho, kedy sa Taliansko stalo jednou z európskych veľmocí. Nacionalizmus (regionalizmus) v krajine sa rovnako vyvíjal dvomi paralelnými smermi. Na juhu to bola postfašistická MSI a na severe krajiny postupná evolúcia líg a dominancia Ligy Severu.