Ruská federácia sa po nástupe Vladimira Putina k moci stáva čoraz silnejším a sebavedomejším aktérom medzinárodnej politiky. Putinovi sa venovali už stovky kníh a článkov, menej sa však už hovorí o ruskej zahraničnej politike za čias Borisa Jeľcina. Túto prácu uvádzame ako úvod k rozsiahlej analýze ruskej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ktorú Project ARES uverejní na jar 2009.
„Romantické ilúzie“
Prvá etapa je datovaná jeseňou 1990 – augustom 1991. Môžeme ju považovať za etapu „romantických ilúzií“. [2] Táto etapa je charakteristická čoraz viac narastajúcim súperením nových ruských predstaviteľov s ústrednými zväzovými orgánmi, snahou o obhájenie svojej suverenity. Počas tohto obdobia sa zahraničná politika nového Ruska len rodila a nachádzala sa v tieni zväzovej zahraničnej politiky. Za všetko zodpovedal Zväz.[3] Preto bolo možné robiť plány, mať svoje ilúzie a podobne. Tým viac, že ľudia, ktorí stáli na čele ruského Ministerstva zahraničných vecí (MZV), boli dostatočne mladí. Napríklad, A. Kozyrev mal v čase svojho vymenovania za ministra zahraničia Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky len 39 rokov
Viditeľný nárast snáh Ruska a iných republík Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR) o dosiahnutie väčšej samostatnosti vo svojich vnútorných záležitostiach bol sprevádzaný posilnením ich snáh o realizáciu nezávislej zahraničnej politiky. Z tohto dôvodu sa objavil nový jav pre zahraničnú politiku ZSSR a Ruska: potreba budovania a posilňovania dobrých susedských vzťahov s republikami (a po decembri 1991 nezávislými štátmi blízkeho zahraničia), ktoré boli predtým súčasťou jednotného centralizovaného štátu a bezpodmienečne sa podriaďovali diktátu centra.[4] Vcelku v období od decembra 1990 do augusta 1991, čiže do rozpadu ZSSR, zahraničnopolitická stratégia Ruska vychádzala z odmietnutia globálnej stratégie a jej výmeny za racionálne-regionálnu stratégiu.
Po augustových udalostiach začal byť dôraz čoraz viac kladený na zvýšenie suverénnej role Ruska. Nastala druhá etapa – etapa „infantilnej eufórie“, ktorá sa začala odvíjať po dosiahnutí úspechu v boji o nezávislosť, resp. slobody. Táto etapa, ktorá trvala až do konca decembra 1991 sa skončila po rozpade ZSSR, osamostatňovaní sa jednotlivých republík a nakoniec vyhlásením Ruska za dediča ZSSR.
Hlavné charakteristické črty danej etapy vychádzajú predovšetkým z rapídneho poklesu úlohy a prestíže zväzového centra a taktiež z rapídneho nárastu úlohy bývalých zväzových republík, čo bolo sprevádzané ich odmietnutím podriadiť sa vôli Moskvy. Zmena úlohy centra prebiehala v podmienkach rýchlej reorientácie zahraničných vzťahov prakticky všetkých bývalých zväzových republík.
Čo sa týka Ruska, tak práve v tomto období sa v jeho zahraničnej politike objavuje proatlantické smerovanie. Novú prozápadnú zahraničnopolitickú stratégiu Ruska jasne sformuloval minister zahraničných vecí A. Kozyrev. [5] Mesiac po puči vyhlásil, že záujmy zahraničnej politiky ruského štátu musia byť podriadené historickej úlohe transformácie Ruska „z nebezpečného chorého obra Eurázie na účastníka západnej zóny rozkvetu.“[6]
Podľa ruského ministra, na riešenie individuálnych a všeobecných úloh (odzbrojenie, globálna ekologická a ekonomická spolupráca, účasť v Bezpečnostnej rade OSN) by pre suverénne republiky spoločne s posilnením vlastných diplomatických štruktúr, bolo politicky a ekonomicky relevantné využívať mechanizmus zväzového MZV a veľvyslanectiev ZSSR. Spolu s tým sa predpokladalo, že väčšina funkcií bude odovzdaná republikám. Ale už o niekoľko dní Kozyrev počas svojho rozhovoru pre „Izvestia“ (2. október 1991) úplne inak definoval zahraničnopolitické priority:
rozdelenie funkcií medzi centrom a republikami musí prameniť z potrieb a konkrétnych reálií;
strategické vektory zahraničnej politiky bude definovať zväzové MZV;
zväzové MZV bude plniť aj koordinačnú funkciu, predovšetkým v oblasti riešenia problémov globálneho charakteru;
bilaterálne vzťahy, obzvlášť so susednými štátmi, prevezmú na seba republiky. [7]
Okrem toho je tento rozhovor ministra zaujímavý aj z pohľadu vertikálneho a horizontálneho rozdelenia priorít zahraničnej politiky. Z pohľadu vertikálneho rozdelenia priorít išlo o ústup od vojenských priorít k ekonomickým, k cieľu ekonomickej obnovy Ruska. Ďalej Kozyrev tvrdil, že v tých regiónoch, kde Rusko nemá ekonomické záujmy by sa malo správať skromnejšie.[8] „Je potrebné sa orientovať na USA, Západnú Európu, Japonsko,“ – hovoril Kozyrev.
Z pohľadu horizontálneho rozdelenia priorít, tvoril prvý okruh záujmov Ruska suverénne štáty nachádzajúce sa na územiach bývalých zväzových republík. Charakter vzťahov s nimi mal byť rôzny – aj federatívny, aj konfederatívny, aj zmluvný. Druhý okruh tvorila severná pologuľa – USA, Japonsko, Kórea, Čína, Východná Európa. Tretí okruh predstavovali vzdialenejšie krajiny „tretieho sveta“.[9] 9
Takto romanticky ba až utopicky, rozmýšľal minister Kozyrev na začiatku októbra 1991. Ale už o tri týždne, koncom októbra 1991 sa jeho vyhlásenia prudko zmenili. Prakticky odmietol svoju tézu o koordinácii záujmov a potrieb Zväzu a republík. Takým spôsobom možno povedať, že v priebehu dvoch mesiacov ruské MZV prekonalo obrovskú vzdialenosť. Uskutočnil sa prvý obrat v zahraničnej politike Ruska.
Hlavnou črtou zahraničnej politiky Ruska počas tretej etapy, ktorá trvala od decembra 1991 do decembra 1992 bol „atlantizmus“ s dôrazom na budovanie blízkych vzťahov s USA. [10] Vcelku sa jednalo o etapu „prílišných nádejí na Západ“ a na životaschopnosť SNŠ. Po suverenizácii republík sa situácia vyvíjala takým spôsobom, že v druhej polovici decembra 1991 a začiatkom roka 1992 bolo Rusko a iné štáty SNŠ uznané ako nezávislé väčšinou krajín sveta. Podľa údajov z 3. januára 1992 uznalo Rusko ako nezávislý štát 105 štátov. Veľmi dôležité bolo, že západné štáty sa pozerali na Rusko ako na „štát – pokračovateľa“ ZSSR. Preto nebola vyžadovaná ani opätovná akreditácia zahraničných veľvyslancov v Moskve a veľvyslancov bývalého ZSSR v zahraničí. Na základe prosby MZV Ruska boli diplomatické a konzulárne zastupiteľské úrady bývalého ZSSR uznané ako diplomatické a konzulárne zastupiteľské úrady Ruskej federácie (RF). Okrem toho sa Rusko zaviazalo plniť všetky medzinárodné zmluvy ZSSR. Rusko vymenilo ZSSR v Bezpečnostnej rade Organizácie spojených národov (OSN). [11]
Radikálne zmeny, ktoré sa uskutočnili v ZSSR v decembri 1991 boli analyzované ministrom Kozyrevom v článku „Formovanie Spoločenstva nezávislých štátov vytvoreného na kúskoch bývalého ZSSR“. SNŠ považoval minister za prioritu ruskej diplomacie. Taktiež vyzýval k radikálnemu zníženiu počtov jadrových zbraní, ukončeniu pretekov v zbrojení a podobne. Obzvlášť vyzdvihoval vzťahy s USA a krajinami Západu ako celku. Podľa jeho názoru sa jednalo o „prirodzených spojencov Ruska“. [12]
Vcelku bol rok 1992 pre ruskú diplomaciu náročný, keďže bolo potrebné kardinálne zmeniť obsah svojej činnosti a začať klásť dôraz na ekonomické potreby krajiny. Okrem toho sa ruská diplomacia musela začať orientovať v absolútne novej sfére – blízkom zahraničí („bližneje zarubežie“) resp. bývalých zväzových republikách. Okrem toho sa v roku 1992 prejavil ďalší dôležitý aspekt – mnohé subjekty Ruskej federácie začali deklarovať svoje snahy o realizáciu zahraničnopolitickej činnosti. Súčasne so zmenou obsahu zahraničnopolitickej činnosti prebiehala aj štrukturálna prestavba aparátu MZV.
„Začiatok triezvenia“
V decembri 1992 sa začala nová, štvrtá etapa zahraničnopolitickej činnosti nového Ruska, ktorá taktiež trvala presne rok, čiže do decembra 1993, keď bola schválená nová Ústava. Počas tejto etapy bol k západnému vektoru (ktorý naďalej ostával hlavným) dodaný východný vektor a v ruskej diplomacii sa začali prejavovať snahy o obnovenie svojich vzťahov na Východe. Určitá reorientácia zahraničnej politiky Ruska bola vyvolaná predovšetkým tým, že západný smer nebol taký „plodný“ ako sa najprv očakávalo, ale taktiež aj objektívnymi faktormi: eurázijskou geostrategickou polohou Ruska, rýchlym nárastom významu ázijsko-pacifického regiónu v svetovej ekonomike, predchádzajúcimi tradíciami a podobne. [13]
Vývoj zahraničnopolitických udalostí jasne preukázal, že Rusko sa nemôže orientovať len na Západ. Vyhlásil to aj samotný Kozyrev počas svojho vystúpenia na rokovaní Najvyššej rady 22. októbra 1992, kde tvrdil, že „Rusko nesmie zužovať rámce partnerstva vyberajúc si medzi Východom a Západom. Spektrum jeho záujmov je oveľa širší a je potrebné brať do úvahy maximum možnej spolupráce“. [14] Nasledovali aj konkrétne kroky. V novembri 1992 sa uskutočnila návšteva prezidenta Borisa Jeľcina v Južnej Kórei a v polovici decembra v Číne. Obe návštevy sú hodnotené ako úspešné. Onedlho po tom sa ruská diplomacia obrátila aj na Sever a Juh. 11. januára 1993 Rusko, Nórsko, Švédsko, Island, Fínsko a Dánsko založili Radu pre Barentsove more, ktorej hlavnou úlohou bolo vypracovanie východísk pre koordináciu spolupráce v ekonomike, ochrane životného prostredia, ťažbe surovín, budovaní infraštruktúry, ochrane práv pôvodného obyvateľstva. Deklaráciu o spolupráci podpísali taktiež predstavitelia EÚ; ako pozorovatelia boli na konferencii prítomní aj predstavitelia USA, Japonska a Kanady.[15]
Čo sa týka južného smeru, tak návštevy Kozyreva v Iráne a Jeľcina v Grécku, ako aj iné akcie (napríklad v rusko-tureckých vzťahoch) svedčia o tom, že aj tomuto spektru zahraničnej politiky sa začala venovať neformálna pozornosť. Po otvorení južného smeru bol ukončený prvý cyklus formovania novej zahraničnopolitickej doktríny Ruska a v nej boli definované všetky smery (západný, východný, severný a južný). Druhým dôležitým výsledkom tohto obdobia bola určitá pragmatizácia zahraničnopolitickej činnosti Ruska, čiastočné vzdanie sa utopických nádejí z prvého a druhého obdobia.
Legitimizácia a utvrdenie prezidentskej zahraničnej politiky
Po schválení novej Ústavy Ruskej federácie a uskutočnení volieb do Federálneho zhromaždenia 12. decembra 1993 nastala v ruskej zahraničnej politike piata etapa. Od všetkých ostatných sa líši hlavne tým, že nová prezidentská podstata tejto politiky získala ústavnú bázu. Iné odlišnosti tohto obdobia predstavuje transformácia „atlantizmu“ na „europeizmus“, ďalšie posilnenie ázijského vektora, obzvlášť blízkovýchodného, a pokusy o hájenie štátnych záujmov Ruska.[16] Avšak ciele a úlohy, ktoré boli postavené pred ruskou zahraničnou politikou boli nerealistické a nebolo ich možné naplniť. Predovšetkým kvôli vojne v Čečensku (december 1994), ktorá podstatne poškodila medzinárodnú prestíž Ruska. Od tohto okamihu sa pre Rusko začína séria neúspechov na medzinárodnej scéne, ktorá pokračovala aj v roku 1995. Neúspechy sa stali natoľko očividnými, že ich bol nútený uznať aj oficiálny Kremeľ, vrátane prezidenta Ruska. Počas svojho vystúpenia 8. septembra 1995 na tlačovej konferencii Jeľcin po prvý krát prudko vyhlásil, že je nespokojný s prácou ruského MZV, vrátane samotného ministra. [17] Začiatkom januára 1996 bol Kozyrev odvolaný a na za ministra zahraničia bol vymenovaný predchádzajúci riaditeľ Služby pre zahraničnú rozviedku Jevgenij Primakov. [18] Po jeho vymenovaní sa začala nová šiesta etapa, ktorú môžeme charakterizovať ako etapu pragmatizmu a hájenia národných záujmov.
Pragmatizmus a hájenie národných záujmov
Už počas prvých mesiacov boli jasne naznačené priority činnosti Primakova na medzinárodnej scéne. Táto činnosť zahŕňala tri dôležité prvky:
prechod od bipolárneho mieru k multipolárnemu;
vybudovanie vzťahov medzi protivníkmi v Studenej vojne;
realizácia aktívnej zahraničnej politiky z pozície veľmoci v súčasnej geopolitickej situácii.
Názory Primakova na nový svetový poriadok a miesto Ruska v modernom svete sa stali v porovnani s jeho predchodcom viac precíznymi a systémovými a viaceré oporné body jeho videnia medzinárodných vzťahov sa stali očividnými už na jeho prvej tlačovej konferencii, ktorá sa uskutočnila po vymenovaní za ministra. Počas tlačovej konferencie Primakov vyčlenil štyri hlavné priority zahraničnej politiky Ruska:
Vytvorenie najlepších podmienok prispievajúcich k posilneniu územnej celistvosti.
Upevnenie dostredivých tendencií na území bývalého ZSSR. Toto prirodzene neznamená obnovenie ZSSR v niekdajšej forme. Suverenita republík je neodvolateľná, ale toto nevylučuje potrebu reintegračných procesov v prvom rade v ekonomickej oblasti.
Stabilizácia medzinárodnej situácie na regionálnej úrovni, predovšetkým na úrovni SNŠ a na Balkáne.
Rozvoj takých medzinárodných vzťahov, ktoré by zamedzili vzniku nových ohnísk napätia a šíreniu zbraní hromadného ničenia.[19]
Zahraničná politika Ruska podľa Primakova mala byť aktívnou vo všetkých smeroch, kladúc dôraz na USA, európske krajiny, Čínu, Indiu, Japonsko, Blízky a Stredný Východ, Kanadu, krajiny ázijsko-pacifického regiónu. [20] Primakov vystupoval ako veľký protivník rozširovania NATO a neustále zdôrazňoval potrebu okamžitej ratifikácie zmluvy o obmedzení strategických jadrových zbraní - START-2 (Strategic Arms Reduction Talks).
Po opätovnom zvolení Jeľcina za prezidenta Ruska (1996) Primakov v jednom zo svojich rozhovorov už trochu inak definoval priority zahraničnopolitickej činnosti Ruska: pokračovanie aktívneho hľadania svojho miesta v modernom svete; zaistenie moci ťažko formujúceho sa demokratického štátu.
K týmto cieľom boli priradené aj určité princípy:
Hájiť národné záujmy Ruska aj v prípade, pokiaľ sa jedná o rozpor s USA – ale v rámci partnerstva, nie konfrontácie;
Bipolárny svet by sa mal transformovať nie na unipolárny pod velením USA, ale na multipolárny, kde Rusko bude mať viac priestoru pre manévrovanie pri hájení národných záujmov. [21]
Primakovova politika vychádzala z tézy, že Rusko síce nemôže dosiahnuť aktuálne vedúce postavenie Spojených štátov vo svetovej politike, môže však významným spôsobom prispieť k tvorbe tzv. multipolárneho sveta, ktorý obnoví postavenie Ruska ako jedného z centier svetovej politiky. Medzi „póly“ svetovej politiky, ktoré by sa mali podieľať na rozdelení svetovej moci, ruský minister zahraničných vecí zaradil Európsku úniu, Čínu, Japonsko, juhovýchodnú Ázia (ASEAN), Latinskú Ameriku a, prirodzene, Spojené štáty a Rusko (vrátane SNŠ).[22] Primakovova verzia multipolárneho sveta, poslúžila ako zdôvodnenie pre politiku zblíženia Ruska s Čínou, Iránom a Irakom v priebehu roku 1996. Primakov sa snažil dosiahnuť exkluzívne postavenie Ruska na Kaukaze a v strednej Ázii, podporoval nevyhnutnosť integrácie krajín SNŠ s Ruskom, bol stúpencom únie s Bieloruskom a presadzoval použitie sily v regióne bývalého ZSSR. Primakovovu doktrínu by bolo možné definovať ako politiku snažiacu sa o zníženie sily a vplyvu Spojených štátov a zároveň zvýšenie sily a vplyvu Ruska na strednom Východe a v Eurázii.[23]
Dôležitým (ak nie najdôležitejším) momentom v zahraničnej politike Ruska počas éry Primakova bola snaha prejsť k formule viac zodpovedajúcej aj štatútu Ruska vo svete, aj ruským národným záujmom: rovnoprávne partnerstvo. Druhým podstatným faktorom zahraničnej politiky Primakova bola snaha o diverzifikáciu medzinárodných kontaktov Ruska. Tá priniesla aj konkrétne „plody“, ako napríklad posilnenie vzťahov s Čínou a Indiou, resp. krajinami Latinskej Ameriky. Vcelku za dva a pol roka práce Primakova na poste šéfa diplomacie získala zahraničná politika Ruska nielen tvrdý základ, ale začala byť aj viac orientovaná na národné záujmy a stala sa pragmatickejšou.
Línia Primakova bola ďalej rozvíjaná jeho nástupcom – Igorom Ivanovom, ktorý sa stal ministrom zahraničia v septembri 1998 na základe odporúčania Primakova. Zahraničná politika Ivanova sa prakticky ničím nelíši od politiky jeho predchodcu, čo nám umožňuje hovoriť o jednotnej línii dvoch ministrov, čiže o „línii Primakov – Ivanov“.
Konfigurácia zahraničných vzťahov Ruska v období 1991 – 1999
Počas 90. rokov sa objavilo množstvo geopolitických koncepcií, ktoré rôzne definovali postavenie Ruska vo svete. Prebiehali večné spory medzi prívržencami „zapadničestva“ a „slovanofilstva“, často bolo počuť aj stúpencov „euroázijstva“. V tejto súvislosti je veľmi aktuálne preskúmanie geografickej konfigurácie moderných zahraničných vzťahov s cieľom definovania toho, nakoľko sa reálie odlišujú od geopolitických projektov a aké bolo reálne geopolitické postavenie Ruska.
Moderná geopolitická analýza operuje množstvom kvantitatívnych ukazovateľov. Možno spomenúť: štruktúru zahraničnoekonomických vzťahov (objem exportných a importných operácií podľa krajín), počet diplomatických misií a iné. Ako jeden z hlavných ukazovateľov zahraničnopolitických vzťahov krajiny slúžia návštevy jej vedúcich politikov v zahraničí a návštevy zahraničných politických činiteľov v príslušnej krajine. Prieskum dynamiky geografie návštev umožňuje pochopiť aktuálne geopolitické postavenie Ruska. Zvláštnu pozornosť si vyžaduje zahraničnopolitická aktivita v období 1995 – 1999, keď sa formovali kontúry zahraničnej politiky postsovietskeho Ruska.
Hlavné závery údajov uvedených v tabuľkách smerujú k nasledovnému:
1.V rokoch 1991 – 1994 sa prudko zmenili zahraničnopolitické kontakty krajiny. Po rozpade ZSSR sa „saldo“ návštev z kladného zmenilo na záporné, čo odzrkadľovalo zníženie záujmu o Rusko vo svete a stratu štatútu globálnej veľmoci. Veľmi dobre to môžeme vidieť na príklade vzťahov so Západom. V dobe 1992 – 1994 sa postupne znižovala zahraničnopolitická aktivita Ruska na pozadí rozvoja krízových javov v ekonomike a nestability jeho politického systému. K roku 1994 boli zahraničné kontakty prakticky zastavené. Obnova ruskej zahraničnej politiky sa začala v roku 1995.
2. Geografické prerozdelenie zahraničných návštev ruských predstaviteľov ešte raz potvrdzuje, že Rusko sa počas 90. rokov stalo viac eurázijskou než svetovou veľmocou: „odišlo“ z Afriky, značne znížilo svoju aktivitu v Latinskej Amerike a niektorých regiónoch Ázie. Možnosti ruského vplyvu na svetové udalosti sa prudko znížili.
3. Cítiteľný posun v zahraničnopolitickej činnosti krajiny nastal v roku 1996, keď ministra zahraničia Kozyreva vymenil Jevgenij Primakov. Tento prelom odzrkadľuje zvýšenie kontaktov so štátmi SNŠ. Stabilitu nových trendov potvrdili aj skúsenosti z nasledovných rokov (obzvlášť 1999), keď sa krajiny SNŠ stali hlavným smerom pre výmeny návštev. Pri tom Rusko ostávalo geopolitickým centrom, keďže „saldo“ návštev je preň kladné (predstavitelia štátov SNŠ častejšie navštevovali Rusko než ruskí predstavitelia štáty SNŠ).
4.Východná (stredná) Európa prestala byť centrom zahraničnopolitickej aktivity Ruska mimo bývalých sovietskych hraníc.
5.Hlavným smerom zahraničnopolitickej aktivity Ruska v ďalekom zahraničí bola stabilne západná Európa, na ktorú pripadalo okolo tretiny výmen zahraničných návštev. Tento podiel sa radikálne znížil v roku 1999 (následok kosovskej krízy).
6. Pod vedením Primakova bola ruská zahraničná politika diverzifikovaná, obzvlášť prostredníctvom rozvoja a obnovenia kontaktov s krajinami Ázie. „Saldo“ návštev bolo pre Rusko spravidla záporné, čo svedčí síce o aktívnej zahraničnej politike Ruska, ktorá však ostala bez odozvy.
Odkazy: [1] Stupavský, P. : Zahraničná politika Ruska v ére Jeľcina. In: Medzinárodné vzťahy, roč.31, 1996, č. 3, str. 5 – 10. [2] Kovaľov, V. : Rusko počas obdobia prezidentstva Borisa Jeľcina. Časť VIII. In: http://edition.pylon.sk/analysis/?ANALYSIS=2006-09-20_6CF8E696A897AF6, (19.12.2006) [3] Protopov, A.S., Kuzmenko, V. M., Jelmanova N.S.: Istoria meždunarodnych otnošenij i vnešnej politiky Rossiji 1648 – 2000. Moskva, 2001, str. 457-458. [4] Stupavský, P. : Zahraničná politika Ruska v ére Jeľcina. In: Medzinárodné vzťahy, roč.31, 1996, č. 3, str. 5 – 10. [5] Stupavský, P. : Zahraničná politika Ruska v ére Jeľcina. In: Medzinárodné vzťahy, roč.31, 1996, č. 3, str. 5 – 10. [6] Protopov, A.S., Kuzmenko, V. M., Jelmanova, N.S.: Istoria meždunarodnych otnošenij i vnešnej politiky Rossiji 1648 – 2000. Moskva, 2001, str. 460. [7] Izvestia , 2. október 1991 [8] Stupavský, P. : Zahraničná politika Ruska v ére Jeľcina. In: Medzinárodné vzťahy, roč.31, 1996, č. 3, str. 5 – 10. [9] Izvestia, 2. október, 1991 [10] Stupavský, P. : Zahraničná politika Ruska v ére Jeľcina. In: Medzinárodné vzťahy, roč.31, 1996, č. 3, str. 5 – 10. [11] tamtiež. [12] Čotajev, Zakir: Formirovanie strategii vnešnej politiky Rossiji na postsovetskom prostranstve. In: Centraľnaja Azia i Kavkaz, 2001, č. 3, str. 4. [13] Stupavský, P. : Zahraničná politika Ruska v ére Jeľcina. In: Medzinárodné vzťahy, roč.31, 1996, č. 3, str. 5 – 10. [14] Izvestia, 23. októbra, 1992 [15] http://www.mid.ru [16] Donaldson, Robert, H.; Nogee Joseph L.: The Foreign Policy of Russia: Changing Systems, Enduring Interests. Armonk, 1998, str. 69. [17] Izvestia, 9. septembra, 1995 [18] Kovaľov, V. : Rusko počas obdobia prezidentstva Borisa Jeľcina. Časť VIII. In: http://edition.pylon.sk/analysis/?ANALYSIS=2006-09-20_6CF8E696A897AF6, (19.12.2006) [19] Donaldson, H., D. : Boris Yeltsin´s Foreign Policy Legacy. In: http://www.personal.utulsa.edu/~robert/donaldson/yeltsin.htm, (3.1.2007) [20] Webber, Mark: Russia and Europe: Conflict or cooperation? Houndmils, 2000, str. 124. [21] Donaldson, Robert, H.; Nogee Joseph L.: The Foreign Policy of Russia: Changing Systems, Enduring Interests. Armonk, 1998, str. 94. [22] Duleba, A. : Rusko, stredná Európa a rozširovanie NATO. In: http://www.aepress.sk/mot/mo498.htm,(21.1.2007) [23] tamtiež.
