Územie dnešného Alžírska bolo pôvodne obývané až do 7. storočia Berbermi. Následné invázie Arabov zanechali obrovský náboženský a kultúrny dopad, ktorého dôsledky sa prejavujú dodnes. Väčšinovým obyvateľstvom sa stali Arabi, úradným jazykom arabčina a dominantným náboženstvom islam. Berberi dnes tvoria 30 % populácie. V 16. storočí si krajinu podmanili otomanskí Turci.
V roku 1830 francúzska invázia ukončila tureckú nadvládu v Alžírsku. Alžírske územie Francúzi rozdelili na nové administratívne jednotky, tzv. departementy, a na pobrežné oblasti severu prišlo veľké množstvo francúzskych osadníkov, tzv. pieds-noirs, ktorí sa stali vplyvnými vo všetkých kľúčových oblastiach dovtedy ovládaných Arabmi alebo Turkami: ekonomika, obchod, poľnohospodárstvo, štátna správa, armáda. Dodnes alžírska vláda žiada Francúzsko ospravedlniť sa za okupáciu krajiny, hoci nejde o problém, ktorý by bránil rozvoju francúzsko-alžírskych vzťahov.
Arabská invázia do Líbye začala už v 7. storočí. V roku 643 si Arabi podmanili severovýchodnú časť krajiny, ktorá sa následne stala súčasťou moslimského impéria s centrom v Medine v Saudskej Arábii. V roku 647padla aj oblasť Tripolska do rúk Arabov.
Aj v nasledujúcich storočiach bola krajina poznamenaná dobyvačnými vojnami. V 12. storočí zažila Líbya inváziu Normanov a v 16. storočí sa severovýchodná oblasť s názvom Barka stala súčasťou Osmanskej ríše.
V 19. storočí sa Muhammad Ibn Ali s-Sanusi stal lídrom nového moslimského sanúsíjského náboženského hnutia, ktoré počas ďalších dvoch storočí zohrávalo v krajine významnú úlohu.
V roku 1912 sa Osmanská ríša vzdala nárokov na vládu v Líbyi a v roku 1929 oblasť Tripolska a Kyrenaiky sa stali talianskymi kolóniami. V roku 1931 si Taliansko podmanilo celú Líbyu po tom, ako sa vzdalo sanúsíjské hnutie, ktoré viedlo odboj proti talianskej okupácii.
Hoci arabská invázia do Maroka začala už v 7. storočí, až okolo roku 710 Arabi obsadili všetky kľúčové regióny dovtedy ovládané pôvodným berberským obyvateťstvom. Následné došlo k zmiešaniu oboch etník, čo má dodnes za následok, že väčšina Maročanov je berbersko – arabského pôvodu.
V 11. storočí došlo k mocenskému rozmachu, v Maroku vládla dynastia berberského pôvodu – Almorávidovci, ktorí rozšírili svoje územie po dnešnú Líbyu, Španielsko a hlboko do Sahary. V tomto období sa zrodili počiatky marockého expanzionizmu, ktoré sa prejavujú dodnes v podobe okupácie Západnej Sahary, čo Maroko odôvodnuje ako zabratie územia, na ktoré má historický nárok. Po Almorávidovcoch sa dostala k moci dynastia Almohádovcov, ktorí upevnili nadvládu v juhovýchodnom Španielsku. Až v roku 1492 boli vyhnaní poslední moslimovia žijúci v Španielskom kráľovstve späť do Maroka a ostatných častí severnej Afriky.
Konfederácia berberských kmeňov pod názvom Sanhadža ovládala severné územie dnešnej Mauretánie až do 11. storočia, kedy sa krajina dostala pod kontrolu marockej dynastie Almorávidovcov. V 60. rokoch 20. storočia sa táto udalosť stala dôvodom, aby si Maroko robilo teritoriálne nároky na Mauretánsku republiku. Južné územie bolo súčasťou Ghanského kráľovstva, ktoré zotrvalo až do začiatku 13. storočia.
V 15. storočí bola Mauretánia dobytá nomádskym kmeňom arabského pôvodu Beni Hassan, čo dodnes zanechalo dôsledky najmä v spoločenskej štruktúre: najvýznamnejšie postavenie získali Arabi, Berberi sa stali druhoradým obyvateľstvom a na najnižšom stupni sa ocitli černošskí otroci, tzv. abid. Otroctvo je aj v súčasnosti nevyriešený problém.
V 19. storočí Francúzi využili rozdrobenosť krajiny a spory medzi miestnymi vládcami, keď si podpisom Parížskej zmluvy v roku 1814 zaistili kontrolu nad teritóriom. Zmluva so Španielskom v roku 1912 potvrdila koloniálnu nadvládu Francúzska v Mauretánii.
Názov Sudán pochádza z arabského „bilad al-sudan“, čo v preklade znamená „krajina čiernych“. Oficiálnym jazykom je arabčina a štátnym náboženstvom je islam, no na juhu krajiny sa nachádza veľká časť nearabskej populácie, prevažne kresťania a animisti
V roku 1820 egyptský panovník Mohamed Ali-Paša napadol a ovládol severnú časť Sudánu. Jeho vnuk Ismail I. rožšíril územie Egyptu už o väčšinu súčasného Sudánu. Politika Ismailovho syna Tewfika I. vyústila do revolúcie a Tewfik bol prinútený požiadať o pomoc Veľkú Britániu, ktorá následne v roku 1882 obsadila Egypt aj Sudán za účelom stabilizovať situáciu. Situácia vyústila do ďalšej revolúcie, tento krát v samotnom Sudáne, pod vedením Mohameda ibn Abdalla, nazývaného tiež Mahdí. Mahdí chcel oslobodiť Sudán od okupácie a očistiť islam. Po páde Chartúmu v roku 1885 sa Briti aj Egypťania stiahli zo Sudánu, čo umožnilo Mahdímu vytvoriť len krátko žijúci teokratický štát.