Od roku 647 začali Arabi prenikať na územie dnešného Tuniska a už v roku 670 založili nové tuniské mesto – Kajruván, ktoré sa stalo správnym centrom regiónu. Arabskí dobyvatelia však narážali na tvrdý odpor pôvodného berberského obyvateľstva. Tunisko sa napriek tomu stalo na 150 rokov pevnou súčasťou Arabskej ríše.

V roku 800 vyhlásil miestny vládca Ibrahim Ibn Aghlab nezávislosť Tuniska, čo akceptoval aj kalif Harunu r-Rashid. V 12. storočí marocká dynastia Almohádovcov dobyla Tunisko, čím krajina stratila samostatnosť. V 13. storočí sa Tunisko opäť osamostatnilo, avšak v 16. storočí sa vlády zmocnili osmanskí Turci, ktorí si krajinu udržali pod kontrolou až do 19. storočia.

V roku 1881 bola podpísaná zmluva z Bardo, vďaka ktorej sa Tunisko stalo francúzskym protektorátom. V roku 1942 vojská nacistického Nemecka obsadili protektorát a začali inváziu do severnej Afriky. V roku 1943 sa Francúzi opäť zmocnili Tuniska a o tri roky sa krajina stala poloautonómnym územím v rámci Francúzskej únie. V tejto dobe ale došlo k posilneniu vplyvu arabských nacionalistov, s najvýznamnejším predstaviteľom Habibom Bourgibom, ktorí požadovali nezávislosť. V marci 1956 Francúzsko podpísalo novú dohodu s Tuniskom, ktorá anulovala zmluvu z Bardo, čo viedlo k vzniku nezávislej Tuniskej republiky, na čelo ktorej sa dostal tuniský nacionalista Bourgiba.

V zahraničnej politike bol režim charakterizovaný proarabskou orientáciou, čo dal najavo už počas alžírskej vojny za nezávislosť, kedy podporoval snahy alžírskych nacionalistov v boji za osamostatnenie sa od Francúzska. Vláda prezidenta Bourgibu sa vyznačovala viacerými liberálnymi reformami, napr. ženy získali volebné právo, avšak Tunisko bolo nedemokratickým a autoritatívnym režimom. Bourgiba sa stal autokratickým vodcom, v krajine prakticky chýbala akákoľvek politická opozícia.  K zmene došlo v roku 1987, kedy bol Bourgiba nahradený novým prezidentom Zine el Abidine Ben Alim.