Na začiatku roka 2003 teroristická skupina na čele s Abderrazakom El Parom[1] unieslav alžírskej oblasti Illizi 32 zahraničných turistov pochádzajúcich z Európy.[2] Táto rukojemnícka dráma, trvajúca do augusta 2003, vzbudila pomerne značnú pozornosť aj v európskych médiách, ale predovšetkým mala do istej miery dopad na zmenu postoja medzinárodného spoločenstva voči islamistickému radikalizmu v Alžírsku.
V tejto práci chcem na úvod stručne opísať vývoj kľúčových udalostí, aby čitateľ získal základné informácie o priebehu únosu turistov a dolapení El Paru.
Hlavným cieľom práce je analyzovať, do akej miery akcie El Paru ovplyvnili zmenu postoja európskych štátov a USA voči islamistickému terorizmu v Alžírsku. Nakoniec na základe všeobecných záverov o zmenách postojov Európy a USA chcem zhodnotiť, ako sa zmenilo postavenie Alžírskej ľudovodemokratickej republiky na medzinárodnej scéne.
Analýza: Západná Sahara - nejasná situácia po 3 kolách rokovaní
Napísal: Andrej VAŠČÍK
Pondelok, 28.januára 2008 - 12:07 hod.
Spor o štatút územia Západnej Sahary[1] tvorí jednu z hlavných prekážok, ktoré znemožňujú zlepšenie alžírsko – marockých vzťahov, hlbšiu integráciu a spoluprácu štátov Magrebu a Stredomoria. Nielen marocká vláda a separatistické hnutie POLISARIO, ale aj medzinárodné spoločenstvo si preto uvedomujú závažnosť tohto konfliktu. V júni, auguste 2007 a v januári 2008 OSN sprostredkovala medzi oboma stranami tri kolá rokovaní v New Yorku, ktoré mali viesť k nájdeniu kompromisného riešenia pre obe strany.
Napriek tejto iniciatíve kvôli značným rozporom medzi POLISARIO a marockou vládou k nájdeniu spoločne akceptovateľného riešenia nedošlo. Môžeme preto konštatovať, že budú nevyhnutné ďalšie kolá rokovaní. To už po prvom kole v júni 2007 predpovedala aj hovorkyňa generálneho tajomníka OSN Michele Montas: „Je to začiatok dlhého a náročného procesu a to, že sa začal, je pozitívum.“[2]
V tejto práci chcem analyzovať súčasné postoje hlavných aktérov tohto sporu, ktoré vyplynuli z nedávnych troch kôl rokovaní: Maroka, POLISARIO, Alžírska a OSN. Tiež sa budem zaoberať aj postojmi iných krajín, predovšetkým tými, ktoré pokladajú magrebský región za kľúčového partnera a jeho stabilita je preto v ich záujme, t. j. Francúzsko a Španielsko, a niektorými africkými štátmi, ktoré sa snažia aktívnejšie angažovať v tomto spore.
Na základe postojov jednotlivých strán chcem poukázať najmä na prekážky, za ktoré môžu spomenutí aktéri konfliktu a ktoré bránia dosiahnuť obojstrannú dohodu o riešení sporu. Na záver, okrem všeobecného zhodnotenia stanovísk jednotlivých strán, by som sa chcel pokúsiť naznačiť možné riešenie pre tento viac než tridsaťročný konflikt.
Analýza: Boj alžírskej vlády proti terorizmu a radikálnemu islamizmu
Napísal: Andrej VAŠČÍK
Štvrtok, 20.decembra 2007 - 20:32 hod.
Po relatívne pokojnom mesiaci november došlo v Alžírsku opäť ku krvavým teroristickým atentátom. Samovražedné útoky v Alžíri z 11. 12. 2007 namierené proti inštitúciám OSN našli pomerne široký ohlas v zahraničných médiách. Spomenuté udalosti sú dôkazom, že riziko terorizmu v tejto magrebskej krajine bude naďalej pretrvávať.
Napriek decembrovým masakrom alžírska vláda uisťuje medzinárodné spoločenstvo, že nehrozí zhoršenie bezpečnostnej situácie. Alžírsky minister zahraničných vecí Mourad Medelci pre médiá vyhlásil, že situácia v Alžírsku je stabilizovaná1
V tejto práci sa budem zaoberať predovšetkým nedávnymi udalosťami, ktoré sa odohrali v roku 2007 v Alžírsku. Cieľ tejto práce je analyzovať bezpečnostnú, vnútropolitickú situáciu a úroveň medzinárodnej spolupráce Alžírskej republiky v boji proti terorizmu.
Pokiaľ ide o bezpečnostnú situáciu, tu by som sa chcel zaoberať najmä činnosťou alžírskych islamistických militantov, do akej miery je úspešná a akým spôsobom proti nim bojuje alžírska vláda.
V súvislosti s vnútropolitickou situáciou chcem analyzovať vzťah islamistických politických strán a vlády, keďže stále ostáva nezodpovedanou otázkou, či a akým spôsobom integrovať islamistov do politického života, aby došlo k zníženiu radikalizmu v politike.
V oblasti medzinárodnej spolupráce chcem zhodnotiť spoluprácu Alžírska s niektorými susednými štátmi, ktoré by mali byť kľúčovými partnermi Alžírskej republiky pri stabilizácii bezpečnostnej situácie. Zaoberať sa budem tiež spoluprácou stredomorských krajín a Francúzska s Alžírskom, čo je dôležité vzhľadom na geografickú proximitu. Je potrebné poukázať aj na aktivity USA v tejto oblasti, ktoré sa snažia pomôcť k hlbšej spolupráci Alžírska so susednými štátmi.
Na záver by som chcel všeobecne zhodnotiť súčasný stav, do akej miery alžírska vláda uspela v boji proti terorizmu, radikálnemu islamizmu a predikovať možný vývoj bezpečnostnej situácie v budúcnosti.
Vopred by som chcel upozorniť, že arabský jazyk neovládam, používal som zdroje vo francúzštine a angličtine. Preto tu čitateľ môže nájsť prepis arabských mien a názvov v oboch spomenutých jazykoch.
Publikácia : De Gaullova zahraničná politika počas dekolonizácie
Napísal: Andrej VAŠČÍK
Streda, 12.decembra 2007 - 19:00 hod.
Téma tejto práce sa týka zahraničnej politiky francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla počas obdobia dekolonizácie.
Pod pojmom „dekolonizácia“ vo svojej práci označujem obdobie rokov 1958 – 1962, t.j. od nástupu generála de Gaulla do prezidentského úradu po vznik nezávislého štátu – Alžírsko, čím sa de facto ukončil proces rozpadu francúzskej koloniálnej ríše. Dôvod, prečo som si túto tému vybral, spočíva v tom, že v týchto rokoch sa rozhodovalo o konečnom osude koloniálnej ríše a o budúcom smerovaní francúzskej zahraničnej politiky, pričom môžeme vidieť dodnes niektoré dôsledky. Počas tejto krátkej periódy, ktorá bola ale veľmi bohatá na udalosti, sa zrodili dva politické prúdy s protichodnými názormi na fungovanie zahraničnej politiky a diplomacie Francúzska.
Prvý prúd predstavovali stúpenci zotrvania francúzskej metropoly so svojimi kolóniami, išlo najmä o predstaviteľov francúzskej vojenskej generality. Ako opozícia proti nim stáli obhajcovia dekolonizácie, ktorí považovali kolónie za prekážku budovania ekonomickej, politickej a vojenskej moci Francúzska v novom bipolárne rozdelenom svete. Vedúcim predstaviteľom druhej skupiny sa stal francúzsky prezident Charles de Gaulle.
V mojej práci chcem porovnať koncepcie zahraničnej politiky oboch spomenutých frakcií, výsledky ich praktickej, a najmä diplomatickej činnosti. Nakoniec chcem zhodnotiť, či znamenalo víťazstvo de Gaulla a jeho stúpencov nad generalitou prínos pre zahraničnú politiku a diplomatickú činnosť Francúzska. Prevažnú časť budem venovať problematike Alžírska, keďže tu došlo k najväčšiemu napätiu medzi de Gaullom a generalitou.
Analýza : Somálsko - vojna klanov a radikálny islamizmus
Napísal: Oliver ÉDER
Utorok, 04.decembra 2007 - 16:47 hod.
Somálsko patrí do jedného z najchudobnejších a najnestabilnejších regiónov sveta – Afrického rohu. Táto krajina sa už 16 rokov od pádu socialistického režimu prezidenta Barreho zmieta v krvavých občianskych nepokojoch. Pre somálsku spoločnosť je typická klanová fragmentácia. Práve nenávisť medzi jednotlivými klanmi a subklanmi je príčinou 16 rokov nekončiaceho násilia, kvôli ktorému krajina stále nie je schopná dospieť do stavu konsolidácie.
Dôvodov pre interklanové napätie existuje viacero. Medzi hlavné patrí fakt, že bývalý somálsky diktátor Siad Barre uprednostňoval za svojej vlády záujmy svojho subklanu Marehaan (klan Darod) čím sa vytvorilo nepriateľstvo medzi Darod a mocným mogadišským klanom Hawiye. Práve Hawiye sa po páde režimu snažil posilňovať svoje mocenské pozície čo sa deje až do roku 2007.
Vzájomné nepriateľstvo medzi klanmi a subklanmi sa zosilnilo najmä v rokoch 1992 – 1995 keď boli rôzne klanové milície nútené v podmienkach hladomoru a extrémneho sucha bojovať o pôdu a limitované vodné zdroje. Hlavnými konkurentmi v boji o moc však zostávajú dva veľké klany: Darod a Hawiye. Oba sa snažia presadiť svoje záujmy aj za pomoci ďalších interných a externých aktérov. Hawiye sa prepojilo najmä so somálskymi islamistickými silami, (podporovaných Iránom, Eritreou, Sýriou, bohatými saudskými kruhmi a čiastočne aj Egyptom) ktoré si získali sympatie bežných Somálčanov rôznej klanovej príslušnosti prostredníctvom ideí pansomálstva. Darod zase dostáva podporu od Etiópie a USA, ktoré chcú zabrániť tomu, aby islamisti vytvorili zo Somálsky islamský štát.
Zmeny v konfigurácií síl medzi Darod a Hawiye sa premietli do vytvorenia dvoch medzinárodne uznávaných somálskych vlád. Prvá „Prechodná národná vláda“ (TNG) vznikla v roku 2000 za diplomatickej asistencie Egypta a OSN. TNG, ktorej mandát trval do roku 2003 však bola prepojená s Hawiye a islamistami. Preto USA začali s Etiópiou intenzívnejšie podporovať Darod a vojenských veliteľov ďalších klanov. Výsledkom ich snáh bolo vytvorenie „Prechodnej federálnej vlády“ (TFG), ktorej členovia sú väčšinou príslušníkmi Darod resp. spojencami Etiópie. Práve zloženie TFG a neschopnosť USA a medzinárodnej komunity sprostredkovať uzmierenie medzi Darod a Hawiye sú hlavnou prekážkou stabilizácie krajiny. V tejto analýze sa budem venovať príčinám pádu Barreho režimu, následnej občianskej vojne medzi klanmi vzniku a pôsobeniu islamistického hnutia. V závere sa pokúsim prognózovať ďalší vývoj situácie a navrhnúť možnosti stabilizácie tejto nepokojmi zmietanej krajiny.
AFRIKA 
Spor o štatút územia Západnej Sahary
Vzájomné nepriateľstvo medzi klanmi a subklanmi sa zosilnilo najmä v rokoch 1992 – 1995 keď boli rôzne klanové milície nútené v podmienkach hladomoru a extrémneho sucha bojovať o pôdu a limitované vodné zdroje. Hlavnými konkurentmi v boji o moc však zostávajú dva veľké klany: Darod a Hawiye. Oba sa snažia presadiť svoje záujmy aj za pomoci ďalších interných a externých aktérov. Hawiye sa prepojilo najmä so somálskymi islamistickými silami, (podporovaných Iránom, Eritreou, Sýriou, bohatými saudskými kruhmi a čiastočne aj Egyptom) ktoré si získali sympatie bežných Somálčanov rôznej klanovej príslušnosti prostredníctvom ideí pansomálstva. Darod zase dostáva podporu od Etiópie a USA, ktoré chcú zabrániť tomu, aby islamisti vytvorili zo Somálsky islamský štát.