Zahraničná politika Spojených štátov amerických voči Iraku a Iránu sa stala témou práce kvôli jej nepopierateľnému významu pre celú medzinárodnú politiku. Vzťah USA s Irakom a Iránom, sa dá označiť ako vzťah superveľmoci (a neskôr hegemóna) s dvoma krajinami, v ktorých sa nachádzajú obrovské zásoby ropy a ktoré obe ašpirovali na kontrolu nad regiónom s väčšinou celosvetových zásob čierneho zlata. Vývoj tohto vzťahu bol a je nesmierne dynamický a v priebehu posledných šesťdesiatich rokov ho charakterizovali radikálne zmeny v postojoch každého z troch hlavných aktérov.
Hlavným cieľom práce je analýza vývoja zahraničnej politiky USA voči Iraku a Iránu a jej následného vplyvu na situáciu v týchto krajinách. Tento vývoj je analyzovaný od praktického začiatku americkej prítomnosti v regióne až po aktuálnu situáciu na začiatku pôsobenia prezidenta Baracka Obamu v Bielom dome. Pre lepšie pochopenie rozmeru hlavného cieľa práce, bol stanovený vedľajší cieľ, ktorým je analýza potenciálnych motívov realizácie konkrétnej politiky zo strany Spojených štátov.
(Táto práca bola napísaná v marci 2009. Z tohto dôvodu sú niektoré jej detaily neaktuálne)
Turecko sa už viac ako 40 rokov, teda od momentu podpísania Asociačnej dohody s Európskym spoločenstvom v roku 1963, snaží stať plnoprávnym a rešpektovaným partnerom európskych krajín a západnej civilizácie vôbec, najmä v súvislosti s členstvom v EÚ. Otázok, týkajúcich sa budúcnosti európskej integrácie, existuje len málo, ale žiadna z nich nerozdeľuje európsku verejnú mienku i politické elity natoľko ako tá, či Turecko vôbec má, alebo nemá vstúpiť do EÚ.
Najväčší problém spočíva v tom, že Turecko a EÚ sú v súčasnosti prieviazané už do takej miery, že niet cesty späť. O dejinách Európy bez Turecka, resp. Osmanskej ríše ako jeho predchodkyni, sa hovoriť jednoducho nedá. Okrem toho, Turecko už splnilo toľko požiadaviek a vyhovelo Únii v toľkých veciach, že v prípade, ak by sa Turecko súčasťou EÚ v najbližšej budúcnosti nestalo, vyvolalo by to silné protieurópske cítenie a to nielen zo strany Turecka, ale arabských krajín vôbec.
Ako predmet hlbšieho skúmania som si pre túto prácu zvolil práve problematiku identity a identifikácie Turecka v rámci európskych štruktúr a to už od čias Osmanskej ríše až do súčasnosti a s tým súvisiaci postupný proces približovania sa Európe a európskym hodnotám, keďže v súvislosti s budúcnosťou EÚ túto problematiku považujem za veľmi aktuálnu. V súčasnej dobe môže EÚ Turecku ponúknuť v podstate len dve formy vzájomných vzťahov. Buď môže zotrvať u asociačnej dohody, alebo môže dôjsť k plnoprávnemu členstvu, ale začína sa hovoriť dokonca aj o istej forme privilegovaného partnerstva.
Tak oficiálna čínska ako aj tibetská exilová reakcia na protesty, ktoré vypukli naprieč Tibetom v marci 2008, pripomínali obohranú platňu. Pre tibetský exil a ich medzinárodných podporovateľov to bol posledný prejav túžby po nezávislosti obetí kultúrnej genocídy. Pre čínsku vládu to boli plánované nepokoje organizované dalajlámovou skupinou a kriminálnymi živlami za účelom rozdelenia Číny. Obidve strany sa mýlia.
Samozrejme, tibetské vlajky a heslá za slobodný Tibet boli súčasťou tibetských najväčších a najviac násilných protestov za posledné desaťročia, ale vidieť rozsiahlu nespokojnosť na tibetskej náhornej plošine ako snahu o slobodu utláčaných ľudí je dosť zjednodušujúce. Protesty v Lhase začali tibetskí mnísi využijúc výročie dalajlámovho úteku do exilu (10. marec 1959) na pokojné protesty proti silnej náboženskej kontrole, zahŕňajúcej tzv. vlastenecké vzdelávanie a nútené odmietanie Dalajlámu, ale za chvíľu sa k nim pripojili bežní Tibeťania, ktorí použili násilie proti netibeťanom a ich majetku. Obete boli medzi moslimskými obchodníkmi ako aj etnickými Číňanmi.
(Tento článok bol s láskavým dovolením autora preložený z anglického originálu "Rethinking China's Tibet Policy" Tiborom Blažkom. Okrem nášho portálu ho môžete nájsť aj na cina.exil.sk . Originál bol prvýkrát uverejnený na japanfocus.org Doktor Ben HILLMAN prednáša na "Australian National University's Crawford School of Economics and Government" a je predsedom "Východotibetského vzdelávacieho inštitútu" (Eastern Tibet Training Institute). "Australian National University" je dlhodobo najlepšou austrálskou univerzitou a z jej akademickej pôdy pochádza päť držiteľov Nobelovej ceny". Osobný profil doktora Hillmana môžete nájsť na http://www.crawford.anu.edu.au Čitatelia, ktorí majú záujem (sponzorsky, zakúpením si niektorého z tibetských alebo čínskych jazykových kurzov či ako dobrovoľníci) podporiť odborné vzdelávanie vidieckej mládeže v západočínskych provinciách ho môžu kontaktovať na
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript aby ste ju mohli vidieť.
alebo navštíviť www.etti.org.cn )
Pri definovaní geopolitického postavenia Číny, jej bezpečnostného prostredia a záujmov zohráva kľúčovú úlohu geografická charakteristika územia, v ktorom sa nachádza. Napriek zdanlivo centrálnej polohe je Čína od okolitého prostredia izolovaná vďaka prirodzeným charakteristikám reliéfu. Najmasívnejšou bariérou sú horské masívy Himalájí, ktoré na juhu oddeľujú Čínu od Indie a zvyšku Južnej Ázie. Smerom na západ od Himalájí prirodzená hranica pokračuje až k pohoriu Ťan-šan. Smerom na východ sa horské masívy postupne menia na pásmo dažďových lesov, ktoré tvoria nepriechodnú bariéru na hraniciach Číny s Vietnamom. Systém prirodzených bariér je na severe doplnený púšťou Gobi na hraniciach s Mongolskom. Takmer dokonalý okruh bariér je narušený len na západe a východe. Oblasť na západ od hranice Sinťiangsko-ujgurskej oblasti je dobre priechodná a tvorí akýsi prirodzený most medzi Čínou a Strednou Áziou. Toto spojenie bolo už v minulosti súčasťou dôležitých pozemných obchodných ciest, akou bola napríklad Hodvábna cesta, v súčasnosti však predstavuje ešte nevyužitý potenciál spojenia východnej a strednej Ázie.
V článku som zámerne vynechal všetky vedľajšie skutočnosti iracko- iránskeho konfliktu, ktoré sa pri štúdiach tejto dejinnej epizódy často dostávajú po pozornosti na úkor skutočne podstatných udalostí. Zámerne som sa nevenoval aktivitám irackého a iránskeho letectva, pretože tieto, ako také neovplyvnili žiadnym spôsobom výsledok bojov. Tak isto sa často do pozornosti verejnosti dostávajú udalosti akými bola napríklad „Vojna miest“, alebo útoky na ropné tankery v zálive. Tieto udalosti nemali však na vývoj na bojisku absolútne žiadny vplyv a nadmerná pozornosť sa im venuje iba z dôvodu nedostatku akýchkoľvek iných informácií z bojiska ( kam média prístup nemali ).
Rovnako sa v tejto práci nevenujem použitiu chemických bojových látok. Fámy o ich nasadení nezodpovedajú vôbec realite. V skutočnosti boli chemické bojové látky nasadzované do bojov v oveľa menšom množstve a s menším účinkom, ako proklamovali svetové médiá. Mnohé z tzv. „chemických útokov“, boli v skutočnosti iba klasickým bombardovaním alebo bombardovaním s napalmom. Posledným bodom, ktorému sa venovať nebudeme, sú civilné obete. S výnimkou počiatočného štádia vojny sa totiž bojové operácie odohrávali v úzkom pohraničnom pásme, v ktorom sa nenachádzali žiadne mestá ani obývané oblasti. Aj keď pred vojnou utieklo takmer milión civilistov na obidvoch stranách, počty mŕtvych civilistov sú minimálne ( na rozdiel napr. od vojny v bývalej Juhoslávií ).
ÁZIA 
V článku som zámerne vynechal všetky vedľajšie skutočnosti iracko- iránskeho konfliktu, ktoré sa pri štúdiach tejto dejinnej epizódy často dostávajú po pozornosti na úkor skutočne podstatných udalostí. Zámerne som sa nevenoval aktivitám irackého a iránskeho letectva, pretože tieto, ako také neovplyvnili žiadnym spôsobom výsledok bojov. Tak isto sa často do pozornosti verejnosti dostávajú udalosti akými bola napríklad „Vojna miest“, alebo útoky na ropné tankery v zálive. Tieto udalosti nemali však na vývoj na bojisku absolútne žiadny vplyv a nadmerná pozornosť sa im venuje iba z dôvodu nedostatku akýchkoľvek iných informácií z bojiska ( kam média prístup nemali ).