Na rozdiel od Severnej Afriky nebol región Afrického rohu nikdy cieľovou oblasťou jednej veľkej vlny šírenia islamu. Islam sa do Afrického rohu a Východnej Afriky dostal vo viacerých fázach. Väčšina odborníkov sa zhoduje, že miestne obyvateľstvo začalo postupne konvertovať na toto nové náboženstvo v 8. stor. Prví moslimovia dorazili do tohto regiónu z viacerých oblastí:
a) Arabského polostrova – od Afrického rohu je v jednom bode oddelený morom len vo vzdialenosti 50 km.
b) Egypta - odtiaľ sa islam najprv šíril najmä do Severnej Afriky.
c) Perzie – podľa tradície pochádzali prví moslimovia v Africkom rohu z perzského mesta Shiraz.
Je dôležité spomenúť, že moslimovia, ktorí prichádzali do rohu Afriky nemali za cieľ, aby miestne obyvateľstvo konvertovalo na ich náboženstvo. Títo moslimovia boli najmä obchodníci. Medzi ekonomickými centrami pobrežných oblastí a vnútrozemím existoval neustály pohyb obchodných karaván s otrokmi, slonovinou, zlatom a bavlnou. Miestni obchodníci a remeselníci konvertovali na islam postupne a to najmä vtedy, ak sa im podarilo získať váženejšiu pozíciu v spoločenskej hierarchii rozkvitajúcich pobrežných obchodných centier. Obchod s Arabmi, Peržanmi a Egypťanmi bol silným stimulom miestnej ekonomiky, preto domorodci vnímali toto náboženstvo ako kultúru bohatstva a prosperity, čím si moslimovia získavali čoraz viac sympatizantov.
Územie dnešnej DR Kongo bolo obývané už v období pred 10 000 rokmi. Pred 2 000 rokmi sa do oblasti začali zo severu sťahovať kmene jazykovej skupiny Bantu. Do 15. storočia sa im podarilo vytvoriť centralizované kráľovstvo s pevnou hierarchickou štruktúrou a prepracovaným súdnym systémom. Tento štátny útvar sa nazýval Konžským kráľovstom a bol sústredený najmä pozdĺž rieky Kongo. Siahal od súčasnej severozápadnej Angoly až po Gabon. K prvému kontaktu s Portugalskom došlo okolo roku 1482 a o niekoľko rokov neskôr konžský panovník konvertoval na kresťanstvo. Jeho snaha priviesť svoj ľud na novú vieru sa však stretla s násilnou opozíciou. Ďalší konžský panovník Afonso vytvoril vládny systém založený na portugalskom vzore. Pričinil sa taktiež o výstavbu kostolov. Za jeho vlády sa Kongo spolu s Portugalcami podieľalo na nájazdoch do okolitých regiónov s cieľom získavať otrokov. Kongo sa tak stal významným dodávateľom v „Atlantickom obchode s otrokmi“. Vojenské kampane spojené so získavaním otrokov však priniesli do konca 16. stor. do oblasti nestabilitu, čo taktiež súviselo s nájazdmi bojovných kmeňov Jaga z východu. Oblasť jazera Tanganika sa tiež stala miestom nájazdov Arabov z východoafrického sultanátu Zanzibar.
Dlho pred príchodom Španielov prosperovala na prevažnej väčšine územia Guatemaly a priľahlého regiónu civilizácia Mayov, ale 16. storočie znamenalo úpadok tejto civilizácie, ktorý bol zavŕšený porážkou Mayov Pedrom de Alvaradom v roku 1523 až 1524.
Prvé hlavné mesto kolónie Ciudad Vieja bolo v roku 1542 zničené záplavami a zemetrasením. V roku 1543 bolo preto založené nové hlavné mesto Antigua. Antigua bola zničená dvoma zemetraseniami v roku 1773 a jej pozostatky boli zachované dodnes ako národná pamiatka. Tretie hlavné mesto – Guatemala city bolo založené v roku 1776.
Nezávislosť od Španielska získala Guatemala 15. septembra 1821, na krátku dobu sa potom stala súčasťou Mexickej ríše a potom patrila do federácie nazývanej Spojené provincie Strednej Ameriky. Od polovice 19. storočia do polovice 80-tych rokov minulého storočia prežila Guatemala sériu diktátorov, povstaní (najmä v 60-tych rokoch 20. storočia), prevratov, vojenských vlád a len príležitostných období reprezentatívnej vlády.
Honduras a ďalšie stredoamerické kolónie získali nezávislosť od španielska v roku 1821. Krajina bola potom na krátku dobu pričlenená k Mexickej ríši. V roku 1823 Honduras vstúpil do federácie Zjednotené provincie Strednej Ameriky, ktorá sa však čoskoro rozpadla v roku 1838.
Hospodárstvo Hondurasu založené na poľnohospodárstve bolo na začiatku 20. storočia ovládané najmä Spojenými štátmi, ktoré tu zakladali banánovníkové plantáže. Počas veľkej hospodárskej krízy a až do roku 1948 v Hondurase autoritatívne vládol Generál Tiburcio Carias Andino.
Po dvoch autoritatívnych vládach a štrajku robotníkov na banánovníkových plantážach v roku 1955 uskutočnila skupina mladých armádnych reformistov prevrat, ktorý do čela Hondurasu postavil dočasnú juntu a umožnil konanie volieb do ústavodarného zhromaždenia v roku 1957. Toto zhromaždenie zvolilo za prezidenta Ramona Villedu Moralesa a samo sa zmenilo na národný legislatívny orgán s 6 ročným volebným obdobím. Počas rokov 1957-1963 v ňom mala prevahu Liberálna strana.
Konfederácia berberských kmeňov pod názvom Sanhadža ovládala severné územie dnešnej Mauretánie až do 11. storočia, kedy sa krajina dostala pod kontrolu marockej dynastie Almorávidovcov. V 60. rokoch 20. storočia sa táto udalosť stala dôvodom, aby si Maroko robilo teritoriálne nároky na Mauretánsku republiku. Južné územie bolo súčasťou Ghanského kráľovstva, ktoré zotrvalo až do začiatku 13. storočia.
V 15. storočí bola Mauretánia dobytá nomádskym kmeňom arabského pôvodu Beni Hassan, čo dodnes zanechalo dôsledky najmä v spoločenskej štruktúre: najvýznamnejšie postavenie získali Arabi, Berberi sa stali druhoradým obyvateľstvom a na najnižšom stupni sa ocitli černošskí otroci, tzv. abid. Otroctvo je aj v súčasnosti nevyriešený problém.
V 19. storočí Francúzi využili rozdrobenosť krajiny a spory medzi miestnymi vládcami, keď si podpisom Parížskej zmluvy v roku 1814 zaistili kontrolu nad teritóriom. Zmluva so Španielskom v roku 1912 potvrdila koloniálnu nadvládu Francúzska v Mauretánii.
Územie dnešnej DR Kongo bolo obývané už v období pred 10 000 rokmi. Pred 2 000 rokmi sa do oblasti začali zo severu sťahovať kmene jazykovej skupiny Bantu. Do 15. storočia sa im podarilo vytvoriť centralizované kráľovstvo s pevnou hierarchickou štruktúrou a prepracovaným súdnym systémom. Tento štátny útvar sa nazýval Konžským kráľovstom a bol sústredený najmä pozdĺž rieky Kongo. Siahal od súčasnej severozápadnej Angoly až po Gabon. K prvému kontaktu s Portugalskom došlo okolo roku 1482 a o niekoľko rokov neskôr konžský panovník konvertoval na kresťanstvo. Jeho snaha priviesť svoj ľud na novú vieru sa však stretla s násilnou opozíciou. Ďalší konžský panovník Afonso vytvoril vládny systém založený na portugalskom vzore. Pričinil sa taktiež o výstavbu kostolov. Za jeho vlády sa Kongo spolu s Portugalcami podieľalo na nájazdoch do okolitých regiónov s cieľom získavať otrokov. Kongo sa tak stal významným dodávateľom v „Atlantickom obchode s otrokmi“. Vojenské kampane spojené so získavaním otrokov však priniesli do konca 16. stor. do oblasti nestabilitu, čo taktiež súviselo s nájazdmi bojovných kmeňov Jaga z východu. Oblasť jazera Tanganika sa tiež stala miestom nájazdov Arabov z východoafrického sultanátu Zanzibar. 
Dlho pred príchodom Španielov prosperovala na prevažnej väčšine územia Guatemaly a priľahlého regiónu civilizácia Mayov, ale 16. storočie znamenalo úpadok tejto civilizácie, ktorý bol zavŕšený porážkou Mayov Pedrom de Alvaradom v roku 1523 až 1524. 
Honduras a ďalšie stredoamerické kolónie získali nezávislosť od španielska v roku 1821. Krajina bola potom na krátku dobu pričlenená k Mexickej ríši. V roku 1823 Honduras vstúpil do federácie Zjednotené provincie Strednej Ameriky, ktorá sa však čoskoro rozpadla v roku 1838. 
Konfederácia berberských kmeňov pod názvom Sanhadža ovládala severné územie dnešnej Mauretánie až do 11. storočia, kedy sa krajina dostala pod kontrolu marockej dynastie Almorávidovcov. V 60. rokoch 20. storočia sa táto udalosť stala dôvodom, aby si Maroko robilo teritoriálne nároky na Mauretánsku republiku. Južné územie bolo súčasťou Ghanského kráľovstva, ktoré zotrvalo až do začiatku 13. storočia.