III. Vývoj rakúskeho vládneho systému v kontexte nacionalizmu a populizmu po roku 1945
III. I. Vývoj po II. svetovej vojne
Po skončení druhej svetovej vojny sa v medzinárodných kruhoch prijal všeobecne názor, že Rakúsko sa stalo prvou obeťou nacistického režimu.1 Víťazné mocnosti sa po vojne rozhodli o znovuobnovenie Rakúska ako republiky. Táto skutočnosť prispela ku vzniku už druhej rakúskej republiky. Je dôležité si pripomenúť, že sú to opäť vonkajšie faktory, ktoré vplývajú na vytvorenie samostatného rakúskeho štátu. Najdôležitejší dokument, ktorý rozhodol o osude Rakúska bola „Deklarácia o Rakúsku“ prijatá na moskovskom zasadaní veľmocí od 19. do 30. októbra 1943. V tejto deklarácii bol zakotvený vyššie spomenutý princíp o Rakúsku, ako prvej obeti Nemecka. Víťazné mocnosti však v konečnom dôsledku daný princíp rešpektovali len v miere akú potrebovali (väčšinou každá z okupačných mocností v rôznej miere), no pre neskorších rakúskych politikov sa tento princíp stal vykúpením z možného politického chaosu.
Víťazné mocnosti sa nevedeli dohodnúť ani na ostaných krokoch ktoré budú v Rakúsku po vojne uplatňované. Táto skutočnosť sa naplno prejavila napríklad aj v tom, že USA pôvodne nechceli do Rakúska nastúpiť ako okupačná mocnosť. Neskôr sa rôzny prístup zo strany spojencov prejavil aj v tom, že dochádzalo v rôznej miere a intenzite k denacifikačnému úsiliu v Rakúsku. Túto situáciu môžeme ilustrovať na príklade, kedy v americkej okupačnej zóne udelili úrady licenciu na vydávanie novín novinárovi Herbertovi Krausovi, ktorý neskôr spolu s bývalým nacistom Antonom Reinthalterom založili stranu „Zväz nezávyslích“. Táto strana sa radí medzi prvé strany „tretieho tábora“ v obnovenom Rakúsku, ktoré mali výrazne nacionalistický, niekedy až neonacistický charakter (Steininger 2007, s. 15 – 26). Aj pod vplyvom týchto skutočností sa teda stalo to, že Rakúsko bolo zároveň okupovanou, ale aj oslobodenou krajinou.
II. Vývoj rakúskeho vládneho systému pod vplyvom nacionalizmu a populizmu
II. I. Vývoj rakúskej identity
Pred tým, ako budeme pojednávať o národnej identite, je potrebné si zadefinovať pojem národ, z ktorého národná identita vychádza. O. Krejčí vo svojej publikácii Mezinárodní politika uvádza definíciu národa ako: „...historicky sformovaná pospolitosť ľudí s rovnakými etnickými znakmi – ako je spoločný a od ostatných etník odlišný pôvod, psychika, jazyk, relatívne svojbytná materiálna a duchovná kultúra.“ (Krejčí, 2007, s. 202). Národnou identitou sa potom rozumie uvedomovanie si týchto špecifík určitou skupinou ľudí, hlásiacich sa k rovnakej materiálnej a duchovnej kultúre, s ktorou sa dobrovoľne identifikujú. Rakúska národná identita prešla v procese dejín dlhým kreačným obdobím. Obdobie, ktoré by sa dalo nazvať stabilizačným, môžeme preniesť na súčasné pomery, ktoré formujú súčasný národný štát Rakúšanov. S vymedzením Rakúska, ako suverénnej národnej jednotky, je spojený zaujímavý osud rôznych koncepcií národnej identity.
Politický a vládny systém Rakúska zažíva v súčasnosti zlomové obdobie svojho vývoja. Dve tradične najsilnejšie strany na rakúskej politickej scéne pravidelne strácajú veľké percentá hlasov v prospech populistických a neraz aj nacionalistických zoskupení. Trend, kedy sa posúva celková verejná mienka doprava, však môžeme pozorovať v súčasnosti takmer v každej krajine Európy. V Rakúsku je tento trend dlhodobejší. Najvýraznejšie boli tieto predpoklady potvrdené vo voľbách v roku 2008. Enormné volebné zisky populistických strán a na druhej strane straty volebných preferencií pre strany vládnej koalície. Napriek tomu sa však koaličným stranám podarilo opäť zostaviť vládu, no výrazne ich pozície oslabili.
Táto práca si dáva za úlohu bližšie identifikovať príčiny, ktoré k tomuto stavu viedli. Aby sme tieto príčiny identifikovali v správnom kontexte, je potrebné sa bližšie pozrieť aj na vývoj vnútornej politickej situácie v Rakúsku. Cieľom tejto práce je analyzovať vplyv nacionalizmu a populizmu na rakúsky politický a vládny systém. Rovnako ide o snahu prispieť k vedeckej diskusii o nacionalizme a populizme. Na prvý pohľad ide o moderné fenomény súčasného vývoja európskych spoločností. V skutočnosti však ovplyvňujú vládne systémy krajín už veľmi dlho. Rovnako je táto práca snahou o analýzu politického systému Rakúska. Rozpracovanosť tém populizmu a nacionalizmu v slovenskej odbornej literatúre považujeme za nedostatočné a aj preto sa touto prácou budeme snažiť obohatiť výskum v danej oblasti.
Over the past decade there has been an ongoing debate over the threat posed by electromagnetic pulse (EMP) to modern civilization. This debate has been the most heated perhaps in the United States, where the commission appointed by Congress to assess the threat to the United States warned of the dangers posed by EMP in reports released in 2004 and 2008. The commission also called for a national commitment to address the EMP threat by hardening the national infrastructure. There is little doubt that efforts by the United States to harden infrastructure against EMP — and its ability to manage critical infrastructure manually in the event of an EMP attack — have been eroded in recent decades as the Cold War ended and the threat of nuclear conflict with Russia lessened. This is also true of the U.S. military, which has spent little time contemplating such scenarios in the years since the fall of the Soviet Union. The cost of remedying the situation, especially retrofitting older systems rather than simply regulating that new systems be better hardened, is immense. And as with any issue involving massive amounts of money, the debate over guarding against EMP has become quite politicized in recent years.
Rok 2000 bol pre Rusko prelomový. Druhé volebné obdobie prezidenta Jeľcina sa vyznačovalo politickou nestabilitou, ekonomickým poklesom a neistotou ohľadom toho, kto nastúpi do úradu prezidenta. 9. augusta 1999 Jeľcin do úradu predsedu vlády predstavil Vladimíra Putina, ktorého prezentoval aj ako svojho potencionálneho nástupcu. Jeľcin v posledný deň roku 1999 dobrovoľne odstúpil zo svojej funkcie a zastupujúcim prezidentom sa stal Putin. Na Západe mnohí komentátori kládli dôraz na Putinovu minulosť spojenú s KGB a jeho následníckou organizáciou FSB. Naopak pre ruskú spoločnosť bola príslušnosť ku KGB znakom kvality a intelektuálnych schopností. K nárastu jeho popularity prispela vnútorná situácia v krajine. Zahájenie vojenských akcií proti svetovému terorizmu prispeli k totálnej inverzii postojov ruskej verejnosti k Čečensku.[1] Dôležitým momentom Putinových šancí stať sa prezidentom boli parlamentné voľby v decembri 1999. Mimoriadny úspech aj vďaka Putinovej podpore dosiahlo hnutie Jednotné Rusko. V prezidentských voľbách to bolo Jednotné Rusko, ktoré Putinovi prejavilo podporu. [2]
