Poďme sa pozrieť na celkom odlišné skúsenosti obidvoch krajín v oblasti medzinárodného obchodu. Tak Čína ako Rusko začínali na rovnakej pozícii. Obidvaja mali prísny systém ústredného riadenia vykonávaného monopolom zahraničného obchodu. Tak Mao ako Stalin verili v sebestačnosť a mali odpor k závislosti na iných krajinách. Sovietske Rusko vytvorilo obchodné spoločenstvo komunistických štátov vo východnej Európe, ktorým obmedzilo závislosť na Západe. Obe krajiny zmeškali mohutnú povojnovú expanziu obchodu tým, že sa obrátili dovnútra. Čínsky úspech v získavaní zahraničného kapitálu a skúseností a predaji vyrábaných produktov na zahraničných trhoch je dobre zdokumentovaný. Pevná ruka Teng Siao-Pchinga a jeho nasledovníkov v podpore čínskej globalizácie sa nedá opomenúť. Otvorenie ekonomiky svetovým trhom nie je niečo čo sa dá spraviť zdola. Čínski lídri neboli bez vzoru. Nemohli si nevšimnúť očividné zmeny neďalekých štyroch juhovýchodných ázijských tigrov. Čínsky vstup na svetový trh sa datuje okolo roku 1980, kedy boli v okolí Hong-Kongu zriadené prvé zóny voľného obchodu.
(Tento článok bol s láskavým dovolením autorov preložený do slovenčiny Tiborom Blažkom. Jeho anglický originál nájdete na webe Hoover Institution, ktorá patrí pod Stanfordovu univerzitu http://www.hoover.org. V slovenskom preklade bol článok prvýkrát uverejnený nahttp://www.exil.sk)
„Bojoval som proti nadvláde belochov a bojoval som proti nadvláde černochov. Vo svojom srdci som choval ideál demokratickej a slobodnej spoločnosti, v ktorej všetci žijú spoločne v harmónií a s rovnakými právami. Je to ideál, pre ktorý žijem a ktorý chcem v živote naplniť. Ale ak je to treba, je to aj ideál, za ktorý som ochotný položiť život. “ – Nelson R. Mandela
Týmito slovami zavŕšil Nelson Mandela svoju reč obhajoby počas Rivonského súdneho procesu, v ktorom bol obvinený zo sabotáže, prípravy povstania a iných zločinov proti štátu. Za tieto údajne zločiny bol Mandela odsúdený doživotným trestom odňatia slobody a svoj rozsudok si mal odpykať na ostrove Robben neďaleko Cape Town v Južnej Afrike. Osud však prial jeho vznešeným zámerom a tak po takmer troch dekádach života stráveného za mrežami bol Mandela prepustený a mohol uskutočniť svoj veľký sen: odstrániť apartheid a pozdvihnúť úroveň ľudských práv a slobôd v Južnej Afrike.
Belgický stranícky systém patrí k najkomplikovanejším v rámci Európskej únie. Je výrazne rozdelený na strany regionálne, ktoré operujú len v regiónoch a mimo svojho teritória nemajú vysokú podporu a strany federálne, ktoré zaujali úlohu v rámci celorepublikovej politickej scény. Výrazným prvkom v celej mocenskej štruktúre sú regionálne subsystémy, v ktorých nachádzame drvivú väčšinu relevantných belgických strán. Táto roztrieštenosť má za následok o. i. aj vzostup separatizmu v krajine a kontinuálne etnické napätie a socio-kultúrnu diferenciáciu, miestami až polarizáciu.
Nacionalizmus v Talianskej republike je silno prepojený s fašistickou érou krajiny. Hlavnou črtou je konfliktná línia Sever-Juh, ktorú zastupujú dva metodologicky odlišné typy nacionalizmov V tomto konflikte primárne nehrá dôležitú úlohu antisemitizmus ako vo väčšine prejavov nacionalistických síl v EÚ, ale regionalizmus a nacionálny socializmus, ktorý sa prejavuje v tejto krajine pod maskou pokrokovej nacionalistickej politiky. Ide o pochopiteľný fakt, keďže do 60-tych rokov 19. storočia bolo Taliansko len územie s množstvom kniežatstiev a lokálnych autorít. Druhé obdobie vzostupu národa nastalo počas vlády Benita Mussoliniho, kedy sa Taliansko stalo jednou z európskych veľmocí. Nacionalizmus (regionalizmus) v krajine sa rovnako vyvíjal dvomi paralelnými smermi. Na juhu to bola postfašistická MSI a na severe krajiny postupná evolúcia líg a dominancia Ligy Severu.
Ekonomika Rady pre spoluprácu krajín Perzského zálivu (GCC)
Napísal: Ivana VAŇUGOVÁ
Štvrtok, 22.apríla 2010 - 21:26 hod.
Organizácia, ktorá združuje šesť krajín Perzského zálivu vznikla v máji 1981 ratifikáciou hláv štátov Bahrajnu, Kuvajtu, Ománu, Kataru, Saudskej Arábie a Spojených arabských emirátov v meste Abú Zabí. Tento spoločný krok bol výsledkom historickej, geografickej, ekonomickej , kultúrnej a v neposlednom rade aj politickej spolupráce medzi jednotlivými členskými štátmi v Perzského zálivu. Je potrebné dodať, že z geografického hľadiska patria krajiny ako Irán, Irak, Jemen do oblasti Perzského zálivu, nie sú však členmi spoločenstva GCC (Gulf Cooperation Council, 2005).
