Po tom, ako Ruská federácia vykonala v spoluráci s Čínou rozsiahle vojenské manévre s názvom „Mierová misia 2009“, ktoré sa konali v lete vo východoruskom regióne Chabarovsk, v septembri došlo k ďalším rozsiahlym vojenským cvičeniam. Tentoraz išlo o manévre bieloruskej a ruskej armády vo východnej Európe. Má ísť o najväčšiu operáciu oboch armád, na území Bieloruska sa malo manévrov zúčastniť 8 000 bieloruských vojakov, 6000 príslušníkov ruských ozbrojených síl, pričom nikdy na území Bieloruska nebol tak veľký počet ruských vojakov počas spoločných vojenských cvičení.
Pokiaľ ide o vojenskú techniku, na manévroch bolo použitých 63 vojenských lietadiel, 40 vrtuľníkov, 470 ozbrojených vozidiel, 228 tankov a 234 delových a raketových zbraní. Podľa tvrdení bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka sa operácie zúčastnili aj príslušníci ozbrojených síl Tadžigistanu a Kazachstanu.
Doktrína nacionálneho socializmu bola po II. sv. vojne považovaná za bezpečnostnú hrozbu, obzvlášť v germánskych krajinách. Rakúski tradicionalisti - Tretí tábor - dlhé roky predstavoval nevýrazný politický prúd, pretože nebol schopný konštruktívnej spolupráce.
Voľba J. Haidera za predsedu nacionalistickej strany Slobodných znamenala výraznú zmenu. Protiimigračná a xenofóbna politika zabalená do kultivovaného prejavu s odkazom na históriu sa stala správnym lákadlom pre voličov. Haiderov nacionálny populizmus vychádzal zo silného postavenia v regionálnej politike. Úspešná regionálna politika umožnila vytvoriť precedens, keď sa obhajca nacizmu stal rakúskym kancelárom.
No protesty EÚ a občianskych združení spomalili rast nacionalizmu v krajine. Navyše vnútrostranícke konflikty a občianska nespokojnosť sa prejavili stratou voličov a novou fragmentáciou Tretieho tábora. Smrť Jörga Haidera túto politickú silu výrazne oslabila, na druhej strane umožnila opätovnú spoluprácu medzi rozhádanými prúdmi rakúskych nacionalistov. Tak sa skončila najvýraznejšia éra strany Slobodných, ktorej kontroverznosť dopomohla k liberalizácií straníckeho trhu v Rakúsku.
Ten príbeh možno poznáte: Na jar 1989 na tomto námestí demonštrovali študenti za demokraciu. Keď sa pre stranu stala situácia neudržateľná, tak pred príchodom Michaela Gorbačova poslala na námestie tanky. Svet obletela fotografia osamelého, neozbrojeného muža, ktorý sa snaží zabrániť prejazdu tankov do centra Pekingu. Na okamih dávala nádej, že k masakru nedôjde. No nakoniec sa predsa len tanky na námestie dostali a o život na ňom prišlo tisíce pokojne protestujúcich. Udalosť zostala v Číne tabu ešte aj dnes, po dvadsiatich rokoch.
Iba v Hong Kongu, vďaka britskej nadvláde tradičnej bašte demokracie, si tento rok podľa organizátorov pripomenulo obete stopäťdesiat tisíc demonštrantov. Takéto a podobne skreslené formulácie sa objavili v našej a svetovej tlači. Komentár ku spomenutej fotografii mám dokonca z českého prekladu knihy Johna Kinga "Fairbanka China, a new history" (Dějiny Číny). Domnievam sa, že v origináli nie je. Takéto a podobne skreslené formulácie sa objavili v našej a svetovej tlači. Keď si to môžu dovoliť iní skúsim aj ja bohorovne vyrobiť vlastnú skrátenú verziu udalostí.
Spoločensko-politický vývoj v Turecku sa počas predchádzajúcich rokov dostal pod drobnohľad celého sveta na čele s EÚ. V súvislosti so snahou o zahájenie prístupových rokovaní Ankary s Bruselom sa Turecko nevyhlo ostrej vlne kritiky v súvislosti s neúspešným plnením Kodanských kritérií. Jedným z najzávažnejších problémov sa v tejto súvislosti stalo porušovanie práv menšín žijúcich v Turecku.
Najväčšou etnickou menšinou v krajine je etnikum Kurdov, ktorí obývajú prevažne zaostalý juh a východ Anatólie. Od vzniku modernej republiky sa stal kurdský nacionalizmus jedným z najzávažnejších vnútropolitických problémov Turecka a pretrváva dodnes. Dôležitosť problému akým je porušovanie práv menšín v spoločnosti deklarujúcej samu seba za modernú demokraciu budí čím ďalej tým väčší internacionálny záujem.
Tým, že sa Turecko snaží o členstvo v Únii, týka sa tento problém priamo aj európskych krajín, na ktorých rozhodnutí bude závisieť budúcnosť krajiny. Problém, na ktorý upozornil Huntington sa týka aj tureckej spoločnosti. Po konci Studenej vojny majú spoločnosti tendenciu vracať sa k tradičným hodnotám, čo sa v prípade Turecka čiastočne prejavilo dvoma volebnými víťazstvami AKP, odklonom od striktne prozápadnej (proamerickej) zahraničnej politiky a posilnením spolupráce s Irakom, Iránom a Sýriou. Preto sa stali reformy tureckej demokracie, v rátane kurdského problému stredobodom pozornosti.
Od 23.júna do 21.júla 2009 sa napätie medzi Iránom a Západom značne vystupňovalo. Vo všeobecnosti sa nedá povedať, že by sa blízkovýchodný regionálny bezpečnostný komplex stabilizoval. Práve naopak. Riziko eskalácie napätia v oblasti sa zvýšilo. Príčinou sú najmä povolebné nepokoje v Iráne, ktoré zákonite ovplyvňujú aj vzťah Iránu k západným mocnostiam a arabskému svetu.
Pozitívnou správou za monitorované obdobie bolo aspoň zbližovanie sa Sýrie s USA a Saudskou Arábiou. V otázke palestínskeho národného zmierenia nebol dosiahnutý výrazný pokrok. Rokovania sa neustále odkladajú. Taktiež USA sa nedarí vyvinúť na Izrael dostatočný tlak, aby zastavil osídlovacie aktivity na Západnom brehu. Významnou udalosťou (aj keď mediálne preceňovanou) bolo podpísanie multilaterálnej medzivládnej dohody o realizácii projektu plynovodu Nabucco, rovnako ako aj prehlbovanie spolupráce Turecka s „Radou pre spoluprácu v Zálive“.
