Jedným z najnebezpečnejších prúdov v oblasti medzinárodného terorizmu je islamský terorizmus. Okrem iného to potvrdzuje aj niekoľko štatistík a výskumov. Napríklad Národné Protiteroristické Centrum USA má za to, že islamský terorizmus je zodpovedný až za štvrtinu všetkých teroristických útokov vo svete. Čoraz dômyselnejší a technicky náročnejší postup teroristov vyžaduje nemalé investície spojené s výcvikom a vybavením teroristov a niekedy tiež finančným odškodnením rodín samovražedných atentátnikov. Dalo by sa povedať, že staré príslovie „terorizovať nič nestojí“, dnes už rozhodne neplatí a náklady na teroristické akcie sa dokážu vyšvihnúť až do astronomických hodnôt.

 

Náklady na teroristické operácie
Odhaduje sa, že útoky na budovy Svetového Obchodného Centra v New Yorku z 11.9.2001 stáli približne 500 000 amerických dolárov. Väčšina teroristických útokov je ale lacnejších. Podľa odhadov OSN, napr. útok na nočný klub v Bali v roku 2002 mohol stáť 50 000 USD. Bombový útok na Madridské metro v roku 2004 asi 10 až15 000 USD. Náklady na útok na Londýnsku dopravu sa mohli vyšplhať do výšky približne 2000 USD.

24. decembra na Štedrý večer sa na obrazovkách miliónov Britov zjavila tvár, ktorú by tam naozaj nikto neočakával. Televízny kanál Channel 4 sa totiž rozhodol, že v rámci svojej tradície „alternatívnych“ vianočných príhovorov tento rok umožní provokatívnemu iránskemu prezidentovi Mahmúdovi Ahmadinedžádovi, aby prezentoval svoj odkaz občanom Veľkej Británie. Prezident vo svojom príhovore na úvod zablahoželal všetkým vyznavačom abrahámskych náboženstiev k narodeniu proroka Ježiša Krista a toto blahoželanie špeciálne adresoval všetkým kresťanom. Pointou jeho prejavu bolo, že ak by v súčasnosti podľa neho Kristus žil, určite by sa postavil proti svojvôli a útlaku národov zo strany súčasných veľmocí. Išlo o jasnú narážku na nátlak, ktorí USA a ďalšie západné krajiny vyvíjajú na Irán, kvôli jeho jadrovému programu.  Okrem toho Ahmadinedžád zdôraznil potrebu celého sveta vrátiť sa k hodnotám, ktoré hlásali všetci proroci abrahámskych náboženstiev a v závere zaželal divákom šťastný nový rok plný radosti, prosperity, mieru a bratstva pre celé ľudstvo. [1] (paradoxne v júni 2007 Ahmadinedžád označil kresťanstvo a judaizmus za odchýlenie od pravej cesty, keďže podľa neho jedine islam ako pravé náboženstvo môže spasiť svet)

 

„Protiraketová obrana v strednej Európe“. Toto slovné spojenie nás v posledných mesiacoch prenasleduje naozaj všade – či už v televíznom spravodajstve, tlačených médiách alebo na rôznych internetových portáloch. Spolu s pojmami ako „vojna proti teroru/terorizmu“ a „globálna finančná kríza“ sa z neho stalo akési zaklínadlo, ku ktorému sa s obľubou vyjadrujú rôzni analytici, špecialisti ale aj bežní občania, ktorých by sme mohli označiť ako „laická verejnosť“. Keďže sa vyjadrili „snáď už všetci“, povedal som si, že teraz to skúsim aj ja. A to najmä z dôvodu, že sa nestotožňujem so spôsobom diskusie, ktorý v slovenskej bezpečnostnej komunite prevláda ohľadom tohto problému.

Ako asi väčšina študentov FPVMV, ktorých zaujíma protiraketová obrana som si preštudoval predposledné číslo časopisu EAQ, ktorý vydáva „Slovenská atlantická komisia“ (SAC). Neprečítal som ho síce úplne celé no zaujali ma tri články: od prof. Krejčího a pánov Iva Samsona a Jamesa Townsenda. Okrem toho som si pre zaujímavosť prečítal anketu, v ktorej sa šesť odborníkov vyjadruje k miere nebezpečenstva, ktoré pre Európu predstavuje možný útok balistickými raketami. (toto číslo je so spomínanými článkami a anketou dostupné online na http://www.eaq.sk/page.php?doc=361 ) [Ak ste boli naozaj veľmi pozorní pri čítaní článku prof. Krejčího, všimli ste si jednu nezrovnalosť medzi hlavnou myšlienkou a záverom celej jeho analýzy a hrubo vytlačenou červenou vetou uprostred druhej strany - chtiac-nechtiac sa nám tu ponúka myšlienka, že zámerom editora článku (pozor nie autora !!!) bolo zmanipulovať čitateľa, môže však ísť o náhodu alebo nepozornosť zodpovednej osoby resp. aj moju neschopnosť vnímať vety v širšom kontexte - názor by si mal vytvoriť každý sám. Samotnému článku prof. Krejčího sa tu ešte budem podrobnejšie venovať.]

Svet v 21. storočí sa dostal do obdobia, kedy sa čoraz častejšie skloňuje otázka energetickej bezpečnosti ako základného predpokladu jeho ďalšieho rozvoja. Energetika, zdroje, ich ťažba a distribúcia,  sú témami dňa vo všetkých krajinách. Témou zabezpečiť dostatočné množstvo energií stabilne a za priaznivé ceny sa na svojich stretnutiach zaoberá aj Európska Únia, v prípade ktorej je diverzifikácia energetických zdrojov podmienkou zbavenia sa jednostrannej závislosti na Rusku. Práve Rusko je z pozície EÚ najvhodnejšou alternatívou pre dodávky ropy ale najmä zemného plynu. Od roku 2000 však dochádza k čoraz väčšiemu nátlaku zo strany Ruska. Nie je to však len EÚ, kto začína trpieť nedostatkom energetických surovín. V poslednom období medzinárodné spoločenstvo obracia svoju pozornosť najmä na Čínu a Indiu, ktoré sa vzhľadom na svoj prudký ekonomický rozvoj dostávajú do pozície najväčších konzumentov energie na svete, pričom môžu postupne nahradiť Spojené štáty americké. Práve tieto štáty boli v nedávnej dobe jednou z príčin neúmerných cien ropy, kedy po radikálnom poklese ťažby v krajinách OPEC-u v súvislosti s prebytkom ponuky nad dopytom a následnom ekonomickom boome v Indii ale hlavne v Číne, museli ceny enormne narásť aby pokryli náklady na opätovné zvýšenie ťažby.[1]

 

Médiá sú významnou súčasťou dnešnej spoločnosti. Často sa však používa aj označenie ako masové médiá. S tým úzko súvisí aj masová komunikácia. Tá  je „jednou z rovín sociálnej komunikácie, vyznačujúca sa tým, že sa všetky komunikačné aktivity dejú v inštitucionalizovanej podobe, teda prostredníctvom masových médií." (Reifová, 2004, s. 100) Ich vplyv vzrástol do takej miery, že sa stali jednou z najdôležitejších súčastí ovplyvňovania verejnej mienky a takisto aj poskytovania akýchkoľvek informácií, ktoré potrebuje človek pre svoju existenciu, orientáciu či rozhodovanie. „Každá spoločnosť si hľadá prostriedky, ktorými jedincovi predkladá hodnoty, o ktoré sa opiera jej štruktúra a fungovanie, a normy, ktoré upravujú chovanie jej príslušníkov. Médiá dokážu vytvárať a formovať to, čo sa jedinec dozvedá o svete, môžu byť hlavným zdrojom myšlienok a názorov, ktoré sa k nemu dostávajú. Médiá dokážu ovplyvniť jednanie a uvažovanie ľudí." (Buton, Jirák, 2003 s. 23)  Najdôležitejšími sa stali internet, televízne  a rádiové vysielanie a tlač.