Hektický vývoj na scéne medzinárodnej politiky na začiatku 21. storočia predstavuje pre oblasť, akou je teória medzinárodných vzťahov veľkú výzvu. Procesy, ktoré môžeme vo veľmocenskej politike pozorovať približne od 90. rokov 20. storočia sa do značnej miery vymykajú klasickým teoretickým koncepciám. Za celkovými trendami vývoja vzťahov medzi najvýznamnejšími aktérmi svetového systému môžeme však pri určitom zjednodušení nájsť vplyv liberalistickej alebo realistickej paradigmy, resp. ich variácií.

Ak chceme skúmať vplyv týchto teórií medzinárodných vzťahov na veľmocenskú politiku, musíme najskôr objasniť, v čom sa tieto teórie zhodujú a v ktorých ohľadoch sú ich postoje rozdielne. Zjednocujúcim prvkom oboch teórií je chápanie medzinárodného systému ako systému štátov. Pre realistov je štát základným a jediným aktérom medzinárodného systému, ktorý chápu ako systém zvrchovaných štátov, ktoré majú svoje vlastné záujmy. Tieto záujmy sú definované predovšetkým geograficky a strategicky s ohľadom na fakt, že prioritou je zabezpečenie existencie a prežitia štátu. Podľa realistov sa preto štáty v medzinárodnom systéme správajú navzájom „nedôverčivo“ a majú tendenciu vystupovať voči sebe z mocenských pozícií. Vojenská moc štátu je pre realistov, na rozdiel od liberalistov, jednou zo základných kategórií. Liberálna teória medzinárodných vzťahov chápe vojenskú silu len ako „jednu z viacerých“. Oveľa významnejšou je podľa tejto teórie ekonomická sila štátu. Liberalisti preto berú do úvahy aj iných aktérov medzinárodného systému ako štáty, napr. multilaterálne organizácie, ekonomické zoskupenia alebo nadnárodné korporácie. Významným rozdielom medzi liberalizmom a realizmom je chápanie možnosti spolupráce medzi štátmi. Zatiaľ čo realizmus je v tejto otázke skôr skeptický, podľa liberalistov majú štáty tendenciu navzájom spolupracovať a združovať sa do väčších zoskupení. Medzi oboma teóriami však panuje určitá zhoda v tom, že najdôležitejšou a najzákladnejšou jednotkou analýzy ostávajú jednotlivé štáty.

Dôležitou poznámkou pri debate o veľmocenskej politike z teoretického hľadiska je chápanie štruktúry, respektíve štrukturálneho usporiadania medzinárodného systému. Od pádu bipolarity koncom 80. rokov 20. storočia je tento systém unipolárny s jednou dominantnou superveľmocou (v zmysle vojenskom aj ekonomickom), niekoľkými veľmocami a regionálnymi mocnosťami. Postavenie hegemóna v medzinárodnom systéme mali a aj naďalej si uchovávajú Spojené štáty. Vzhľadom na to, že práve hegemón určuje základný charakter medzinárodnej politiky a tiež z dôvodu, že zahraničná politika USA vychádza z dôkladne rozpracovaných teoretických koncepcií, preskúmame podrobnejšie vplyv liberalizmu a realizmu, resp. ich variácií v zahraničnej politike USA. Okrem týchto teoretických smerov je potrebné spomenúť ešte jeden veľmi významný vplyv, označovaný ako neokonzervativizmus. Teoretický pôvod tohto smeru a jeho zaradenie medzi liberalizmom a realizmom sa tiež pokúsime objasniť.

EÚ sa po odmietnutí Lisabonskej zmluvy dostala značných komplikácií. Jej politické vedenie je najmä v zahraničnopolitických otázkach nejednotné a väčšinou aj bezzubé. Ruský prezident Medvedev si dohodu s francúzskym prezidentom Sarkozym ohľadom Gruzínska vysvetľuje po svojom, čím dáva jasne najavo kto bude v Eurázii hrať prvé husle. Rozmiestnením ruských rakiet v Kaliningrade sa Európa môže stať novým priestorom vybavovania účtov medzi Washingtonom a Moskvou. Rusi nás aj tak považujú len za vojenský protektorát USA, ktorý nedokáže vytvoriť jednotný a silný hlas presadzujúci svoje záujmy. EÚ okrem toho čelí aj mnohým ďalším problémom. Jednému z nich, ktorý sa v poslednom čase dostal trochu do úzadia by som sa chcel stručne venovať. Ide o prijatie Turecka do EÚ. Osobne som presvedčený, že otázka členstva Turecka v EÚ môže rozhodnúť o budúcnosti únie ako takej. Súčasne dilema, či prijať Turkov medzi nás nastavuje zrkadlo hlbokej kríze, v ktorej sa Európa ale aj Západ ako taký nachádza. V úvode svojej eseje by som spomenul všeobecne známe fakty, o ktorých sa však už tak všeobecne nehovorí. Druhú časť mojich úvah a záver by som poňal v širších globálnych súvislostiach.

  „Srbsko predloží návrh rezolúcie na 63. zasadaní VZ OSN.“ Napísal srbský prezident Boris Tadič v liste adresovanom predstaviteľom členských krajín OSN. Podľa tohto srbského návrhu rezolúcie by mal Medzinárodný súdny dvor (ICJ) podať názor, či jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova bolo v súlade s medzinárodným právom.[1] Presná otázka, ktorou by sa Medzinárodný súdny dvor mal zaoberať, by znela: „Je jednostranne vyhlásená nezávislosť zo strany kosovských dočasných samosprávnych inštitúcií v súlade s medzinárodným právom?“[2] Srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič vyhlásil, že názor vyslovený ICJ na túto otázku nebude záväzný pre vlády členských štátov OSN. Verdikt súdu má mať skôr akúsi morálnu váhu.[3] Podobne ako v prípade vyhlásenia nezávislosti Kosova, názory krajín EÚ a NATO na túto srbskú iniciatívu sú rôzne.