Úvod

Náboženstvo sa v súčasnosti opäť dostáva do centra pozornosti medzinárodného spoločenstva, a to najmä v súvislosti s jeho pozíciou v konfliktoch a možnosťami, ktoré nám ponúka pri ich riešení[1] . Náboženstvo, a hlavne rôzne interpretácie odlišných vierovyznaní, sú vnímané predovšetkým ako zdroj napätia. Zároveň však musíme poukázať na skutočnosť, že religiózni aktéri disponujú veľkým potenciálom na riešenie konfliktných situácií a zmierňovanie napätia[2]. To platí prevažne v postkonfliktných situáciách, kde kombinácia morálnej autority, ktorou disponujú s možnosťou rozšírenia kultúry mieru a záväzkov z nej vyplývajúcich medzi veľkú časť populácie, robí z religióznych aktérov dôležitý nástroj v oblasti budovania mieru[3].

Sudán ako religiózne pluralitná spoločnosť, ktorá prevažnú časť svojej nezávislej histórie strávila v krvavej občianskej vojne, nám poskytuje takmer ideálny príklad na demonštrovanie významu faith-based aktérov ako vykonávateľov faith-based diplomacy v praxi.

Sudán, hoci vystupuje ako jednotná krajina, je v skutočnosti rozdelený na Sever s prevažne moslimskou populáciou a Juh, kde žije prevažne kresťanské spoločenstvo. V súčasnosti sa nachádza v istom prechodnom období. V roku 2005 bola totiž uzavretá mierová zmluva, ktorá má pokojným spôsobom priviesť krajinu k dôležitému rozhodnutiu o vlastnej budúcnosti formou referenda v roku 2011[4]. Práve toto „tranzitné“ obdobie a situácia po ňom sú istým špecifikom Sudánu a zároveň aj obrovskou výzvou pre všetkých faith-based aktérov v krajine. V práci chceme dokázať, že tieto subjekty môžu mať pozitívny vplyv na udržanie mieru v krajine aj na pozadí všetkých zmien, ktoré má aplikácia mierovej zmluvy priniesť.

Činnosť faith-based aktérov a možnosti ich prispievania k tomu, aby toto prechodné obdobie bolo bezkonfliktné, bude predmetom skúmania našej práce. Táto činnosť je často označovaná ako istá forma diplomacie, konkrétne nazývaná faith-based diplomacy. Či ide skutočne o diplomaciu v pravom slova zmysle, sa pokúsime preskúmať v I. kapitole našej práce. Za účelom čo najexaktnejšieho skúmania je potrebné terminologické vymedzenie niektorých používaných výrazov, ktoré spolu so skúmaním prístupov faith-based diplomacy k budovaniu trvalého mieru budú tvoriť nosnú časť I. kapitoly.

Než pristúpime k samotnej analýze aktivít a vplyvu jednotlivých aktérov na mierový proces v Sudáne, považujeme za potrebné vysvetliť súčasnú situáciu v Sudáne, predstaviť hlavné náboženstvá a ich vplyv na spoločnosť a načrtnúť vybrané historické determinanty, ktoré mali vplyv na vzniknutú situáciu a viedli k podpísaniu mierovej zmluvy v roku 2005. Dodržiavanie záväzkov vyplývajúce z tejto zmluvy je totiž kľúčové pre udržanie mieru v krajine. Všetky tieto faktory sme sa pokúsili zhrnúť v II. kapitole našej práce.

III. kapitola prináša pohľad do sveta faith-based aktérov v Sudáne ako vykonávateľov faith-based diplomacy. Našou snahou je popísať aktivity týchto aktérov, ktoré smerujú k udržaniu mieru a v závislosti od ich činnosti ich rozdeliť na niekoľko kategórií s ohľadom na ich postoj k mierovej zmluve. Za kľúčový doplnok k III. kapitole považujeme prílohy, ktoré zrozumiteľne zobrazujú jednotlivých aktérov, ich činnosť a vzájomné prepojenie.

Skúmanie faith-based diplomacy ako faktoru pri budovaní mieru v Sudáne má niekoľko rovín. Prvá časť práce, týkajúca sa terminologických definícií, bola postavená na analýze prevažne ťažšie dostupnej literatúry, nakoľko fenomén faith-based diplomacy nie je ešte detailne preskúmaný. Považujeme preto za potrebné zdôrazniť, že použitá literatúra pochádza prevažne od anglosaských autorov, ktorých definičné ponímanie diplomacie a problematiky faith-based diplomacy môže byť voľnejšie v porovnaní s autormi európskymi. Aj ich pohľad na túto problematiku sme sa snažili do práce zakomponovať. Naopak dostatok odbornej literatúry sme mali k dispozícii pri skúmaní a analýze historických determinantov konfliktu. Využitie zdrojov a rôznych štúdií prevažne elektronického charakteru pri práci na III. kapitole reflektujú dynamiku a aktuálnosť zvolenej témy, keďže aktuálna literatúra venujúca sa tejto problematike prakticky neexistuje. Predložená práca teda vychádza z preštudovaných monografií, odborných článkov, štúdií a dokumentov doplnených o internetové zdroje. Pri písaní práce je použitá analytická, komparatívna a historická metóda.

S ohľadom na rozsah práce sme sa pri skúmaní vplyvu faith-based aktérov na mierový proces zamerali výhradne na národných aktérov.

V súčasnosti sa začínajú vzťahy medzi Kaddáfího Líbyou a Západom otepľovať. Líbya už dávnejšie proklamovala, že prestala podporovať medzinárodný terorizmus, naopak začína spolupracovať v boji proti tomuto fenoménu, aspoň oficiálne. Fakt, že sa Líbya stala 1. 1. 2008 dočasným členom BR OSN, svedčí o zmene postoja Džamahíríje [1] a o opätovnej dôvere, ktorú získala na medzinárodnej scéne. Ide však o dlhodobejší proces, nie o náhlu zmenu stanoviska Líbye voči medzinárodnému terorizmu.

Čo prispelo k tomu, že Líbya začala spolupracovať so USA a krajinami EÚ? Ako možný dôvod sa uvádzajú dva druhy zahraničnej politiky voči Džamahíríji. Prvou je politika tvrdej sily, pre ktorú sa zvykne v medzinárodných vzťahoch používať aj názov „hard power“, a druhou politika jemnej sily, pre ktorú sa používa v medzinárodných vzťahoch termín „soft power“.

V mojej analýze sa chcem zaoberať oboma politikami a na záver zhodnotiť, ktorý druh spomenutej zahraničnej politiky prispel k zmene stanoviska Líbye voči terorizmu.

Spor o štatút územia Západnej Sahary medzi marockou vládou a separatistickým hnutím POLISARIO je konfliktom, ktorý pretrváva vyše tridsať rokov. Obe strany majú príliš protichodné názory na riešenie sporu, preto otázka južných provincií[1] ostáva otvorenou. Vo všeobecnosti POLISARIO chce zorganizovať ľudové referendum o nezávislosti Západnej Sahary, na druhej strane Maroko ako ústupok ponúka obmedzenú autonómiu južných provincií. Marocké kráľovstvo neakceptuje referendum o nezávislosti, pretože vraj ide o narúšanie teritoriálnej integrity.

V súčasnosti, pri obhajovaní svojich návrhov na riešenie problému Západnej Sahary, sa obe strany obracajú na medzinárodné dokumenty, najmä tie, ktoré vznikli v druhej polovici 20. storočia. Týka sa to hlavne rezolúcií VZ OSN, BR OSN, v druhom rade sú to rezolúcie bývalej Organizácie africkej jednoty[2] a potom sú dôležitými niektoré kľúčové multilaterálne dohody medzi vládami štátov spolupodpísaných buď Marokom alebo hnutím POLISARIO, napr. ide o Madridskú zmluvu z roku 1975.

Môžeme preto konštatovať, že znalosť spomenutých dokumentov je dôležitá pre vytvorenie si objektívneho názoru na problematiku Západnej Sahary. V mojej analýze sa chcem preto zamerať na obdobie rokov 1973 – 1991, kedy došlo k vzniku väčšiny týchto rezolúcií, vyhlásení a dohôd. V tejto dobe prebiehal zároveň ozbrojený konflikt medzi marockou vládou a ozbrojenými zložkami hnutia POLISARIO.[3] Cieľom mojej práce je analyzovať postoje a činnosť jednotlivých aktérov v tomto období a poukázať, do akej miery boli v súlade respektíve v nesúlade s princípmi a zásadami medzinárodného práva.

Na úvod by som však chcel podať základné informácie o vývoji konfliktu, aby čitateľ získal všeobecný prehľad o najdôležitejších udalostiach v rokoch 1973 - 1991.