„Bojoval som proti nadvláde belochov a bojoval som proti nadvláde černochov. Vo svojom srdci som choval ideál demokratickej a slobodnej spoločnosti, v ktorej všetci žijú spoločne v harmónií a s rovnakými právami. Je to ideál, pre ktorý žijem a ktorý chcem v živote naplniť. Ale ak je to treba, je to aj ideál, za ktorý som ochotný položiť život. “ – Nelson R. Mandela
Týmito slovami zavŕšil Nelson Mandela svoju reč obhajoby počas Rivonského súdneho procesu, v ktorom bol obvinený zo sabotáže, prípravy povstania a iných zločinov proti štátu. Za tieto údajne zločiny bol Mandela odsúdený doživotným trestom odňatia slobody a svoj rozsudok si mal odpykať na ostrove Robben neďaleko Cape Town v Južnej Afrike. Osud však prial jeho vznešeným zámerom a tak po takmer troch dekádach života stráveného za mrežami bol Mandela prepustený a mohol uskutočniť svoj veľký sen: odstrániť apartheid a pozdvihnúť úroveň ľudských práv a slobôd v Južnej Afrike.
Zimbabwe patrí k najzaostalejším krajinám sveta. Chudoba a nezamestnanosť obyvateľstva v roku 2008 dosiahli 80%. Jeho ekonomika dosahuje najvyššie hodnoty inflácie vo svete vôbec a v prípade, že nastolený kurz politiky sa výrazne nezmení, jeho vyhliadky do budúcnosti sa dajú prirovnať hurikánu, ktorý zasiahne krajinu práve prežívajúcu zemetrasenie ôsmeho stupňa richterovej stupnice.
Takýto vývoj je výsledkom najmä posledných deviatich rokov. Napriek tomu, že ani v dobe od začiatku druhej polovice dvadsiateho storočia až do prelomu 80. a 90. rokov Zimbabwe nepatrilo do spolku vyspelých krajín, bolo spolu s vtedy ešte apartheidnou Južnou Afrikou najbohatšou a najprospejúcejšou ekonomikou Afriky. Jeho vtedajší úspech bol založený na poľnohospodárskej vyspelosti a výbornej vzdelanosti ľudí, ktorá spolu s JAR prevyšovala ostatné africké krajiny. Ako je možné, že túto výhodu vláda nevyužila na skutočný rýchly hospodársky rast? Kde môžeme hľadať dôvod pre obrovskú zmenu, ktorá pretvorila ráz africkej krajiny zo všeobecne uznávanej a podporovanej Západom na skrachovaný a ostro kritizovaný štát?
Na čelo novej krajiny sa v roku 1980 do postu premiéra postavil charizmatický vodca ZANU-PF (Zimbabwianska africká národná únia – patriotický front) Robert Gabriel Mugabe. Čoskoro sa stal medzinárodne uznávaným politikom, ktorý mal Zimbabwe výrazne prispieť k dosiahnutiu stabilného rastu ekonomiky.
Napriek týmto vyhliadkam sa po jeho zvolení do prezidentského úradu v roku 1987 situácia v Zimbabwe začala meniť. Na presadenie svojich zámerov začal používať násilie, zastrašovanie a represálie. Jednou z jeho politík bola pozemková reforma, ktorá mala preniesť výraznú časť územia z rúk bielych komerčných farmárov k čiernemu obyvateľstvu. Po niekoľkých neúspešných pokusov vlády tak učiniť pomocou trhu, začalo vyvlastňovanie.
Analýza : Angažovanosť Číny na Africkom kontinente
Napísal: Oliver ÉDER
Utorok, 04.decembra 2007 - 13:50 hod.
Takmer všetci analytici a odborníci v poslednom období pozorne sledujú angažovanie sa Číny na africkom kontinente. Tento fenomén medzinárodných vzťahov však nie je ničím novým. Už v 60. a 70. rokoch čínski komunisti budovali ideologickú solidaritu s africkými národmi s cieľom čeliť „západnému imperializmu“ a vplyvu ZSSR. Za posledných desať rokov však Peking začal Afriku vnímať ako priestor na presadzovanie svojich ekonomických záujmov. Západ však zisťuje, že jeho predstava o prosperujúcej Afrike riadiacej sa demokratickými pravidlami je narúšaná čínskou stratégiou, ktorá sleduje jediný cieľ – zabezpečiť si zdroje nerastných surovín.
V praxi čínsky prístup znamená aj podporu afrických diktátorských režimov a porušovanie zbrojných embárg čo destabilizuje bezpečnostnú situáciu vo viacerých afrických regiónoch. Čínske podniky okrem toho v mnohých prípadoch využívajú Afričanov ako lacnú pracovnú silu, pričom pracovné a mzdové podmienky sú na veľmi nízkej úrovni. Práve kvôli tomu mnohí experti ale aj bežní obyvatelia čierneho kontinentu hovoria o vzťahu Číny k Afrike ako o „neokolonializme“. Milióny ton nerastných surovín prúdia do Číny, kým čínski robotníci nachádzajú uplatnenie pri veľkých rozvojových projektoch a lacné čínske výrobky zaplavujú africké trhy v dôsledku čoho Afričania prichádzajú o zamestnanie. Aj takúto tvár má čínska ekonomická expanzia. Na druhej strane treba povedať, že rozsiahla výstavba infraštruktúry naštartovala pomalý rozmach tohto najchudobnejšieho kontinentu. Z dlhodobého hľadiska však môže mať aj táto skutočnosť negatívny dopad, keďže Afričania si môžu ľahko zvyknúť na to, že ak ich krajina disponuje nerastným bohatstvom, ťažkú prácu spojenú s rozvojom krajiny za nich odvedie niekto iný.
Tieto negatívne prejavy čínskej stratégie ohrozujú jej funkčnosť z dlhodobej perspektívy. To otvára možnosti pre širšie uplatnenie sa amerických záujmov. USA v nadchádzajúcich rokoch v podmienkach nestability svetového trhu s ropou budú nútené viac diverzifikovať vlastné zdroje a viac upriamiť svoju pozornosť aj na africkú ropu. To môže priviesť americké a čínske záujmy do kolízie. Rozhodujúcim faktorom v ďalšom vývoji bude nakoľko budú Peking a Washington zohľadňovať pri honbe za nerastnými surovinami záujmy samotných afrických krajín (vrátane ochrany demokratických hodnôt) a tiež ako budú vnímať jeden druhého. Či pôjde o rivalitu, eventuálnu kooperáciu alebo v krajnom prípade o nepriateľské súperenie.
Takmer všetci analytici a odborníci v poslednom období pozorne sledujú angažovanie sa Číny na africkom kontinente. Tento fenomén medzinárodných vzťahov však nie je ničím novým. Už v 60. a 70. rokoch čínski komunisti budovali ideologickú solidaritu s africkými národmi s cieľom čeliť „západnému imperializmu“ a vplyvu ZSSR. Za posledných desať rokov však Peking začal Afriku vnímať ako priestor na presadzovanie svojich ekonomických záujmov. Západ však zisťuje, že jeho predstava o prosperujúcej Afrike riadiacej sa demokratickými pravidlami je narúšaná čínskou stratégiou, ktorá sleduje jediný cieľ – zabezpečiť si zdroje nerastných surovín.