Územie dnešného Alžírska bolo pôvodne obývané až do 7. storočia Berbermi. Následné invázie Arabov zanechali obrovský náboženský a kultúrny dopad, ktorého dôsledky sa prejavujú dodnes. Väčšinovým obyvateľstvom sa stali Arabi, úradným jazykom arabčina a dominantným náboženstvom islam. Berberi dnes tvoria 30 % populácie. V 16. storočí si krajinu podmanili otomanskí Turci.
V roku 1830 francúzska invázia ukončila tureckú nadvládu v Alžírsku. Alžírske územie Francúzi rozdelili na nové administratívne jednotky, tzv. departementy, a na pobrežné oblasti severu prišlo veľké množstvo francúzskych osadníkov, tzv. pieds-noirs, ktorí sa stali vplyvnými vo všetkých kľúčových oblastiach dovtedy ovládaných Arabmi alebo Turkami: ekonomika, obchod, poľnohospodárstvo, štátna správa, armáda. Dodnes alžírska vláda žiada Francúzsko ospravedlniť sa za okupáciu krajiny, hoci nejde o problém, ktorý by bránil rozvoju francúzsko-alžírskych vzťahov.
Arabská invázia do Líbye začala už v 7. storočí. V roku 643 si Arabi podmanili severovýchodnú časť krajiny, ktorá sa následne stala súčasťou moslimského impéria s centrom v Medine v Saudskej Arábii. V roku 647padla aj oblasť Tripolska do rúk Arabov.
Aj v nasledujúcich storočiach bola krajina poznamenaná dobyvačnými vojnami. V 12. storočí zažila Líbya inváziu Normanov a v 16. storočí sa severovýchodná oblasť s názvom Barka stala súčasťou Osmanskej ríše.
V 19. storočí sa Muhammad Ibn Ali s-Sanusi stal lídrom nového moslimského sanúsíjského náboženského hnutia, ktoré počas ďalších dvoch storočí zohrávalo v krajine významnú úlohu.
V roku 1912 sa Osmanská ríša vzdala nárokov na vládu v Líbyi a v roku 1929 oblasť Tripolska a Kyrenaiky sa stali talianskymi kolóniami. V roku 1931 si Taliansko podmanilo celú Líbyu po tom, ako sa vzdalo sanúsíjské hnutie, ktoré viedlo odboj proti talianskej okupácii.
Hoci arabská invázia do Maroka začala už v 7. storočí, až okolo roku 710 Arabi obsadili všetky kľúčové regióny dovtedy ovládané pôvodným berberským obyvateťstvom. Následné došlo k zmiešaniu oboch etník, čo má dodnes za následok, že väčšina Maročanov je berbersko – arabského pôvodu.
V 11. storočí došlo k mocenskému rozmachu, v Maroku vládla dynastia berberského pôvodu – Almorávidovci, ktorí rozšírili svoje územie po dnešnú Líbyu, Španielsko a hlboko do Sahary. V tomto období sa zrodili počiatky marockého expanzionizmu, ktoré sa prejavujú dodnes v podobe okupácie Západnej Sahary, čo Maroko odôvodnuje ako zabratie územia, na ktoré má historický nárok. Po Almorávidovcoch sa dostala k moci dynastia Almohádovcov, ktorí upevnili nadvládu v juhovýchodnom Španielsku. Až v roku 1492 boli vyhnaní poslední moslimovia žijúci v Španielskom kráľovstve späť do Maroka a ostatných častí severnej Afriky.
Konfederácia berberských kmeňov pod názvom Sanhadža ovládala severné územie dnešnej Mauretánie až do 11. storočia, kedy sa krajina dostala pod kontrolu marockej dynastie Almorávidovcov. V 60. rokoch 20. storočia sa táto udalosť stala dôvodom, aby si Maroko robilo teritoriálne nároky na Mauretánsku republiku. Južné územie bolo súčasťou Ghanského kráľovstva, ktoré zotrvalo až do začiatku 13. storočia.
V 15. storočí bola Mauretánia dobytá nomádskym kmeňom arabského pôvodu Beni Hassan, čo dodnes zanechalo dôsledky najmä v spoločenskej štruktúre: najvýznamnejšie postavenie získali Arabi, Berberi sa stali druhoradým obyvateľstvom a na najnižšom stupni sa ocitli černošskí otroci, tzv. abid. Otroctvo je aj v súčasnosti nevyriešený problém.
V 19. storočí Francúzi využili rozdrobenosť krajiny a spory medzi miestnymi vládcami, keď si podpisom Parížskej zmluvy v roku 1814 zaistili kontrolu nad teritóriom. Zmluva so Španielskom v roku 1912 potvrdila koloniálnu nadvládu Francúzska v Mauretánii.
Názov Sudán pochádza z arabského „bilad al-sudan“, čo v preklade znamená „krajina čiernych“. Oficiálnym jazykom je arabčina a štátnym náboženstvom je islam, no na juhu krajiny sa nachádza veľká časť nearabskej populácie, prevažne kresťania a animisti
V roku 1820 egyptský panovník Mohamed Ali-Paša napadol a ovládol severnú časť Sudánu. Jeho vnuk Ismail I. rožšíril územie Egyptu už o väčšinu súčasného Sudánu. Politika Ismailovho syna Tewfika I. vyústila do revolúcie a Tewfik bol prinútený požiadať o pomoc Veľkú Britániu, ktorá následne v roku 1882 obsadila Egypt aj Sudán za účelom stabilizovať situáciu. Situácia vyústila do ďalšej revolúcie, tento krát v samotnom Sudáne, pod vedením Mohameda ibn Abdalla, nazývaného tiež Mahdí. Mahdí chcel oslobodiť Sudán od okupácie a očistiť islam. Po páde Chartúmu v roku 1885 sa Briti aj Egypťania stiahli zo Sudánu, čo umožnilo Mahdímu vytvoriť len krátko žijúci teokratický štát.
Územie dnešného Alžírska bolo pôvodne obývané až do 7. storočia Berbermi. Následné invázie Arabov zanechali obrovský náboženský a kultúrny dopad, ktorého dôsledky sa prejavujú dodnes. Väčšinovým obyvateľstvom sa stali Arabi, úradným jazykom arabčina a dominantným náboženstvom islam. Berberi dnes tvoria 30 % populácie. V 16. storočí si krajinu podmanili otomanskí Turci.
Arabská invázia do Líbye začala už v 7. storočí. V roku 643 si Arabi podmanili severovýchodnú časť krajiny, ktorá sa následne stala súčasťou moslimského impéria s centrom v Medine v Saudskej Arábii. V roku 647padla aj oblasť Tripolska do rúk Arabov.
Hoci arabská invázia do Maroka začala už v 7. storočí, až okolo roku 710 Arabi obsadili všetky kľúčové regióny dovtedy ovládané pôvodným berberským obyvateťstvom. Následné došlo k zmiešaniu oboch etník, čo má dodnes za následok, že väčšina Maročanov je berbersko – arabského pôvodu.
Konfederácia berberských kmeňov pod názvom Sanhadža ovládala severné územie dnešnej Mauretánie až do 11. storočia, kedy sa krajina dostala pod kontrolu marockej dynastie Almorávidovcov. V 60. rokoch 20. storočia sa táto udalosť stala dôvodom, aby si Maroko robilo teritoriálne nároky na Mauretánsku republiku. Južné územie bolo súčasťou Ghanského kráľovstva, ktoré zotrvalo až do začiatku 13. storočia. 
Názov Sudán pochádza z arabského „bilad al-sudan“, čo v preklade znamená „krajina čiernych“. Oficiálnym jazykom je arabčina a štátnym náboženstvom je islam, no na juhu krajiny sa nachádza veľká časť nearabskej populácie, prevažne kresťania a animisti