I. Faith-based diplomacy

Samuel Huntington vo svojej teórii konfliktu civilizácií načrtol možnosti budúcich konfliktov vo svete, ktoré podľa neho nebudú ideologickej ani ekonomickej povahy, ale povahy kultúrnej, resp. civilizačnej[5] . Etnocentrizmus a náboženstvo sú často spomínané ako hlavné príčiny problémov a konfliktov v niektorých krajinách Afrického kontinentu. Etnocentrizmus a náboženstvo môžu byť totiž rýchlo zaktivizované a z toho dôvodu vodcovia využívajú etnicky a nábožensky lojálne autority pri svojom úsilí po moci. Hoci náboženstvo môže byť potenciálnym zdrojom konfliktu, v práci chceme dokázať, že môže zároveň hodnotne prispievať k zvyšovaniu tolerancie a riešeniu konfliktov.

Práve v Afrike majú kresťanstvo a islam obrovský sociálny vplyv. Obe viery svoj vplyv v tomto regióne stále zvyšujú, čo vytvára predpoklady pre vznik napätia náboženského charakteru. Je potrebné poznamenať, že počet konfliktov s religióznym pozadím neklesol, ale stúpol[6]. Pozitívnym aspektom náboženstva je nádej a hlavne fakt, že môže zohrávať dôležitú úlohu pri prevencii a tiež riešení konfliktov.

Bez ohľadu na správnosť Huntingtonovej teórie, faith-based diplomacy nám poskytuje účinný nástroj, ktorý môže konfliktom načrtnutým v Konflikte civilizácií zabrániť. Jedným z možných scenárov, na ktoré faith-based diplomacy možno úspešne aplikovať, je konfliktná situácia, v ktorej religiózni predstavitelia krajiny môžu byť mobilizovaní za účelom napomôcť k mieru. Takýmto prípadom je aj konflikt v Sudáne.

Islam a kresťanstvo sú najrozšírenejšie náboženstvá v Sudáne a stoja na pozadí konfliktov, v ktorých sa táto krajina zmietala takmer 37 rokov zo svojej 52-ročnej nezávislej histórie. A hoci krvavé občianske vojny v Sudáne mali vždy viacero rozmerov, náboženstvo nikdy neprestalo byť signifikantným faktorom tohto problému[7]. Zatiaľ, čo Ústava Sudánskej republiky hovorí o „národe pod Bohom“ a vyhýba sa akémukoľvek odkazu na islamský štát, v praxi to vyzerá úplne inak. Kresťania v Sudáne sú postavení do roviny občanov „druhej triedy“ jednak v redistribúcii zdrojov, ale aj v deľbe moci[8]. Tento stav má zmeniť mierová zmluva z roku 2005, ale zavádzanie jej princípov do praxe je v podmienkach Sudánu mimoriadne zložité. Z titulu svojej autority sú faith-based aktéri schopní organizovať ľudí okolo miestnych problémov. To platí predovšetkým pre snahy v oblasti mediácie a zmierenia, kde faith-based aktéri využívajú svoju morálnu autoritu na vyváženie mieru a spravodlivosti. Tieto autority zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní verejnej mienky a tvorbe zákonov. Religiózne mediačné snahy sa môžu jednoducho stať kľúčovým elementom v prevencii proti prepuknutiu nových násilností[9].

1.1 Terminologické vymedzenie pojmov

1.1.1 Terminologický význam pojmov „faith-based aktér“ a „religiózny aktér“

Faith-based organizácie a faith-based aktéri tvoria komplexný aparát nástrojov rôznych podôb prinášajúcich rôzne vplyvy v kontexte medzinárodného rozvoja. Z terminologického hľadiska existujú odlišnosti medzi termínmi „faith“, (viera, vyznanie), alebo faith-based (na viere, vyznaní založený/ná) a termínom religiózne (náboženské, nábožensky orientované).
Výraz „religiózne“ – náboženské sa vzťahuje na určité hodnoty, pravidlá, sociálne konanie odvodzujúce sa z viery v spirituálne, nadľudské bytie kodifikované v posvätnej knihe ako napríklad Korán, respektíve Biblia. Tri z najrozšírenejších náboženstiev vo svete (Kresťanstvo, Islam, Judaizmus) zdieľajú spoločné korene v Abrahámskej tradícii monoteizmu a pochádzajú z krajín Západu[10] .

Termín „faith“ - viera môžeme považovať za viac amorfnú kategóriu presahujúcu hlavné uznávané náboženstvá. Zahŕňa aj politické filozofie s religióznymi elementmi ako sú napríklad Konfuciánstvo, hnutia ako Scientologická cirkev a tradičné, pôvodné systémy viery ako šamanizmus, mysticizmus a iné kmeňové praktiky. Najmä posledné z menovaných majú nespočetné zastúpenie v Afrike (napr. v Sudáne tvoria animisti až do 10% populácie)[11].

Vzhľadom na komplexnosť problematiky našej práce, ktorá nezhŕňa vyslovene kresťanské alebo islamské autority a organizácie v Sudáne, ale aj pôvodné kmeňové náboženstvá a ich autority ako možných prispievateľov k mierovému procesu, budeme preferovať používanie abstraktného výrazu „faith“ (viera), a tým pádom aj faith-based aktér. O vhodnosti tohto postupu nás utvrdzuje i štúdium niekoľkých odborných publikácií k tejto problematike, kde je výraz „faith-based“ pravidelne používaný, v niektorých prípadoch alternovaný výrazom „religiózny“. Pod pojmom faith-based aktér budeme teda rozumieť religiózne zoskupenia v širšom slova zmysle, mimovládne organizácie (ďalej len NGO), ktoré majú v náplni svojej činnosti uzmierovanie a tiež jednotlivcov s náboženskou autoritou.

1.1.2 Definícia pojmu „faith-based diplomacy“

Doposiaľ neexistuje exaktná, všeobecne zaužívaná definícia pojmu faith-based diplomacy. S týmto výrazom sa stretávame prevažne v anglosaskej odbornej literatúre. Európske zdroje sa viac pridržiavajú pojmu „faith-based peacemaking“, čiže „ na viere založené uzmierovanie“. Vyplýva to z odlišného prístupu k chápaniu diplomacie ako takej. Európske chápanie diplomacie sa vzťahuje takmer výhradne na niektorú zo všeobecne uznávaných definícií diplomacie. Napr.: Diplomacia je metóda (nástroj) na presadzovanie zahranično-politických záujmov štátu mierovými prostriedkami, hlavne rokovaním. Alebo: Diplomacia slúži na označenie úradného rokovania štátnych činiteľov v oblasti zahraničnej politiky; je chápaná ako súbor noriem o medzinárodných stykoch štátu [12]. Pokiaľ by sme sa mali pridŕžať takéhoto definičného ponímania diplomacie, mohli by sme spochybniť oprávnenosť používania výrazu diplomacia v súvislosti s činnosťou faith-based aktérov v Sudáne. Naproti tomu anglosaské chápanie pojmu diplomacia je o niečo širšie. Okrem vyššie spomenutých definícií zahŕňa aj význam „schopnosť rokovať“ a zároveň je synonymom pre výraz „statecraft“ – rozvážnosť v riadení záležitostí vecí verejných[13]. Philpott hovorí o faith-based diplomacy ako o „spôsobe uzmierovania, ktorý používa tradičné princípy a praktiky náboženskej viery“[14]. Alebo Montville píše:“...faith based diplomacy je diplomacia vykonávaná mimovládnymi aktérmi, ich zástupcami, predstaviteľmi jednotlivých vierovyznaní a fyzickými osobami".[15] Profesor Krejčí pripúšťa, že výraz diplomacia môže byť tiež v prenesenom význame chápaný aj ako „charakteristika spoločenskej obratnosti pri jednaní“.[16]

Ako bolo už spomenuté, oficiálna definícia faith-based diplomacy neexistuje. Medzi najzaužívanejšie sa zaraďuje definícia kolektívu autorov zaoberajúcich sa týmto fenoménom a jeho praktickou aplikáciou vo vybraných oblastiach sveta pod záštitou Medzinárodného centra pre náboženstvo a diplomaciu (ICRD). Tí definujú faith based diplomacy ako formu tzv. Track II (neoficiálnej) diplomacie, ktorá v sebe integruje hybnú silu, ktorou disponuje náboženské vierovyznanie s uskutočňovaním medzinárodného zmierovania[17]. Ako taká sa faith based diplomacy viac zameriava skôr na zmierovanie než na priame riešenie konfliktov. Mier, ktorý sleduje, nie je úplne bezkonfliktný, ide jej skôr o znovunastolenie zdravých a zdvorilých vzťahov medzi zúčastnenými stranami[18] .

Faith-based diplomacy teda nemožno označiť za diplomaciu v pravom slova zmysle. Radíme ju však k neoficiálnej, tzv. Track II. diplomacii, čo je špecifický druh neformálnej diplomacie. Rozdiel medzi Track I a Track II diplomaciou spočíva v neformálnosti a aj nižšom stupni transparentnosti Track II diplomacie. Track II diplomacia sa zameriava na rozvíjanie stratégií, ovplyvňovanie verejnej mienky a organizovanie materiálnych a ľudských zdrojov za účelom vyjasnenia dlhotrvajúcich sporov a skúmania možností pre ich následné riešenie.

Vykonávatelia Track II diplomacie nie sú oficiálne menovaní štátom, a teda nemajú ani oficiálne kompetencie. V dôsledku toho však majú pri rokovaní väčší manévrovací priestor. Toto relatívne neformálne postavenie Track II diplomacie umožňuje iniciáciu rozhovorov aj v senzitívnych otázkach, do ktorých sa pri oficiálnej konštelácii rozhovorov nevstupuje. Úspešná Track II diplomacia tak môže pripraviť pôdu pre následnú oficiálnu formu diplomacie[19] .

1.2 Možnosti prispievania faith-based aktérov k peacemakingu

Douglas Johnston, prezident Medzinárodného centra pre náboženstvo a diplomaciu (ICRD) hovorí, že pri zmierovaní sa faith based aktéri musia snažiť o:

1. Hľadanie jednoty v diverzite, a to prostredníctvom prijatia názoru o pluralistickej povahe živote v zmysle rasy, pohlavia, etnicity a kultúry
2. Zahrnutie všetkých zúčastnených strán v akomkoľvek konečnom riešení konfliktu, vrátane nepriateľov, kedykoľvek je to možné
3. Mierové rozriešenie konfliktu medzi jednotlivcami a skupinami (v súlade s teóriou spravodlivej vojny)
4. Odpustenie ako predpoklad nastolenia zdravých vzťahov
5. Sociálnu spravodlivosť ako vhodný základ na správne usporiadanie vzťahov [20]

Faith-based diplomacy je charakterizovaná jednak početnými črtami a dimenziami, ktoré smerujú k uzmiereniu, ale aj rôznymi spôsobmi sprostredkovania v tejto oblasti uzmierovania. Spomedzi nich môžeme vyzdvihnúť nasledovné štyri:

Po prvé je to ponúkanie novej vízie, v ktorej sprostredkovateľ nabáda strany k prijatiu novej reality a nového vzťahu medzi aktérmi. Totiž každé z hlavných svetových náboženstiev obsahuje súbor morálnych princípov, ktorými by sa mali riadiť medziľudské vzťahy. Práve odvolávanie sa na tieto princípy, ktoré bývajú často totožné, môže byť vhodnou pohnútkou na prekonanie dlhodobých prekážok a ďalší posun smerom k zmiereniu. Bez sviežej morálnej vízie môže konflikt z minulosti zostať nevyliečený a môže spôsobiť ešte väčšiu škodu v budúcnosti.

Druhý spôsob sprostredkovania v sebe zahŕňa „budovanie mostov“. Je to úloha, ktorá vyžaduje zlepšenie hmotných a nehmotných spojení medzi diverzitnými skupinami za účelom zlepšenia a zefektívnenia schopnosti vykomunikovať si ich vlastné potreby a ašpirácie.

Tretí spôsob obsahuje „liečenie“ konfliktu, zvyčajne prostredníctvom mediácie. Zámer je tu trojstupňový: ukončenie násilností, vyriešenie sporov spôsobujúcich konflikt a obnovenie vzťahov. Pre veriacich má normalizovaný vzťah častokrát rovnakú, ak nie väčšiu hodnotu ako uspokojujúci výsledok pri vyjednávaní.

Ďalší spôsob intervencie sa sústreďuje na „liečenie rán z minulosti“. Myslíme tým bežné konzekvencie udalostí z minulosti, ktoré sú zakomponované v pamäti každej, na identite založenej, komunite. Pokiaľ tieto rany nebudú zahojené, budú nutne spôsobovať stereotypizovanie a démonizovanie tých, ktorí ich spôsobili [21].

Pokiaľ teda za účelom tejto práce budeme považovať za vykonávateľov faith-based diplomacy religiózne zoskupenia v širšom slova zmysle, NGO a jednotlivcov s náboženskou autoritou, môžeme vyššie uvedené Johnstonove definície rozšíriť nasledovne:

• V súvislosti s „liečením rán z minulosti“ možno dodať, že náboženstvo poskytuje okrem iného aj emocionálnu, psychologickú a tiež duchovnú úľavu.
• Náboženské autority majú prístup k masám prostredníctvom mešít, kostolov, komunitných centier a rôznych vzdelávacích inštitúcií. To im umožňuje rozširovať svoje pole pôsobnosti ďalej než iným skupinám a zvyšuje to tiež efektivitu.
• Faith-based aktéri majú zvyčajne vysokú morálnu autoritu a tiež špecifické vedomosti o postavení náboženstva v konflikte a mierovom procese. To im umožňuje ovplyvňovať vládne autority a prispievať tak k politickým zmenám na vyššej úrovni.
• Skutočnosť, že faith-based aktéri sa združujú do medzinárodných komunít, im umožňuje mobilizovať verejnosť domácu i zahraničnú a tiež národnú a medzinárodnú podporu pre mierový proces [22] .

Súvisiace články