Hlavné menu

A.R.E.S Analysis

Irán

Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

	Dnes	194
	Včera	895
	Tento týždeň	4069
	Tento mesiac	17369

Visitors Counter 1.0.2

Syndicate

SiteMap

Home

Analýzy a publikácie

Faith-based diplomacy ako faktor pri budovaní mieru v Sudáne

Pondelok, 07.apríla 2008 - 11:22 hod.

Obsah článku
Faith-based diplomacy ako faktor pri budovaní mieru v Sudáne
Faith-based diplomacy
Situácia v Sudáne
Faith-based aktéri a aplikácia metód faith-based diplomacy v Sudáne
Záver

Strana 3 z 5

II. Situácia v Sudáne

Ako bolo už uvedené, jedným z kľúčových zámerov tejto práce je poukázať na úspešné možnosti aplikácie faith-based diplomacy v praxi. Za týmto účelom sme vyselektovali niekoľko krízových regiónov sveta a z nich sme vyprofilovali oblasti, v ktorých by sme mohli úspešne aplikovať nástroje faith-based diplomacy. Situácia v Sudáne poskytuje v súčasnosti takmer ideálnu možnosť na takúto aplikáciu s úspešným výsledkom. Pre lepšie porozumenie súčasnej situácie v Sudáne uvedieme hlavné historické determinanty vývoja krajiny až po podpis Mierovej zmluvy v roku 2005 (Comprehensive Peace Agreement) . Druhá časť tejto kapitoly bude venovaná náboženstvám v Sudáne a ich externým a interným vplyvom

2.1 Historické determinanty konfliktu

2.1.1 Počiatky šírenia kresťanstva a islamu v Sudáne

Už v šiestom storočí nášho letopočtu sa objavujú v Sudáne tri kráľovstvá ako dedičstvo Meriotického kráľovstva. Nobátia na severe, známa ako Ballanáh, s hlavným mestom vo Farase, dnes patriaceho do Egypta. Muqurra alebo Makúria, ďalšie kráľovstvo, bolo situované asi 150 kilometrov južne od dnešného Dunquláhu. Tretím kráľovstvom bola Alawa, známa tiež ako Alodia, s hlavným mestom Sawba, čo je predmestie dnešného hlavného mesta Sudánu – Chartúmu. Byzantínska panovníčka Theodora vyslala misionárov do Nobátie, a tí začali kázať evanjelium o Kristovi okolo roku 540 n.l. Panovníci všetkých troch kráľovstiev tak boli christianizovaní [23].

Po mnohých neúspešných pokusoch dobyť Nobátiu Arabský vojvoda v Egypte uzavrel prvú zo série obnovovaných zmlúv s Nobátiou, AlBaqt, ktoré regulovali vzťahy medzi týmito národmi viac ako 600 rokov. Islam sa do tejto oblasti penetroval postupne, dlhú dobu prostredníctvom sobášov a stykom s arabskými obchodníkmi a usadlíkmi. V roku 1315 sa moslimský princ, potomok Nubíjskej kráľovskej rodiny, stal kráľom Dunquláhu [24] .

2.1.2 Príchod Britov

V roku 1820 Eyptský panovník Mohamed Ali-Paša napadol a ovládol severnú časť Sudánu. Jeho vnuk Ismail I. rozšíril územie Egyptu už o väčšinu súčasného Sudánu. Politika Ismailovho syna Tewfika I. vyústila do revolúcie a Tewfik bol prinútený požiadať o pomoc Veľkú Britániu, ktorá následne v roku 1882 obsadila Egypt aj Sudán za účelom stabilizácie situácie. Situácia vyústila do ďalšej revolúcie, tentokrát v samotnom Sudáne, pod vedením Mohameda ibn Abdalla, nazývaného tiež Mahdí. Mahdí chcel oslobodiť Sudán od okupácie a očistiť islam. Po páde Chartúmu v roku 1885 sa Briti aj Egypťania stiahli zo Sudánu, čo umožnilo Mahdímu vytvoriť len krátko žijúci teokratický štát [25].

V 90. rokoch 19. storočia Briti v mene Egypta opäť ovládli Sudán. Kampaň pod velením Lorda Kitchenera bola zavŕšená v roku 1899 vytvorením Anglo-egyptskej správy nad Sudánom. Na čele tejto správy stál miestodržiteľ menovaný Egyptom, s odobrením Veľkej Británie. Zaujímavé je, že britská politika riadenia Sudánu od roku 1924 až do nezávislosti Sudánu (1956) pristupovala separátne k severnému a južnému Sudánu ako ku dvom osobitným jednotkám [26]. Dnes možno polemizovať nad tým, aké konzekvencie mala táto politika na ďalší vývoj krajiny. Zároveň toto rozhodnutie vtedajšej britskej administratívy môže naznačovať, že prípadné osamostatnenie južného Sudánu v roku 2011 môže byť, odhliadnuc od záujmov súčasnej politickej špičky severného Sudánu, najlepším riešením pre obe komunity.

Britská dominancia v Sudáne sa neskončila ani po odchode Britov z Egypta (s výnimkou Suezského prieplavu). Noví Egyptskí lídri (Mohamed Naguib, Gemal Abdul Násir) boli presvedčení, že jedinou možnosťou, ako ukončiť okupáciu Sudánu Britmi, je oficiálne zrieknutie sa Egyptu nad zvrchovanosťou v Sudáne. Tak sa aj stalo a podpisom zmluvy medzi Egyptom a Veľkou Britániou v roku 1954 sa spečatila nezávislosť Sudánu [27]. Oficiálne sa stal Sudán nezávislým dňa 1. januára 1956, prvým premiérom sa stal Ismael Al-Azhari.

2.1.3 Občianske vojny

Mapa Sudánu

Po získaní nezávislosti od Veľkej Británie dominovali na vnútropolitickej scéne na islam orientované militantné režimy. Sudán bol väčšinu 20. storočia zmietaný dvomi dlhotrvajúcimi občianskymi vojnami [28]. Prvá občianska vojna začala ešte pred oficiálnym vyhlásením nezávislosti v roku 1955. Obyvatelia južného Sudánu očakávali, že získajú nezávislosť, preto sa obávali, že jednotný Sudán bude riadený severom. Je zaujímavé, že rozhodnutie o tom, že Sudán bude spravovaný ako jednotná krajina, sa rozhodlo už v roku 1946 na Sudánskej administratívnej konferencii. Tam padlo rozhodnutie o tom, že úradníci zo severu krajiny budú opätovne pripustení k dôležitým postom na juhu krajiny a boli tiež zrušené obchodné reštrikcie nariadené počas obdobia politiky oddelených administratív [29]. Takéto rozhodnutie bolo prijaté na nátlak Egypta s cieľom zabezpečiť horný tok Nílu zjednotením Sudánu pod Arabským vedením [30]. Vyhlásenie arabčiny za oficiálny jazyk Sudánu prakticky znemožnilo prevažne anglicky hovoriacej komunite na juhu účasť vo verejných službách. A hoci arabizácii predchádzali britské snahy o pripojenie Juhu do nimi kontrolovanej Východo-africkej federácie, bola to práve arabizácia, ktorá v konečnom dôsledku priviedla Juh do situácie, z ktorej jediným východiskom bol ozbrojený odpor [31].

Historicky má severný Sudán bližšie k Egyptu a takmer vždy bol prevažne arabský a moslimský, zatiaľ, čo na juhu bola väčšina populácie kresťanského, respektíve animistického pôvodu. Takéto rozdelenie bolo ešte viac prehĺbené britskou správou severu a juhu pod separátnou administratívou. Od roku 1924 nemohli obyvatelia prekročiť 10 rovnobežku smerom na juh a ani 8 rovnobežku smerom na sever. Tento zákon mal oficiálne slúžiť ako prevencia proti rozširovaniu malárie a iných tropických chorôb a zároveň zastaviť možné rozširovanie arabského a moslimského vplyvu smerom na juh. V konečnom dôsledku však viedol k zvýšenej izolácii medzi už aj tak rozdeleným severom a juhom, čo možno považovať za zárodok neskôr vzniknutého konfliktu [32].

Prvá občianska vojna trvala od roku 1955 do roku 1972, kedy bola ukončená mierom z Addis Abeba, ktorý bol sprostredkovaný na základe rokovaní pod záštitou Svetovej Rady Cirkví [33]. Sprostredkovanie mieru takouto organizáciou potvrdzuje konštruktívny potenciál religióznych organizácií ako možných úspešných vykonávateľov Track II diplomacie. Ak by sme pátrali po príčinách vypuknutia ďalšieho konfliktu v súvislosti s nedostatkami mierových rokovaní z Addis Abeby, môžeme predpokladať, že nebol dôsledne dodržaný štvrtý sprostredkovateľský princíp z kapitoly I. tejto práce. Johnston ho nazval „liečením rán z minulosti“ [34]. Faktom ale je, že prvotnou príčinou, ktorá vyvolala násilné udalosti, bol pokus prezidenta Gaafara Nimeirya obísť mierovú zmluvu z Addis Abeba a vytvoriť Sudánsku federáciu aj s južným Sudánom. To ale bolo v rozpore s mierovou zmluvou, ktorá južnému Sudánu zaručovala čiastočnú autonómiu. Rebeli na juhu krajiny sformovali Oslobodzovaciu armádu Sudánskeho ľudu (SPLA), ktorá mala chrániť záujmy južného Sudánu. S ňou sa spája meno Johna Garanga, jej vodcu a jedného z hlavných dizajnérov mierovej zmluvy z roku 2005.

V júni 1983 vláda na čele s prezidentom Numeiryiom anulovala mierovú zmluvu z roku 1972 a v septembri toho istého roku prikročila k hlbšej implementácii práva šarija, tzv. Islamského práva do právneho systému krajiny [35]. Nimeiryho dekréty, známe aj ako Septembrové zákony, boli prijímané s trpkosťou nielen v južnom Sudáne, ale aj u sekularizovanej časti moslimskej populácie. Prijatie sharie bolo veľmi kontroverzným krokom s ohľadom na:

Motív jeho zavedenia
Obsah zákonníka ako takého a do akej miery reflektoval skutočnú podstatu Islamu
Otázku, či by sa mal týkať aj nemoslimskej časti populácie [36]

Zavedenie šarije polarizovalo politickú scénu a do konca roku 1983 sa situácia v krajine zhoršila do takej miery, že už nebolo možné zabrániť vypuknutiu ďalšej občianskej vojny [37]. Vojna pokračovala aj po vyhostení prezidenta Nimeirya zo Sudánu v roku 1985. Nový režim nastolil vládu Sadiqa Al Mahdího, ktorý obnovil rokovania s rebelmi na juhu. Ale už v roku 1989 sa uskutočnil nekrvavý prevrat, ktorý priniesol moc do rúk súčasného prezidenta Omara al Bašíra a Národného Islamského Frontu (NIF) Dr. Hasana al-Turábiho [38]. Nová vláda bola výrazne islamistická a používala náboženskú propagandu na nábor nových vojakov, nakoľko pôvodná armáda bola demoralizovaná Oslobodzovacou armádou Sudánskeho ľudu.

2.2 Comprehensive Peace Agreement 2005

Rokovania medzi al Bašírovým režimom a SLPA začali vykazovať produktívne výsledky za pomoci medzinárodnej mediácie. V júni 2002 došlo k zásadnej dohode, podľa ktorej sa o 6 rokov odo dňa podpisu mierovej zmluvy uskutoční referendum o sebaurčení južného Sudánu a počas tohto obdobia by sa šarija nevzťahovala na juh krajiny.[39] Dva a pol roka trvajúce rokovania vyústili k podpisu mierovej zmluvy 9. januára 2005 v Nairobi. Začalo sa tým prechodné obdobie, ktoré by malo vyvrcholiť v roku 2011 referendom o samostatnosti juhu krajiny. V druhej polovici prechodného obdobia (2008-2009) by sa mali uskutočniť národné, regionálne a miestne voľby.

30. júla 2005 prvý viceprezident a predseda SLPM [40] Dr.John Garang zahynul pri páde vrtuľníka. Jeho smrť spustila vlnu násilností medzi bezpečnostnými jednotkami a prívržencami SLPM v Chartúme a Júbe. Garanga nahradil na poste predsedu SLPM a viceprezidenta Vlády národnej jednoty (GNU) Salva Kiir. V septembri toho istého roku došlo k dohode medzi zástupcami SLPM a Národnej kongresovej strany (NGP), čo je bývalý Národný islamský front (NIF). Strany sa po dlhých rokovaniach dohodli na zostavení kabinetu, pričom ústrednou témou jednaní bolo rozdelenie kľúčových ekonomických ministerstiev. Kreslá v parlamente boli rozdelené podľa dohodnutého kľúča: 52 % pre NGP, 28% pre SPLM a 20% pre zástupcov opozičných skupín na severe a juhu krajiny .

2.2.1 Implementácia CPA

Podľa zástupcov Organizácie Spojených Národov [42] a nezávislých pozorovateľov v Sudáne je implementácia mierovej zmluvy Vládou národnej jednoty len selektívna a v niektorých prípadoch úmyselne pomalá.[43] Len veľmi pomaly prebieha demilitarizácia južného Sudánu vládnymi vojskami, najpomalšie v oblasti ropných polí. Vojenské jednotky SLPM sa však už úplne stiahli z východu krajiny. Veľké časové sklzy sa týkajú aj zriaďovania špeciálnych komisií, ako napríklad volebná komisia či pozemková komisia. Neúspešné vyriešenie otázky demarkácie hraníc medzi severom a juhom môže mať za následok oneskorenie presunov vojsk a deľbu výnosov z predaja ropy, nakoľko väčšina ropných ložísk sa nachádza pozdĺž hraníc z roku 1956. V októbri 2007 došlo takmer k opätovnému prepuknutiu konfliktu práve v súvislosti s implementácia CPA, keď SLPM stiahla z vlády všetkých svojich ministrov na protest proti pomalému napredovaniu vo vyššie spomínaných oblastiach.[44] Až decembrové rokovania medzi al Bašírom a Kiirom priniesli riešenie vo forme rotácie vlády každé tri mesiace medzi Chartúmom a Júbou.

Na to, aby sme mohli detailnejšie popísať vplyv faith-based aktérov na aplikáciu Sudánskej mierovej zmluvy, je potrebné si podrobnejšie charakterizovať niektoré hlavné náboženské prúdy v Sudáne, ako aj hlavných faith-based aktérov a ich prepojenie na riadiace administratívy na severe a juhu. Po ich predstavení a stručnej analýze budeme môcť skúmať možnosti a výzvy religióznych aktérov v súvislosti s implementáciou CPA.

2.3 Hlavné náboženstvá v Sudáne, externé a interné vplyvy

V súčasnosti je Sudán religiózne pluralitná spoločnosť. Odhaduje sa, že viac než 70% súčasnej Sudánskej populácie tvoria moslimskí sunniti. Približne 11% populácie praktizuje pôvodné kmeňové náboženstvá a 19% je kresťanov. Na základe obsahu predchádzajúcich kapitol je zrejmé, že moslimská populácia je koncentrovaná na severe krajiny, zatiaľ, čo kresťania a animisti obývajú oblasť južného Sudánu, Núbskych hôr a oblasti Modrého Nílu v strede krajiny.[45] Takéto religiózne rozloženie však nie je celkom presné, na juhu Sudánu žijú tisícky moslimov a milióny kresťanov prebývajúcich na severe.[46]

2.3.1 Islam

Moslimská populácia je takmer celá sunnitská, ale rozdelená do rôznych skupín. Väčšina je buď stúpencami Sufizmu [47], čiže sufisti, alebo nesufisti, pričom práve sufisti majú v tejto oblasti najhlbšie historické a sociálne korene spomedzi ostatných moslimských skupín. To im dáva výhodu silnejšieho vplyvu na komunitu, v ktorej majú dominantné postavenie. Ostatné skupiny sú značne rozdrobené, aj keď v súčasnosti počet ich členov rastie.

2.3.2 Kresťanstvo

Katolícki kresťania odhadujú počet svojich členov na 5 až 7 miliónov, episkopálnych kresťanov je asi 4 až 5 miliónov. Presbyteriánska Cirkev sa považuje za tretiu najväčšiu skupinu, ktorá v súčasnosti rozširuje svoje aktivity po celom Sudáne. Zvyšné kresťanské komunity majú, čo sa počtu týka, omnoho menšiu členskú základňu, napr.: Arménskí apoštoli, Etiópska ortodoxná cirkev, Luteránska cirkev a iné. Hoci malé do členskej základne, no silné do oblasti vplyvu, sú Africká domáca cirkev a Sudánska cirkev Kristova, ktoré majú vysokú autoritu v oblasti Modrého Nílu a Nubánskych hôr.[48]

2.3.3 Pôvodné náboženstvá

Mnoho členov miestneho religiózneho systému žije v južnom Sudáne a tvorí odhadom 5 až 10% celkovej populácie krajiny. Hoci počet vyznávačov pôvodných náboženstiev klesá, stále sa môžu tešiť vysokému stupňu autority v prakticky všetkých oblastiach Sudánu.[49]

2.3.4 Interné a externé faktory

Pri skúmaní koreňov príčin Sudánskej krízy a vzťahu náboženstva k nim, považujeme za potrebné spomenúť interné faktory, ktoré spôsobili, že vzniknutá kríza je religióznej povahy. Proces islamizácie a arabizácie severného Sudánu viedol k tomu, že obyvatelia tejto časti krajiny sa sami definovali za Arabov. Tento proces sebaurčenia priniesol v sebe zlúčenie etnicity s náboženstvom. Táto fúzia umožnila Sudánčanom považovať sa za Arabov nie preto, že by boli priamymi genetickými potomkami arabských migrantov, ale z titulu ovládania arabčiny a zákonov moslimskej spoločnosti. Tu je nutné pripomenúť, že toto sebaurčenie sa zhoduje s výkladom proroka Mohameda o tom, že „ktokoľvek hovorí arabsky je Arab“. Uvedený výklad umožňuje Severosudánčanom identifikovať sa s moslimským umma – komunitou, ktorá presahuje etnické a kultúrne hranice Arábie. [50]

Britská administratíva v Sudáne zaviedla angličtinu ako dominantný jazyk krajiny, čím vytvorila konkurenta arabčiny a zároveň nový druh elity v podobe južanov, ktorí aspoň trochu ovládali tento jazyk. S jazykom, samozrejme, Briti priviezli aj alternatívne náboženstvo – hlavne na juh, kde na kresťanstvo prekonvertovalo mnoho ľudí. Tento proces, respektíve táto zmena, sa negatívne podpísala v budúcich dialógoch medzi severnými a južnými lídrami. Kultúrna a politická história islamu vo všeobecnosti, ako aj Sudánu, môže byť vysvetlená kultúrnou vojnou medzi sekulárne zmýšľajúcimi moslimami a ich fundamentálnejšie zmýšľajúcimi rivalmi, ktorí vidia angličtinu – nový medzinárodný jazyk, ako drogu navrhnutú odvrátiť a podrobiť si každého moslima, ktorý ju prijme. Z tohto môžme pochopiť ako náboženskí extrémisti na oboch stranách môžu spôsobovať a spôsobujú „božie dopustenie“. [51]

Súvisiace články

<< Predchádzajúci - Nasledujúci >>

< Predchádzajúca

[ Späť ]

Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network