A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes57
mod_vvisit_counterVčera137
mod_vvisit_counterTento týždeň726
mod_vvisit_counterTento mesiac933

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Analýza: Zahraničná politika USA v Kolumbii
Napísal: Jana ŠINÁKOVÁ   
Pondelok, 14.apríla 2008 - 08:56 hod.
Obsah článku
Analýza: Zahraničná politika USA v Kolumbii
Kolumbia - história a súčasnosť
Americká pomoc Kolumbii v boji proti drogám a teroristickým skupinám
Vybrané aspekty zahraničnej politiky Spojených štátov amerických v Kolumbii
Záver










I.  Kolumbia - história a súčasnosť

     
  
I.1 Všeobecná charakteristika Kolumbie
     
Kolumbijská republika (República de Colombia) sa nachádza na severozápade Južnej Ameriky a ako jediná krajina má, podobne ako krajiny Strednej Ameriky, prístup k obom oceánom. Rozlohou, ako aj počtom obyvateľov patrí medzi najväčšie štáty Latinskej Ameriky. Je to priestranná krajina, ktorej západná polovica je oddelená troma rovnobežnými horskými hrebeňmi, čo vytvára rozsiahle teritórium, kde je vládna kontrola veľmi zložitá, občas takmer nemožná.
 
ImageKolumbia je jednou z najstarších latinsko-amerických demokracií, ale neefektívna vláda ju destabilizovala počas celej histórie.  Slabá centrálna autorita bola kompromisom medzi dvoma skorými politickými hnutiami: liberáli boli za voľný obchod a konzervatívci za uchránenie monopolov a privilégií vrstvy majiteľov plantáží. Od konca 19.storočia sa tu vyskytovali strety medzi oboma hnutiami, ktorých výsledkom boli stovky tisícov mŕtvych. Asi najznámejším z týchto konfliktov bola Tisícdňová vojna z roku 1899. V 60.rokoch 20. storočia sa z roľníckeho hnutia odporu vyvinuli Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC)  a Národná oslobodenecká armáda (ELN).

Kolumbijská vláda pozostáva z demokraticky zvolených zástupcov. Exekutívna moc leží prevažne v rukách prezidenta. Prezident je hlavou štátu a je volený v priamych voľbách. Jeho funkčné obdobie trvá štyri roky. Prezident má právo menovať a odvolávať Kabinet, avšak s ohľadom na schválenie v Kongrese.

Legislatívna moc v štáte prináleží dvojkomorovému parlamentu, ktorý sa skladá zo 161-člennej Snemovne reprezentantov a 102-členného Senátu. Obe komory sú volené na štyri roky.

Kolumbia má relatívne voľný a otvorený politický systém, v ktorom sa môže na participácii politickej moci zúčastniť množstvo strán. Dvoma najväčšími tradičnými stranami sú Konzervatívna strana (Partido Social Conservador), ktorá podporuje silnú centrálnu vládu a úzke vzťahy s rímsko-katolíckou cirkvou, a Liberálna strana (Partido Liberal), ktorá preferuje silnejšiu miestnu správu a odluku cirkvi od štátu. [1]
 
Kolumbia je považovaná za krajinu s dvoma veľmi významnými znakmi. Na jednej strane má dlhú históriu neprerušenej demokracie, kde vládli viac ako polstoročie civilní vládcovia volení v pravidelných voľbách. [2] Na druhej strane má Kolumbia dlhú históriu násilia v krajine. Viac ako 50 rokov trpí krajina civilnou vojnou. Tá vznikla v roku 1964 alebo 1966, kedy boli založené najskôr Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC) a neskôr Národná oslobodenecká armáda (ELN), čím začali v krajine gerilové nepokoje, ktoré boli zamerané proti kolumbijskej vláde a administratíve.

Aktivity gerilových skupín vyvolali nepokoj bohatých majiteľov pôdy, ktorí si vytvorili vlastné ozbrojené skupiny, ktoré ich mali ochraňovať a presadzovať ich záujmy.Zastrešujúcou organizáciou pre tieto skupiny sa stali Spojené obranné sily Kolumbie (AUC), ktoré sa stali ďalšou stranou konfliktu. Proti obom stranám sa snaží bojovať kolumbijská vláda. Tá má za cieľ neutralizovať skupiny, či už vyjednávaním, demilitarizáciou alebo ich zničením.
 
 
      I.2 Politická situácia v Kolumbii
 
Kolumbia vyhlásila samostatnosť od Španielska v roku 1810, ale nebola schopná zabezpečiť odtrhnutie až do roku 1819, kedy Simon Bolívar porazil lojalistov v meste Boyacá. Krajiny (Venezuela, Kolumbia, Ekvádor, Panama) spojené v boji proti španielskej nadvláde sa spojili a vytvorili federáciu – Veľkú Kolumbiu, ktorá však trvala iba do roku 1830, kedy Venezuela a Ekvádor vyhlásili samostatnosť. Panama zostala súčasťou Kolumbie do roku 1903.

Rozdelenie kolumbijskej politiky na dva súperiace tábory na konzervatívnu pravicu a liberálnu ľavicu, ktoré ovplyvnilo moderný vývoj krajiny, sa objavilo krátko po vyhlásení samostatnosti. Súperenie oboch skupín pokračovalo počas 19. a 20. storočia a vyvrcholilo v roku 1948, ktorý je známy ako začiatok občianskej vojny „La Violencia,“ v ktorej počas desiatich rokov trvania prišlo o život približne 250 000 ľudí. [3] Začiatkom vojny sa stalo zavraždenie lídra Liberálnej strany, Jorgeho Gaitána 9. apríla 1948. Ukončením konfliktu bolo vytvorenie Národného frontu – Liberálno-konzervatívnej koalície, pričom strany sa dohodli na rotovaní predsedníctva a na rozdelení pozícií v kabinete po dobu 12 rokov. Neskôr bola koalícia predĺžená na 16 rokov. V 60.-tych rokoch priniesla koalícia značnú stabilitu do kolumbijského politického života.[4]

Po ukončení činnosti Národného frontu v roku 1974 spolupráca oboch strán pokračovala. Zlá sociálna situácia však vyvolávala študentské nepokoje a zvýšenú aktivitu ľavicových gerilových hnutí. Ľavicoví povstalci sa stávali čoraz odvážnejší a v roku 1979 ich už armáda nebola schopná potlačiť. V roku 1982 bol za kolumbijského prezidenta zvolený konzervatívny kandidát Belisario Betancur Cuartas, ktorý udelil amnestiu vyše 400 príslušníkom gerilových skupín, čo viedlo k prímeriu medzi vládou a povstalcami. Neskôr však došlo medzi  gerilovými skupinami a vládnymi jednotkami ku násilným stretom, potom čo  gerily obsadili Justičný palác v Bogote, kde zabili predsedu Najvyššieho súdu a ďalších desať ľudí.

V roku 1989 prezident Virgilio Barco Vargas presadil politiku boja proti drogovým kartelom, na základe ktorej bolo zatknutých vyše 10 000 ľudí a zhabaný majetok podozrivých z obchodu s drogami.[5] Odpoveďou na túto politiku bolo zavraždenie troch prezidentských kandidátov počas kampane v roku 1990.

Nový prezident César Gaviria Trujillo presadil návrh novej ústavy, ktorá okrem iného zakázala vydávanie kolumbijských občanov do zahraničia. Rovnako ponúkol amnestiu pre všetkých obchodníkov s drogami, ktorí sa sami prihlásili. Napriek týmto ústretovým krokom pokračoval obchod s kokaínom aj aktivity gerilových skupín pri rozvracaní štátu. Tieto aktivity pokračovali s vysokou intenzitou do roku 1992, kým vláda nevyhlásila výnimočný stav na upokojenie situácie.

V roku 1994 sa prezidentom stal Ernesto Samper Pizano, ktorý sa dostal pod tlak Spojených štátov, kvôli tomu, že počas prezidentskej kampane prijal peniaze od drogového kartelu Cali. Obvinenia boli stiahnuté v roku 1996, ale prezident musel čeliť problémom s rastúcou hladinou násilia zo strany kartelu Cali a ľavicových geríl. V roku 1997 bol schválený dodatok k ústave, na základe ktorého mohli byť aj občania vydávaní do zahraničia, zameraný najmä na drogových dílerov.

Po tom, ako do prezidentského úradu nastúpil v roku 1998 Andrés Pastrana, snažil sa vyriešiť vyše štyri desaťročia trvajúci konflikt, na základe čoho začal rokovania s Manuelom Marulandom, vodcom skupiny FARC v apríly 1999. Pastrana pristúpil na rad požiadaviek, medzi inými aj na stiahnutie armády a polície z veľkého územia amazonskej džungle a územie postúpil skupine. Rovnako pristúpil na prepustenie armádnych generálov, ktorí boli obvinení zo spolupráce s paramilitantnými skupinami.

Napriek pokračujúcemu násiliu rokovania pokračovali a v roku 2001 sa do procesu zapojili aj zahraniční diplomati. [6]
V roku 2002 mierový proces definitívne zlyhal po tom, čo FARC odmietol prímerie a prezident Pastrana im nariadil, aby sa stiahli z územia, ktoré im predtým dal ako útočište. Gerily to však odmietli a naďalej využívali územie na výpady proti kolumbijskej armáde, pričom si tu zriadili aj vlastné pestovanie nelegálnych plodín.

V následných voľbách zvíťazil Alvaro Uribe, ktorý kandidoval na prezidenta ako nezávislý kandidát, pričom sa zameriaval na porážku gerilových skupín, elimináciu para militaristov a skoncovanie s obchodom s drogami. Uribe zdvojnásobil letecké postrekovanie polí s drogami a vyzbieral 780 miliónov dolárov ako vojnovú daň na vyzbrojenie armády. Tým sa výdavky na obranu a bezpečnosť zvýšili z 3,3 percenta z hrubého domáceho produktu (HDP) v roku 2000 na 4,5 percenta v roku 2004. [7]

Prezident Uribe je jedným z najkonzervatívnejších kolumbijských prezidentov za posledné desaťročia a preukázal sa ako jeden mála partnerov Spojených štátov v regióne, kde si kritici zahraničnej politiky USA vo voľbách viedli dobre [8]. Uribe zašiel tak ďaleko, že podporil niekoľko politík preferovaných Spojenými štátmi, ktoré však boli v Kolumbii vnímané ako kontroverzné – postrekovanie polí s nelegálnymi plodinami herbicídmi, dohoda o voľnom obchode, ktorá zachováva mnoho amerických poľnohospodárskych dotácií a kvót, dokonca vojnu v Iraku.

 
      I.3 Gerilové skupiny
 
Kolumbijská spoločnosť je tradične rozvrstvená a bohaté rodiny so španielskymi predkami využívajú bohatstvo krajiny v oveľa väčšej miere ako zvyšok populácie.

S niekoľkými ďalšími cestami pre sociálnu mobilitu, tento stav poskytuje prirodzené prostredie pre ľavicových povstalcov. Agenda rebelov (príjmy z drog a únosy) nahradila ideologickú motiváciu. Mierové rozhovory s hlavnou ľavicovou skupinou FARC stroskotali v roku 2002. V roku 2004 a 2005 sa kolumbijskej vláde podarilo rozbiť velenie hlavných skupín povstalcov, pričom v súčasnosti pokračuje postupná demobilizácia skupín.

Na druhej strane politického spektra stoja pravicové polovojenské skupiny, ktoré sú niekedy financované drogovými kartelmi a majiteľmi pôdy a podporované časťou polície a armády. Nezákonný obchod s drogami sa stal veľmi lukratívnym financovaním gerilových operácií a teroristických aktivít po celom svete, najmä v Kolumbii. Spolupráca medzi nelegálnym drogovým priemyslom a gerilovými skupinami vytvoril bezzákonné prostredie, ktoré prináša obrovskú nestabilitu Andskému regiónu a obe skupiny sa snažia zvýšiť svoju moc a bohatstvo.

Drogoví priekupníci a gerily vytvorili symbiotický vzťah, ktorý posilňuje obe skupiny. Gerily a polovojenské skupiny poskytujú ochranu, ktorá robí obchod s drogami ešte výnosnejší, a potom využívajú tento výnos na nákup zbraní a zariadenie na zvyšovanie ich sily a vplyvu.

Po nastúpení do úradu prezidenta v máji 2002 Alvaro Uribe zaujal tvrdý postoj proti ľavicovým guerilovým skupinám ako aj pravicovým polovojenským skupinám.

Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC – Fuerzas Armadas Revolucionarias de Colombia) sa vytvorili v roku 1964 ako ozbrojené krídlo Kolumijskej komunistickej strany. Má približne 17 000 členov [9] a sú najstaršou, najväčšou a najlepšie zásobenou a financovanou gerilovou organizáciou v Latinskej Amerike. Jej aktivity zahrňujú bombové útoky, vraždy, únosy, vydieranie, útoky na kolumbijské a americké ciele. FARC získava obrovské prostriedky z obchodu s drogami a zo žiadostí o výkupné. Ich hlavným cieľom je vytvorenie marxistického štátu v Kolumbii a „prekonanie veľkých ekonomických, sociálnych, kultúrnych, etnických a politických nerovností.“[10]

Národná oslobodenecká armáda (ELN - Ejercito de Liberación Nacional) sa sformovala v roku 1965 a inšpirovala sa z myšlienok Fidela Castra a Che Guevaru. S členskou základňou medzi 3 000 až 5 000 príslušníkov je menej aktívnou skupinou ako FARC, ale napriek tomu sa podieľa na veľkom množstve únosov a bombových útokov.

Spojené obranné sily Kolumbie (AUC - Autodefensas Unidas de Colombia) sú známe aj ako para militaristi a boli založená v roku 1997 ako zastrešujúca organizácia pre množstvo regionálnych para militantných organizácií, ktoré pôsobili v krajine. Dôvodom ich vzniku bolo vytvorenie protipólu pre ľavicové gerilové skupiny, pretože podľa nich nebola vláda schopná ochrániť záujmy, ktoré reprezentujú. AUC je zodpovedné za väčšinu zaznamenaných porušení ľudských práv. Po pristúpení na návrh prezidenta Uribeho o demobilizácii sa preto aktivisti za ochranu ľudských práv obávajú, že spravodlivosť nebude nastolená.[11]

 
      I.4. Teoretické prístupy ku skúmaniu americkej politiky v Kolumbii
 
Ako uvádza Robert Pastor, v rámci hlavného prúdu štúdia americkej zahraničnej politiky v Kolumbii zastávajú akademici dve hlavné stanoviská: konzervatívne a liberálne.

„Konzervatívci sa zameriavajú na relatívne užšie predstavy o amerických záujmoch a definícii sily založenej na vojenskom prístupe. Veria, že Spojené štáty by mali pristupovať k problémom unilaterálne a v praktickom prudkom riešení problémov.

Liberáli uprednostňujú morálne dimenzie a ...„mäkkú silu,“ ktorá je odvodená od amerického
modelu. Zaoberajú sa sociálnymi a ekonomickými príčinami kríz, pokúšajú sa porozumieť problémom z inej perspektívy a spoliehajú sa na multilaterálny a diplomatický prístup.“[12]

Konzervatívci sa prikláňajú k vojenskému riešeniu konfliktu v Kolumbii a vidia kolumbijskú armádu ako najlepší prostriedok na zabezpečenie amerických záujmov. Ignorujú alebo podceňujú dopad, ktorý má tento prístup na dodržiavanie ľudských práv. Podľa nich obchod s drogami ohrozuje národný záujem Spojených štátov a „dopad drogového priemyslu ... ničí americkú spoločnosť.“[13] Kolumbia je podľa nich krajinou s  geostrategickým významom, a preto je potrebné spájať úvahy o národnej bezpečnosti Spojených štátov práve s touto krajinou. Niektorí predstavitelia volajú po modernizácii kolumbijskej armády, aby bolo možné obnoviť kontrolu nad vidieckymi oblasťami a zastaviť destabilizáciu. Hlavným cieľom americkej politiky by mala byť neutralizácia tajnej infraštruktúry a vojenskej sily kolumbijských geríl.

„Konzervatívci preto vidia americkú vojenskú pomoc Kolumbii ako najlepšiu cestu na zabezpečenie amerického záujmu, ale neignorujú ani nezľahčujú dôsledky americkej politiky na ľudské práva. Hlavnou hrozbou amerických záujmov počas studenej vojny bola vidina komunistického odboja, v období po studenej vojny sa novými hrozbami stali drogy a terorizmus.“[14]

Medzi najznámejších predstaviteľov konzervatívneho prístupu v súčasnosti patria napríklad Richard Downes, Angel Rabasa, Peter Chalk alebo Dennis Rempe.
 
Liberálny prístup sa natoľko nezaoberá dôsledkami studenej vojny v regióne a americkú politiku zameranú na boj proti drogám a terorizmu vidí v presadení [15] viacvrstvového a menej militantného prístupu. K súčasnej americkej politike sa tiež stavia kritickejšie. Napriek vyjadreniu kritiky, najmä voči nedostatkom amerického prístupu, vidia americkú intervenciu v Kolumbii ako dobrú, aj keď Spojené štáty by mali viac pozdvihnúť úroveň ľudských práv a ďalší rozvoj krajiny, ako aj vojnu proti drogám a terorizmu. [16]

Medzi najznámejších predstaviteľov liberálneho prístupu patria napríklad Raphael Perl, Roberto Steiner alebo Russel Crandall.


Podľa liberálnych predstaviteľov Spojené štáty posilňujú vojenskú moc na úkor „často krehkých civilných demokratických inštitúcií“[17], čo môže ohroziť ľudské práva v krajine. Kritizujú súčasný prístup k boju proti drogám, pretože ho označujú za „dokázateľne neúspešný,“ [18] nakoľko drogy sú v Spojených štátoch stále dostupné, nelegálne príjmy z drog sa stabilizovali a stále poskytujú dostatok financií okrem iného pre kolumbijské ozbrojené skupiny. Podľa Russela Crandalla bola americká politika v Kolumbii v období po studenej vojne vedená drogami.

Americká angažovanosť je spojením ako domácich, tak aj zahraničných priorít. V domácej politike
sa Spojené štáty začali vo väčšej miere zaoberať užívaním drog a v zahraničnej politike presadzovali postrekovanie nelegálnych plodín v zdrojových krajinách. Podľa Crandalla sa americká politika až do 11. septembra 2001 prioritne zaoberala drogami a tento prístup sa zmenil až nástupom Georgea Busha do úradu amerického prezidenta a po teroristických útokoch z 11. septembra. „Nové proti teroristické ovzdušie vo Washingtone určite ovplyvní to, ako Bushova administratíva vidí nové pohyby v Kolumbii ... je stále viac pravdepodobné, že americká vláda ... bude vidieť únosy, vraždy a bombardovanie zo strany FARC skôr ako teroristické aktivity, než vojnové činy.“ [19]
 
Hlavným rozdielom medzi konzervatívnym a liberálnym prístupom je v stanovení politík a ich relatívne kritickom postoji.[20] Konzervatívci sa prikláňajú k vojenskému riešeniu vnímaných problémov, a preto je finančná pomoc na podporu armády vnímaní ako najlepší spôsob presadenia národného záujmu Spojených štátov. Na druhej strane sa liberáli prikláňajú k riešeniu spojeného „zo sociálnych, ekonomických a vojenských odpovedí na kolumbijské problémy.“ [21]

Porušovanie ľudských práv vidia konzervatívci ako výsledok pôsobenia násilia zo strany ozbrojených skupín a obhajujú armádu ako prostriedok na ich ochranu. Liberáli namietajú, že práve aj príslušníci armády porušujú ľudské práva, a preto je potrebná modernizácia a výcvik na profesionalizáciu kolumbijskej armády.
 
 
Súvisiace články
  
 

 
< Predchádzajúca