A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes51
mod_vvisit_counterVčera99
mod_vvisit_counterTento týždeň411
mod_vvisit_counterTento mesiac2330

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Analýza: Zahraničná politika USA v Kolumbii
Napísal: Jana ŠINÁKOVÁ   
Pondelok, 14.apríla 2008 - 08:56 hod.
Obsah článku
Analýza: Zahraničná politika USA v Kolumbii
Kolumbia - história a súčasnosť
Americká pomoc Kolumbii v boji proti drogám a teroristickým skupinám
Vybrané aspekty zahraničnej politiky Spojených štátov amerických v Kolumbii
Záver
  









II.  Americká pomoc Kolumbii v boji proti drogám a teroristickým skupinám



      II.1. Počiatky angažovania sa USA v Kolumbii
     
Vzťah Spojených štátov a Kolumbie sa vyvinul zo vzájomnej spolupráce v 19. a začiatkom 20. storočia. V tomto období sa jednalo najmä o zmluvu, ktorou Kolumbia povolila stavbu železnice v Paname, ktorá v tom období patrila Kolumbii. Táto zmluva tiež umožnila Spojeným štátom šesť krát zasiahnuť na upokojenie rebélií v záujme nerušeného fungovania trate [22].

Začiatkom 20. storočia po neúspešnom pokuse obnoviť zmluvu o železnici podporili Spojené štáty rebéliu Panamčanov, čím napomohli vytvoreniu nového štátu a zabezpečili si možnosť vytvoriť a riadiť Panamský kanál.

V prvej polovici 20. storočia boli vzájomné vzťahy oboch krajín do veľkej miery ovplyvňované pôsobením americkej spoločnosti United Fruit, ktorá sa v Kolumbii zaoberala pestovaním banánov. Aktivity spoločnosti boli v roku 1928 poznačené štrajkom pracovníkov, ktorí požadovali primeranejšie pracovné podmienky. Štrajk sa skončil katastrofou, kedy po streľbe do protestujúcich zomrelo 47 z 2 000 pracovníkov.[23]

Rok 1948 je neslávne známy ako začiatok ničivej občianskej vojny [24], ktorá začala po tom, ako bol v Bogote zavraždený prezidentský kandidát Jorge Eliécer Gaitán. Ku koncu konfliktu liberálne a komunistické ozbrojené skupiny vytvorili na juhu krajiny nezávislé enklávy, ktoré považovali za nezávislé republiky. Americká vláda ich však považovala za hrozbu americkým obchodným záujmom.

V máji 1964 schválila Kennedyho administratíva „Plán LASO“ [25], v rámci ktorého cvičené americké jednotky napadli najväčšiu z enkláv a za použitia napalmu sa pokúsili zničiť „hrozbu“, ktorú tieto územia pre Spojené štáty predstavovali. Mnoho ozbrojencov však uniklo a už  dva roky sformovali FARC, ktoré sa stalo najväčšou súčasnou hrozbou pre kolumbijskú vládu a americké nadnárodné spoločnosti pôsobiace v Kolumbii. [26]

V 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia sa americká politika v Kolumbii zameriavala na boj proti šíriacemu sa komunizmu. Za najväčšiu hrozbu bola považovaná skupina FARC, ktorá sa hlásila k marxistickej ideológii. Začiatkom 70-tych rokov americká armáda presadila Operácie stability, v rámci ktorých boli trénovaní vojenskí velitelia z krajín Latinskej Ameriky v spravodajstve, ktoré bolo zamerané „obyčajných občanov, ktorí sú typickými členmi organizácií alebo asociácií, ktoré hrajú dôležitú úlohu v miestnej spoločnosti.“ [27] 

V Kolumbii boli operácie zamerané proti prívržencom komunizmu, ktorí by mohli mať vplyv na verejnú mienku v regiónoch. Kvôli silnej podpore,
ktorú dosahovala skupina FARC v niektorých regiónoch bolo pre americkú politiku hrozbou šírenie komunistických myšlienok a ideí, ktoré táto skupina vyznávala.

Po ukončení Studenej vojny sa americká podpora zamerala na hrozbu narkotík, ktoré do Spojených štátov prúdili v stále väčších množstvách. To sa stalo aj prioritou, ktorú sa snažil presadiť prezident George Bush st., ktorý v roku 1989 oznámil „Andskú stratégiu“ na zníženie objemu nezákonných narkotík, ktoré sa dostávali do USA.  Drogy označil za „najvážnejšiu domácu hrozbu.“ Počas desaťročia sa stratégia rozširovala a zintenzívňovala protidrogové operácie na „zdrojové krajiny.“ Americký program v Kolumbii - Plan Colombia - zahrňoval rozsiahle postrekovanie herbicídmi, najmä polí s kokou v južnej Kolumbii a stovky milíonov dolárov použitých na trénovanie jednotiek používaných v protidrogových operáciách.

Po nástupe prezidenta Billa Clintona do úradu v roku 1993 sa objavili rokovania o  zmene zamerania Plánu Kolumbia. Tok financií, ktoré poskytovala americká vláda Kolumbii sa mal zameriavať skôr na ekonomickú pomoc obyvateľom a podporu podnikania, čím by dosiahli obmedzenie až úplné zničenie obchodu s drogami. Navrhované zmeny sa však nepodarilo presadiť a financie naďalej plynuli do posilnenia armády a vojenskej sily a na elimináciu obchodu s drogami.

Prezident George W. Bush, ktorý sa ujal úradu v roku 2001 pokračoval v politike svojich predchodcov. Nový program na podporu Plánu Kolumbia - Andská protidrogová  iniciatíva má za úlohu odstrániť pestovanie a produkciu kokaínu a ópia a zaistiť a trestne stíhať obchodníkov s drogami. Prezident Bush si však uvedomuje dôležitosť Kolumbie ako spojenca v regióne a v súčasnosti sa snaží presadiť Kolumbijskú dohoda na podporu obchodu, ktorá by pre krajiny znamenala okrem iného zrušenie colných prekážok pri vzájomnom obchodovaní.


     
      II.2 Plán Kolumbia
     
Označenie Plán Kolumbia sa používa v súvislosti s americkou politikou, ktorá si vzala za cieľ obmedzenie pašovania drog, a ktorá v Kolumbii podporovala rôznorodé aktivityv na dosiahnutie daného cieľa.

Pôvodný návrh Plánu Kolumbia bol vytvorený vtedajším kolumbijským prezidentom Andrésom Pastranom. [28] Jeho cieľom boli sociálna a ekonomická revitalizácia krajiny ako aj ukončenie ozbrojeného konfliktu a vytvorenie stratégie zameranej na boj proti drogám. V roku 1998 sa prezident Pastrana stretol s prezidentom Clintonom, aby prediskutovali zvýšenú americkú pomoc v oblasti ekonomického rozvoja, ochrany ľudských práv, humanitárnej pomoci alebo aj povzbudenia súkromného podnikania.

Prvotný návrh Plánu Kolumbia sa zameriaval na dosiahnutie mieru a ukončenie násilností v kontexte mierových rozhovorov, ktoré v tom období viedla vláda so zástupcami FARC. Konečná verzia sa však viac zameriavala na vyriešenie problému obchodovania s drogami a na posilnenie vojenskej sily. [29]
 
Jednou z najdôležitejších otázok úspešnosti stratégie v Kolumbii bolo a je, či je možné oddeliť problém obchodu s drogami, gerily a para militaristické skupiny. Mnohí analytici sa domnievajú, že tieto problémy sa stali natoľko prepojenými, že nie je možné riešiť každý samostatne.

Predchádzajúce americké vlády sa opierali o politiku, ktorá riešila jednotlivé otázky samostatne. Clintonova administratíva sa pokúšala nájsť cestu zameraním sa na odstránenie obchodu s drogami, čo by znamenalo aj zničenie terorizmu prostredníctvom zničenia zdroja financovania. Túto stratégiu podporil prezident Clinton na návšteve v kolumbijskej Cartagene v auguste 2000: „Nemáme vojenský cieľ. Neveríme, že váš konflikt má vojenské riešenie.“ [30]

Realita však bola iná a takmer 80% [31] americkej pomoci šlo na podporu armády a polície, čo malo významný dopad na vnútorný konflikt v Kolumbii. Medzi rokmi 2000 a 2007 dal Washington Bogote 5,4 miliardy dolárov, pričom 4,4 miliardy dolárov išlo na ozbrojené zložky a políciu [32].

Americká  podpora  Plánu Kolumbia  začala v roku 2000, kedy Kongres  schválil  zákon,  ktorý  znamenal poskytnutie 1,3 miliardy dolárov  na  rozvojovú pomoc pre Kolumbiu a 6 susediacich krajín. Plán Kolumbia bol navrhnutý demokratickým kandidátom a schválený republikánskym Kongresom, pričom vytvoril z Kolumbie najväčšieho poberateľa americkej pomoci mimo Stredného východu. Kolumbia poberá viac vojenskej podpory ako ostatné štáty južnej Ameriky a karibskej oblasti dokopy.[33]
     
Plán Kolumbia sa zameriava na desať kľúčových stratégií. Sú to:
  1. Ekonomická stratégia, ktorá mala vytvárať zamestnanosť a  podporovať schopnosť štátu vyberať dane,
  2. Rozpočtová a finančná stratégia,
  3. Mierová stratégia, ktorej cieľom bolo vyjednať mier so skupinami FARC a ELN,
  4. Národná obranná stratégia, ktorá mala za úlohu prebudovať a modernizovať ozbrojené sily a políciu,
  5. Justičná stratégia a stratégia ľudských práv na upevnenie vlády práva a uistenie o rovnosti a nestrannosti súdov pre všetkých,
  6. Protidrogová stratégia, v spolupráci s ostatnými krajinami, ktoré sú zainteresované v „drogovej reťazi“ [34],
  7. Stratégia alternatívneho rozvoja, ktorá bude podporovať poľnohospodárske návrhy a iné ekonomické aktivity pre farmárov a ich rodiny,
  8. Stratégia sociálnej účasti zameranej na kolektívne povedomie,
  9. Stratégia ľudského rozvoja na podporu primeraného vzdelania a zdravia pre každého Kolumbijčana,
  10. Medzinárodne orientovaná stratégia na potvrdenie princípov spoluzodpovednosti, komplexnej činnosti a rovnovážne riešenie problému s drogami. [35]

Veľkolepé plány Spojených štátov v Kolumbii neboli dosiahnuté a množstvo rušivých trendov ukazuje, že stratégia zlyháva a je potrebné ju prehodnotiť.
  



II.3 Andská protidrogová iniciatíva

V apríli 2001 prezident George W. Bush oznámil novú „Andskú protidrogovú iniciatívu“ (Andean Counterdrug initiative - ACI). ACI je program na podporu Plánu Kolumbia. Je to hlavný, no nie jediný program, ktorý podporuje boj proti drogám a sociálno-ekonomický rozvoj Andského regiónu.

Financovanie Andskej protidrogovej iniciatívy za prvé štyri roky [36] fungovania zahrňovalo 3,5 miliardy dolárov. [37] „Ste mojím osobným priateľom a vaša krajina je strategickým partnerom Spojených štátov,“ povedal George W. Bush prezidentovi Uribemu pri jeho tohoročnej marcovej návšteve. Pri tejto návšteve Bush takisto vyjadril podporu pre pokračovanie pomoci aj v budúcnosti.

Andská protidrogová iniciatíva je riadená Úradom medzinárodnej kontroly narkotík a záležitostí verejného poriadku Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov (State Department’s Bureau of International Narcotics Control and Law Enforcement Affairs - INCLE). Jej úlohou je odstrániť pestovanie a produkciu kokaínu a ópia, vybudovať andskú štruktúru vymáhania práva, zaistiť a trestne stíhať obchodníkov s drogami. ACI zahrňuje 7 krajín – Bolíviu, Brazíliu, Ekvádor, Kolumbiu, Panamu, Peru a Venezuelu. [38] INCLE takisto riadi Medzi regionálny program leteckej podpory, v ktorom lietadlá zapojené  do programu prelietajú nad poliami s nelegálnymi plodinami a postrekujú tieto plodiny v Kolumbii, Peru a Bolívii.

Fondy sú rozdelené medzi programy, pričom väčšina podporuje vyklčovanie a zákaz nezákonných plodín, iné sa zameriavajú na podporu pestovania alternatívnych plodín,
alebo na budovanie demokratických inštitúcií.

Iné súvisiace programy:

  • Financovanie zahraničných armád (Foreign Military Financing) – poskytuje prostriedky pre zahraničné národy, aby si mohli zaobstarať americkú obrannú výstroj, služby a výcvik. Väčšina prostriedkov smeruje krajinám Blízkeho východu, ako napríklad Iraku, Izraelu, Jordánsku alebo Egyptu. Na západnej pologuli je najväčším poberateľom práve Kolumbia.
  • Medzinárodné vojenské vzdelávanie a výcvik (International Military Education and Trainig) – poskytuje tréning, ktorý poskytuje základy pre študentov zo spojeneckých a priateľských národov. [39]
 
Priaznivci americkej politiky argumentujú, že Kolumbia, ako spriatelená krajina sa nachádza v obkľúčení mocnými ľavicovými aj pravicovými ozbrojenými zložkami podporovanými peniazmi z obchodu s drogami. V kontexte globálneho boja proti terorizmu by mala byť krajina podporovaná, aby sa situácia ešte nezhoršila. Podporujú rozpínanie oblasti vojenskej pomoci posilňovaním schopnosti kolumbijským bezpečnostným silám. Rovnako uvádzajú za dôvod pravidelné prekračovanie hraníc zo strany  ozbrojených skupín, pričom používajú susedné krajiny ako útočisko a dodávanie zásob, čím sa destabilizuje situácia v regióne.

Na druhej strane, odporcovia namietajú, že protidrogový program používa represívny vojenský prístup na zníženie produkcie drog. Ak sa však farmári nevzdajú pestovania koky dobrovoľne, zničenie polí by ich mohlo prinútiť vstúpiť do ozbrojených skupín na zabezpečenie živobytia týmto spôsobom.  Tvrdia, že aj ak sa im podarí znížiť pestovanie koky v Kolumbii, narastie množstvo pestovanie v susedných krajinách. Niektorí z kritikov by podporili politiku zameranú skôr na rozvoj alternatívnych možností pre farmárov, ktoré sú v súčasnosti zanedbávané.

     
      II.4  Boj proti drogám
     
„To o čom hovoríme bola najlukratívnejšiou obchodnou činnosťou na svete – pokiaľ ho nedávny vrchol rastu cien ropy neurobil druhou najlukratívnejšou obchodnou činnosťou.“ [40] Dôvodom, prečo je taký lukratívny je, že bohatí Európania a najmä Američania majú dostatok financií na nákup drog. Ďalším dôvodom je, že americká vojna proti drogám umelo udržuje ceny kokaínu  a heroínu vysoko. Jedinou cestou, ako vyriešiť problém s drogami je znížením dopytu po tomto tovare.


Ilegálne pestovanie drog a ich produkcia v Kolumbii zahrňuje takmer 75 % kokaínu predaného po celom svete. Kolumbia je zdrojom drog, ktoré zahrňujú obsah medzi 10 a 100 miliardami dolárov v USA ročne. [41] Kolumbíjská drogová produkcia, ktorá predstavuje približne 90% kokaínu skonzumovaného v USA sa za posledných päť rokov zdvojnásobila. [42]

V regióne existujú veľké cenové rozdiely medzi tým, čo dostanú farmármi a nekvalifikovanými robotníci za koku a makovice a maloobchodnou cenou kokaínu na uliciach v Amerike a Európe. Výrobcovia drog platia pestovateľovi menej ako 0,1% ceny za koku a menej ako 0,4% za makovice. Napriek tomu je príjem farmára za koku a makovice oveľa vyšší ako by mohol dostať za akúkoľvek legálnu plodinu. Farmári zarobia okolo 90 krát viac za koku a makovice ako za iné produkty. Makovice sú napríklad štyrikrát výnosnejšie ako káva na hektár. Okrem toho tieto plodiny nepodliehajú natoľko vplyvom počasia.[43] V roku 2000 rozloha pestovania koky dosiahla 163 300 hektárov. [44]
  

Image Boj proti nezákonnému drogovému priemyslu cez zákaz pestovania je veľmi zložitý, pretože obchod s drogami je taký ziskový, že výrobcovia a priekupníci si môžu dovoliť zvýšiť platby za koku a makovice, aby vykompenzovali akékoľvek zvyšovanie výnosnosti legálnych plodín. Okrem toho pestovanie koky v Kolumbii rastie, pretože vláda nedokázala prijať a implementovať súhrnný plán na vytvorenie poriadku na vidieku.

Najviac diskutovanou časťou boja proti pestovaniu drog je aj v súčasnosti letecké postrekovanie a vykoreňovanie koky. Kritika proti týmto aktivitám sa zdvihla najmä kvôli tomu, že boli často ničené aj legálne polia a otáznym sa stal aj dopad na zdravotný stav farmárov, ktorý by mohol byť narušený herbicídmi. V správe tajomníka Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických [45] z roku 2004 sa uvádza, že do mája 2004 prijala americká ambasáda v Kolumbii takmer 4 700 sťažností, ktoré sa týkali poškodenia zdravotného stavu obyvateľov.

Americký analytik Noam Chomsky vo svojej práci kladie otázku: „Aké právo majú Spojené štáty na realizáciu vojenských operácií a chemicko-biologickej vojny na zničenie polí, ktoré sa im nepáčia v ostatných krajinách? [46]


     
      II.5 Stratégia alternatívneho rozvoja
     
Farmári pestujú koku a makovice najmä kvôli poľnohospodárskej kríze, ktorá nastala v Latinskej Amerike. Koka je stala jediným artiklom, ktorý je ľahko predajný a ekonomicky výhodný. Plán Kolumbia, hoci je to jednou z jeho hlavných stratégií, vydával iba malé množstvo prostriedkov na podporu alternatívnych polí a v oblastiach, ktoré boli pod kontrolou gerilových skupín bola podpora úplne vylúčená.

Americké agentúry uvádzajú, že alternatívny rozvoj znamená viac ako iba podporu pestovania legálnych plodín. Má napríklad rozvíjať kolumbijskú vidiecku infraštruktúru, aby bolo možné označiť legálne polia, prístup k novým technológiám alebo pomoc pri presadení sa na trhu. Program alternatívneho rozvoja tiež zahŕňa viac ako 90 škôl, 40 vodných systémov a 80 komunálnych budov.

Rozšírenie a zlepšenie stratégie alternatívneho rozvoja v rámci komplexnej stratégie vidieckeho rozvoja a ukončenie leteckého postrekovania sú pravdepodobne jedinými stratégiami, ktoré zabezpečujú udržateľné a dlhotrvajúce výsledky.[47]

Skupina analytikov [48] vytvorila návrh pre úspešné aplikovanie  americkej politiky v Kolumbii. Podľa nich by mal byť alternatívny rozvoj súčasťou celkovej stratégie vidieckeho rozvoja, ktorá by bola zastrešená kolumbijským ministerstvom poľnohospodárstva a inými stálymi vládnymi agentúrami a nemala by byť v rukách agentúr, ktoré boli zriadené na čerpanie zahraničnej pomoci. Spojené štáty by mali zvýšiť objem financií plynúcich do vidieckeho rozvoja, no takisto by mali naliehať na samotnú kolumbijskú vládu, aby sa zvýšila svoj záujem. Program by mal zahrňovať vzdelávanie v oblasti praktického marketingu a rozvoj infraštruktúry. Ničenie nezákonných polí by malo byť prevedené následne po tom, ako budú mať farmári dostatok možností na ďalšie uplatnenie sa.

Spojené štáty by mali zastaviť letecké postrekovanie, ktoré oslabuje postavenie kolumbijskej vlády v populácii, ktorá žije vedľa protivládnych skupín. Postrekovanie podrýva dôveru občanov v štátnu moc a prikláňa ich na stranu nelegálnych ozbrojených aktérov.

Okrem iného, napriek tomu, že Agentúra Spojených štátov na ochranu životného prostredia (Enviromental Protection Agency) vylúčila akýkoľvek negatívny efekt na ľudské zdravia ako aj životné prostredie [49] prípravkami používanými na letecké postrekovanie nelegálnych plodín, veľa Kolumbijčanov verí, že tieto aktivity budú mať na ich zdravie ťažký dopad. Mimovládne organizácie kritizujú okrem iného overenie prostriedkov danou agentúrou za „analyticky nedostatočné.“ [50]
     


      II.6 Boj proti teroristickým skupinám
     
Americká politika v Kolumbii zahrňovala boj proti terorizmu aj pred 11. septembrom. V roku 1999 začalo napríklad Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov zdieľať informácie o gerilách s kolumbijskou armádou.

Po útokoch z 11. septembra 2001 začali americký vládni úradníci porovnávať FARC s Usámom bin Ládinom. [51] Americká zahraničná politika presunula ťažisko svojho záujmu na terorizmus a boj proti nemu. Paradoxne, aj keď sa Spojené štáty začali zameriavať na krajiny ako je Afganistan a Irak, vojenská pomoc Kolumbii sa zvyšovala napriek tomu, že táto krajina už nebola ich primárnym cieľom.

V roku 2002 Spojené štáty napríklad rozšírili aktivity v Kolumbii o Program ochrany potrubí na realizáciu ktorého poskytli 99 miliónov dolárov na ochranu ropovodného potrubia Canon-Limon pred útokmi zo strany FARC a ELN. [52]

Tri najväčšie nestále ozbrojené skupiny v Kolumbii, FARC, ELN a AUC, boli označené ako zahraničné teroristické organizácie ministerstvom zahraničných vecí Spojených štátov [53] a hrozba terorizmu z Kolumbie a Andského regiónu je často uvádzaná ako zdôvodnenie angažovanosti Spojených štátov.

Jednou z definícií terorizmu je aj: „používanie teroristických, násilných prostriedkov v politike na zastrašovanie politických odporcov a ovplyvňovanie verejnej mienky. Jeho cieľom je vyvíjanie extrémneho psychického nátlaku na jednotlivca, skupinu, alebo častejšie na celé skupiny obyvateľstva.“ [54]

Západná pologuľa má množstvo domácich teroristických skupín, ktoré operujú v Kolumbii a Peru a miesto stretu hraníc 3 štátov – Argentíny, Brazílie a Paraguaja je známe ako región na získavanie prostriedkov pre činnosť Hizbaláhu a Hamasu. Ministerstvo zahraničných vecí informovalo, že neexistuje potvrdený alebo spoľahlivý údaj o prítomnosti Al Káidy v Latinskej Amerike existujú však dohady o spojení Al Káidy a FARC, no tieto správy neboli nikdy potvrdené. 

Paramilitaristi neboli až do roku 2001 [55] zaradení nazoznam teroristických organizácií. Bolo to z dôvodu, že Ministerstvo zahraničných vecí sa nechcelo unáhliť vo svojich záveroch. Pred 11. septembrom 2001 boli organizácia označené ako teroristické až po nadmieru starostlivom vyšetrovaní .

Avšak situácia sa zmenila - podľa Ministerstav zahraničných vecí USA - "najnebezpečnejšou teroristickou organizáciou tejto (západnej) pologule je FARC. V súčasnosti je zahrnutý v Zozname zahraničných teroristických organizácií
. FARC bol zodpovedný za smrť 13 amerických občanov od roku 1980 a uniesol stovky ďalších. Vodcovia FARC nielen že uvítali udalosti z 11. septembra, ale dokonca volali po ďalších útokoch na Spojené štáty a ich občanov.“ [56]

Samotné vedenie FARC zaradenie medzi teroristické skupiny odmieta. Za prijateľné považujú označenie gerilová skupina.[57]

Začiatkom roka 2008, krátko po prepustení Clary Rojas a Consuely Gonzales, zajatkýň FARC, venezuelský prezident Hugo Chávez vydal vyhlásenie, ktoré bolo neskôr schválené aj venezuelským parlamentom, že Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC) sú legálnou nepriateľskou skupinou [58] v ozbrojenou konflikte a nie teroristickou skupinou. Podľa Cháveza je FARC povstaleckou skupinou s legitímnymi politickými cieľmi a označenie za teroristov „má jediný cieľ: tlak zo strany Spojených štátov.“ [59]

Nie je isté, nakoľko názor venezuelského prezidenta zdieľa vedenie skupiny FARC, ale nakoľko v poslednom období sa často diskutuje o ich vzájomnom spojení, dokonca o tom, že by mal Chávez skupine poskytnuť istý finančný obnos, je možné predpokladať, že ich názory na túto otázku sa zhodujú.

Aktivity dvoch najväčších ľavicových povstaleckých skupín, FARC a ELN nezahŕňajú iba gerilové vedenie vojny, ale aj únosy, útoky na civilistov alebo politické vraždy. Skupina FARC je zodpovedná za väčšinu únosov spáchaných v krajine. Zameriava sa ma bohatých majiteľov pôdy, zahraničných turistov a popredných zahraničných a domácich úradníkov. [60] Okrem toho väčšina jej príjmov je tvorená obchodom s drogami, čo je jedným z dôležitých faktorov jej zaradenia medzi teroristické organizácie.[61]

Podľa
niektorých analytikov by uznanie legitímnosti skupiny mohlo viesť k novým kolám rokovaní medzi vládou a skupinou FARC o konečnom vyriešení súčasného konfliktu. Na druhej strane však práve viera v rokovania viedla v roku 1998 prezidenta Pastranu k tomu, aby skupine poskytol autonómne územie. Napriek všetkej dobrej vôli zo strany prezidenta a vlády rokovania stroskotali.

Priznanie statusu nepriateľskej skupiny by formalizovalo práva a povinnosti strán konfliktu. V medzinárodnom práve je uznanie skupiny ako nepriateľskej definované ako „potvrdenie právneho faktu, že v štáte existujú nepriateľské akcie medzi dvoma skupinami sporiacich sa o moc a autoritu; je to ... prizananie existencie vojny.“ [62]

V roku 1900 Institut de Droit International stanovil kritériá pre získanie statusu belligerent force. Medzi inými medzi ne patrí aj okupovanie časti štátneho územia, ustanovená vláda na okupovanom území alebo riadenie nepriateľských akcií organizovanými jednotkami riadenými vojenskou disciplínou v súlade s právami a zvykmi vojny.

FARC tieto požiadavky spĺňa. Na území, ktoré poskytol skupine v roku 1998 prezident Pastrana, vybudovali de facto vládu, zriadili súdy, školy a iné orgány, ktoré pôsobia otvorene so súhlasom kolumbijskej vlády. [63] Jednotky FARC sú organizované na základe dokumentu, ktorý je uverejnený aj na ich web stránke. [64]

Kolumbijská vláda oznámila, že neuzná status nepriateľskej skupiny FARC. Nie je to prekvapivé, nakoľko by uznaním statusu priznala existenciu vážneho problému v krajine a dala by skupine legitímnosť. Hlavným argumentom Kolumbie je, že taký krok by znamenal okrem iného, že FARC poskytnú „diplomatickú imunitu, právo na azyl, venezuelské pasy, oslobodenie od vydávania zločincov“. [65]

Napriek týmto predpokladom uznania FARC ako nepriateľskej skupiny, Kolumbia a ani jej spojenci nepochybujú o tom, že FARC je ako teroristická skupina zaradená  právom.

Americká vláda uvádza za posledné obdobie niekoľko vážnych prípadov, ktoré sa dajú klasifikovať ako teroristické činy:
  • November 2005 – únos šiestich ľudí, ktorí sú v súčasnosti držaní ako zajatci, pokiaľ sa vláda nerozhodne prepustiť stovky príslušníkov skupiny z väzenia.
  • Február 2002 – únos domáceho komerčného letu, pri ktorom bol unesený kolumbijský senátor
  • Február 2002 – únos bývalej prezidentskej kandidátky kolumbijsko-francúzskeho pôvodu Ingrid Betacourt
  • Október 2001- únos a zavraždenie bývalého kolumbijského ministra kultúry
  • Marec 1999 – zavraždenie troch amerických misionárok pracujúcich v Kolumbii. [66]
     
Kolumbia je uväznená v zložitej situácii, v ktorej gerily nemusia bojovať dovtedy, pokiaľ si nie sú isté, že majú navrch, pričom majú výhodu, že operujú z bezpečného útočišťa. Nemusia vyhrávať bitky, pretože ich cieľom je podkopať silu vlády a základ politickej zhody.

Historicky sa gerilové a civilné vojny končia absolútnym víťazstvom jednej alebo druhej strany alebo vyčerpaním oboch strán. Rokovania medzi oboma stranami vedú iba málokedy ku kompromisnému riešeniu. Aj na základe dlhotrvajúceho konfliktu boli Spojené štáty donútené k jednej z najväčších zmien v rámci zahraničnej politike voči krajinám Latinskej Ameriky. [67]
     
Súvisiace články
       


 
< Predchádzajúca