Hlavné menu

Home
Analýzy a publikácie
Úvahy a komentáre
Interview
Fotoreportáže
Hľadaj

A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes655
mod_vvisit_counterVčera1237
mod_vvisit_counterTento týždeň5010
mod_vvisit_counterTento mesiac25609

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Home arrow Analýzy a publikácie
Analýza: Zahraničná politika USA v Kolumbii
Napísal: Jana ŠINÁKOVÁ   
Pondelok, 14.apríla 2008 - 08:56 hod.
Obsah článku
Analýza: Zahraničná politika USA v Kolumbii
Kolumbia - história a súčasnosť
Americká pomoc Kolumbii v boji proti drogám a teroristickým skupinám
Vybrané aspekty zahraničnej politiky Spojených štátov amerických v Kolumbii
Záver
Strana 4 z 5










III.  Vybrané aspekty zahraničnej politiky USA v Kolumbii



      III.1 Dohoda na podporu obchodu

Kolumbijská dohoda na podporu obchodu (Colombia Trade Promotion Agreement - CTPA), v Kolumbii nazývaná Tratado de Libre Comercio (TLC) entre Colombia y Estados Unidos, je bilaterálna obchodná dohoda, ktorej cieľom je odstránenie prekážok obchodu, zlepšenie prístupu k tovarom a službám a podpora podnikania medzi oboma krajinami. Okrem obchodných otázok sa zaoberá aj hospodárskymi a inštitucionálnymi otázkami, ochranou duševného vlastníctva, ochranou životného prostredia a inými.

CTPA môžeme priradiť k sérií dohôd o voľnom obchode (Free Trade Agreement – FTA), ktoré USA uzatvárajú po celom svete. Spojené štáty majú v súčasnosti uzatvorené bilaterálne dohody o voľnom obchode napríklad s Austráliou, Izraelom, Jordánskom, Marokom, Ománom, Peru alebo Južnou Kóreou.

Dohoda o voľnom obchode bola podpísaná oboma vládami 22. novembra 2006. Po americko-kolumbijskej dohode malo nasledovať prijatie série podobných dohôd, ktoré mali byť vyjednané medzi Bushovou administratívou s piatimi stredoredoamerickými krajinami, Dominikánskou republikou, Čile a Peru.

Návrh FTA s Kolumbiou vyrástol z americkej politiky spojenectva Spojených štátov s Kolumbiou od začiatku 90-tych rokov 20. storočia. V roku 1991 Kongres schválil Andean Trade Preferences Act. Zákon povoľoval export väčšiny kolumbijských tovarov do Spojených štátov bez colného zaťaženia.[68] Andean Trade Preferences Act mal pokračovať Dohodou o voľnom obchode. FTA mala umožniť americkým producentom vyvážať tovar do Kolumbie a investovať tam. Andean Trade Preference Act bol schválený na určité obdobie. Začiatkom roku 2008 vypršala platnosť dokumentu. Prezident Bush a jeho administratíva predložili do Kongresu návrh na predĺženie dokumentu, avšak na oveľa kratšie obdobie, na jeden rok. Mnohí analytici sa domnievajú, že skrátenie platnosti dokumentu bolo zo strany vlády taktickým ťahom, ktorý by mal pomôcť pri schvaľovaní CTPA v Kongrese.

Image
Počet vrážd členov odborov 2001-2007
 Súčasný Kongres, ktorý je v rukách Demokratov schválil FTA s Peru v roku 2007 po zmenách, ktoré urobila v oblasti ochrany životného prostredia a práce, ale členovia opakovane odmietli schváliť CTPA s Kolumbiou odvolávajúc sa na vážne porušovanie ľudských práv v krajine, najmä na nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzajú členovia odborových organizácií. Demokrati musia brať ohľad na odborovo organizovaných robotníkov v Spojených štátoch, najmä na najsilnejšiu odborovú organizáciu Spojených  štátov AFL-CIO, nakoľko odborári sú kľúčovými voličmi demokratickej strany a prekazenie prijatia dohody si stanovili za jeden zo svojich hlavných cieľov. Okrem toho súčasné prieskumy poukázali na to, že viac Američanov ako kedykoľvek predtým považuje globalizáciu za negatívnu a obviňujú voľný obchod zo straty miliónov pracovných miest, ktoré sa presunuli do zahraničia. Demokrati, ktorí sa uchádzajú o voličské hlasy pracujúcich a začínajú pochybovať o správnosti presadzovania či už bilaterálnych, ale aj multilaterálnych dohôd o voľnom obchode.[69]
 
Odmietnutie FTA s Kolumbiou kvôli pretrvávajúcemu násiliu sa môže stať nezodpovednou chybou Kongresu, pretože obetuje národný záujem v relatívne stabilnej, pokojnej a prosperujúcej hemisfére kvôli ideologickým záujmom. [70]

Násilie páchané na členoch odborových organizácií je v Kolumbii reálnym problémom. Od roku 1991 bolo zavraždených vyše 2 200 členov odborov, najmä pravicovými paramilitaristami. Podľa informácií AFL-CIO je Kolumbia najnebezpečnejšou krajinou pre odborárov. [71] Vo väčšine prípadov zlyháva aj súdny systém, kedy z obrovského množstva prípadov skončilo rozsudkom iba 37. [72]

Skutočnosťou je však, že v Kolumbii zaznamenali dramatický prepad prípadov násilia na členoch odborov v relatívne krátkom časovom období. Od nástupu Alvara Uribeho do úradu v roku 2002 bol prepad prípadov násilia vyše 90 percentný.
     
Súčasný problém vrážd odborových členov treba chápať v kontexte spoločnosti, ktorá bola po desaťročia násilím najviac sužovanou krajinou sveta.


     
      Výhody CTPA:

  • Prístup na trh pre amerických spotrebných a priemyselné tovarov – vyše 80% amerických tovarov (medzi inými poľnohospodárske vybavenie, časti lietadiel a automobilov, hnojivá a iné chemikálie využívané v poľnohospodárstve, informačné technológie a iné) exportovaných do Kolumbie prestane podliehať colnej povinnosti okamžite po pristúpení a ďalších 7% prestane podliehať colnej povinnosti do 5 rokov po pristúpení.
  • Kolumbia pristúpi do Dohody o informačných technológiách Svetovej obchodnej organizácie, čím odstráni colné a iné bariéry na produkty informačných technológií
  • Otvorenie nového významného exportného trhu – obojsmerný obchod Spojených štátov a Kolumbie dosiahol v roku 2006 16 miliárd dolárov, čím sa Kolumbia stala piatym najväčším obchodným partnerom Spojených štátov a najväčším exportným trhom pre poľnohospodárske produkty v Latinskej Amerike
  • Posilnenie mieru, demokracie, slobody a reforiem – s pomocou Spojených štátov sa Kolumbii darí bojovať proti teroristickým skupinám a drogovým kartelom a transformovať štát. Od roku 2000 dosiahli zlepšenie v ekonomickom raste, sociálnom zabezpečení a znižovaní násilia a ilegálnych aktivít. Násilie a akcie ozbrojených skupín zostáva ohrozujúcim prvkom všetkých oblastí kolumbijskej spoločnosti a ozbrojené skupiny sú oslabené, no napriek tomu nie sú porazené.
  • Podpora ekonomického rastu a redukcia chudoby – čoraz viac otvorený trh dal Kolumbii nástroj na boj s korupciou a zvýšenie transparentnosti. S pokračujúcou americkou podporou a schválením americko-kolumbijskej dohody o voľnom obchode sa Kolumbia môže stať hospodársky sebestačným partnerom Spojených štátov v regióne. Kolumbia bude môcť požívať všetky výhody globálneho hospodárstva a môže pristúpiť k rastúcemu partnerstvu krajín pozdĺž tichomorského pobrežia Ameriky na posilnenie voľného trhu a demokracie v regióne.
  • Upevnenie dlhotrvajúcich väzieb s regionálnym spojencom – Kolumbia je stálym partnerom Spojených štátov v boji proti obchodníkom s drogami a regionálnymi teroristickými skupinami. Veľký počet Kolumbijčanov podporuje americko-kolumbijskú dohodu o voľnom obchode, podľa prieskumu Invamer-Gallup uverejnenom v denníku El Tiempo 4. Mája 2007 je to až 75%. [73]
     
Prijatie CTPA možno z pohľadu Kolumbie možno považovať viac za politickú ako ekonomickú, nakoľko clá na dovoz z Kolumbie sú na väčšinu tovarov zrušené. V rámci Andean Trade Preferences Act podliehajú kolumbijské tovary 0,1% clu, na rozdiel od priemerného 11,3% cla na americké tovary dovážané do Kolumbie. [74] Vzhľadom na to, že väčšina ciel na kolumbijské tovary už bola zrušená CTPA by nemala vzbudiť v Spojených štátoch z tohto hľadiska opozíciu voči prijatiu. Okrem toho viac ako polovicu z 9,3 miliardového importu z Kolumbie tvorili v roku 2006 ropa a uhlie. Ďalších šesť najvýznamnejších dovozných artiklov boli poľnohospodárske produkty, ako napríklad kávové zrná alebo rezané kvety.[75]

Ako povedal prezident Bush: „Táto dohoda má strategické implikácie. Je veľmi dôležité (pre Spojené štáty) stáť s demokraciami, ktoré ochraňujú ľudské práva a ľudskú dôstojnosť; demokraciami  založenými na vláde práva.“ [76]

Dôležitosť Kolumbie ako spojenca Spojených štátov sa ukazuje aj v ideologickej rovine, nakoľko Kolumbia je pod tlakom dvoch protiamericky naladených prezidentov – venezuelského prezidenta Huga Cháveza a ekvádorského prezidenta Rafaela Correu. Začiatkom marca 2008 boli obaja prezidenti obvinení kolumbijskou vládou z finančnej podpory FARC na základe dokumentov, ktoré našli v prenosnom počítači jedného zo zabitých vodcov skupiny FARC. Chávezove väzby na skupinu FARC sú známe a Venezuela sa stala útočiskom pre kolumbijské ozbrojené skupiny. Venezuela je druhým najväčším exportným trhom pre kolumbijské výrobky a diplomatická kríza, ktorá by viedla k blokáde by mohla mať pre kolumbijské hospodárstvo vážne dôsledky.

Neprijatie dokumentu by pre Kolumbiu znamenalo nepriaznivé dôsledky. Podľa výskumov University of Antioquia by neprijatie zmluvy znížilo zahraničné investície o 4,5% a tým zvýšilo nezamestnanosť o 1,8% [77].

Ďalej by nepriatie mohlo mať aj významný politický dopad, nakoľko FTA už bola schválená v kolumbijskom Kongrese a je podporovaný väčšinou občanov. Prezident Uribe dal tiež jasne najavo, že vzájomné vzťahy budú neprijatím dokumentu výrazne ovplyvnené. Ako povedal Kolumbia nebude súčasťou „vzťahu, v ktorom sú Spojené štáty pánom a Kolumbia otrockou republikou.“ [78]

Dôležité je aj uvedomenie si inštitucionálnych dôsledkov takého rozhodnutia. Jednou z najväčších chýb americkej zahraničnej politiky za posledných 60 rokov bolo zredukovanie bilaterálnych vzťahov so štátmi na osobné vzťahy s jej lídrami. Po odchode lídra však diplomatické vzťahy s týmito štátmi začínali odznova, niekedy sa zhoršili. Rovnaké riziko v súčasnosti hrozí vo vzťahu s Kolumbiou a prezidentom Uribem. [79]

     
      III.2 Otázka porušovania ľudských práv
     
Kolumbia čelí vážnej situácii v oblasti ľudských práv, možno najvážnejšej na západnej pologuli. Podľa Organizácie Spojených národov je Kolumbia, po Sudáne a Angole, krajinou, ktorá trpí tretím najväčším presídlením obyvateľstva na svete. Každý rok je presídlených asi dvadsaťpäť tisíc ľudí, najmä z dôvodu rôznych druhov násilia. Počas konfliktov bolo premiestnených takmer 2 milióny Kolumbijčanov a v súčasnosti žije takmer 10% obyvateľov v zahraničí .[80]

Hlboká kríza v oblasti ľudských práv je spôsobená najmä troma skupinami – FARC, ELN, AUC. Ako Spojené štáty odpovedajú na túto alarmujúcu situáciu? Vláda sa snaží vyvíjať tlak na zlepšenie podmienok a poskytuje pomoc kolumbijským inštitúciám zodpovedným za dodržiavanie ľudských práv.

Od roku 2003 sa para militantné skupiny, zapojili do vládneho programu "demobilizácie." Tento program bol kritizovaný Amnesty International a inými kolumbijskými a medzinárodnými skupinami na ochranu ľudských práv, ako aj kanceláriou Vysokého komisára pre ľudské práva OSN a Vnútro-americkou komisiou pre ľudské práva. Demobilizácia je kritizovaná najmä preto, že kolumbijská vláda pristúpila k odzbrojovaniu para militantných skupín aj za cenu amnestií pre vodcov skupín a bojovníkov, z ktorých boli niektorí zodpovední za najhoršie porušovania ľudských práv v Kolumbii za posledné desaťročie, ktoré zahrňovali aj masakre civilného obyvateľstva, bez vykonania spravodlivosti a reparácií pre tých, ktorí boli útokmi postihnutý. Prezident Uribe sa zdráhal uvažovať o treste pre vodcov skupín, ktorí boli najviac zapletení v obchode s drogami a ktorí organizovali množstvo násilia páchaného v krajine, pretože trvanie na potrestaní vinníkov by mohlo viesť k zablokovaniu mierových rokovaní. Najvyšší para militantní vodcovia by tak mohli uniknúť zaslúženému trestu.

V období rokov 2003-2007 bolo demobilizovaných približne 32 000 [81] para militaristov v rámci zákona 975, ktorý navrhla vláda prezidenta Uribeho. Tento zákon, ako aj celý demobilizačný proces je kritizovaný nielen pre jeho dopad na vymáhateľnosť náhrady za porušené ľudské práva, ale aj jeho neefektívnosť a problémy pri návrate bývalých členov späť do spoločnosti. V krajine sa za posledný rok formujú nové kriminálne skupiny. Tie kopírujú spôsob činnosti bývalých para militantných skupín a do veľkej miery robia nábor práve z už demobilizovaných para militaristov [82]. 

Para militaristi sú pravdepodobne zodpovední za tri štvrtiny politických vrážd medzi rokmi 1995-2001, 52% masakrov v roku 1998 (gerily boli zodpovedné za 20%) a 49% utečencov nútených opustiť domovy (gerily boli zodpovedné za 29%). Ich terčmi sú často odborový predáci, členovia občianskych spolkov alebo osoby bojujúce za ochranu ľudských práv [83].

Spojené štáty oficiálne nezverejnili svoj postoj k návrhu amnestií, avšak registrujú AUC ako teroristickú organizáciu a požadujú vydanie minimálne dvoch najvyšších vodcov AUC – Carlosa Castaňa a Salvadora Mancusa, ktorých obviňujú z konšpirácie na dovoz kokaínu do Spojených štátov.

Situácia je vážna aj z toho hľadiska, že veľa už demobilizovaných členov AUC sa sťažuje na neľahké znovu zaradenie do občianskeho života, ktoré je sprevádzané s problematickým hľadaním práce. Preto hrozí, že sa títo ľudia začlenia do vojenských alebo súkromných bezpečnostných zložiek, alebo že sa budú zúčastňovať obchodu s drogami.

Stav ochrany ľudských práv v Kolumbii je kritický vyše dvoch dekád. Kolumbijská vláda prezidenta Uribeho sa v súčasnosti vyjadruje, že je v Kolumbii menej zabíjania. Podľa Amnesty International však situácia nezaznamenala výraznejšie zlepšenie a dokonca sa táto situácia zhoršila v určitých centrách konfliktov. Navyše strety medzi ozbrojenými zložkami a nezákonnými para militaristickými skupinami pokračuje.

Vysoký komisár OSN pre ľudské práva a Kolumbijská komisia advokátov (Colombian Commision of Jurists – CCJ) zaznamenali nárast porušení ľudských práv ako napríklad mučenie, nehumánne zaobchádzanie a iné porušenie ľudskej integrity. [84] Vysoký komisár poukazuje tiež na časté spojenie armády a para militaristov.

Kolumbijské ozbrojené sily, podporované Plánom Kolumbia a Andskou protidrogovou iniciatívou si udržiavajú veľmi „osobný“ vzťah smrtonosnými vojenskými oddielmi, organizujú para militantné skupiny a dokonca sa priamo zúčastňujú masakrov. [85]

V roku 2000 sa Amnesty International vyjadrila, že: „(Plán Kolumbia) ignoruje hlboko zakorenenú príčinu konfliktu a krízy ľudských práv. Programy zamerané na spoločenský rozvoj a humanitárna pomoc zahrnuté v Pláne Kolumbia nemôžu zamaskovať jej v zásade vojenský charakter.“ [86]



 
      III.3 Kolumbia ako exportér ropy do Spojených štátov
 
Americká pomoc Kolumbii bola najväčší krok Clintonovej administratívy. Pomoc mala posilniť kolumbijskú schopnosť bojovať s obchodníkmi s narkotikami ako aj s ľavicovými gerilovými skupinami, ktoré ich ochraňovali. Tento krok však mal aj svoj skrytý zámer. Ním bolo chránenie prístupu Američanov k najväčšiemu nevyužívanému zdroju ropy na západnej pologuli.

Záujem Spojených štátov o produkciu drog v Kolumbii je známy. Vláda uvádza, že z Kolumbie pochádza až 90% kokaínu prúdiaceho do krajiny [87]. Menej je známa kolumbijská úloha v uspokojení americkej ohromnej ropnej spotreby.  Ako uvádza Ministerstvo energie Spojených štátov spotreba ropy USA medzi rokmi 1990 až 1999 vzrástla o 17%. Počas rovnakého obdobia vzrástla produkcia ropy v Kolumbii o 78% pričom väčšina bola vyvezená práve do Spojených štátov a stali sa siedmym najväčším dodávateľom pre Spojené štáty. [88]

Pri pohľade do budúcnosti pri neustále sa zväčšujúcej spotrebe ropy v USA sa krajina v budúcnosti stane úplne závislá na dodávkach ropy zo zahraničia. Tieto potreby by boli schopné pokryť štáty Perzského zálivu, no pri dodávkach iba z tejto oblasti by sa stal Spojené štáty priveľmi závislé a zraniteľné. Pri súčasnej situácii v Iraku a Iráne sa takáto možnosť zdá takmer nemožná.

Pri zameraní pozornosti na západnú pologuľu je teda potrebné zdroje zabezpečiť do ďalekej budúcnosti. Väčšina krajín južnej Ameriky je však v súčasnosti naladených ľavicovo na čele s Venezuelou a jej prezidentom  Hugom Chavézom, ktorý je známy svojimi protiamerickými výrokmi. Chavéz pritom už v roku 2006 vyhlásil, že ak USA „prekročí hranicu“ a budú sa pokúšať destabilizovať jeho ľavicovú vládu, môže sa stať, že budú odstrihnutý od dodávok ropy z tohto štátu.[89] Venezuela je pritom po Kanade, Mexiku a Saudskej Arábii štvrtý najväčší dodávateľ ropy do Spojených štátov.[90

Pri návrhu pomoci kolumbijskej armáde, americký dôstojníci zdôrazňovali potrebu boja proti gerilám, ako ochrancom obchodníkov s drogami. Fakt, že gerily napádajú záujmy Spojených štátov o ropu už natoľko prezentovaný nebol.


 
III.4 Zmena v americkej politike po voľbách 2006


V júni 2006 vítal republikánsky Kongres „úspech Plánu Kolumbia a jeho merateľných úspechov, ktoré sa osvedčili v každodennom živote kolumbijského ľudu. Niektorí označili Kolumbiu za "najúspešnejší príbeh v Latinskej Amerike."  [91]

Zástupca ministerstva zahraničných vecí napísal v apríli 2006 do denníku Miami Herald: „Investície Spojených štátov v Kolumbii sa vyplatili. Kolumbia je lepším miestom, ako bola predtým ako sme sa pustili do úsilia vyhrať Kolumbiu späť od kriminálnych skupín, ktoré ničili krajinu.“ [92]

Pri bližšom pohľade je však zrejmé, že tieto vyhlásenia sú značne prikrášlené. Vlny násilia sa síce podarilo upokojiť, no napriek tomu sú iné oblasti ako napríklad výroba drog, korupcia alebo moc para militaristických zločincov, stále alarmujúce.

Nakoniec bola americká vláda ešte v roku 2006 nútená prijať, že napriek značným investíciám na obmedzenie pestovania koky v Andskom regióne, jej satelity objavili viac ako v roku 2000.
 
Príchod nového Kongresu v roku 2006 [93] znamenal zmenu na vedúcich miestach v kontrole americkej stratégie v Kolumbii. V čele obchodnej a politiky a v udeľovaní pomoci sa ocitli dlhoroční kritici amerického postupu [94]

Nový Kongres mal predtým dve významné podnety. Prvým bola dohoda o voľnom obchode, ktorá bola dosiahnutá oboma vládami vo februári 2006, ale jej ratifikácia stále nie je istá. Druhým podnetom bude zváženie, ako bude vyzerať americká pomoc Kolumbii v roku 2008 a v ďalších rokoch. Kolumbijská vláda navrhuje akýsi „Plán Kolumbia 2,“ nový rámec na riadenie zahraničnej pomoci do roku 2013. Návrh žiada väčšie sociálne investície a menej vojenský prístup. Existuje istý predpoklad, že členovia Kongresu budú chcieť znížiť pomoc pre Kolumbiu za účelom zvrátenia rozsiahlych škrtov, ktoré Bushova administratíva predvída pre zvyšok Latinskej Ameriky.[95] Už súčasný návrh prezidenta Busha na pomoc Kolumbii vo výške 450 miliónov dolárov na rok 2008 bola zredukovaná o 90,7 milióna dolárov, čo je skrátenie o vyše 20%. [96]

Demokrati v Kongrese by chceli udržať pomoc na súčasnej úrovni, avšak chceli by zmeniť rozdelenie financií vnútri samotnej iniciatívy – znížiť prostriedky pre zbytočné a neefektívne programy, ako napríklad letecké postrekovanie polí a zväčšiť investície do oblastí ako vidiecky rozvoj, pomoc 3 miliónom ľudí, ktorí boli nútení presídliť sa alebo posilňovanie civilných inštitúcií.

Niektorí demokrati navrhujú vytvorenie „Plánu Kolumbia pre obete,“ ktorý by namiesto vojenskej pomoci, prispeli k vytvoreniu miest pre prokurátorov, vyšetrovateľov a právnikov, ktorí by reprezentovali o obraňovali obete, ktoré trpeli počas dlhotrvajúcej občianskej vojny. V súčasnosti sa mnohí zameriavajú na nedoriešenú otázku porušovania ľudských práv v Kolumbii a používajú ju ako zámienku na zastavenie financovania. Niektoré platby boli dokonca zastavené, po aprílových obvineniach, že kolumbijská armáda spolupracuje s para militaristami.

Hovorí sa aj o možnej zmene zamerania Spojených štátov práve na Kolumbiu a upriamenie pozornosti na Mexiko, kde sa predpokladá, že je umiestnené ústredie mnohých drogových kartelov. Napriek tomu, že Kolumbia ostáva najväčším výrobcom drog, približne 90% kokaínu spotrebovaného v Spojených štátoch prichádza cez Mexiko. V súčasnosti Mexiko poberá pomoc vo výške 40 miliónov dolárov, no očakáva sa jej nárast. Samotní mexickí predstavitelia potvrdili rokovania so Spojenými štátmi o novom systéme finančnej podpory.
 
Spojené štáty prišli vo svojom vzťahu voči Kolumbii na dôležitú križovatku. Dôležitou sa stane formulácia amerického prístupu, ktorý by zahrňoval porozumenie súčasnej situácie v Kolumbii. Ak Spojené štáty pochopia situáciu, v ktorej sa Kolumbia nachádza, pomôže im to nájsť spôsob ako čo najefektívnejšie uplatňovať svoje záujmy v danom štáte. [97]

Niekoľko indikátorov poukazuje na zlepšenie situácie v Kolumbii. Zvýšený výskyt vojenských hliadok zlepšil bezpečnosť hlavných dopravných tepien v Kolumbii, no na druhej strane sa vo väčšej miere vyskytovalo blokovanie ciest druhej triedy, čím sa doprava ďalej komplikovala.[98] Rovnako počet únosov sa v roku  2004 znížil na 1 441 z počtu 3 706 v roku 2000. [99]

V konečnom dôsledku však štatistiky podobného typu hovoria iba málo o skutočnej situácii alebo vojenskej sile ozbrojených skupín. Pri stálom príjme prostriedkov z predaja drog [100] gerilové a para militantné skupiny stále kontrolujú časť územia Kolumbie a podnikajú útoky proti vládnym cieľom.

Národná rozdrobenosť v Kolumbii bude znamenať ťažký úder pre ekonomický rozvoj regiónu a bude vytvárať vlnu utečencov, ktorá bude neúnosná pre krajiny susediace s Kolumbiou a Spojené štáty a zničí akúkoľvek kontrolu obchodu s drogami, ktorá dovtedy existovala.
     

Súvisiace články
  

 
< Predchádzajúca  
[ Späť ]
Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network