1. Potreba medzinárodnej spolupráce a vymedzenie priorít

 Medzinárodné spoločenstvo po 11. septembri jednotným hlasom odpovedalo na hrozbu, ktorú pre celé ľudstvo predstavuje zlyhajúci štát. Po dekádach konfliktu čiastočne udržovanom pomocou drogovej ekonomiky, z Afganistanu sa stalo rodisko a  útočisko pre teroristov a extrémistov rôznych druhov.

Po rozpoznaní hrozby pre globálnu bezpečnosť, NATO po prvýkrát uplatnilo článok 5 zakladateľskej zmluvy o zásade kolektívnej obrany. V roku 2001 bolo hnutie Taliban porazené najmä leteckými útokmi USA. V snahe dať vojenskej operácii afganskú tvár a zmierniť straty na životoch amerických vojakov, Washington súhlasil s pozemnou operáciou tzv. Severnej Aliancie.[3]

Dohoda z Bonnu však vyzývala medzinárodné spoločenstvo, aby z dôvodu zabezpečenia trvalého mieru participovalo na mierovej operácii.  Preto boli v decembri 2001, po porážke Talibanu, vytvorené Medzinárodné podporné a asistenčné sily (ISAF), čím mierová    operácia v Afganistane získala  multilaterálny charakter. ISAF však nepodliehal OSN, ale bol jedným z partnerov tripartity s afganskou vládou a OSN – pričom sa riadi vojensko-technickou dohodou uzavretou medzi afganskou vládou a veliteľom ISAF. Táto skutočnosť už od počiatku vnášala do koordinácie činnosti jednotlivých aktérov mierovej operácie nemalé problémy.

Keď si uvedomíme, že aktivity ISAF bolo nutné ešte skoordinovať s prebiehajúcou Operáciou trvalá sloboda (OEF), vedenou americkými silami,  uvedený problém sa ešte len prehlboval. To bolo jedným z hlavných dôvodov, že si USA ponechávali dominantné postavenie v ISAF, ktorého operačný priestor napriek apelovaniu OSN, prezidenta Karzaia, dokonca i warlordov, Washington odmietol rozšíriť z obavy interferencie s OEF. (Táto operácia práve dostávala podobu „poľovačky na veľké zvery“ z Talibanu a al-Kájdy). USA sa zároveň odmietli hlbšie angažovať v procese rekonštrukcie štátu, nakoľko George W. Bush takúto úlohu považoval za neprimeranú pre armádu.[4]

 K zmene došlo v roku 2003 po invázii USA do Iraku, keď v auguste velenie ISAF prevzalo NATO. Sily aliancie  postupne expandovali na sever v roku 2004, na západ v roku 2005 a napokon na juh a východ v  roku 2006. Britský kontingent smeroval do provincie Helmand, Kanaďania do Kandaháru, do provincie Uruzgan sa premiestnili Holanďania, Dáni, Rumuni, Estónci a Austrálčania. Päť rokov trvalo, kým sa jednotky aliancie prebojovali do srdca paštúnskeho územia.

Napriek vojenským úspechom pri rozširovaní operačného priestoru ISAF situácia je stále vážna, nakoľko sa  nedarí uvedené regióny dostať pod kontrolu afganskej vlády. Miestni vodcovia, (ktorí sa dostali k moci aj so súhlasom medzinárodného spoločenstva), sa s nedôverou dívali na príchod zahraničných vojsk a útoky na spojenecké jednotky v roku 2007 sa znásobili oproti predchádzajúcim rokom.

Nepriateľské aktivity voči vojakom sa množili aj vďaka domovým raziám počas OEF, zatknutiam a správ, ktoré prenikli na verejnosť o nedôstojnom zaobchádzaní s väzňami v zariadeniach ako Bagram na leteckej základni pri Kábule a Guantanamo.

V súčasnosti do ISAF  je zapojených 40 krajín, pričom na konferencii v Londýne v roku 2006 sa 60 štátov zaviazalo k priamej účasti alebo nepriamej podpore  stabilizačnej operácie. V rámci ofenzívy USA vyčlenilo 7,000 mužov pod vlastným velením. Ich úlohou je lov na vysoko postavené osoby teroristických organizácií, zadržiavanie podozrivých a výcvik afganských vojakov a policajtov.

Medzinárodní aktéri operujúci  bok po boku a majú naďalej rozdielnu štruktúru velenia. Koordinácia je preto často chýbajúcim článkom. Napríklad bilaterálne a multilaterálne vzťahy sa vedú v rámci OSN, EU a NATO na civilnej úrovni a vojenské operácie podliehajú veleniu USA (Operation Enduring Freedom, OEF) a NATO (generál Dan McNeill, zástupca generál-major Bernard Champoux, ISAF).

Dohoda z Bonnu i Brahimiho správa vyzývajú pre spoluprácu v mierových operáciách. Neschopnosť, či neochota dohodnúť sa na jednotnom velení prináša so sebou viac negatívnych javov ako sa na prvý pohľad môže zdať. Okrem toho, že absencia koordinácie má ďalekosiahly dopad na velenie a kompletný priebeh operácií, boli zaznamenané prípady, keď do obchodu s drogami boli zapletení aj spojeneckí vojaci, samozrejme za čiastočnú výmenu informácií o tajných operáciách Talibanu a al-Kájdy. Môže zato aj počiatočný postoj USA. OEF sa sústreďovala na boj proti terorizmu a obchod s drogami považovala za druhoradý. Washington privrel oči nad pašovaním omamných látok a ilegálnymi aktivitami svojich „priateľov“ výmenou za lojalitu a spravodajské informácie. Produkcia ópia v roku 2007 doslova explodovala, pričom 70% narkotík  pochádzalo z piatich  juhozápadných provincií.

Lakhdar Brahimi, bývalý minister zahraničných vecí Alžírska odporúčal členským štátom, aby „neboli vedené k presvedčeniu, že robia niečo potrebné pre krajiny, ktoré majú ťažkosti, keď popri stálom nedostatku zdrojov plytvajú na  ľudských zdrojoch, čase a peniazoch.“ Správa pochádza od špeciálneho reprezentanta generálneho tajomníka OSN (Special Representative of the UN Secretary General, SRSG) Lakhdara Brahimiho, ktorý vyzval členov OSN pre „minimálne zásahy do afganskej spoločnosti, t.j. len do takej miery, ako je potrebné, a zároveň pre zdôraznenie primárnej roly afganských kolegov.“ Politickou prioritou teda mala byť asistencia administratíve pri vytváraní registračných listín voličov, monitoring volieb (v roku 2002 napríklad Loya Jirga vyhlásila, že na kandidátsku listinu bolo v poslednej minúte pred voľbami pripísaných (s medzinárodným súhlasom) asi 100 kandidátov, o ktorých miestni tvrdili, že patria k skalopevným warlordom), zakladaní ústavnej komisie, jurisdikcie, emisnej banky, verejných služieb, úradu pre ľudské práva, špeciálnej komisie pre zhromaždenie Loya Jirga a pod.

Súvisiace články
Analýza: Afganistan - história a súčasnosť Publikácia: Taliban a produkcia ópia