Zhrnutie

Situácia v Afganistane nie je beznádejná, je však vážna. Problémy skupinových nepokojov reflektujú neschopnosť vysporiadať sa s odstránením príčin násilností. Šesť rokov po vojenskej porážke hnutia Taliban, medzinárodné spoločenstvo stojí pred otázkou budúceho smerovania krajiny. Pritom tu chýba spoločná diagnóza riešenia problémov celého spektra spoločenského života.

USA, ktoré od ostatných členských štátov NATO žiadajú väčšiu angažovanosť, si postupne  uvedomujú, že ich jednostranné vojenské a politické akcie vyvolávajú neochotu ich  spojencov. Krátkodobé mandáty a v mnohých prípadoch aj prehnané snahy o ochranu vojenských jednotiek západoeurópskych štátov brzdia proces plánovania a vyslovujú otázku nad efektívnosťou záväzku členských krajín v mierovej operácie.

Členské krajiny NATO, ktoré sa považujú za „veľkých hráčov,“ ako napríklad Nemecko, Francúzsko a Taliansko, potrebujú prijať riešenie vo forme podelenia sa o záťaž vojenskej a politickej stránky konfliktu v Afganistane vrátane vedenia bojov v prvej línii. Typickým príkladom je zakladanie provinčných rekonštrukčné tímy (PRTs) v provinciách, kde bezpečnostná situácia  nevyžaduje vojenskú prítomnosť  prístup, avšak členská krajina takto splní svoj politický záväzok voči spojencom a len minimálne ohrozí bezpečnosť svojich vojakov atak neriskuje ani nevôľu svojich voličov doma..[1]  Okrem toho PRTs sú často kritizované za tolerovanie  praktík lokálnych elít, ktoré sa angažujú v politickej činnosti len z dôvodu vlastného obohatenia sa. Mnohí z týchto warlordov resp. klanových vodcov  získali kreslo vo vláde po posledných voľbách.

Dnešnou charakteristickou črtou medzinárodného spoločenstva je fakt, že trpí fragmentáciou. Buď nevedome alebo ignorujúc umožňuje povstaleckým živlom, aby využili moment prekvapenia a vyvolávali nepokoje. Na neúspechu aliancie pridáva aj skutočnosť, že štáty nie sú neprejavujú dostatočnú snahu o nájdenie spoločného konsenzu ani len v plánovaní spoločného postupu voči radikálnym hnutiam.

Faktom však zostáva, že prebiehajúca vojenská operácia v Afganistane je otázkou globálnej bezpečnosti. V roku 2001 svet na vlastné oči videl, aký dopad na globálnu bezpečnosť môže mať zlyhajúci štát. Ak medzinárodné spoločenstvo zlyhá počas svojho pôsobenia v Afganistane, bude to mať nedozerne následky nielen pre afganský ľud. Už teraz narástol počet militantných frakcií, ktoré si posadili vlastné hranice na základe etnického zloženia. Na juhu krajiny, kde dominuje paštúnske obyvateľstvo, vládne bezvládie a každý z klanov podnikne všetko preto, aby chránil vlastné záujmy. Nárast násilia môže prehĺbiť trhliny plynúce z politickej nestability a fragmentácie, absencie riadiaceho centra na úrovni okresov a provincií a množiacich sa prípadov kriminality a bezprávia. Afganistanu hrozí návrat do občianskej vojny, vznik narko-štátu, v ktorom inštitúcie budú kontrolované organizovanými drogovými kartelmi.

OSN v mierovej operácii (UNAMA) zlyhala vo funkcii koordinátora a svetového lídra v medzinárodnej politike, ktorú má zakotvenú vo svojom mandáte. Iniciatívu prevzala vojenská operácia pod velením NATO (ISAF), v ktorej vojensky dominujú práve USA. Posledná snaha o vytvorenie postu špeciálneho splnomocnenca OSN pre Afganistan, ktorého miesto mal získať britský politik Paddy Ashdown, stroskotala na afganskom prezidentovi Hamidovi Karzaiovi, ktorého znepokojovalo ohrozenie  suverenity štátu a vlastnej autority.

Na druhú stranu treba povedať, že medzinárodné spoločenstvo nikdy nemalo územnosprávnu zvrchovanosť nad Afganistanom, ale kontroluje vojenský a finančný rezort. Výsledkom jeho úsilia by mala byť podpora udržania politického rozhodovacieho centra a podpora lokálnych a regionálnych centier, čo je v prípade Afganistanu jedinou možnou zárukou stability v krajine. Pri rozdelení zodpovedností by rovnako pomohla aj transformácia Afganskej národnej armády (ANA) a jej úplné začlenenie do mierovej operácie.

Ďalším závažným problémom Afganistanu je rastúca produkcia ópia. Medzinárodné spoločenstvo musí podniknúť kroky voči tým, ktorí sú do obchodu s drogami zapojení, zvlášť proti politickým činiteľom podozrivým z nekalej činnosti a zároveň zatlačiť na politickú verejnosť Afganistanu, aby odstránili podmienky, ktoré umožňujú rast drogových barónov a ochudobňovanie obyvateľstva.

Do spoločného programu  je potrebné zapojiť aj susediace štáty. Milície v Afganistane sú schopné bojovať, pretože majú k dispozícii stály prísun síl a výzbroje z Pakistanu. Irán v tomto smere spolupráce vyvíjal istú aktivitu v roku 2001 počas Bonnskej konferencie.[2] Avšak po prijatí záverečnej dohody sa prudko zhoršili vzťahy s USA (vďaka netransparentnému a neprístupnému jadrovému programu Iránu). Dnes Irán považuje Afganistan za príležitosť ako možnosť viazať pozornosť ale aj úsilie svojho vojenského, politického a ideologického nepriateľa USA

Stabilizácia a presadenie moci demokratických inštitúcií na celom území Afganistanu je  z dlhodobého hľadiska vitálne, ako pre budovanie štátu, tak aj pre pokračujúce boje proti radikálom. Bez jednotného strategického prístupu, zvýšené úsilie a prostriedky vynaložené na potlačenie a ukončenie konfliktu, by sa mohli ukázať napokon ako kontraproduktívne. Ukazuje sa tu aj tendencia hľadať rýchle a povrchné riešenia, ktoré by mohli byť ďalšou príčinou eskalácie konfliktu, podkopania dôveryhodnosti NATO a základov multilateralizmu.

Súvisiace články
Analýza: Afganistan - história a súčasnosť Publikácia: Taliban a produkcia ópia