2. Šesť rokov snáh a nepríjemností

 V záverečnom akte Londýnskej konferencie sa cez 60 krajín dohodlo „pokračovať v duchu konferencií v Bonne, Tokiu a Berlíne a usilovať sa o stabilný a prosperujúci Afganistan so zodpovednou vládou a dodržiavaním ľudských práv pod ochranou zákonu.“

Záverečný akt sa okrem postavenia vlády, zaistenia bezpečnosti, ochrany ľudských práv a dodržiavaním zákonov dotýkal aj ekonomického a sociálneho rozvoja, avšak jeho zámery boli príliš ambiciózne a neboli  stanovené dostatočne realistické ciele. Bol to opäť ten prípad, keď sa za prioritu považuje všetko, čo napokon znamená, že nič nie je prioritou.

Afganistan je na 174. mieste z 178 štátov čerpajúcich z rozvojových programov a fondov OSN. Tempo rastu národného hospodárstva udáva čierna ekonomika. V roku 2007 produkcia ópia dosiahla rekord 8,200 metrických ton, t.j. 93% svetovej produkcie. V paštúnskych provinciách Logar a Wardak denne dochádza k únosom a k násilným obsadeniam verejných budov.

Za neúspešný sa považuje aj program pre odzbrojenie ilegálnych bojových skupín. Program odzbrojenia, demobilizácie a reintegrácie (DDR) bol považovaný za ukončený v júni 2006. Svoj účel však nesplnil, pretože medzinárodné spoločenstvo sa postavilo s neochotou k vyzvaniu afganských predstaviteľov, aby vyhoveli požiadavkám programu a taktiež sa neprikladal veľký význam reintegrácii bývalých príslušníkov milícií.

Na druhú stranu však treba skonštatovať, že šesť rokov trvajúcu stabilizačnú operáciu nelemujú len nezdary. Obrovským úspechom bolo konanie prvých slobodných demokratických volieb, ustanovenie novej stabilnej meny, umožnenie prístupu k základnej zdravotnej starostlivosti pre 82% populácie a návrat dvoch miliónov žien do škôl.

Napriek všetkým nezdarom si afganské obyvateľstvo stále praje, aby medzinárodné spoločenstvo v ich krajine zostalo. Majú obavy z toho, čo by nasledovalo po ich  odchode. Nie je to tak dávno, keď bol Afganistan uvrhnutý do občianskej vojny. V štáte roky vládli klany a každá ulica mala svojho súkromného vládcu. O Afganistan začal zaujímať okolitý svet až po 11. septembri sa. Obavy afganského ľudu sú teda opodstatnené. Ak sa západné štáty rozhodnú, že z krajiny odídu, bude to znamenať pre tamojších ľudí len jedno: návrat do dní, keď štátu vládol Taliban.

Napriek uvedenému postoju obyvateľstva koaličné sily musia postupovať pri svojich operáciách maximálne obozretne aby nespôsobili tzv. „vedľajšie straty“ na civilných životoch, nakoľko práve tieto straty  vedú k strate dôveryhodnosti  vojsk a ženú vodu na mlyn povstaleckým skupinám. Pri povahe protipovstaleckých a protiteroristických operácií však je to skoro neriešiteľná úloha. V jednom momente dokonca trpezlivosť prešla aj  prezident Karzaia, ktorý na tlačovej konferencii v júni 2007 ostro vystúpil proti (ne)činnosti medzinárodného spoločenstva: „Naši ľudia sa stávajú obeťami bezohľadných operácií NATO a medzinárodných síl... Sme vďační za každú pomoc Afganistanu, to ale neznamená, že afganské životy sú bezcenné. Život Afganca nie je lacný, a nemalo by sa s ním ako s takýmto zaobchádzať.“ 

Konflikt v Afganistane dnes už považujeme za transnárodný. Kým aktivity na regionálnej úrovni smerujú k ukončeniu bojov a k stabilizovaniu krajiny, susedné štáty sledujúce svoj národný záujem maria tieto snahy. Čiastočnou príčinou je aj politika medzinárodného spoločenstva, ktoré preferuje krátkodobé vlastné ciele pred dlhodobou regionálnou  stabilitou.

Súvisiace články
Analýza: Afganistan - história a súčasnosť Publikácia: Taliban a produkcia ópia