A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes56
mod_vvisit_counterVčera114
mod_vvisit_counterTento týždeň259
mod_vvisit_counterTento mesiac720

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Komentár: Irán a jeho možné motívy angažovania sa v Darfúre
Napísal: Oliver ÉDER   
Streda, 04.júna 2008 - 10:11 hod.

V dňoch 9.-10.mája 2008 prebehli na predmestí Chartúmu boje medzi bojovníkmi darfúrskej povstaleckej skupiny „Hnutie za spravodlivosť a rovnosť“ (JEM) a vládnymi silami. Útok bol napokon odrazený pričom zahynulo vyše 200 ľudí. JEM je najsilnejšou z bojujúcich darfúrskych frakcií a vyznačuje sa islamistickou ideológiou. Fakt, že sa JEM v kolóne skladajúcej sa údajne až zo 400 vozidiel, podarilo prebojovať až k Chartúme je vcelku prekvapujúci. Ešte zaujímavejšou je však skutočnosť, že egyptský denník al-Gomhuria 27.mája obvinil Irán, že podporuje JEM v boji proti režimu Omara al-Bashira. Povstalci aj sudánska vláda tieto vyhlásenia označili za klamstvá, no Teherán na egyptské obvinenia nereagoval. Sudánske jednotky mali totiž u zajatých rebelov nájsť zbrane iránskeho pôvodu. Al-Gomhuria odmietla zverejniť zdroj svojej informácie, preto sa môžeme len domnievať, nakoľko je spomínané vyhlásenie pravdivé. Bez ohľadu na to či už Teherán JEM reálne podporuje alebo nie, mohli by mať iránske najvyššie kruhy záujem na zvrhnutí Bashira a to aj napriek tomu, že medzi Sudánom a Iránom došlo v poslednom období k zintenzívňovaniu vzájomných vzťahov.

Napriek tomu, že Irán a Sudán podpísali 7.marca 2008 dohodu o vojenskej spolupráci, nemusí byť náklonnosť Teheránu voči al-Bashirovi až natoľko úprimná. Hlavným dôvodom, prečo by Irán nemusel súhlasiť so súčasnou politikou Chartúmu je jeho zbližovanie s Egyptom, ktorý predstavuje pre Teherán spolu so Saudskou Arábiou (obe krajiny sú hlavnými spojencami USA spomedzi islamských krajín) hlavných mocenských konkurentov v boji o hegemóniu v širšom regióne Blízkeho východu.

 

Viacerí analytici predpokladajú, že Egypt bude v spolupráci so Sudánom hrať čoraz významnejšiu úlohu v Africkom rohu. Obe krajiny spája viacero záujmov. Egypt potrebuje stabilné vzťahy so Sudánom najmä preto, lebo je životne závislý na vodách Nílu. Akékoľvek zasahovanie do jeho toku by značne ohrozovalo egyptskú bezpečnosť. Keďže Biely Níl pramení na území autonómneho Južného Sudánu, Chartúm si môže byť istý, že Káhira bude al-Bashira podporovať v snahách zamedziť nezávislosti južnej časti krajiny. Okrem Nílu vyvíjajú oba štáty najnovšie spoluprácu v poľnohospodárstve. V súvislosti s globálnou potravinovou krízou 18.mája 2008 Egypt podpísal dohodu so Sudánom o začatí spolupráce pri pestovaní obilia v pohraničnej oblasti s výmerou 2 mil. akrov. Snahou oboch štátov je znížiť svoju závislosť na importe potravín. Egypt popri spomínaných záujmoch môže spájať aj spoločný postup proti Etiópii, ktorá sa snaží pôsobiť ako hegemón v Africkom rohu (pohraničné spory s Eritreou a Džibuti a vojenská intervencia v Somálsku). Egypt minimálne do októbra 2006 dodával zbrane somálskej „Únii islamských súdov“ (UIC), proti ktorej v súčasnosti vedie etiópska armáda bojové operácie na somálskom území. Vytvorenie islamského štátu v Somálsku podľa predstáv UIC by zrejme tiež vyhovovalo islamistickému režimu v Chartúme.

 

Vzťahy medzi Sudánom a Egyptom však neboli vždy ideálne a to najmä v 90. rokoch. Najväčšia kríza nastala v roku 1995, keď sa organizácia „Egyptský islamský džihád“ (EIJ) sídliaca v Sudáne pokúsila neúspešne zavraždiť egyptského prezidenta Husního Mubaraka počas jeho návštevy Addis Abeby. Prvá polovica 90. rokov bola obdobím, keď Sudán podporoval zahraničné islamistické skupiny a ukrýval tiež vodcu medzinárodnej teroristickej siete al-Kájda Osamu bin Ládina. Zo Sudánu tiež al-Kájda začala so svojimi operáciami v Somálsku pričom bola čiastočne zapojená aj do bitky o Mogadišo z 3.októbra 1993 známej ako „Black Hawk Down“. Okrem spomínaných skupín mal Chartúm nadviazané intenzívne styky s „Hizballáhom“, „Hamasom“, „Organizáciou pre oslobodenie Palestíny“ (PLO), „Alžírskym islamským džihádom“, teroristickou organizáciou „Abu Nidal“ a tiež svetoznámym teroristom Ilich Ramirez Sanchezom, ktorý je známy pod prezývkou „Šakal“. V tomto období bola spolupráca medzi Sudánom a Iránom tiež na veľmi vysokej úrovni. V rokoch 1991-1992 mali prebiehať trojstranné rokovania medzi Sudánom, Iránom a al-Kajdou o spoločnom postupe voči Izraelu a USA. Niekoľko členov al-Kájdy malo neskôr dostať v Iráne výcvik týkajúci sa práce s výbušninami. Okolo 2 000 členov „Iránskych revolučných gárd“ malo v roku 1991 asistovať pri výcviku sudánskej armády.

 

Duchovným otcom celej spolupráce s medzinárodnými teroristickými organizáciami a Iránom bol Hassan al-Turabi. Al-Turabi sa v mladosti po ukončení štúdia práva stal členom sudánskej pobočky egyptského „Moslimského bratstva“, pričom sa do roku 1964 vypracoval na jej čelo. V roku 1977 po rokoch v líbyjskom exile bol vymenovaný za ministra spravodlivosti vo vláde diktátora Gaafara Nimeiryho a rýchlo sa stal horlivým stúpencom zavádzania práva šária po celej krajine. V praxi išlo o vykonávanie krutých trestov ako amputácie končatín za krádeže apod. a tiež potlačovanie práv animistov a kresťanov obývajúcich juh Sudánu. Krutovláda Nimeiryho režimu v roku 1985 vyústila do jeho zvrhnutia avšak o štyri roky neskôr sa prevratom dostal k moci generál al-Bashir podporovaný al-Turabiho islamistami. Al-Turabiho politika sponzorovania terorizmu však postupne uvrhla krajinu do medzinárodnej izolácie. Chartúm sa preto rozhodol vyhostiť bin Ládina a ďalších vodcov al-Kájdy a al-Turábiho „internacionalistické a ideologické krídlo“ v rámci vládnucej al-Bashirovej „Národnej kongresovej strany“ sa dostalo do nemilosti.

 

V roku 1999 al-Bashir zhromaždil vojakov a tanky pred budovou parlamentu, aby zbavil funkcie predsedu parlamentu, ktorým bol v tom čase al-Turabi. Na základe obvinení zo sprisahania proti režimu bol následne zatknutý a na slobodu prepustený až v roku 2003. V roku 2001 Dr. Khalil Ibrahim (v roku 1989 zanietený stúpenec al-Turabiho) oznámil založenie JEM. Viaceré zdroje prepájajú al-Turabiho s touto islamistickou skupinou hoci samotný al-Turabi to verejne odmieta. O možnosti tohto prepojenia môže hovoriť skutočnosť, že al-Turabi bol 12.mája po útoku JEM na Chartúm zatknutý hoci ho o niekoľko hodín prepustili. Al-Turabi teda v mocenských kruhoch Chartúmu zrejme predstavuje mocenského vyzývateľa (alebo minimálne morálneho oponenta a ikonu vzdoru) voči prezidentovi al-Bashirovi.

 

Ak je teda al-Turabi vodcom opozície znamená to, že potenciálna iránska podpora JEM by nebola úplnou fantazmagóriou. Ak by sa podarilo zvrhnúť súčasný režim a do čela by sa dostali ľudia spriaznení s al-Turabim, Irán by mohol destabilizovať Egypt prostredníctvom vplyvu na egyptské „Moslimské bratstvo“ (hlavné ohrozenie Mubarakovej vlády), ku ktorému má al-Turabi ideologicky blízko. Teherán by prostredníctvom Chartúmu mohol získať aj vplyv na životodárne vody Nílu a tak ohrozovať egyptskú bezpečnosť. Vďaka Sudánu by Irán tiež mohol ešte intenzívnejšie vplývať na Červené more (ohrozenie pre Saudskú Arábiu), Adenský záliv a Suezský prieplav, ktorý má pre svetovú ekonomiku strategický význam. V priestore Blízkeho východu a Afrického rohu by teda mohlo dôjsť k zmene rovnováhy síl.

 

Skutočnosť, že Irán má protichodné záujmy s Egyptom a Saudskou Arábiou v troch blízkovýchodných konfliktoch (Libanon, Irak, Palestína) naznačuje, že možnosť využitia Sudánu na geopolitické účely nie je až tak vylúčená. Najmä keď Egypt a Irán sa nemajú stále k tomu, aby naplno obnovili vzájomné diplomatické styky a to napriek posledným schôdzkam najvyšších predstaviteľov oboch krajín. Saudská Arábia zase opakovane vyhlasuje, že plne podporuje sankcie OSN voči Iránu kvôli jeho pokračujúcemu jadrovému programu. V skratke povedané, Saudská Arábia bude aj naďalej na Irán nazerať podozrievavo až nepriateľsky (nielen kvôli sunitsko-šiítskemu pnutiu) ale najmä kvôli všeobecnej averzii iránskych elít voči islamským monarchiám. Rovnaký postoj bude tiež zaujímať Egypt, pokým ten bude vnútorne ohrozovaný opozíciou zo strany „Moslimského bratstva“, ktoré je úzko prepojené na palestínsky Hamas, ktorý je zase dotovaný Iránom. Zo strednodobého až dlhodobého hľadiska preto nemožno očakávať zmierenie medzi týmito tromi krajinami. Preto by sme mali byť aj pozorní voči udalostiam v Darfúre a sledovať každý ťah JEM, al-Turabiho a sudánskej vlády v tomto krvavom konflikte a vnímať ich v širšom kontexte dianie v celom regióne.

 
 
< Predchádzajúca