Bojovníci JEM

Napriek tomu, že Irán a Sudán podpísali 7.marca 2008 dohodu o vojenskej spolupráci, nemusí byť náklonnosť Teheránu voči al-Bashirovi až natoľko úprimná. Hlavným dôvodom, prečo by Irán nemusel súhlasiť so súčasnou politikou Chartúmu je jeho zbližovanie s Egyptom, ktorý predstavuje pre Teherán spolu so Saudskou Arábiou (obe krajiny sú hlavnými spojencami USA spomedzi islamských krajín) hlavných mocenských konkurentov v boji o hegemóniu v širšom regióne Blízkeho východu.

Viacerí analytici predpokladajú, že Egypt bude v spolupráci so Sudánom hrať čoraz významnejšiu úlohu v Africkom rohu. Obe krajiny spája viacero záujmov. Egypt potrebuje stabilné vzťahy so Sudánom najmä preto, lebo je životne závislý na vodách Nílu. Akékoľvek zasahovanie do jeho toku by značne ohrozovalo egyptskú bezpečnosť. Keďže Biely Níl pramení na území autonómneho Južného Sudánu, Chartúm si môže byť istý, že Káhira bude al-Bashira podporovať v snahách zamedziť nezávislosti južnej časti krajiny. Okrem Nílu vyvíjajú oba štáty najnovšie spoluprácu v poľnohospodárstve. V súvislosti s globálnou potravinovou krízou 18.mája 2008 Egypt podpísal dohodu so Sudánom o začatí spolupráce pri pestovaní obilia v pohraničnej oblasti s výmerou 2 mil. akrov. Snahou oboch štátov je znížiť svoju závislosť na importe potravín. Egypt popri spomínaných záujmoch môže spájať aj spoločný postup proti Etiópii, ktorá sa snaží pôsobiť ako hegemón v Africkom rohu (pohraničné spory s Eritreou a Džibuti a vojenská intervencia v Somálsku). Egypt minimálne do októbra 2006 dodával zbrane somálskej „Únii islamských súdov“ (UIC), proti ktorej v súčasnosti vedie etiópska armáda bojové operácie na somálskom území. Vytvorenie islamského štátu v Somálsku podľa predstáv UIC by zrejme tiež vyhovovalo islamistickému režimu v Chartúme.

Vzťahy medzi Sudánom a Egyptom však neboli vždy ideálne a to najmä v 90. rokoch. Najväčšia kríza nastala v roku 1995, keď sa organizácia „Egyptský islamský džihád“ (EIJ) sídliaca v Sudáne pokúsila neúspešne zavraždiť egyptského prezidenta Husního Mubaraka počas jeho návštevy Addis Abeby. Prvá polovica 90. rokov bola obdobím, keď Sudán podporoval zahraničné islamistické skupiny a ukrýval tiež vodcu medzinárodnej teroristickej siete al-Kájda Osamu bin Ládina. Zo Sudánu tiež al-Kájda začala so svojimi operáciami v Somálsku pričom bola čiastočne zapojená aj do bitky o Mogadišo z 3.októbra 1993 známej ako „Black Hawk Down“. Okrem spomínaných skupín mal Chartúm nadviazané intenzívne styky s „Hizballáhom“, „Hamasom“, „Organizáciou pre oslobodenie Palestíny“ (PLO), „Alžírskym islamským džihádom“, teroristickou organizáciou „Abu Nidal“ a tiež svetoznámym teroristom Ilich Ramirez Sanchezom, ktorý je známy pod prezývkou „Šakal“. V tomto období bola spolupráca medzi Sudánom a Iránom tiež na veľmi vysokej úrovni. V rokoch 1991-1992 mali prebiehať trojstranné rokovania medzi Sudánom, Iránom a al-Kajdou o spoločnom postupe voči Izraelu a USA. Niekoľko členov al-Kájdy malo neskôr dostať v Iráne výcvik týkajúci sa práce s výbušninami. Okolo 2 000 členov „Iránskych revolučných gárd“ malo v roku 1991 asistovať pri výcviku sudánskej armády.

Al-Turabi

Dr. Khalil Ibrahim

Ak je teda al-Turabi vodcom opozície znamená to, že potenciálna iránska podpora JEM by nebola úplnou fantazmagóriou. Ak by sa podarilo zvrhnúť súčasný režim a do čela by sa dostali ľudia spriaznení s al-Turabim, Irán by mohol destabilizovať Egypt prostredníctvom vplyvu na egyptské „Moslimské bratstvo“ (hlavné ohrozenie Mubarakovej vlády), ku ktorému má al-Turabi ideologicky blízko. Teherán by prostredníctvom Chartúmu mohol získať aj vplyv na životodárne vody Nílu a tak ohrozovať egyptskú bezpečnosť. Vďaka Sudánu by Irán tiež mohol ešte intenzívnejšie vplývať na Červené more (ohrozenie pre Saudskú Arábiu), Adenský záliv a Suezský prieplav, ktorý má pre svetovú ekonomiku strategický význam. V priestore Blízkeho východu a Afrického rohu by teda mohlo dôjsť k zmene rovnováhy síl.

Skutočnosť, že Irán má protichodné záujmy s Egyptom a Saudskou Arábiou v troch blízkovýchodných konfliktoch (Libanon, Irak, Palestína) naznačuje, že možnosť využitia Sudánu na geopolitické účely nie je až tak vylúčená. Najmä keď Egypt a Irán sa nemajú stále k tomu, aby naplno obnovili vzájomné diplomatické styky a to napriek posledným schôdzkam najvyšších predstaviteľov oboch krajín. Saudská Arábia zase opakovane vyhlasuje, že plne podporuje sankcie OSN voči Iránu kvôli jeho pokračujúcemu jadrovému programu. V skratke povedané, Saudská Arábia bude aj naďalej na Irán nazerať podozrievavo až nepriateľsky (nielen kvôli sunitsko-šiítskemu pnutiu) ale najmä kvôli všeobecnej averzii iránskych elít voči islamským monarchiám. Rovnaký postoj bude tiež zaujímať Egypt, pokým ten bude vnútorne ohrozovaný opozíciou zo strany „Moslimského bratstva“, ktoré je úzko prepojené na palestínsky Hamas, ktorý je zase dotovaný Iránom. Zo strednodobého až dlhodobého hľadiska preto nemožno očakávať zmierenie medzi týmito tromi krajinami. Preto by sme mali byť aj pozorní voči udalostiam v Darfúre a sledovať každý ťah JEM, al-Turabiho a sudánskej vlády v tomto krvavom konflikte a vnímať ich v širšom kontexte dianie v celom regióne.