Golanské výšiny

Dostrel rakiet Hamasu a Hizballahu na územie Izraela

Zo všetkého najdôležitejším však bude postoj USA. Ak by teoreticky zotrval George Bush v prezidentskom kresle aj na tretie funkčné obdobie, status quo medzi Sýriou a Izraelom by sa s veľkou pravdepodobnosťou nezmenil. Jeho administratíva, v ktorej majú neokonzervatívni zástancovia tvrdej línie silné zastúpenie, dlhodobo preferuje voči Sýrii konfrontačný postoj. Veľmi dobrým príkladom je rok 1996, keď neokonzervatívci (ktorí sa dostali k moci až v roku 2000) pripravili štúdiu pre vtedajšieho izraelského premiéra Benjamina Netanyahua s názvom „Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm“. Táto štúdia obsahovala novú stratégiu pre transformáciu Blízkeho východu a zaistenie bezpečnosti Izraela. Jej autori okrem iného vyzývali na zvrhnutie Saddáma Husajna v Iraku, zváženie vojenských zásahov proti Iránu a Sýrii a vzdanie sa prísľubu neosídľovania palestínskych území židovskými osadníkmi. „Clean Break“ bol vydaný v období relatívneho zmiernenia napätie medzi Izraelom a USA na jednej strane a Sýriou na strane druhej. Toto „uvoľnenie“ sa začalo účasťou sýrskych jednotiek v operácii „Púštna búrka“ počas Prvej irackej vojny a vyvrcholilo v januári 2000 počas rokovaní v Shepherdstown v Západnej Virgínii keď bola takmer dosiahnutá mierová dohoda. Ehud Barak sa však v dôsledku tradičnej averzie izraelskej verejnosti odovzdať Golanské výšiny stiahol a k žiadnej dohode nedošlo. 11.9.2001 došlo k teroristickým útokom, po ktorých sa začala USA vedená globálna „vojna proti terorizmu“.

Málo sa hovorí o tom, že počas invázie do Afganistanu Sýria poskytovala Washingtonu dôležité spravodajské informácie o al-Kájde a tiež umožnila vyšetrovateľom CIA prístup k Mohammedovi Zammarovi, ktorý údajne naverboval niekoľko páchateľov útokov z 11.septembra. Označenie Sýrie za „sponzora medzinárodného terorizmu“, ktoré sa Damašku dostalo od Washingtonu je scestné. Asadov sekulárny režim vedený stranou Baath je prirodzene nepriateľsky naladený voči saláfistickej al-Kájde, ktorej cieľom je vytvorenie svetového kalifátu založenom na islamskom práve šária. Sýria podporuje iba hnutia Hizballáh a Hamas, ktorých agendou nie je celosvetový džihád alebo globálna vojna proti Západu ale boj proti štátu Izrael. Hizballáh ani Hamas nie sú pre USA strategickou hrozbou a preto nie je dôvod, aby k nim Washington zaujímal rovnaký postoj ako k al-Kájde. Okrem toho napriek svojmu záväzku zničiť Izrael je ťažké si predstaviť, že by tieto dve militantné skupiny so svojou gerilovou taktikou boli schopné reálne ohroziť samotnú existenciu židovského štátu s jednou z najmodernejších a najlepšie vycvičených armád sveta.

Počas irackej krízy, keď sa USA snažili presvedčiť svetovú verejnosť o potrebe zvrhnúť Saddáma, Sýria ako nestály člen BR OSN hlasovala na jeseň 2002 za Rezolúciu OSN č. 1441, ktorá vyzývala na návrat zbrojných inšpektorov do Iraku. Po páde Saddámovho režimu americkí neokonzervatívci v duchu stratégie „Clean Break“ verejne vyzývali na zmenu režimu v Sýrii, ktorú obvinili, že ukryla Saddámove zbrane hromadného ničenia, ktoré sa nenašli v Iraku. Pre toto tvrdenie však neexistujú žiadne priame dôkazy podobne ako pre obvinenie, že Sýria podporuje v Iraku odboj proti koaličným silám. Asadov režim v skutočnosti skôr nezasahuje voči militantom prenikajúcim cez sýrsko-iracké hranice ako by im poskytoval priamu podporu. Keď si uvedomíme bojovnú rétoriku Washingtonu voči Sýrii po roku 2002 je len logické, že Sýrii vyhovuje keď sú americké sily viazané v Iraku, keďže viaceré kruhy vo Washingtone si prajú zvrhnutie Asadovho režimu.

Samozrejme nemožno tvrdiť, že Asad je vo všetkom nevinný a jeho doterajšie anti-izraelské ťahy boli iba obranou voči americkému nátlaku. Asadova tajná služba s veľkou pravdepodobnosťou stojí za vraždou bývalého libanonského premiéra Rafika Haríriho z roku 2005, ktorá bola výsledkom boja sýrskych a anti-sýrskych síl o vplyv v Libanone. Medzinárodné spoločenstvo by sa malo snažiť túto vraždu vyšetriť no bolo by užitočnejšie ak by sa táto otázka nespájala priamo s otázkou uzatvorenia mierovej zmluvy medzi Sýriou a Izraelom.

prezidenti Asad a Ahnmadinedžád

Napriek tomu, že sa na základe spomenutých faktov zdá, že je výhodnejšie pre Izrael so Sýriou rokovať, existuje ešte veľa otáznikov, ktoré priebeh a výsledok rokovaní značne ovplyvnia. Ide najmä o prezidentské voľby v USA a tiež o nástupcu premiéra Ehuda Olmerta, ktorý má v najbližších dňoch odstúpiť kvôli korupčnému škandálu. Jeho pravdepodobnou nástupkyňou je Tzipi Livni, ktorá napriek istým výhradám voči Sýrii skôr preferuje pokračovanie rozhovorov. Optimistickí zrejme môžeme byť aj ohľadom budúceho amerického prezidenta. Demokratický kandidát Barack Obama sa konkrétne k Sýrie veľmi nevyjadruje ale v súvislosti s Iránom preferuje priame rokovania ohľadom jeho jadrového programu a deklaruje využitie všetkých diplomatických prostriedkov pred použitím sily. Medzi tieto diplomatické prostriedky môže patriť aj uzavretie izraelsko-sýrskej dohody, čím by sa Sýria dostala z iránskej sféry vplyvu, čo by Teherán mohlo značne oslabiť.  Republikánsky kandidát John McCain zase patrí k malej skupine členov republikánskej strany, ktorí sa zdržali bojovnej rétoriky voči Sýrii. Keď na jar 2003 vtedajší minister zahraničných vecí Collin Powell navštívil Sýriu, McCain ako jeden z mála Powella nekritizoval ale skôr jeho návštevu ocenil ako možnosť diplomatického riešenia napätia s Damaškom.

Ako sa situácia naozaj vyvinie zistíme až v priebehu nasledujúcich týždňov. Táto príležitosť pre mier by sa však nemala premrhať, najmä pri zväčšujúcom sa napätí ohľadom Iránu, ktorý by mohla dohoda medzi Sýriou a Izraelom značne oslabiť.