A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes14
mod_vvisit_counterVčera71
mod_vvisit_counterTento týždeň85
mod_vvisit_counterTento mesiac462

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Komentár: Majú sýrsko-izraelské rokovania zmysel ?
Napísal: Oliver ÉDER   
Štvrtok, 11.septembra 2008 - 17:44 hod.
              Vo štvrtok 4.septembra 2008 sýrsky prezident Bashar Asad oznámil, že jeho vláda očakáva izraelskú odpoveď na sýrsky návrh pre začatie piateho kola nepriamych mierových rokovaní. Svet sa dozvedel v máji o tajných mierových rozhovoroch medzi Sýriou a Izraelom, ktoré prebiehajú za sprostredkovanie Turecka. Najnovšie sa k mierovej iniciatíve pridal aj francúzsky premiér Nicolas Sarkozy spolu s katarským emirom Sheikh Hamad bin Khalifa al-Thanim. Hlavným predmetom rokovaní je navrátenie Golanských výšin Sýrii.
 

Možnosťou uzatvorenia mierovej dohody však nie je nadšená administratíva amerického prezidenta Georga Busha, ktorý v prejave v izraelskom parlamente odsúdil „tých, ktorí sa snažia vyjednávať „s teroristami a radikálmi“. Narážal tým na pokračujúcu podporu Sýrie pre libanonské hnutie Hizballáh a palestínsky Hamas a snahu izraelského premiéra Ehuda Olmerta zmierniť tón voči Asadovmu režimu. Pred niekoľkými dňami kvôli tomu došlo aj k roztržke medzi Olmertom a jeho ministerkou zahraničných vecí Tzipi Livni, ktorá obviňuje Olmerta, že sa zahráva s bezpečnosťou Izraela. Sýria podľa nej totiž neposkytuje žiadne záruky, že po navrátení Golanských výšin pozastaví svoju podporu pre Hizballáh a Hamas (čo je hlavnou ponukou sýrskej strany). Livni napriek hádke s Olmertom patrí k umiernenému prúdu, ktorý preferuje rokovania so Sýriou.  Kritici v Izraeli aj v USA taktiež poukazujú na to, že rokovanie s nezodpovednou a v podstate nelegitímnou vládou nemôžu priniesť žiadne pozitívne výsledky.

Ďalším argumentom proti zmierneniu tónu voči Sýrii je plánované rozmiestnenie ruských rakiet krátkeho doletu Iskander na sýrskom území. Tento krok bol prejednávaný na nedávnom stretnutí Asada s ruským prezidentom Medvedevom. Hrozba, ktorú má ruský raketový systém predstavovať je však zveličovaná, keďže počas studenej vojny ZSSR podporovalo Sýriu v oveľa väčšej miere a napriek tomu nikdy nebola samotná Sýria Izraelu vážnejším súperom. Tento nepomer sa ešte zväčšil po páde bipolárneho sveta, keď podpora Ruska v porovnaním s podporou ZSSR značne klesla.

 

Samotné vojenské kapacity Sýrie teda pre Izrael nie sú žiadnou hrozbou. Vojenský rozpočet Sýrie predstavuje 1/5 izraelského rozpočtu a najmä jej letecká sila sa zďaleka nedá porovnať s izraelským letectvom. Uznávaný vojenský analytik Richard M. Bennett tvrdí, že sýrska armáda zostáva jednou z najväčších a najsilnejších armád arabského sveta. Napriek tomu od roku 1948 prehrala každý konflikt s Izraelom. Dokonca ani v roku 1982 nemal Izrael problémy s porážkou Sýrčanov v južnom Libanone, čo bolo v období keď Damašk intenzívne dostával podporu od Moskvy. Pravdou je, že Sýria vlastní chemické zbrane, ktoré prvýkrát získala od Egypta v roku 1973. Okrem toho je tiež pravdepodobné, že môže rozvíjať vlastný biologický program. Izrael však má vlastné chemické a biologické zbrane spolu s nedeklarovaným nukleárnym arzenálom, čo je dosť na odstrašenie potenciálneho sýrskeho útoku. Napriek tomu, že viacerí označujú Asada za nevypočítateľného je viac ako jasné, že zbrane hromadného ničenia by voči Izraelu nasadil len v najkrajnejšom prípade. Sýrske vedenie si veľmi dobre uvedomuje pomer síl a z tohto dôvodu sa sýrska armáda dlhodobo zdržiava akýchkoľvek provokácií Izraelčanov.

           V súčasnosti predstavuje jediný možný nátlak na Izrael podpora Hamasu a Hizballáhu, ktorí sa zaviazali zničiť židovský štát. Práve táto skutočnosť je hlavným argumentom izraelskej pravice a amerických neokonzervatívcov proti rokovaniam so Sýriou. To čo sa však v médiách málo spomína je, že tajné neformálne rokovania medzi Izraelom a Sýriou prebiehali už od septembra 2004 do júla 2006 pričom aj vtedy bolo hlavnou ponukou Sýrie zastavenie podpory spomínaným militantným zoskupeniam. Rozhovory boli vtedy vedené nemenovanými európskymi sprostredkovateľmi, pričom bola dosiahnutá predbežná dohoda o stiahnutí sa Izraela na hranicu zo 4.júna 1967 za čo mala Sýria prestať podporovať Hamas a Hizballáh a dištancovať sa od Iránu. Keď však Sýria navrhla, aby sa rozhovory preniesli „z akademickej“ na oficiálnu úroveň, Olmertova vláda odmietla ďalší dialóg. Izraelské vedenie bolo zrejme v zajatí verejnej mienky, keďže izraelská verejnosť tradične odmieta navrátenie Golanských výšin Damašku. Asi len 1/5 Izraelčanov by bola ochotná sa vzdať tohto anektovaného územia. Izraelský generálny štáb však v roku 2004 vydal správu, v ktorej sa tvrdí, že židovský štát by sa dokázal ubrániť sýrskemu útoku aj bez využitia Golanských výšin.
 

Izrael by si zrejme mal uvedomiť, že rokovania so Sýriou môžu priniesť pozitívne výsledky. Asadovi nejde len o Golanské výšiny a normalizáciu vzťahov s Izraelom ale najmä o ukončenie jeho medzinárodnej izolácie v čom by mu mohla pomôcť EÚ. Preto by nemali existovať dôvody, prečo by Damašk mal prípadnú dohodu porušovať. Dôležitým signálom bolo pozvanie Asada na oslavy pádu Bastily 14.júla v Paríži. Išlo o jasné gesto dôvery zo strany Sarkozy. Túto dôveru Asad určite nemá v úmysle stratiť, najmä keď jeho krajina potrebuje západné investície pre stagnujúci ropný priemysel.

Zo všetkého najdôležitejším však bude postoj USA. Ak by teoreticky zotrval George Bush v prezidentskom kresle aj na tretie funkčné obdobie, status quo medzi Sýriou a Izraelom by sa s veľkou pravdepodobnosťou nezmenil. Jeho administratíva, v ktorej majú neokonzervatívni zástancovia tvrdej línie silné zastúpenie, dlhodobo preferuje voči Sýrii konfrontačný postoj. Veľmi dobrým príkladom je rok 1996, keď neokonzervatívci (ktorí sa dostali k moci až v roku 2000) pripravili štúdiu pre vtedajšieho izraelského premiéra Benjamina Netanyahua s názvom „Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm“. Táto štúdia obsahovala novú stratégiu pre transformáciu Blízkeho východu a zaistenie bezpečnosti Izraela. Jej autori okrem iného vyzývali na zvrhnutie Saddáma Husajna v Iraku, zváženie vojenských zásahov proti Iránu a Sýrii a vzdanie sa prísľubu neosídľovania palestínskych území židovskými osadníkmi. „Clean Break“ bol vydaný v období relatívneho zmiernenia napätie medzi Izraelom a USA na jednej strane a Sýriou na strane druhej. Toto „uvoľnenie“ sa začalo účasťou sýrskych jednotiek v operácii „Púštna búrka“ počas Prvej irackej vojny a vyvrcholilo v januári 2000 počas rokovaní v Shepherdstown v Západnej Virgínii keď bola takmer dosiahnutá mierová dohoda. Ehud Barak sa však v dôsledku tradičnej averzie izraelskej verejnosti odovzdať Golanské výšiny stiahol a k žiadnej dohode nedošlo. 11.9.2001 došlo k teroristickým útokom, po ktorých sa začala USA vedená globálna „vojna proti terorizmu“.

Málo sa hovorí o tom, že počas invázie do Afganistanu Sýria poskytovala Washingtonu dôležité spravodajské informácie o al-Kájde a tiež umožnila vyšetrovateľom CIA prístup k Mohammedovi Zammarovi, ktorý údajne naverboval niekoľko páchateľov útokov z 11.septembra. Označenie Sýrie za „sponzora medzinárodného terorizmu“, ktoré sa Damašku dostalo od Washingtonu je scestné. Asadov sekulárny režim vedený stranou Baath je prirodzene nepriateľsky naladený voči saláfistickej al-Kájde, ktorej cieľom je vytvorenie svetového kalifátu založenom na islamskom práve šária. Sýria podporuje iba hnutia Hizballáh a Hamas, ktorých agendou nie je celosvetový džihád alebo globálna vojna proti Západu ale boj proti štátu Izrael. Hizballáh ani Hamas nie sú pre USA strategickou hrozbou a preto nie je dôvod, aby k nim Washington zaujímal rovnaký postoj ako k al-Kájde. Okrem toho napriek svojmu záväzku zničiť Izrael je ťažké si predstaviť, že by tieto dve militantné skupiny so svojou gerilovou taktikou boli schopné reálne ohroziť samotnú existenciu židovského štátu s jednou z najmodernejších a najlepšie vycvičených armád sveta.

Počas irackej krízy, keď sa USA snažili presvedčiť svetovú verejnosť o potrebe zvrhnúť Saddáma, Sýria ako nestály člen BR OSN hlasovala na jeseň 2002 za Rezolúciu OSN č. 1441, ktorá vyzývala na návrat zbrojných inšpektorov do Iraku. Po páde Saddámovho režimu americkí neokonzervatívci v duchu stratégie „Clean Break“ verejne vyzývali na zmenu režimu v Sýrii, ktorú obvinili, že ukryla Saddámove zbrane hromadného ničenia, ktoré sa nenašli v Iraku. Pre toto tvrdenie však neexistujú žiadne priame dôkazy podobne ako pre obvinenie, že Sýria podporuje v Iraku odboj proti koaličným silám. Asadov režim v skutočnosti skôr nezasahuje voči militantom prenikajúcim cez sýrsko-iracké hranice ako by im poskytoval priamu podporu. Keď si uvedomíme bojovnú rétoriku Washingtonu voči Sýrii po roku 2002 je len logické, že Sýrii vyhovuje keď sú americké sily viazané v Iraku, keďže viaceré kruhy vo Washingtone si prajú zvrhnutie Asadovho režimu.

Samozrejme nemožno tvrdiť, že Asad je vo všetkom nevinný a jeho doterajšie anti-izraelské ťahy boli iba obranou voči americkému nátlaku. Asadova tajná služba s veľkou pravdepodobnosťou stojí za vraždou bývalého libanonského premiéra Rafika Haríriho z roku 2005, ktorá bola výsledkom boja sýrskych a anti-sýrskych síl o vplyv v Libanone. Medzinárodné spoločenstvo by sa malo snažiť túto vraždu vyšetriť no bolo by užitočnejšie ak by sa táto otázka nespájala priamo s otázkou uzatvorenia mierovej zmluvy medzi Sýriou a Izraelom.

Domnievam sa, že Izrael by sa mal posnažiť tlačiť mierový proces vpred. Nemá veľmi čo stratiť, môže skôr iba získať. Izrael totiž zo spomínaného vojenského pomeru síl môže vystupovať z pozície sily. Je prirodzené, že mnohí sa obávajú, že Asad by po získaní Golanských výšin porušil svoj sľub o pozastavení pomoci Hamas a Hizballáhu. Je to však podľa mňa málo pravdepodobné, lebo zisky plynúce z ukončenia jeho medzinárodnej izolácie a prehĺbenie spolupráce sú omnoho väčšie ako predlžovanie napätie na Blízkom východe. Ak by aj teoreticky Asad dohodu porušil a naďalej spolupracoval s anti-izraelskými silami, Izrael by mohol pristúpiť k vojenskej intervencii, ktorú si aj tak pravicové izraelské spektrum spolu s americkými neokonzervatívcami niekoľko rokov želá. Na rozdiel od Druhej libanonskej vojny z leta 2006 by sa medzinárodné spoločenstvo viac zdržalo kritiky izraelského vedenia. Dôležité je tiež, že ak by Sýria dodržala dohodu o zastavení pomoci Hamasu a Hizbaláhu, Irán by mal tiež problém podporovať tieto skupiny, pretože väčšinu zbraní im Teherán dodáva cez sýrske územie.

Napriek tomu, že sa na základe spomenutých faktov zdá, že je výhodnejšie pre Izrael so Sýriou rokovať, existuje ešte veľa otáznikov, ktoré priebeh a výsledok rokovaní značne ovplyvnia. Ide najmä o prezidentské voľby v USA a tiež o nástupcu premiéra Ehuda Olmerta, ktorý má v najbližších dňoch odstúpiť kvôli korupčnému škandálu. Jeho pravdepodobnou nástupkyňou je Tzipi Livni, ktorá napriek istým výhradám voči Sýrii skôr preferuje pokračovanie rozhovorov. Optimistickí zrejme môžeme byť aj ohľadom budúceho amerického prezidenta. Demokratický kandidát Barack Obama sa konkrétne k Sýrie veľmi nevyjadruje ale v súvislosti s Iránom preferuje priame rokovania ohľadom jeho jadrového programu a deklaruje využitie všetkých diplomatických prostriedkov pred použitím sily. Medzi tieto diplomatické prostriedky môže patriť aj uzavretie izraelsko-sýrskej dohody, čím by sa Sýria dostala z iránskej sféry vplyvu, čo by Teherán mohlo značne oslabiť.  Republikánsky kandidát John McCain zase patrí k malej skupine členov republikánskej strany, ktorí sa zdržali bojovnej rétoriky voči Sýrii. Keď na jar 2003 vtedajší minister zahraničných vecí Collin Powell navštívil Sýriu, McCain ako jeden z mála Powella nekritizoval ale skôr jeho návštevu ocenil ako možnosť diplomatického riešenia napätia s Damaškom.

Ako sa situácia naozaj vyvinie zistíme až v priebehu nasledujúcich týždňov. Táto príležitosť pre mier by sa však nemala premrhať, najmä pri zväčšujúcom sa napätí ohľadom Iránu, ktorý by mohla dohoda medzi Sýriou a Izraelom značne oslabiť.

 
< Predchádzajúca