Židovské osady na Západnom brehu

(V tomto článku sa zámerne venujem chybám Izraela a USA pri mierovom procese. Hlbšiu analýzu konfliktu so zameraním sa aj na postoje a zlyhania Palestínčanov a arabských štátov uvediem neskôr)  
Mierový proces medzi Izraelom a Palestínčanmi je na mŕtvom bode. Ciele mierovej konferencie z Annapolisu (november 2007) vytvoriť životaschopný Palestínsky štát do konca tohto roku neboli podľa očakávaní naplnené. Posledné správy týkajúce sa izraelsko-palestínskeho mierového procesu hovoria o tom, že palestínsky prezident Mahmoud Abbas na zasadaní Valného zhromaždenia OSN označil izraelskú politiku na Západnom brehu za „rasistický terorizmus“. Mal na mysli tamojšie útoky izraelských osadníkov proti Palestínčanom, proti ktorým sú izraelské vojenské jednotky väčšinou ľahostajné. (videozáznam jedného z útokov http://news.bbc.co.uk/2/hi/middle_east/7634338.stm)

Problémom predovšetkým je, že Izrael pokračuje vo výstavbe židovských osád na Západnom brehu, čo je porušovaním Rezolúcie BR OSN č. 242 (text rezolúcie http://www.un.org/documents/sc/res/1967/scres67.htm - v skratke ide o stiahnutie sa Izraela z okupovaných území) a hlavnej palestínskej požiadavky pre dosiahnutie mieru. Len za minulý mesiac izraelská vláda schválila výstavbu 400 nových židovských domov vo východnom Jeruzaleme a 416 domov na Západnom Brehu. Z tohto dôvodu je prirodzené, že si Palestínčania, umiernení Izraelčania aj medzinárodné spoločenstvo kladú otázku, nakoľko myslí izraelská vláda mierové rokovania vážne.

August 2008 – Olmert predstavuje najnovší (a svoj posledný) mierový návrh

 Minulý mesiac bývalý izraelský premiér Ehud Olmert (pred týždňom ho kvôli obvineniam z korupcie nahradila vo funkcii ministerka zahraničných vecí Tzipi Livni) predstavil Abbasovi najnovší návrh mierového riešenia. Ľudia, ktorí si v tých dňoch prečítali správy sa dozvedeli, že Olmert ponúka Palestínčanom stiahnutie sa z väčšiny Západného brehu. Izrael by si mal ponechať 7% tohto územia (kde sa nachádzajú židovské osady), pričom Palestínčania by mali získať 5,5% z Negevskej púšte s pripojením k Pásme Gazy ako kompenzáciu za izraelské územné zisky. Návrh znel na prvý dojem vcelku pozitívne, avšak mal viacero háčikov. (http://www.haaretz.com/hasen/spages/1010935.html) Izraelská strana v ňom odmietala riešiť otázku odovzdania východného Jeruzalema Palestínčanom, ktorá je spolu so zastavením osídľovania ďalšou dôležitou požiadavkou palestínskeho vedenia. Hranica medzi Izraelom a Palestínskym štátom by mala byť podobná trase bezpečnostného múru, ktorý ekonomicky komplikuje životy tisícov Palestínčanov. Najväčším problémom by však bolo, že Palestínčania by získali plnú kontrolu nad Západným brehom až potom, ako sa Abbasovi a jeho Fatahu podarí získať kontrolu nad obliehaným Pásmom Gazy, ktoré od júna 2007 kontroluje radikálne hnutie Hamas. Táto požiadavka je v súčasnosti nereálna čo odsudzuje návrh na istý zánik. Abbas ho aj preto označil za „plytvanie času“. Olmertova iniciatíva teda veľmi rýchlo zlyhala. Za posledných osem rokov sme však boli svedkami už viacerých podobných zlyhaní.  

Rokovania v Camp Davide 2000

Izrael pred 6 dňovou vojnou

Cestovná mapa 2003

V apríli 2003 vtedajší generálny sekretár OSN Kofi Annan oficiálne predstavil „Cestovnú mapu“, ktorá mala byť agendou tzv. blízkovýchodného „Kvarteta“ (USA, Rusko, EÚ, OSN) z iniciatívy amerického prezidenta Georga Busha. Návrh počítal s vytvorením Palestínskeho štátu do konca roka 2005. Palestínčania sa mali vzdať násilia a malo dôjsť k odzbrojeniu ich militantných skupín, pričom obe strany sa mali zaviazať dospieť k mierovému riešeniu v duchu Rezolúcií OSN č. 242, 338 a 1397 – čiže išlo o princíp „pôda za mier“ a vzdanie sa násilných prostriedkov riešenia konfliktu. Palestínčania akceptovali „Cestovnú mapu“ bez námietok no izraelská strana si vymohla 14 výnimiek – napr. bod č. 2 hovoril o tom, že „Cestovná mapa“ nemôže požadovať, aby sa Izrael zriekol nevyhnutnej miery násilia voči Palestínčanom. V bode č. 6 si zase Izrael vymohol, aby sa vypustilo odvolávanie na kľúčové body rezolúcie č. 242 (viď Jimmy Carter: Palestine – Peace not Apartheid, str. 160) Washington voči týmto ústupkom nenamietal, čo sa veľmi rýchlo prejavilo na úkor mierového procesu, keďže 5.júna 2003 sa začala nová vlna útokov palestínskych militantov, ktoré pokračovali až do konca roka. Izrael v reakcii na to, nezastavil osídľovanie „Okupovaných území“ a celá „Cestovná mapa“ bola tým pádom už po pol roku odsúdená na zánik.

Voľby do Palestínskej samosprávy 2006

Vo voľbách, ktoré sa konali 25.januára 2006 získal Hamas 74 kresiel zo 132 kým Fatah 45. Dôsledkom týchto volieb bolo rozštiepenie palestínskeho ľudu medzi podporovateľov Hamasu a Fatahu a vyvolanie násilných bojov medzi týmito dvomi frakciami, ktoré vyvrcholili obsadením Gazy Hamasom v júni 2007. Hamas po volebnom víťazstve vyjadril ochotu vytvoriť „vládu národnej jednoty“ s Fatahom, čo však jeho predseda Abbas odmietol. USA a Izrael urobili chybu a už pred voľbami pohrozili sankciami voči Palestínskej samospráve v prípade víťazstva Hamasu. Svoje hrozby následne za podpory EÚ aj splnili a Izrael pozastavil transfer 55 mil. USD z daní pre samosprávu. USA so svojimi blízkovýchodnými spojencami začali financovať a cvičiť ozbrojencov Fatahu v ich bojoch proti Hamasu, ktorý medzitým bez Fatahu vytvoril vládu, na ktorej čele stál Ismail Haniya. 17.marca 2007 bola napokon dosiahnutá dohoda o vytvorení „vlády národnej jednoty“ zloženej z ministrov Hamasu a Fatahu. Prezident Abbas však 14.júna 2007 vládu rozpustil po pokračujúcich bojoch medzi týmito dvomi frakciami. Rozkol medzi Palestínčanmi teda trvá už 15 mesiacov a v najbližšej budúcnosti sa zrejme bude ešte ďalej prehlbovať.

Ako sa vyhnúť ďalším zlyhaniam

Spomínanou a zatiaľ poslednou (a zrejme aj najväčšou) chybou USA a Izraela bolo neuznanie legitímne zvoleného Hamasu v roku 2006. Fakt, že voliči odovzdali väčšinu svojich hlasov Hamasu môže vyvolávať zdanie, že Palestínčania sa plne stotožňujú s islamistickou ideológiou. Povolebné prieskumy verejnej mienky však ukazovali, že 73% Palestínčanov preferuje diplomatické riešenie konfliktu s mierovým súžitím dvoch štátov – jedným pred Židov a druhým pre Palestínčanov. Truman Research Institute zase v marci 2006 zistil, že 62% Izraelčanov podporuje priame rozhovory s Hamasom. Je preto evidentné, že väčšina obyvateľov „Svätej zeme“ si želá mier.

Premiér Hamasu Ismail Haniya v roku 2006 vyhlásil, že jeho hnutie je pripravené na priame rokovania s „Kvartetom“ a vyslovil podporu mierovým rokovaniam medzi Olmertom a Abbásom. Taktiež sa nechal počuť, že Hamas je pripravený zmeniť svoj odmietavý postoj k Izraelu v prípade, že by došlo k vypracovaniu prijateľnej mierovej dohody (rozdielnych od vyššie spomínaných mierových iniciatív). Odpoveďou USA však bolo, že Hamas musí najprv uznať právo Izraela na existenciu. Tým bola možnosť efektívneho diplomatického riešenia konfliktu zničená. Typickou (a vlastne aj logickou) odpoveďou Hamasu na požiadavku, aby uznal Izrael je protiotázka „aký Izrael máme uznať“? Hamas má tým na mysli okupovanie a ďalšie osídľovanie území získaných po Šesťdňovej vojne z júna 1967 – teda Pásma Gazy a Západného brehu Jordánu v rozpore s rezolúciou č. 242. Všetky mierové iniciatívy, ktoré boli doposiaľ vyjednané sa týkali požiadavky pozastavenia kolonizácie týchto území – a Izrael tejto požiadavke nikdy nevyhovel a aj v septembri 2008 izraelská vláda odobruje ďalšiu výstavbu židovských osád. Niekto zvykne argumentovať, že Izrael sa jednostranne stiahol z Gazy v roku 2005. Je však evidentné, že k tomu bol donútený strategickými dôvodmi – z dlhodobého hľadiska bolo neudržateľné kontrolovať Gazu obývanú pár tisíc židovskými osadníkmi a 1,4 miliónmi Palestínčanmi, ktorých ročný prírastok obyvateľstva predstavuje 4,7% (jedna z najvyšších pôrodností na svete).

Je teda jasné, že krokom číslo jedna by malo byť postupné nadviazanie kontaktu s Hamasom, ktorý ako každá radikálna organizácia má tvrdé aj umiernené krídlo a práve jeho integrovaním do procesu by sa extrémisti v jeho radoch mohli oslabiť. V posledných mesiacoch na to vyzývala britská vláda aj bývalý šéf Mossadu Ephraim Halevy. Samotné rokovania s Hamasom však nestačia. Životne dôležité je získať si „srdcia a mysle“ Palestínčanov. Podporou milícií Fatahu v boji proti legitímne zvolenému Hamasu však Washington dosiahne skôr opak. Dá sa to ilustrovať na príklade Somálska v rokoch 2001-2004 keď Washington podporoval skorumpovaných a nenávidených warlordov proti vznikajúcemu islamistickému hnutiu. Skutočnosť, že USA stáli na „zlej“ strane ešte viac posilnilo podporu tamojších islamistov medzi bežným obyvateľstvom. Ak budeme Hamas naďalej izolovať bude sa toto hnutie len viac radikalizovať. Dôkazom toho sú boje v Gaze z júla-augusta tohto roku, keď ozbrojenci Hamasu zakročili proti mocnému rodinnému klanu Hillis, ktorého členovia mali kontakty s Fatahom. Hamas okrem toho zatkol niekoľko stoviek politických aktivistov a vykonal razie vo viac ako 200 rôznych organizáciách. Popri tom začal s čistkami „nedostatočne oddaných“ vo verejných inštitúciách (napr. školy), ktorých sa doposiaľ viac-menej zdržal.

(http://www.crisisgroup.org/home/index.cfm?id=5665&l=1) Situácia v Gaze sa radikalizuje natoľko, že niektorí obyvatelia nostalgicky spomínajú na časy izraelskej okupácie. Palestínska samospráva na Západnom brehu zase zvažuje, že preruší všetky kontakty s Gazou. Ak by k tomu došlo mierový proces by bol zrejme definitívne mŕtvy, keďže takto rozdelení Palestínčania by neboli schopní efektívne vyjednávať s Izraelom.

Ďalším krokom by podľa môjho názoru malo byť zlepšenie dodržiavania ľudských práv Palestínčanov zo strany Izraela – Palestínčania nemajú právo slobodne sa pohybovať, musia sa obávať konfiškácie pôdy zo strany Izraelčanov, Izrael uplatňuje právo kolektívnej viny v rozpore s medzinárodným právom keď demoluje domy rodín samovražedných atentátnikov atď. Väčšina súdnych prípadov sa rieši na Západnom brehu pred vojenskými tribunálmi napriek tomu, že Izrael nechce uznať, že Západný breh je „okupovaným územím“ (http://hrw.org/doc/?t=mideast&c=isrlpa) – toto všetko nahráva do kariet Hamasu.

Samozrejme nemožno zjednodušene tvrdiť, že rokovanie s Hamasom by vyriešilo všetky problémy. Naštartovanie rozhovorov je však podľa môjho názoru podmienkou nájdenia riešenia, ku ktorému cesta môže trvať ešte niekoľko rokov. Izrael sa predovšetkým obáva, že ak by odstúpil celkovo Západný breh ako to požadujú Palestínčania, šírka Izraela by v najužšom bode bola iba 9 km, čo by značne zvýhodňovalo prípadného útočníka, ktorý by okrem toho útočil z vysočiny na nížinu - vexistuje reálne hrozba rozdelenie územia Izraela na dve časti.  Zárukou jeho bezpečnosti by však mohol byť návrh Saudskej Arábie z roku 2002, ktorá zaručuje Izraelu normalizáciu vzťahov so všetkými arabskými štátmi a uznanie jeho existencie v prípade vytvorenia Palestínskeho štátu a splnenia rezolúcie č. 242. Je to návrh, ktorý určite stojí za zváženie a dokonca má aj oficiálnu podporu USA.

Dosiahnutie mieru však súvisí aj s takými komplikovanými otázkami ako návrat palestínskych utečencov, vodné zdroje atď. Osobne sa domnievam, že tieto problémy napriek svojej neuveriteľnej komplikovanosti majú riešenie, najmä pri dobrej vôli zainteresovaných strán. Kľúčové však bude akým smerom sa bude uberať zahraničná politika nového amerického prezidenta – či to bude v duchu „neokonzervatívneho jastrabieho prístupu“, ktorý nesprávne vníma izraelsko-palestínsky cez optiku vojny proti terorizmu a tým len vytvára napätie v celom regióne (čo nepochybne istým americkým kruhom doposiaľ vyhovovalo) alebo sa bude držať viac pragmatickej línie, vďaka ktorej bude možné skôr dosiahnuť stabilitu Blízkeho východu. Práve stabilný Blízky východ môže zabezpečiť hlavné ciele americkej zahraničnej politiky – neprerušované dodávky ropy na svetové trhy, zabraňovanie šíreniu ZHN, potláčanie extrémizmu a terorizmu, šírenie demokracie atď. Stabilný Blízky východ však nemôže jestvovať bez vyriešenia palestínsko-izraelského konfliktu. Ak by sa dosiahlo mierové riešenie súčasne s vyriešením napätia so Sýriou, mohol by to byť silný úder pre Irán, ktorý by mohol stratiť vplyv na Hamas a Hizbaláh – dva hlavné a v súčasnosti jediné prostriedky nátlaku na židovský štát.