1. História 

Čína bola po stáročia najrozvinutejšou civilizáciou na svete, s najrozvinutejšou vedou a kultúrou. Rozvoj krajiny, ale aj jej úpadok v 19. storočí bol do veľkej miery ovplyvnený monarchistickým zriadením s niekoľko storočnou kontinuálnou tradíciou. Sociálne nepokoje a víťazstvo revolučných myšlienok viedli 10. októbra 1911 k revolučnému povstaniu a vyhláseniu republiky. V 20. rokoch 20. storočia ideologický vodca revolúcie Sunjatsen s pomocou Sovietskeho zväzu vytvoril stranu Kuomintang (KMT alebo Čínska nacionalistická ľudová strana) a vstúpil do aliancie s novo vzniknutou Čínskou komunistickou stranou.

Po Sunovej smrti v roku 1925 prevzal vedenie v Kuomintangu jeden z jeho nasledovníkov – Čankaj Šek. V roku 1927 sa Čankajšek obrátil proti Čínskej komunistickej strane a dal popraviť viacerých z jej vodcov. Zápas Kuomintangu s komunistami pokračoval otvorene alebo skryte aj počas 14-ročnej japonskej invázie (1931 - 1945), napriek tomu, že obidve strany vytvorili v roku 1937 jednotný front na odpor voči Japonským votrelcom. Vojna medzi obidvoma stranami prepukla opäť po porážke Japonska v roku 1945. Do roku 1949 Čínska komunistická strana obsadila väčšinu územia Číny. Čankaj Šek utiekol spolu so zvyškami kuomintangskej vlády a vojenskými silami na Taiwan.

1.októbra 1949 vyhlásil predseda Komunistickej strany Mao Ce-Tung vznik Čínskej ľudovej republiky, ktorá bola organizovaná po vzore Sovietskeho zväzu. V roku 1958 Mao označil Sovietsky model za prekonaný a oznámil nový hospodársky program – „Veľký krok vpred“, ktorého cieľom bolo rýchle zvýšenie priemyselnej a poľnohospodárskej produkcie. Výsledky tohto programu však boli katastrofálne, následkom zlého plánovania prepukol počas rokov 1960 až 1961 na väčšine územia Číny hladomor. V tomto období tiež došlo k zhoršeniu vzťahov s hlavným podporovateľom režimu – Sovietskym zväzom. Konflikt medzi krajinami vyústil na konci roku 1960 k prerušeniu dodávok pomoci zo Sovietskeho zväzu a vzájomné spory sa začali otvorene prejavovať aj na medzinárodných fórach. 

Začiatkom 60-tych rokov prezident Číny Liou Šao-čchi (Liu Shaoqi) a jeho chránenec, generálny tajomník Čínskej komunistickej strany Teng Siao-pching (Deng Xiaoping) prebrali vedenie v strane a prijali sériu pragmatických ekonomických krokov, ktoré boli v rozpore s Maovou revolučnou víziou. Predseda strany Mao Ce-Tung, nespokojný s oslabením svojej pozície a so zmenou smerovania Číny začal na jar roku 1966 masívny politický útok na Lioua a Tenga a ďalších pragmaticky zmýšľajúcich politických lídrov vo forme „Veľkej proletárskej kultúrnej revolúcie“, ktorej cieľom bolo odstránenie všetkých osôb na dôležitých postoch, ktoré neboli plne lojálne oficiálnemu mysleniu strany. Výsledky tohto hnutia boli prehodnotené na začiatku 70-tych rokoch, a mnoho predtým kritizovaných osôb sa dočkalo rehabilitácie. Medzi nimi vynikal najmä Teng Siao-pching, ktorý sa znovuobjavil na čelných postoch v roku 1973 a v roku 1975 bol poverený zastávaním pozícií člena stáleho výboru politbyra, náčelníka štábu čínskej armády a vicepremiéra.

Ideologický konflikt medzi pragmatickejšími straníckymi predstaviteľmi a radikálmi opäť prepukol na konci roku 1975. Maova manželka Jiang Qing a traja blízki  Maovi spolupracovníci z čias organizovania Kultúrnej revolúcie (neskôr prezívaní skupina štyroch) spustili mediálnu kampaň namierenú proti Tengovi. V januári 1976 zomrel premiér Čou En-laj na rakovinu. 5. apríla pekinskí obyvatelia spontánne demonštrovali na pamiatku Čou En-laja na námestí Tchien-an-men, pričom táto demonštrácia mala silný podtón podpory Tengovi Siao-pchingovi. Demonštrácia  bola násilne potlačená a Teng bol obvinený z rušenia verejného poriadku a zbavený všetkých oficiálnych funkcií a zostalo mu len členstvo v strane.

Maovou smrťou v septembri 1976 zmizla z čínskej politickej scény významná politická postava a začal boj o jeho nástupcu. Bývalý minister verejnej bezpečnosti Chua Kuo-feng (Hua Gofeng) bol v krátkom čase menovaný predsedom strany a premiérom. Mesiac po Maovej smrti Chua podporovaný armádou nechal zatknúť Jiang Qing a ďalších členov „Skupiny štyroch“. Po  rozsiahlych diskusiách vedenie komunistickej strany na 11. straníckom kongrese v auguste 1977 rehabilitovalo Tenga Siao-pchinga na všetky jeho predošlé funkcie. Teng potom vyvíjal úsilie dostať vládnu kontrolu do rúk zaslúžilých straníckych funkcionárov, ktorí boli proti radikálnym excesom predošlých dvoch desaťročí. Nové pragmaticky orientované vedenie zdôrazňovalo hospodársky vývoj a zrieklo sa masových politických hnutí.

Na prelomovom Treťom plenárnom zasadaní (centrálneho výboru 11. straníckeho kongresu) v decembri 1978, vedenie strany prijalo balík ekonomických reforiem zameraných na zvýšenie príjmov a príležitostí na vidieku, ktorý vyvrcholil v prijatí niekoľkých nových zákonov Národným ľudovým kongresom v júni 1979. Po roku 1979 sa čínske vedenie postavilo na pragmatickejšie pozície takmer vo všetkých oblastiach štátneho života. Strana vyzývala umelcov, spisovateľov a novinárov, aby prijali kritickejšie prístupy, aj keď otvorené útoky na autoritu strany boli zakázané.

Na konci 80-tych rokov bola Maom iniciovaná Kultúrna revolúcia oficiálne označená za katastrofu. Chua Kuo-feng, Maov chránenec bol na poste premiéra nahradený v roku 1980 reformisticky orientovaným predsedom sečuánskeho zastúpenia strany, Čao C´-jangom (Zhao Ziyangom) a na poste generálneho tajomníka strany v roku 1981 ešte reformistickejšie naladeným predsedom Komunistickej ligy mládeže, Chu Jao-pangom (Hu Yaobangom). Uskutočňovanie reforiem prinieslo výrazné zlepšenie životnej úrovne, predovšetkým robotníkov v mestách a farmárov, ktorí sa zapojili do vládnych programov diverzifikácie poľnohospodárskej produkcie a vytvárania priemyslu na vidieku. V rovnakom čase sa však objavil politický odpor ako aj sociálne problémy, ako napríklad inflácia, migrácia do miest a prostitúcia.

V decembri 1986 študenti využívajúci uvoľnenejšiu politickú atmosféru, protestovali proti pomalému postupu reforiem, čo len utvrdilo starešinov strany v tom, že reformný program povedie k sociálnej nestabilite. Chu Jao-pang, chránenec Tenga a hlavný obhajca reforiem, bol kvôli protestom v januári 1987 nútený vzdať sa funkcie generálneho tajomníka Komunistickej strany. Premiér Čao C´-jang bol menovaný novým generálnym tajomníkom a premiérom sa stal Li Peng, bývalý vicepremiér a Minister pre elektrickú energiu a ochranu vôd. Zmena na poste generálneho tajomníka strany nepriniesla očakávané zlepšenie vnútropolitickej situácie a občianska nespokojnosť sa naďalej zvyšovala.

Smrť Chu Jao-panga 15. apríla 1989, spolu s rastúcimi hospodárskymi problémami spôsobenými vysokou infláciou odštartovala masové protesty študentov, intelektuálov a ďalších skupín nespokojného mestského obyvateľstva. Vysokoškolskí študenti a ďalší obyvatelia sa utáborili na námestí Tchien-an-men v Pekingu, aby vzdali pamiatku zosnulému Chuovi a aby protestovali proti tým, ktorí sa snažili spomaliť reformy. Ich protesty, ktoré sa vláda snažila všemožne utíšiť vyzývali k ukončeniu oficiálnej korupcie a k ochrane slobôd garantovaných čínskou ústavou. 20. mája 1989 bolo vyhlásené stanné právo. V noci z 3. na 4. júna boli do Pekingu vyslané vojenské jednotky, ktoré  vláda použila na odstránenie demonštrujúcich z ulíc. Neexistujú žiadne oficiálne odhady obetí tohto zásahu v Pekingu, ale podľa väčšiny pozorovateľov ich bolo niekoľko stoviek.

Po 4. júni,  zatiaľ čo vlády zahraničných krajín vyjadrovali zdesenie nad brutálnym potlačením demonštrácií, centrálna čínska vláda eliminovala zostávajúce strediská organizovanej opozície. V dôsledku prevládnutia konzervatívnych síl vo vedení štátu a strany po 4. júni sa hospodárska reforma spomalila, až kým jej nový podnet nedala dramatická návšteva Tenga Siao-pchinga v južnej Číne na začiatku roku 1992.  

Tengov podnet k oživeniu smerovania hospodárstva smerom k trhovo-orientovanej ekonomike získal oficiálne schválenie na 14. Straníckom zjazde, ktorý sa konal neskôr v tom istom roku a na ktorom sa prejavil postup viacerých mladých reformne orientovaných lídrov na vyššie pozície. Tengovu politiku hospodárskej otvorenosti krátko nato verejne schválilo aj politbyro Komunistickej strany. Napriek tomu, že v Číne nedochádzalo k veľkým politickým reformám, od tohto obdobia bol dôsledne dávaný najväčší dôraz na otvorenie ekonomiky. V rokoch pred smrťou Tenga v roku 1997, kedy sa jeho zdravotný stav prudko zhoršoval, prezident Ťiang Ce-min (Jiang Zemin) a ďalší jeho rovesníci postupne preberali kontrolu nad každodennými funkciami vlády. Táto „tretia generácia“ vedenia spoločne vládla v čele s prezidentom Ťiangom.

V novembri 2002 bol na 16-tom Zjazde komunistickej strany zvolený za nového generálneho tajomníka strany Chu Ťin-tchao (Hu Jintao), ktorý bol v roku 1992 označený Tengom Siao-pchingom za „jadro“ štvrtej generácie lídrov. V marci 2003 bol na 10. Národnom ľudovom zjazde Chu Ťin-tchao zvolený za súčasného prezidenta ČĽR. Hlavným cieľom čínskej vlády v tomto období je dokončenie ekonomickej reformy a otvorenie sa svetu. Tieto ciele sa snaží vláda dosiahnuť predovšetkým privatizáciou neziskových štátnych podnikov, vytvorením dôchodkového systému pre robotníkov a odbúravaním bariér medzinárodného obchodu a integráciou do medzinárodného ekonomického systému. 

Nasledujúcich 5 rokov predstavuje vo vývoji Číny kritické obdobie. Okrem udržania dostatočnej miery hospodárskeho rastu bude musieť čínska vláda vyriešiť množstvo problémov, ktoré jednak ďalší hospodársky rast krajiny brzdia a na druhej strane sú hospodárskym rastom priamo vyvolané. Medzi najzávažnejšie problémy patrí veľká nerovnosť medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva a regiónmi krajiny, dodržiavanie základných ľudských práv, korupcia medzi pracovníkmi štátnej správy a veľká miera znečistenia.