Čínska ľudová republika je unitárny socialistický štát so systémom jednej strany. Politické procesy sa riadia stanovami Čínskej komunistickej strany a v čoraz väčšej miere aj ústavou štátu, ktorá bola spolu so stanovami strany vyhlásená v roku 1982 a odvtedy viackrát revidovaná. Ústava aj stanovy strany zdôrazňujú princíp demokratického centralizmu, podľa ktorého sú reprezentatívne orgány strany aj štátu volené nižšími orgánmi, administratívny aparát je však zostavovaný na príslušnej úrovni.
Vláde v štáte dominuje Čínska komunistická strana, ktorá si okrem kontroly nad centrálnymi inštitúciami udržiava prostredníctvom straníckych výborov aj kontrolu nad všetkými dôležitými inštitúciami v jednotlivých častiach krajiny. Stranícka kontrola je najsilnejšia vo vládnych úradoch a v mestských hospodárskych, priemyselných a kultúrnych podmienkach. Vo vidieckych oblastiach, kde žije väčšina obyvateľov je kontrola podstatne nižšia.
Najvyšším orgánom strany je Stranícky zjazd, ktorý sa schádza pravidelne najmenej každých päť rokov. Na jeseň roku 2007 sa konal 17. Stranícky zjazd.
K ďalším hlavným mocenským orgánom v Komunistickej strany patria : Stály výbor politbyra; Politbyro; Sekretariátna čele s generálnym tajomníkom; Centrálna vojenská komisia aDisciplinárna inšpekčná komisia, ktorej úlohou je zabezpečiť odstránenie korupcie a porušovania zákona straníckymi kádrami.
Výkonná moc
Hlavou štátu je prezident. (Od marca 2003 ním je Chu Ťin-tchao.) Viceprezidentom je Si Ťin-pching (Xi Jinping).Prezident a viceprezident sú volení Národným ľudovým zhromaždením na funkčné obdobie 5 rokov, pričom nemôžu zastávať túto funkciu dlhšie ako v dvoch po sebe nasledujúcich volebných obdobiach. Prezident v súlade s rozhodnutiami stáleho výboru Národného zhromaždenia vysiela do zahraničia splnomocnencov, ratifikuje a ruší zmluvy a dôležité dohody uzatvorené s inými štátmi.
Viceprezident asistuje prezidentovi pri jeho práci, môže „vykonávať tie časti prezidentových právomocí, ktoré mu prezident zverí“ a nastupuje do funkcie prezidenta, v prípade, že sa prezidentský úrad uvoľní.
Čínsku vládu predstavuje Štátna rada. Na jej čele stojí premiér (od marca 2003 Wen Ťia-pao). Okrem neho stoja na čele Štátnej rady štyria vicepremiéri a päť štátnych zástupcov (z ktorých jeden je generálnym tajomníkom Štátnej rady). Jeden z vicepremiérov a dvaja zo štátnych zástupcov zastávajú ministerské pozície v kľúčových oblastiach, ako sú národná obrana, verejná bezpečnosť a zdravotníctvo. Okrem toho sú súčasťou systému Štátnej rady aj Ľudová banka Číny (ktorá plní úlohu národnej banky) a Národný audítorský úrad. Na zasadaniach Štátnej rady sa zúčastňuje premiér, vicepremiéri, štátni zástupcovia a generálny tajomník Štátnej rady.
Zákonodarná moc
Národné ľudové zhromaždenie je podľa ústavy „najvyšším orgánom štátnej moci“ a v štáte vykonáva zákonodarnú moc. Do 10-teho Národného zhromaždenia bolo zvolených 2,979 poslancov, ktorí sú volení na 5 ročné funkčné obdobie. Národné zhromaždenie môže meniť ústavu, dohliada nad jej dodržiavaním, volí prezidenta a viceprezidenta štátu, predsedu Centrálnej vojenskej komisie, predsedu Najvyššieho ľudového súdu a generálneho prokurátora Najvyššej ľudovej prokuratúry. Medzi ďalšie povinnosti Národného ľudového zhromaždenia patrí „ kontrola a schvaľovanie“ národných plánov hospodárskeho a sociálneho rozvoja a štátneho rozpočtu a „rozhodovať o otázkach vojny a mieru“. Ak Národné zhromaždenie nezasadá ako celok, stretáva sa jeho Stály výbor, ktorý disponuje širokými legislatívnymi právomocami. Súčasným predsedom Stáleho výboru Národného ľudového zhromaždenia je od marca 2003 Wu Banggua.
Ďalším kvázi-ústavným poradným orgánom, ktorý predstavuje inštitucionálnu štruktúru pre interakciu medzi Komunistickou stranou, štátnymi organizáciami a ďalšími sociálnymi a politickými organizáciami je Politický poradný kongres čínskeho ľudu. Kongres sa zvyčajne stretáva raz za rok a má stály výbor, ktorý sa schádza v prípade potreby aj medzi zasadaniami Kongresu. Súčasným predsedom Kongresu je Jia Qinglin, člen Stáleho výboru Politbyra Komunistickej strany a spojenec bývalého generálneho tajomníka Komunistickej strany Jiang Zemin.
Súdna moc
Čína má štvorúrovňovú sústavu súdov. Na jej čele stojí Najvyšší ľudový súd v Pekingu. Na nižšej úrovni sú vyššie ľudové súdy v provinciách, autonómnych regiónoch a špeciálnych mestských obvodoch; stredné ľudové súdy na úrovni prefektúr a v niektorých častiach provincií, autonómnych regiónoch a špeciálnych mestských obvodoch; a základné ľudové súdy v okresoch, mestách a mestských obvodoch. Špeciálne súdy sa zaoberajú otázkami týkajúcimi sa armády, železničnej dopravy, vodnej dopravy a lesníctva. Podľa ústavy systém súdov súdnu moc vykonáva nezávisle a je technicky nezávislý od zasahovania administratívnych orgánov, verejných organizácií a jedincov. Systém súdov je sprevádzaný systémom prokuratúry; na čele stojí Najvyššia ľudová prokuratúra. Prokurátori slúžia ako žalobcovia, alebo oblastní obhajcovia.
Hlavní ústavní činitelia:
Prezident:Chu Ťin-tchao
Viceprezident:Si Ťin-pching
Premiér (Predseda štátnej rady):Wen Ťia-pao
Predseda Národného ľudového zhromaždeniaWu Bangguo
Vicepremiéri:Wu Yi, Zeng Peiyan, Hui Liangyu
Predseda ústrednej vojenskej komisie (CMC): Hu Jinato
Minister zahraničných vecí:Yang Jiechi
Minister obchodu:Bo Xilai
Minister financií:Jin Renqing
Minister poľnohospodárstva:Sun Zhengcai
Guvernér Čínskej ľudovej banky:Zhou Xiaochuan
Medzinárodné spory
Naďalej pokračujú rozhovory zamerané na zníženie napätia v Kašmíre, ktorý naďalej zostáva militarizovaný, s časťami územia de facto pod správou Číny, Indie a Pakistanu; India neuznáva odstúpenie historicky kašmírskych území Pakistanom Číne z roku 1964. Čína s Indiou pokračujú v dialógu o bezpečnosti a zahraničnej politike, ktorý začal v roku 2005, a ktorý sa týka predovšetkým sporu o väčšiu časť ich spoločnej hranice, regionálnej jadrovej proliferácií a ďalších záležitostí;
Čína si robí nároky na väčšinu z indického Arunačalpradéša až k úpätiu Himalájí. Sporom napomáha aj to, že chýba akákoľvek zmluva, ktorá by upravovala vzájomnú hranicu.
Čína pokračuje vo vyjednávaniach s Bhutánom o dosiahnutí spoločnej pozície ohľadom ich hranice, ktorá by vyriešila teritoriálne spory spôsobené kartografickými odlišnosťami.
Naďalej pretrváva spor ohľadne zvrchovanosti nad Spratleyho ostrovmi, pretože okrem Číny si na ne nárokujú aj Malajzia, Filipíny, Taiwan, Vietnam a potenciálne aj Brunej. K zmierneniu napätia v tejto otázke došlo v roku 2002 vydaním deklarácie upravujúcej vzťahy str, nejde však o zmluvné pravidlá, ktoré chceli niektoré zo strán sporu dosiahnuť.
Čína kontroluje časť Paracelských ostrovov, na ktoré si robia nároky aj Vietnam a Taiwan. Čína a Taiwan spoločne odmietajú japonské nároky na neobývané ostrovy Senkaku-shoto (Diaoyu Tai) a Japonskom jednostranne vyhlásenú ekvidištančnú čiaru vo Východočínskom mori.
Niektoré ostrovy na riekach Yalu a Tumen sú predmetom sporu so Severnou Kóreou. Čína a Severná Kórea sa snažia zastaviť nelegálnu migráciu obyvateľov Severnej Kórey budovaním plotov a vracaním imigrantov späť do Kórey.
Čína a Ruská federácia sa v súlade s dohodou z roku 2004 dohodli na demarkácií hraníc medzi ostrovmi v sútoku riek Amur a Ussuri a na rieke Argun.
Čína a Tadžikistan začali s demarkáciou revidovanej hranice, na ktorej sa dohodli pri delimitácií v roku 2002.
Desaťročie trvajúca demarkácia Čínsko-Vietnamskej pozemnej hranice by mala byť dokončená do konca roku 2008. Boli tiež implementované ustanovenia dohody o delimitácií námornej hranice a rybárčení v Tonkinskom zálive z júna 2004.
Čína po opätovnom zvážení stiahla plány na vybudovanie 13 priehrad na rieke Salween, ale Mjanmarsko s podporou Thajska stále trvajú na vybudovaní 5 hydroelektrární na dolnom toku rieky, napriek medzinárodným a regionálnym protestom. Predstavitelia Číny a Hong Kongu sa stretli v marci 2008, aby vyriešili otázky vlastníctva a použitia pôdy získanej pri presmerovaní toku rieky Shenzen.
