6. Aktuálne konflikty/ krízy – história vývoja konfliktu
Okrem mnohých medzinárodných sporov sa vedenie ČĽR sústreďuje predovšetkým na vyriešenie domácich sporov, ktoré ohrozujú teritoriálnu integritu štátu: snahy Tibetu, Ujgurov žijúcich v Sinťiangsko-Ujgurskej autonómnej oblasti a Taiwanu o vyhlásenie nezávislosti.
Najvážnejší a z čínskeho centra ako najakútnejší konflikt je vnímaný spor medzi pevninskou Čínou a Taiwanom.
Konflikt v Taiwanskom prieliveČasový harmonogram konfliktu1949
Vláda Čínskej republiky na čele so stranou Kuomintang sa po prehratom vnútropolitickom boji s Komunistickou stranou Číny stiahla na ostrov Taiwan. Napriek tomu, že kontrolovala len územie Taiwanu a niekoľkých ďalších ostrovov v jeho okolí, vyhlasovala sa vláda Čínskej republiky za suveréna nad celým čínskym územím, čo až do 70-tych rokov uznávala väčšina štátov sveta, vrátane OSN, v ktorom mala Čínska republika zastúpenie vo Valnom zhromaždení aj Bezpečnostnej rade.
1971: Valné zhromaždenie OSN priznalo Číne možnosť zastúpenia v zhromaždení a kreslo stáleho člena Bezpečnostnej rady namiesto taiwanskej Čínskej republiky. Čínskej ľudovej republike sa takto dostalo medzinárodného uznania ako suveréna nad územím Číny. Spojenými štátmi podporované hlasovanie na podporu zachovania zastúpenia taiwanskej Čínskej republiky vo Valnom zhromaždení bolo neúspešné. Japonsko uznalo ČĽR v roku 1972.
1979:Spojené štáty otvorili s Čínou oficiálne diplomatické styky, pričom uznali čínsku pozíciu ohľadom Taiwanu, ale neakceptovali ju. Čína v tomto období zmenila svoju politiku „oslobodenia“ Taiwanu na politiku „mierového zjednotenia“, za podmienky, že Taiwan prijme princíp „jednej Číny.“ Počas 80-tych a 90-tych rokov došlo k postupnému uvoľneniu vzťahov medzi ČĽR a Čínskou republikou, pretože ČĽR sa zamerala na iné ciele, predovšetkým hospodársky rast.
1992: Na jednaniach v Hong Kongu sa Taiwan a ČĽR dohodli na spoločnom uznávaní princípu „jednej Číny“, na základe ktorého mali byť upravované vzájomné vzťahy. Na základe tohto princípu Taiwan aj ČLR spoločne uznali existenciu len jednej Číny, každá zo strán však túto jednu Čínu definuje rozdielne. Pri vzájomných vyjednávaniach obidvoch strán ČĽR neuspela v snahe vyhlásiť Taiwan za špeciálny administratívny región na základe princípu „jedna krajina, dva politické systémy“ – podobného modelu, aký bol zamýšľaný pre Hong Kong.Vzájomné vzťahy sa zhoršili v polovici 90-tych rokov. Vyrastajúca domáca politická elita (stelesnená prezidentom Lee Teng-huiom, prvým priamo zvoleným taiwanským prezidentom (1988-2000)) a generačná výmena spôsobila zmenu taiwanského postoja a odmietanie prijatia princípu „jednej Číny“. Počas 90-tych rokov prezident Lee vo verejných vyjadreniach stále častejšie spomínal nezávislosť štátnosti Taiwanu. V apríli 1995 prezident Lee osobne odmietol 8 bodový plán prezidenta ČĽR Jianga Zemina, čo bolo bezprostrednou príčinou následného rapídneho zhoršenia vzťahov medzi Taiwanom a ČĽR. Čína začala na Taiwan krátko po tom vyvíjať nátlak a v rokoch 1995 a 1996 odpaľovala do priestoru neďaleko Taiwanu rakety a podnikala tu vojenské cvičenia veľkého rozsahu, čo podnietilo Spojené štáty, aby do oblasti v roku 1996 vyslala lietadlovú loď. Čína v oficiálnych vyjadreniach označila za vinníka prezidenta Leeho, ktorý svojou politikou ohrozuje základňu pre politiku „mierového zjednotenia“.
Marec 2000: Došlo k ďalšiemu zhoršeniu vzájomných vzťahov, po tom, ako bol za taiwanského prezidenta zvolený člen strany Demokratickej pokrokovej strany(DPP) Čchen Šuej-pien(Chen Shui-ban), napriek tomu, že vo svojom inauguračnom prejave v máji 2000 vyhlásil, že nezamýšľa vyhlásiť nezávislosť Taiwanu. Čína však neverila úprimnosti. Na Taiwane pokračovalo budovanie a modernizovanie armády umožňované nákupmi vybavenia zo Spojených štátov. Na konci roku 2003 Čchen Šuej-piennačrtol časový harmonogram pre novú taiwanskú ústavu, ktorá mala byť predmetom referenda v roku 2006, a v marci 2004 pred prezidentskými voľbami zintenzívnil svoju nacionalistickú rétoriku, ktorá mu priniesla tesné víťazstvo nad lídrom Kuomintangu Lien Chanom. Spojené štáty na zvyšovanie napätia vo vzťahoch medzi Taiwanom a ČĽR reagovali vyjadrením podpory pre politiku „Jednej Číny“ na základe konsenzu z roku 1992, v protiklade k akejkoľvek jednostrannej zmene statusu quo v Taiwanskom prielive. Čína pri reakcií na možné vyhlásenie nezávislosti Taiwanu reagovala hrozbami vojenskej intervencie, ktoré podporila masívnym rozmiestňovaním vojakov a vojenskej techniky na brehoch oproti Taiwanu.
2008: Napriek tomu, že Čína pokračovala v zväčšovaní vojenskej sily na brehu Taiwanského prielivu a stupňovala propagandu o „oslobodení“ Taiwanu, došlo v posledných mesiacoch k značnému zlepšeniu vzájomných vzťahov, najmä kvôli výsledkom volieb na Taiwane v prvom štvrťroku 2008. V januárových voľbách do zákonodarného orgánu získala opozičná strana Kuomintang ktorá podporuje tesnejšie väzby na pevninskú Čínu, 81 miest zo 113 (72%). Strana DPP na čele s Čchen Šuej-pienom získala 27 miest a 5 získali iné strany. Vedenie si Kuomintang udržal aj v prezidentských voľbách v marci 2008, v ktorých porazil kandidát za stranu Kuomintang Ma Ying-jeou nástupcu Čchen Šuej-piena v DPP Franka Hsieha ziskom 58% hlasov proti Hsieovym 41,5%.Ma Ying-jeou po nastúpení do úradu sľúbil prehĺbiť hospodárske vzťahy s pevninskou Čínou a dosiahnuť dohodu na novej mierovej zmluve.Zmena vládnej garnitúry na Taiwane priniesla očakávané zlepšenie vzťahov s pevninskou Čínou, čo dokazuje najmä zvyšujúci sa počet návštev vládnych predstaviteľov obidvoch krajín. Najvýznamnejšou bola v poslednom období májová návšteva predsedu Kuomintangu Wu Poh-hsiunga v Číne, počas ktorej bola otvorená a Čínskou ľudovou republikou akceptovaná požiadavka Taiwanu na participáciu na medzinárodných aktivitách. K ďalšiemu posunu došlo aj po júnových rozhovoroch predstaviteľov čínskej organizácie pre vzťahy v Taiwanskom prielive ARATS a jej taiwanského náprotivku SEF, na ktorých boli dohodnuté určité opatrenia uľahčujúce vzájomné cestovanie obyvateľov medzi obidvoma krajinami.
Postoje aktérov konfliktu
ČĽR
Dlhodobým cieľom Čínskej ľudovej republiky je zjednotenie Taiwanu s pevninskou Čínou na základe princípu „jednej Číny“, ktorý vláda ČĽR dlhodobo presadzuje, a podľa ktorého má ČĽR ako jediná zvrchovanosť nad celým územím Číny (a teda aj Taiwanom). Napriek tomu, že sa čínski lídri ešte nezhodli na koncepcií takto zjednotenej Číny, existujú návrhy, podľa ktorých by Taiwan po zjednotení s pevninskou Čínou mohol získať veľkú mieru autonómie podobnú špeciálnym hospodárskym regiónom.
Krátkodobým cieľom Číny je preto zabrániť akejkoľvek jednostrannej zmene súčasného stavu smerom k väčšej nezávislosti Taiwanu. Svoj reálny záujem na zabránenie možnosti vyhlásenia nezávislosti Taiwanu Čína podporuje okrem rozsiahlej modernizácie armády aj príslušnou legislatívou, akú predstavuje napríklad antiseparatistickýzákon z marca 2005, podľa ktorého musí Čína zabrániť vyhláseniu nezávislosti Taiwanu „separatistickými silami“ za použitia akýchkoľvek prostriedkov, vrátane vojenských, v prípade, že všetky mierové prostriedky by už boli vyčerpané. Zákon, ktorý na jednej strane priamo upozorňuje na odhodlanie Číny použiť v prípade neželaného vývoja na Taiwane aj vojenskú silu, na druhej strane hovorí o podpore rozvoja mierových vzťahov v Taiwanskom prielive, a to predovšetkým v oblasti obchodu, kultúrnej a vedeckej spolupráce.
Taiwan
Hlavným cieľom Taiwanu je udržať si nezávislosť pri rozhodovaní o svojej budúcnosti , bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu a tak, aby tieto rozhodnutia boli pre obyvateľov Taiwanu čo najvýhodnejšie. Toto je spoločným programom všetkých politických strán, ktoré majú na Taiwane reálny politický vplyv. Názory sa rozchádzajú v otázke budúceho postavenia Taiwanu. Kým strana DPP predchádzajúceho taiwanského prezidenta Chen Shui-bana podporuje dlhodobé posilnenie postavenia Taiwanu ako nezávislej krajiny a prípadné vyhlásenie nezávislosti Taiwanu, strana Kuomintang súčasného prezidenta Franka Hsieha presadzuje miernejšie riešenie otázky postavenia Taiwanu s väčším ohľadom na názory pevninskej Číny a za najlepšie riešenie považuje formálnu dohodu s ČĽR.
