História moderného Tureckého štátu

Turecko získalo svoju dnešnú podobu po prvej svetovej vojne, presnejšie na Lausanskej konferencii v roku 1923. Samotná genéza budúceho štátu nebola ani zďaleka rýchla a pokojná.

Turecko ako nástupnícky štát Osmanskej ríše sa muselo zmieriť s porážkou vo svetovom konflikte a akceptovať neúprosné požiadavky víťazných mocností.  Mierová zmluva zo Sèvres bola prijatá sultánom Mohamedom IV. v roku 1920. Podľa zmluvy malo dôjsť k rozdeleniu „chorého muža na Bospore“ medzi Dohodové mocnosti a k vzniku nezávislého Arménskeho štátu. To však vyvolalo vlnu odporu a aktivizáciu mladotureckého hnutia na čele s Mustafom Kemalom Atatürkom, ktorý viedol Turecko do vojny za oslobodenie. Vďaka svojim výnimočným schopnostiam dokázal odraziť grécku intervenciu a napokon v októbri 1922 bola vyhlásená republika a Atatürk bol zvolený za jej prezidenta. Po štyroch mesiacoch bol zrušený kalifát a členovia osmanskej dynastie boli nútení odísť do exilu.

Mustafa Kemal Atatürk

Prvé obdobie existencie mladého tureckého štátu sú späté s osobnosťou Mustafu Kemala Atatürka. Cieľom kemalistickej politiky bolo vytvorenie silného, moderného štátu, ktorý by bol schopný ochrániť svoju nezávislosť a územnú integritu a to bez pomoci zahraničia a zabezpečiť Turecku rovnocenné postavenie medzi západoeurópskymi krajinami, resp. jeho priblíženie sa západnej Európe, čo chcel Atatürk dosiahnuť prostredníctvom rozsiahlych reforiem, hlavne presadením sekularizmu a laicizmu.

Medzi najvýznamnejšie reformy patrilo zavedenie latinského písma (prispôsobeného tureckému jazyku), reforma súdnictva, zrušenie náboženských zákonov, ale aj zákaz polygamie a udelenie volebného práva ženám.

Zahraničná politika Atatürkovho Turecka bola postavená na zásade zastávania neutrálnej pozície v konfliktných situáciách a udržiavania priateľských vzťahov s okolitými štátmi, čoho dôkazom bolo podpísanie Balkánskeho Paktu v roku 1934 a Sadabadského paktu o neútočení v roku 1937. Za jeden z najväčších úspechov vtedajšej diplomacie sa považuje prijatie Konvencie o Úžinách z roku 1936, ktorou sa Istanbul a Dardanely dostali pod plnú správu Turecka.  

Túto politiku sa podarilo udržať aj po Atatürkovej smrti a následnom vypuknutí druhej svetovej vojny, kedy prezident Inönü zabezpečil Turecku neutrálnu pozíciu medzi konfliktnými stranami. Len krátko pred ukončením vojny sa Turecko postavilo proti Nemecku a Japonsku, hoci aktívne sa bojov nezúčastnilo.

V marci roku 1945 bolo Turecko oficiálne pozvané na konferenciu v San Franciscu, kde sa stalo jedným so zakladajúcich štátov povojnovej Organizácie spojených národov.

Na vnútornej politickej scéne Turecka dochádzalo od roku 1945 k zmenám v podobe postupného oslabovania pozície Republikánskej ľudovej strany (na čele ktorej stál kedysi Atatürk) na úkor novovzniknutej Demokratickej strany. Táto zmena priniesla značné ekonomické oživenie krajiny a urýchlenie industrializácie. Čo je však podstatné, práve v týchto rokoch sa začínajú dejiny multipartizmu v Turecku. Zároveň nadštandardná spolupráca tureckej a americkej vlády, zaistená Trumanovou doktrínou a Marshallovým plánom, potvrdila západné smerovanie krajiny. Turecko sa zúčastnilo aj bojov v Kórejskej vojne a v roku 1952 sa stalo členom NATO.

Typickým prvkom vnútroštátneho politického vývoja Turecka je aktívna úloha armády pri udržiavaní adekvátnej miery stability v krajine. Jasným dôkazom bol vojenský prevrat z roku 1971, kedy stupňujúce sa napätie medzi ľavicovými a pravicovými organizáciami v krajine prerástlo do neúnosnej miery. Dôležitým je aj rok 1982 kedy bola zavedená súčasná ústava ako dôsledok vojenského puču v roku 1980, ktorý bol opäť namierený proti neúnosnej polarizácii politickej scény. Demokratický charakter ústavy bol oslabený- obmedzovala základné občianske práva a slobody, ako napríklad slobodu prejavu a združovania sa, taktiež prisudzovala mimoriadne právomoci Národnej bezpečnostnej rade. Tri roky vlády „železnej pästi“ boli ukončené slobodnými voľbami v roku 1983, ktoré uzavreli éru vojenskej vlády. 

Rozdelenie Cypru

Otázka aktuálneho rozdelenia a snahy o opätovné zjednotenie stredomorského ostrova je akcentovaná viac než dosť. História konfliktu sa začala Lausannskou konferenciou, kedy Turecko uznalo britskú nadvládu nad Cyprom. Medzi gréckym obyvateľstvom ostrova sa však v 50-tych rokoch začali popularizovať myšlienky hnutia EOKA (Národná organizácia cyperského odboja), usilujúceho sa o enosis (úniu s Gréckom). Snahou EOKA bolo eliminovať vplyv Británie na ostrove. Grécko sa v mene dobrých vzťahov s Britániou vyjadrilo proti pripojeniu ostrova, avšak Turecko pohrozilo anektovaním Cypru pokiaľ dôjde k stiahnutiu britských vojsk z ostrova.

Výsledkom snahy OSN o vyriešenie sporu bola Zurišská zmluva z roku 1959, ktorou získal Cyprus samostatnosť (1960). Štát mal fungovať na bikomunálnom ústavnom princípe zabezpečujúcom rovnosť oboch komunít a ich značnú politickú a kultúrnu separáciu.  Postupne sa vyvinul rad sporov medzi oboma komunitami, ktoré súviseli hlavne s návrhom prezidenta Makariosa na budovanie unitárneho štátu s garantovanými právami pre tureckú menšinu. Zrážky vyvrcholili ohlásením dočasnej administratívy tureckých Cyperčanov, čo bol zárodok budúceho rozdelenia ostrova.

Grécki nacionalisti ani naďalej neopúšťali myšlienku enosis a s týmto zámerom uskutočnili v decembri 1963 pokus o vládny prevrat. Vyvrcholenie konfliktu prišlo až v roku 1974 kedy Národná garda vedená gréckymi dôstojníkmi zvrhla prezidenta Makariosa a vo funkcii ho nahradil Nicos Sampson. O 5 dní neskôr Turecko začalo vojenskú intervenciu s cieľom chrániť Cyperčanov tureckého pôvodu, nazývanú „Turecká mierová operácia“. Turecké jednotky obsadili severnú časť ostrova, 180 000 gréckych Cyperčanov prišlo o svoje domovy.

Od roku 1975 sa viedli nepravidelné schôdzky pod patronátom OSN na vytvorenie federatívneho štátu. Napriek snahe o kompromis došlo v roku 1983 k vyhláseniu Severocyperskej tureckej republiky, ktorá je do dnešných dní uznaná len Tureckom.

Viaceré snahy o urovnanie sporu stroskotali na nevôli strán uzhodnúť sa na kompromisnom riešení. Po neúspechu programu OSN „Set of ideas“ sa do sporu zaangažovala aj EÚ a to hlavne po rozhodnutí o začatí prístupových rokovaní s Cyperskou vládou. K skomplikovaniu situácie došlo v roku 2004, keď cyperskí Gréci na rozdiel od Turkov odmietli v referende plán na zjednotenie ostrova navrhovaný OSN. V tom istom roku sa Cyprus stal členskou krajinou EÚ a vláda jeho gréckej časti tak získala právo vetovať snahy Turecka o vstup do únie.

V súčasnosti sa zastáva názor, že pokiaľ spor nedokážu urovnať dvaja umiernení lídri stojaci na oboch stranách- Cyperský prezident Dimitris Christofias a vodca Severocyperskej tureckej republiky Mehmet Ali Talat- tak už nikto. Ostáva len dúfať, že práve prebiehajúce rokovania oboch politikov pod záštitou OSN dospejú k úspešnému záveru.

Kurdský problém v Turecku  

Problém kurdskej menšiny v Turecku sa týka približne 12 miliónovej menšiny žijúcej prevažne v juhovýchodnej časti krajiny. Navyše sa nejedná len o vnútornú záležitosť Turecka ale o problém týkajúci sa aj Iraku, Iránu a Sýrie.   Turecko desaťročia odmietalo uznať existenciu kurdskej menšiny, nazývajúc ju "horskými Turkami". Diskriminácia Kurdov a ich kultúry viedla v roku 1984 k založeniu Kurdskej strany pracujúcich (PKK), militantnej skupiny bojujúcej za práva kurdskej menšiny pod vedením Abdullaha Öcalana, ktorého turecká armáda zajala vo februári 1999 a odsúdila na smrť. V roku 2002 však bol vydaný zákaz trestu smrti a rozsudok nad Öcalanom sa zmenil na doživotné odňatie slobody. Ako pokračovanie reforiem (vynútených zo strany EÚ) Turecko zrušilo zákaz vysielania v kurdskom jazyku v roku 2002 (vysielanie sa začalo v roku 2004). Naďalej však pokračuje teror zo strany PKK a jej prívržencov, ktorí neúnavne bojujú za vytvorenie samostatného štátu pre Kurdov. Eskalácia napätia nastala koncom roka 2007 kedy turecký parlament drvivou väčšinou schválil žiadosť vlády o povolenie na vyslanie svojich vojakov do severného Iraku. Táto intervencia proti teroristickým základniam PKK sa uskutočnila vo februári tohto roku. Hoci EÚ aj USA uznali PKK za teroristickú organizáciu, intervenciu odsúdili. Hlavným dôvodom boli obavy z narušenia krehkej stability najpokojnejšej časti Iraku - kurdskej autonómnej oblasti.  

Geografické vymedzenie

Turecko sa rozprestiera v juhozápadnej Ázii na poloostrove Malá Ázia (známy ako Anatólia) a jeho územie čiastočne zasahuje aj do Európy na Balkánsky polostrov. Rozloha Turecka je 779.452 km². Hlavným mestom je Ankara. Administratívne sa územie Turecka člení na 7 oblastí a 81 provincií, tzv. vilayetov.

Na Balkánskom polostrove hraničí Turecko s Bulharskom a Gréckom a na ázijskej strane s Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom, Iránom, Irakom a Sýriou. Z juhu obmýva jeho 8.333 km dlhé pobrežie Stredozemné more a zo severu Čierne more. Strategicky významné úžiny Bospor a Dardanely má pod kontrolou od roku 1936.

Centrálnu časť Anatólie tvorí náhorná plošina, pričom najhornatejšou časťou krajiny je východné Turecko kde sa nachádza aj najvyšší vrch Turecka, Ararat (5165m).

Obyvateľstvo

Podľa posledných údajov z roku 2007 má Turecko 71.158.647 obyvateľov.

Oficiálne štatistiky zloženia obyvateľstva neexistujú a údaje sa rôznia. Odhaduje sa, že Turci tvoria  80 %  obyvateľstva (58 mil. ľudí) a Kurdi 17 % (12,41 mil. ľudí), 3 % predstavujú menšiny ako Arméni, Arabi, Gréci, Albánci, Gruzínci, Bulhari, Židia a iní. V roku 2040 sa predpokladá, že krajina bude mať 98 miliónov obyvateľov.

Pre Turecko je typická mladá populácia. Takmer 66% obyvateľov Turecka sú dospelí, 33% deti, ale v Kurdskej komunite dospelí predstavujú 57%, ale deti až 47%.

98% obyvateľstva je moslimského vyznania, prevažne sú to sunniti.

Hospodárstvo

Relatívne čerstvé reformy v oblasti hospodárstva krajiny boli dôsledkom ekonomickej krízy 90tych rokov, ktorú ešte prehĺbilo ničivé zemetrasenie z roku 1999. Vidina blížiaceho sa finančného kolapsu prinútila vládu hľadať záchranu prostredníctvom 16 miliardovej pôžičky od MMF. Nastupujúca AKP svojimi hospodárskymi reformami stabilizovala trh a znížila infláciu. HDP v roku 2008 činí 5130 USD na obyvateľa.

Na tvorbe HDP sa najviac podieľajú služby (59,9%), so stále sa rozmáhajúcim cestovným ruchom. Priemysel krajiny tvorí 29,3% HDP a poľnohospodárstvo 11,8% HDP.  

Na tradíciách založená remeselná výroba (tkanie kobercov, zlatníctvo) stratila už svoje vedúce postavenie. Hlavné odvetvia sú textilný a potravinársky priemysel, spracovanie tabaku, hutníctvo železa a hliníka a výroba strojov.

V poľnohospodárstve má vedúce postavenie rastlinná výroba. V oblastiach s vhodnou klímou sa pestujú citrusy, vinič, tabak a bavlník ale aj pšenica a jačmeň. Chov zvierat má samozrejme svoje miesto, ide hlavne o hovädzí dobytok, ovce, kozy. Vlna je dôležitou surovinou pre domácku výrobu kobercov.

Energetický potenciál krajiny

Podľa posledných prieskumov je však východná časť Čierneho mora bohatá na hlboko položené ložiská ropy. Prvé vrty by mali začať v roku 2010 a odhaduje sa, že by získané rezervy ropy mali postačiť na budúcu spotrebu Turecka.