A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes36
mod_vvisit_counterVčera151
mod_vvisit_counterTento týždeň342
mod_vvisit_counterTento mesiac2236

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Šanghajská organizácia spolupráce: Nové ázijské NATO?
Napísal: Oliver ÉDER   
Pondelok, 20.októbra 2008 - 19:47 hod.

ImageŠanghajská organizácia spolupráce (ŠOS) je medzivládna organizácia, ktorá vznikla 15.júna 2001 a jej členmi sú Ruská federácia, Čínska ľudová republika, Kirgizstan, Tadžikistan a Uzbekistan. Jej členské štáty sa rozprestierajú na území o veľkosti 30,18 mil. km2 čo predstavuje 3/5 Eurázijského kontinentu s populáciou 1,5 mld. čo tvorí 1/4 svetovej populácie. ŠOS sa zaoberá predovšetkým bezpečnostnou a protiteroristickou agendou, pričom v poslednom období sa do popredia dostávajú aj otázky obchodné a energetické. Laická verejnosť aj mnohí analytici na Západe vnímajú toto zoskupenie ako protiváhu NATO aj keď ŠOS sa oficiálne od takejto predstavy dištancuje. V súčasnosti môžeme skonštatovať, že ŠOS sa ako antizápadný vojenský blok neprofiluje. V dlhodobejšom horizonte sa však táto možnosť nedá úplne vylúčiť. Aby sme dokázali nájsť odpoveď na otázku, kam môže ŠOS postupne smerovať, rozoberieme si v prvej kapitole genézu vývoja tejto organizácie a v druhej kapitole vzťahy medzi kľúčovými geopolitickými hráčmi (USA, Rusko, Čína), ktorých vzájomná interakcia bude určovať smerovanie a ďalšie formovanie ŠOS. Veľmi dôležitým bude aj súperenie veľmocí o Centrálnu Áziu: tzv. “Nová veľká hra“.


 

1. Šanghajská organizácia spolupráce – vznik, vývoj a štruktúra

 1.1 Vznik a vývoj ŠOS

Korene tejto organizácie je potrebné spojiť s kontaktmi medzi ZSSR a Čínou v dobe vrcholnej fázy perestrojky. Keď vtedajší generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov navštívil Čínu, obe strany podpísali „Zmluvu medzi ZSSR a Čínou o sovietsko-čínskej štátnej hranici na jej východnom úseku“. V dobe tejto návštevy bola tiež uzavretá dohoda o znížení vojenskej prítomnosti armád obidvoch krajín v stokilometrovom pásme pozdĺž sovietsko-čínskej hranice. Po rozpade ZSSR sa rozhovory o hraničných otázkach preniesli do formátu 1+4 (Čína + Rusko, Kazachstan, Kirgizstan a Tadžikistan). Vyjednávaniam dominovali podobné témy – zníženie počtu vojsk na spoločných hraniciach. Pre Čínu bolo v tej dobe strategicky dôležité, aby si zabezpečila svoje západné a severné hranice a zároveň mohla posilniť svoj vojenský potenciál vo vnútrozemí - a to najmä v autonómnej oblasti Tibet a tiež v centre Ujgurskej autonómnej oblasti – Sin-ť-jangu. (Horák S.: Rusko a Střední Asie po rozpadu SSSR, str. 59)

 

26.apríla.1996 hlavy spomínaných piatich krajín na summite v Šanghaji podpísali „Dohodu o prehĺbení vojenskej dôvery v pohraničných regiónoch“. Toto stretnutie bolo neskôr označené za prvý summit „Šanghajskej päťky“. V auguste 1999 na štvrtom summite „Šanghajskej päťky“ v Biškeku prejednávali účastníci otázky regionálnej bezpečnosti, regionálnej spolupráce a medzinárodnej situácie. (http://www.sectsco.org/html/00030.html ) Počas tohto summitu udalosti v Batkenskej oblasti Kirgizstanu začali byť čoraz dramatickejšie (islamistickí bojovníci z Tadžikistanu prenikli do južných oblastí Kirgizstanu) a z tohto dôvodu sa objavili prvé hlasy pre vytvorenie protiteroristickej štruktúry. Na jeseň 1999 sa otázka reakcie na nárast radikálneho islamu stala kľúčovou na všetkých stretnutiach členských štátov.

 

V roku 2000 sa bojové akcie islamistov preniesli z Kirgizska aj do Uzbekistanu. To viedlo k pristúpeniu Uzbekistanu k „Šanghajskej päťke“ v roku 2001 na summite v Šanghaji pričom sa organizácia premenovala na „Šanghajskú organizáciu spolupráce“. Súčasťou deklarácie o založení novej organizácie bola aj „Šanghajská konvencia o boji proti terorizmu, separatizmu a extrémizmu“. Deklarácia okrem bezpečnostnej agendy zdôrazňuje aj spoluprácu v ekonomickej, technickej, energetickej, dopravnej, kultúrnej, vedeckej sfére (http://missions.itu.int/~kazaks/eng/sco/sco02.htm )  Dva dni po udalostiach z 11.septembra sa hlavy štátov ŠOS v spoločnej deklarácie zaviazali nekompromisne bojovať proti terorizmu pričom odsúdili útoky na USA. Na druhej strane ŠOS nedala USA žiadnu konkrétnejšiu ponuku pre pomoc.
 

Do americkej invázie do Afganistanu si ŠOS mohla robiť určitý monopol na riešenie bezpečnostných otázok v regióne. To sa však po roku 2001 zmenilo. S pádom režimu Talibanu a údajnou likvidáciou zdrojov podporujúcich islamistov zo Strednej Ázie sa zdalo, že hlavný cieľ organizácie (boj proti terorizmu) stratil svoj význam. Novým impulzom sa stal summit najvyšších predstaviteľov štátov v Petrohrade v júni 2002. Predpokladalo sa, že Rusko a Čína by mohli využiť ŠOS k vytlačeniu USA z regiónu. Výsledkom summitu bolo podpísanie „Charty ŠOS“ (http://www.sectsco.org/html/00096.html ), ktorá upravuje základné fungovanie „šestky“ a tiež zmluvy o otvorení regionálnej protiteroristickej štruktúry. V tomto období sa ako najslabší štát javil Uzbekistan, na ktorého území sa nachádzali americké jednotky v rámci „Operácie trvalá sloboda“ prebiehajúcej v Afganistane.  
  

V roku 2003 – 2004 však začali v stredoázijských spoločnostiach narastať protiamerické nálady, podobne ako rástlo sklamanie miestnych vládnucich elít z malého prínosu americkej vojenskej prítomnosti v regióne (okrem Uzbekistanu mali USA ešte leteckú základňu Manas na severu Kirgizska). Moskva sa tejto príležitosti chopila a pritiahnutie Uzbekistanu pod svoju sféru vplyvu sa stal jednou z priorít ruskej zahraničnej politiky v rokoch 2003-2004 (Horák S.: Rusko a Strední Asie po rozpadu SSSR, str. 62-64)


Prelomovým sa stal summit v kazašskej Astane v júli 2005. ŠOS tu poskytla štatút pozorovateľov Indii, Iránu a Pakistanu a vystúpila proti koncepcii unipolárneho sveta a proti „farebným revolúciám“ v regióne. V Astane členovia podpísali celkom 7 dokumentov. Dohodli sa na vytvorení jednotného registra medzinárodne stíhaných osôb v oblasti terorizmu; vypracovaní jednotných princípov zastavenia činnosti teroristických, separatistických a extrémistických organizácii, ktoré sú zakázané v členských štátoch ŠOS; spolupráci pri organizácii a uskutočnení spoločných antiteroristických cvičení; prijatí opatrení na svojich územiach proti činnosti teroristov, vrátane tej, ktorá je nasmerovaná proti záujmom iných štátov; vypracovaní jednotných východísk a štandardov monitoringu peňažných prevodov, pohybu finančných prostriedkov osôb a organizácií, podozrivých z prepojenia s terorizmom.

Nečakaným bolo, že ŠOS zosilnela natoľko, že počas summitu v Astane požiadala, aby účastníci protiteroristickej koalície v Afganistane na čele s USA stanovili presné termíny stiahnutia vojenských kontingentov z územia Uzbekistanu a Kirgizska. (http://www.nytimes.com/cfr/international ) Astana znamenala okamih zmeny vektoru smerovania štátov stredoázijského regiónu. Predtým sa orientovali vo svojej politike na USA (prípad Uzbekistanu), resp. aj na USA a počas summitu sa rozhodli vytvoriť nový pól vplyvu. Čiastočne je za to zodpovedný aj Washington podporou „farebných revolúcií“ v Gruzínsku, na Ukrajine a v Kirgizsku. Tento projekt transformácie postsovietských režimov znepokojil lídrov stredoázijských republík. Čínsky výkonný tajomník ŠOS na summite povedal, že export hotového modelu sociálneho vývoja nemôže viesť k progresu spoločnosti, naopak ruší normálny proces politického a ekonomického vývoja, vracia spoločnosť dozadu. Tvrdšie slová použil prezident Tadžikistanu Enomali Rachmonov, ktorý povedal, že Stredná Ázia sa v najbližších rokoch stane v kontexte súťaže o strategické suroviny miestom geopolitického a geostrategického súperenia rôznych síl. (Kovaľov V., Celder R.: „ŠOS: nový pól eurázijskej geopolitiky“, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006, str. 107-109)


15.júna 2006 na summite v Šanghaji členovia ŠOS podpísali „Deklaráciu k piatemu výročiu ŠOS“, ktorý vyzýva k upusteniu od „mentality Studenej vojny“. Organizácia tiež zdôrazňuje potrebu dodržiavania medzinárodného práva, podporuje reformu BR OSN a deklaruje odhodlanie vybudovať novú globálnu bezpečnostnú architektúru založenú na vzájomnom rešpekte a dôvere. Štáty ŠOS sa taktiež zaväzujú, že nikdy sa nestanú jeden druhému nepriateľom. Deklarácia tiež vyzýva na implementovanie „Programu ŠOS o multilaterálnej obchodnej a ekonomickej spolupráci“ (http://www.sectsco.org/html/01470.html ) 16.augusta 2007 na summite v Biškeku bola podpísaná „Biškekská deklarácia“, ktorá požaduje, aby sa všetky medzinárodné krízy a konflikty riešili výlučne v súlade s medzinárodným právom a Chartou OSN. ŠOS tiež vyjadrila obavy z rozvíjajúceho sa narkobiznisu v Afganistane, s ktorým je pripravená spolupracovať pri jeho stabilizácii.


Na poslednom summite v Dušanbe 28. augusta 2008 ŠOS odsúdila budovanie protiraketového systému v strednej Európe zo strany USA a označila to za ohrozenie strategickej rovnováhy a globálnej bezpečnosti. Iniciatíva USA má údajne viesť k ďalším jadrovým pretekom v zbrojení. Ohľadom Južného Osetska členské štáty vyjadrili znepokojenie nad tamojším konfliktom a vyzvali zainteresované štáty k rokovaniam. Okrem Ruska však žiadny člen ŠOS neuznal nezávislosť Južného Osetska a Abcházska.

 


 

 1.2 Štruktúra ŠOS

 „Rada hláv štátov“ je najvyšší rozhodovací orgán ŠOS. Rada sa stretáva každý rok na summitoch, ktoré sa konajú v hlavnom meste jedného z členských štátov. Druhým najvyšším orgánom je „Rada predsedov vlád“, ktorý sa tiež stretáva na vlastnom summite. V jeho agende je prejednávanie otázok multilaterálnej spolupráce a schvaľovanie rozpočtu organizácie. Ďalším orgánom je „Rada ministrov zahraničných vecí“, ktorá sa zaoberá hodnotením medzinárodnej situácie a spoluprácou ŠOS s inými organizáciami. „Rada národných koordinátorov“ koordinuje multilaterálnu spoluprácu členov v rámci „Charty ŠOS“.


Hlavným výkonným orgánom je „Sekretariát ŠOS“, ktorý implementuje rozhodnutia a dekréty vyššie spomínaných orgánov, vypracováva navrhnuté dokumenty, zodpovedá za organizovanie podujatí a aktivít ŠOS a propaguje organizáciu ako celok. Jeho sídlo sa nachádza v Pekingu a v súčasnosti na jeho čele stojí Bolat Nurgaliyev z Kazachstanu.


Regionálna antiteroristická štruktúra“ (RATS) je stálym orgánom ŠOS s terajším sídlom v uzbeckom Taškente. Jeho hlavnou úlohou je zabezpečovať boj proti terorizmu, separatizmu a extrémizmu. Predseda RATS je volený na trojročné obdobie. Každý členský štát vysiela svojho stále predstaviteľa do RATS.

 


 1.3 Aktivity ŠOS


Činnosť ŠOS je primárne sústredená okolo bezpečnostnej agendy a z tohto dôvodu sa členské štáty zúčastňujú spoločných vojenských cvičení. Prvé sa konalo v roku 2003 pričom prvá fáza prebehla v Kazachstane a druhá v Číne. Veľmi významným cvičením boli spoločné rusko-čínske manévre v auguste 2005 s názvom „Mierová misia 2005“. Napriek tomu, že cvičenie s viac ako 10 000 vojakmi sa nekonalo oficiálne pod záštitou ŠOS, zúčastnili sa ho dve krajiny , ktoré zohrávajú hlavnú úlohu v organizácii a aj preto je ho potrebné hodnotiť v kontexte pôsobenia ŠOS. A okrem toho, ako povedal náčelník ruského generálneho štábu Balujevskyj, ŠOS môže zadať úlohu ozbrojeným silám akejkoľvek členskej krajiny.

 

„Mierová misia“ bolo viac než len manévre. Jednalo sa o krok k vybudovaniu nového systému bezpečnosti v Ázii, ktorého hlavným prvkom sa má stať práve ŠOS. Podľa jednej skupiny pozorovateľov využila Čína vojenské cvičenie na postrašenie Taiwanu, iní si zas myslia, že Rusko využilo manévre na demonštráciu ruských zbraní, ktoré by chcelo predať Číne. Viacerí experti sú presvedčení o tom, že išlo o nácvik mierovej operácie na Kórejskom polostrove. Destabilizácia situácie na polostrove nevyzerá ako niečo nemožné. Situácia v KĽDR a vzťahy medzi oboma Kóreami predstavujú faktor neurčitosti pre všetkých hráčov. Po druhé, situácia na Kórejskom polostrove sa priamo dotýka ruských zujmov. Po tretie, Kórejský polostrov je ideálnym miestom pre skúšku síl na pozadí narastajúceho americko-čínskeho súperenia. Taiwan sa na to až tak nehodí, keďže je pre Čínu príliš dôležitý, než aby ho vystavovala útoku. Kórejský polostrov predstavuje čosi iné, keďže v Južnej Kórei je dislokovaný americký kontingent a za istých okolností sú Čína a USA odsúdené o Kóreu súperiť. Nebude to nevyhnutne znamenať priamy stret alebo konflikt, ale vojenský potenciál a pripravenosť použiť budú mať rozhodujúci význam.

 

Rusko-čínska demonštrácia vojensko-politických možností obsahuje ešte jedno dôležité posolstvo – v určitých sférach je Rusko pripravené fungovať v dvojici s Čínou, plniac úlohu „čísla 2“. Toto „číslo 2“ je však veľmi dôležité, keďže dopravu, fungovanie PVO, protitankovú obranu zaisťovali počas cvičenia práve Rusi. (Kovaľov V., Celder R.: „ŠOS: nový pól eurázijskej geopolitiky“, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006, str. 109-111)

 

Podobné cvičenie „Mierová misia 2007“ sa konalo v čínskom Ujgurskom autonómnom regióne a v ruskej Čeľjabinskej oblasti. Na deväťdňových manévroch sa zúčastnilo okolo 6 500 vojakov všetkých členských štátov ŠOS za podpory 80 bojových lietadiel a helikoptér. Cvičenie sa oficiálne nieslo v antiteroristickom duchu, čo však niektorí západní analytici vzhľadom na rozsah cvičenia spochybnili a naznačili, že malo ísť o demonštráciu sily voči Západu. (http://www.rferl.org/content/article/1078047.html )


ŠOS vyvíja spoluprácu aj v ekonomickej oblasti. V septembri 2003 bola podpísaná rámcová dohoda o rozšírení ekonomickej spolupráce. Čínsky premiér Wen Jiabao navrhol tiež vytvorenie oblasti voľného obchodu v rámci ŠOS ako dlhodobý cieľ.
(http://web.archive.org/web/20071024121832/ )  Na summite v Moskve v októbri 2005 generálny sekretár ŠOS oznámil, že organizácia bude brať za prioritu prácu na spoločných energetických projektoch (najmä v ropnom a plynárenskom sektore, pri hľadaní nových nálezísk uhľovodíkov a spoločnom využívaní vodných zdrojov). Na summite došlo taktiež k vytvoreniu „Medzibankového zväzu ŠOS“, ktorý bude zodpovedať za financovanie spoločných projektov. V roku 2006 Rusko oznámilo zámer vytvoriť „Energetický klub ŠOS“. Túto myšlienku však ostatné krajiny zatiaľ príliš nepodporili. (http://eng.gazeta.kz/art.asp?aid=84086 )  


Rozvíjanie vzťahov sa nezanedbáva ani v kultúrnej oblasti pričom doposiaľ prebehlo niekoľko stretnutí ministrov kultúry. V roku 2005 sa konal „Umelecký festival ŠOS“ v kazašskej Astane. (http://www.kazind.com/newsarchives/newsvol66.html )

 

 

 1.4 Možnosti rozširovania


Medzi súčasných pozorovateľov v rámci ŠOS patria India, Irán, Mongolsko a Pakistan. India je vnímaná ako strategický partner ŠOS keďže má tretiu najväčšiu armádu sveta a druhú najrýchlejšie rastúcu ekonomiku. Dôležitými sú tiež pevné vojenské väzby na Rusko a Tadžikistan a záujem o energetické zdroje v Strednej Ázii. Voči plnému členstvu zohráva úlohu oficiálne strategické partnerstvo s USA a potenciálne členstvo Pakistanu v ŠOS. (http://www.mainstreamweekly.net/article313.htmlIndia a Mongolsko okrem toho zatiaľ nevyjadrili hlbší záujem stať sa plnohodnotnými členmi ŠOS. Irán a Pakistan zase na druhej strane silno lobujú za svoje prijatie. Pakistan má najmä dobré vzťahy s Čínou, ktorá je jeho hlavným dodávateľom zbraní a v minulosti Pakistan podporoval vstup Číny do OSN. Rusko zase prostredníctvom energetickej a ekonomickej spolupráce má silné väzby na Rusko. Faktom je, že prijatie Indie a Pakistanu by znamenalo koncentráciu ŠOS na južnú Áziu, ktorá má vlastné problémy značne sa líšiace od dynamiky Strednej Ázie. (http://en.rian.ru/analysis/20080827/116328450.html ) Moskva a Peking doposiaľ intenzívne nepresadzujú myšlienku rozširovania. Rusko tvrdí, že ŠOS nemá ešte vytvorené mechanizmy rozširovania kým postoj Číny je, že v súčasnosti by prijímanie nových štátov znamenalo prekážku v zintenzívňovaní spolupráce medzi členmi. (http://passport.uzreport.com/vhod.cgi ) Zaujímavosťou je, že USA sa v roku 2005 usilovali o prijatie za pozorovateľa čo ŠOS odmietla.

 

 

2. Možnosti a perspektívy ŠOS

 

Ako som v úvode spomenul, vývoj ŠOS bude do budúcna určovaný najmä vzťahmi medzi hlavnými geopolitickými aktérmi: USA, Čínou a Ruskom a taktiež vývojom situácie v strednej Ázii. Domnievam sa, že v kontexte posledného vývoja budú z krátkodobého až strednodobého hľadiska kľúčové vzťahy medzi USA – Ruskom, resp. NATO – Ruskom. Ide predovšetkým o problematiku radarovej základne v strednej Európe, napätie ohľadom Gruzínska, jadrový program Iránu, ruské dodávky zbraní Sýrii, prenikanie ruských záujmov do Latinskej Ameriky atď.


 2.1 Rusko-americké vzťahy


Po ukončení augustových bojov v Gruzínsku ruský prezident Dmitri Medvedev oznámil, že Rusko je pripravené na novú Studenú vojnu aj keď si ju údajne neželá. Išlo o reakciu na silnú kritiku Washingtonu voči ruskému postupu v Gruzínsku. Ruská strana sa nechala počuť, že je prirodzené, že si bude chrániť vlastné záujmy pozdĺž svojich hraníc. Ruský veľvyslanec pri NATO Dmitri Rogozin dokonca prirovnal súčasné napätie medzi Washingtonom a Moskvou k letu 1914 a gruzínskeho prezidenta Michaila Sakašviliho označil za nového Gavrila Principa. (http://www.worldsecuritynetwork.com/ )

Vladimír Putin okrem toho obvinil Washington z umelého vyvolania konfliktu z čoho má údajne profitovať jeden z prezidentských kandidátov. Išlo o jasnú narážku na republikána Johna McCaina, ktorý požadoval tvrdé postihy pre Rusko vrátane vylúčenia zo zoskupenia G8.
(http://www.worldsecuritynetwork.com/ ) V reakcii na gruzínsky konflikt tiež došlo k pozastaveniu spolupráce medzi Ruskom a NATO v oblasti spoločných vojenských cvičení.

 

Ako tvrdí odborník na Rusko Viktor Kovaľov, Moskva ani Washington nedokážu už zakryť fakt vzájomného zadržiavania. Prakticky od Čierneho mora až po strednú Áziu sa za posledné roky čoraz intenzívnejšie vytvára zóna rusko-amerického súperenia. Strany si konkurujú najmä v otázke Iránu. Pre Rusko je Irán hlavne ekonomickým komponentom zahraničnej politiky a z tohto dôvodu si nemôže dovoliť uvaliť na Teherán príliš tvrdé sankcie (Kovaľov V.: Ruská federácia: tiché znovuzrodenie, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006, str. 261)
Veľmi dôležitým faktom je, že len 8 percentám obyvateľov Ruska sú USA a ich politika sympatické.
(http://mepoforum.sk/regiony/vychodna-europa/To môže spolu s pokračujúcou militarizáciou ruskej spoločnosti a rastúcim nacionalizmom prehlbovať vzájomné nepochopenie USA a Ruska. Ruské médiá totiž neustále informujú o vojenských cvičeniach a raketových skúškach, v hlavnom meste sa konajú módne prehliadky najnovšej kolekcie vojenských uniforiem, v Petrohrade sa vystavujú staré TOPOL-e (http://www.projectares.sk/ ),  ruský vojenský kick-boxerský tím poráža Američanov v benefičnom zápase a premiér Putin masovo propaguje svoje najnovšie inštruktážne DVD o jude pričom tak šíri myšlienky sily, disciplíny a sebavedomia.

 

Prezident Medvedev 31.augusta 2008 predstavil svoju novú doktrínu. Veľmi zaujímavým je bod č.2, v ktorom sa uvádza, že ruské vedenie odmieta predstavu unipolárneho sveta, v ktorom jedna krajina – teda USA uskutočňujú všetky rozhodnutia. Takýto svet je podľa Medvedeva nestabilný a neustále ohrozovaný konfliktami. Je teda jasné, že Rusko je odhodlané chrániť svoje záujmy vo svojej sfére vplyvu bez ohľadu na názory vo Washingtone tak ako je to uvedené aj v piatom bode doktríny. Napriek tomu si Rusko neželá konfrontáciu s USA ako to stojí v treťom bode. Medvedev však ohľadom toho dodal, že v tejto súvislosti sa veci budú odvíjať najmä od správania americkej administratívy.

 

Veľmi zaujímavý názor ohľadom Medvedevovej doktríny prezentoval americký politológ George Friedman. Ten je presvedčený, že Rusi sú odhodlaní už dlhšiu dobu upevniť svoje pozície vo svojich sférach vplyvu, keďže Moskva má kalkulovať s tým, že americké sily sú v súčasnosti viazané v moslimskom svete. Európa zase na druhú stranu Rusom nebude prekážať, keďže jej vojenské spôsobilosti nie sú na požadovanej úrovni a popri tom je životne závislá na ruských energetických zdrojoch. Friedman si myslí, že Rusko sa zrejme bude snažiť naďalej viazať americké sily v moslimskom svete. Dá sa to ilustrovať na plánovanom rozmiestnení ruských rakiet krátkeho doletu Iskander na sýrskom území. (http://www.projectares.sk/i ) Túto teóriu potvrdzuje aj fakt, že Medvedevova prvá zahraničná návšteva po konflikte v Gruzínsku smerovala práve do Sýrie. Rusko okrem toho môže začať s dodávkami zbraní Hizballáhu, odbojovým skupinám v Iraku, Iránu prípadne aj Talibanu v Afganistane (aj keď destabilizácia Afganistanu iste nie je v záujme Moskvy).   (http://www.britske-listy.cz/2008/9/8/art42590.html ) Inými slovami sú americké sily na Blízkom východe príliš zraniteľné a USA preto nebudú mať dostatok síl zamedziť ruskej dominancii na Kaukaze a najmä v strednej Ázii a v konečnom dôsledku tiež posilňovaniu pozícií ŠOS. USA sa zrejme z Blízkeho východu ani stiahnuť nemôžu, pretože uvoľnením tlaku na Irán by mohlo dôjsť k vytvoreniu geopolitickej osi Moskva – Teherán. Ako  píše Doc. Dr. Štefan Volner CSc. vo svojej knihe Geopolitika pre 21.stor., Irán je pre Rusko dôležitý nakoľko zodpovedá všetkým eurázijským parametrom – je to veľká kontinentálna mocnosť, tesne spojená so strednou Áziou, radikálne antiamerická a tradicionalistická. Ak by došlo k vytvoreniu spomínanej osi, potom by Rusko malo strategický prístup k teplým moriam. Tento strategický aspekt je hlavnou kartou atlantickej geopolitiky ešte z čias koloniálnej Británie, ktoré jednak plne kontrolovalo Áziu a Východ, a jednak vytváralo geopolitickú bariéru pre prístup Ruska k teplým moriam. (Volner Š.: Gepolitika pre 21.stor., str. 187-188)


Keďže sú americké sily viazané na Blízkom východe, vhodnou stratégiou voči Rusku je výstavba radaru a raketovej základne v Českej republike a Poľsku. Oficiálne sa uvádza, že protiraketová obrana je v strednej Európe budovaná ako obrana proti „darebáckym štátom“ ako je Irán. V skutočnosti ju však Washington s najväčšou pravdepodobnosťou buduje s cieľom získania strategickej výhody nad Ruskom. Ako tvrdia Keir Lieber a Daryl Press vo svojom článku vo Foreign Affairs („Vzostup jadrového primátu USA“), všetci prehliadajú, že taká protiraketová obrana má cenu najmä v ofenzívnom kontexte, nie defenzívnom – ako doplnok schopnosti USA zasadiť prvý úder, nie ako samostatný štít. Keby USA spustili jadrový útok proti Rusku (alebo Číne), cieľovej krajine by zvýšil iba malý arzenál – ak vôbec nejaký. Potom by aj menej účinný protiraketový systém zvládol ochranu pred odvetou, lebo zničenému nepriateľovi by zvýšilo málo bojových a falošných hlavíc.(http://www.foreignaffairs.org/20060301faessay85204/ ) Tento fakt je dôležitý najmä pri skutočnosti, že ešte v roku 2005, keď bol spomínaný článok písaný, 80% ruských ICBM prekročilo svoju životnosť. Do roku 2008 sa ruské ICBM do značnej miery obnovili, no napriek tomu stále Rusi zaostávajú za americkými jadrovými silami čo len uľahčuje možnosť amerického prvého úderu.


V americkej národnej bezpečnostnej stratégii z roku 2006 sa píše, že USA sa budú usilovať odradiť akéhokoľvek vojenského konkurenta od vývoja spôsobilostí, ktoré by mu umožnili dosiahnuť regionálnu hegemóniu či realizovať nepriateľské akcie a nátlak proti USA alebo ich spojencom. Ak odstrašenie zlyhá, USA znemožnia nepriateľskej mocnosti dosiahnuť strategické a operačné ciele. USA si teda želajú zachovať svoju hegemóniu čo je však zjavne v rozpore s predstavami ruského vedenia. Napriek tomu, že oficiálne Washington nepovažuje Moskvu za vojenskú hrozbu, bude sa zrejme napätie medzi obomi geopolitickými aktérmi prehlbovať. Situáciu bude zhoršovať neustávajúca snaha NATO o rozširovanie sa smerom na východ. Rozširovanie NATO však nebude Moskva vnímať pozitívne, keďže tradičné ruské strategické myslenie pracuje s predstavou veľmoci ako mocenského centra obklopeného malými nezávislými štátmi pôsobiacimi ako nárazníkové pásmo. (Secrieru S.: Russia’s Quest for Strategic Identity, str. 44) Čo sa týka vzťahov s EÚ tie by mali zostať na relatívne stabilnej úrovni, napriek tomu, že Európa kritizovala Rusko za zásah v Gruzínsku. Dynamiku európsko-ruských vzťahov totiž určuje energetická závislosť EÚ na Rusku. Z tohto dôvodu si nemôže Brusel dovoliť Rusko príliš znepriateliť.


Na základe spomenutého môžeme skonštatovať, že Rusko bude mať v najbližšom období tendenciu po politickej a bezpečnostnej stránke prikláňať sa viac na východ a snažiť sa prehlbovať spoluprácu s partnermi z ŠOS, pričom pri pretrvávajúcom súčasnom trende nemôžeme vylúčiť možnosť, že Rusko sa bude snažiť profilovať ŠOS viac antizápadne ako doposiaľ. Tu by však mohlo narážať na odpor Číny, keďže rusko-čínske nie sú úplne bezproblémové.

 

 

2.2 Rusko-čínske vzťahy


Vzťahy medzi Moskvou a Pekingom sa počas Studenej vojny často vyostrili. Mao Ce-Tung dokonca považoval ZSSR (jeho politiku nazýval socialistickým imperializmom) za väčšie ohrozenie Číny ako USA. Po Maovej smrti v roku 1976 sa napätie zmiernilo aj keď stále pretrvával značný stupeň nedôvery a rivality. Vzťahy medzi obomi mocnosťami sa stabilizovali až po páde komunistického zriadenia v Rusku.


V súčasnosti Moskva a Peking zdieľajú spoločné záujmy v politickej, ekonomickej, energetickej a bezpečnostnej sfére. Čínske vedenie napr. nikdy nekritizovalo ruské nedostatky týkajúce sa nedemokratických praktík vo vnútropolitických záležitostiach ako ani ruskú politiku na Kaukaze. Moskva zase na druhej strane uznáva čínsku suverenitu nad Tibetom a podporuje politiku Pekingu voči Taiwanu. Obaja partneri sa taktiež viac-menej zhodujú na svojom postoji voči Iránu. Keď si uvedomíme, že Rusko a Čína sú stálymi členmi BR OSN s právom veta, je jasné že ide o veľmi silný tandem so značným vplyvom v medzinárodnom systéme. Čo je veľmi dôležité, Rusko je jediným partnerom Číny, s ktorým uskutočňuje národno-bezpečnostné konzultácie. (Brezáni P.: Čínska cesta, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005-2006, str. 498)


Nie je preto náhodné, že prezident Medvedev sa po svojom zvolení na prvú zahranično-politickú návštevu vybral do Kazachstanu a Číny. Napriek spomínaným silným väzbám sa v poslednom období začali objavovať isté problémy vo vzájomných vzťahoch. Jedná sa najmä o dodávky ruských zbraní a zbraňových systémov do Číny. Do roku 2005 predalo Rusko Číne okolo 200 lietadiel štvrtej generácie, niekoľko raketových systémov PVO   S-300 a vyše 10 rôznych lodí a ponoriek v celkovej sume vyše 15 mld. USD. Len za rok 2004 export ruskej vojenskej techniky do Číny činil takmer 2,3 mld. USD. Ale už v roku 2004 sa nálady Číňanov zmenili. Minister obrany Číny Cchao Kang-čchuan navrhol zrušenie všetkých ohraničení na dodávky ruskej vojenskej techniky do Číny a zaistenie prístupu čínskych špecialistov k tajnému know-how ruského vojensko-priemyselného komplexu. Problém je, že časť nových zbraní Čína dostáva od ruskej strany len so špeciálne zníženými bojovými parametrami. Rusko návrh Číny prakticky odignorovalo, čím sa spolupráca prakticky zamrazila. Isté zlepšenie nastalo v roku 2005 po stretnutí Putina s Cchao Kang-čchuanom. (Kovaľov V., Celder R.: „ŠOS: nový pól eurázijskej geopolitiky“, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006, str. 109-111) Od roku 2006 však dodávky opätovne stagnujú. Rusko napr. tento rok nedodalo Číne požadovaných 38 kusov transportných lietadiel Il-76 a tankovacích Il-78 čo viedlo k zrušeniu celej zákazky. (http://www.mnweekly.ru/national/20080807/55340762.html ) Jason Lyall z Princetonskej univerzity si myslí, že Číňania sa v poslednom období dopustili ilegálneho zneužitia ruského know-how, na základe ktorého začali s vývojom vlastných zbraňových systémov. To je podľa neho dôvodom stagnácie ruských dodávok do Číny. (http://www.voanews.com/english/archive/2008-06/2008-06-09-voa8.cfm )


Objem rusko-čínskeho obchodu odhliadnuc od dodávok zbraní však rastie. Za posledných osem rokov sa zvýšil viac ako sedemnásobne. Za rok 2007 dosiahol výšku 48 mld. USD čo oproti roku 2006 predstavuje nárast o 44%. Problémom však je, že tento vzťah je veľmi nevyrovnaný. Ruský export bol až z 90% tvorený dodávkami nerastných surovín kým 40% čínskeho vývozu tvorili produkty elektrotechnického a strojárskeho priemyslu. (http://en.rian.ru/world/20080615/110549938.html ) Kameňom úrazu je predovšetkým to, že čínska vláda bohato dotuje hlavné exportné odvetvia čím vážne ohrozuje ruský priemysel. Tento problém bude musieť byť riešený ak sa majú zo spoločného obchodu profitovať obe strany.   


Spomínaná charakteristika obchodných vzťahov by sa nemala minimálne v strednodobom horizonte meniť. Bude to určovať najmä energetická politika Ruska. V súčasnosti 80% energetického exportu smeruje do Európy kým do Ázie sú určené len 3%. Do roku 2020 by sa však podiel exportu do Ázie mal zvýšiť o 20%-25% z čoho má značná časť smerovať práve do Číny. V máji 2008 podpísal ruský štátny monopol Transneft s Čínou dohodu o výstavbe ropovodu do Číny, ktorý má po dokončení pumpovať ropu v objeme 1,6 mil. barelov denne. Projekt (Eastern Siberia-Pacific Ocean pipeline –ESPO)  vo výške 12 mld. USD má byť definitívne ukončený v roku 2011 pričom náklady na výstavbu má financovať čínska strana. Jeho trasa má viesť z východnej Sibíri k pacifickému pobrežiu Číny a má tiež zabezpečovať dodávky do Japonska. V súčasnosti Rusko zásobuje čínskeho partnera ropou po železnici. (http://en.rian.ru/russia/20080522/108111646.html ) 6.októbra 2008 však ruský štátny plynárenský monopol Gazprom vyhlásil, že dodávky plynu do Číny cez plánované 6 000 km dlhé potrubie zo západnej Sibíri sa zrejme nezrealizujú. Podľa ruskej strany by bol tento projekt nevýhodný, keďže by nemohol konkurovať dodávkam plynu zo strednej Ázie, kde sa plyn ťaží pri značne nižších nákladoch. Plynovod by okrem toho mal prechádzať cez chránené prírodné územia a tiež oblasti s náročnými geografickými a poveternostnými podmienkami.
(http://www.redorbit.com/news/business/1

Z tohto hľadiska je zrejmé, že Rusko si nedokáže v budúcnosti energeticky tak pripútať Čínu ako sa mu to darí s Európou. Takýto predpoklad by bol možný, ak by Rusko začalo investovať viac do potenciálnych nálezísk na Ďalekom východe v čom by mu mohlo pomôcť Japonsko, ktoré je závislé na dodávkach ropy a zemného plynu. To však bez otázky vyriešenia statusu Kurilských ostrovov nebude možné.

 

Rusko a Čínu čakajú do budúcnosti ešte ďalšie otázniky, ktoré pravdepodobne budú medzi nimi vyvolávať napätie. Pôjde napr. o znečisťovanie ruského životného prostredia čínskymi ekonomickými aktivitami. (napr. znečistenie rieky Amur v roku 2005). Rusko sa tiež obáva (legálneho aj nelegálneho) prieniku čínskych pracovných síl na ruský Ďaleký východ, ktorý je zo strany Moskvy hospodársky zanedbávaný. (Secrieru S.: Russia’s Quest for Strategic Identity, str. 56) V súvislosti s posledným vývojom nesmieme tiež zabúdať, že Čína odmietla uznať nezávislosť Abcházska a Južného Osetska, keďže by to bolo kontraproduktívne vo vzťahu jej politiky k Taiwanu a Tibetu.


Domnievam sa preto, že napriek doterajším dobrým rusko-čínskym vzťahom môžu spomínané problémy predstavovať prekážku pri hlbšej integrácii ŠOS (najmä vo vojenskom zmysle) čím sa znižuje pravdepodobnosť vytvorenia antizápadného bloku. Bolo by to možné len za podmienok, že napätie medzi Moskvou a Washingtonom by sa zvyšovalo pričom by bolo Rusko ochotné hrať v ŠOS č.2 popri Číne, čo je však v súčasnosti zrejme vylúčené a to napriek vyhláseniam ruského vedenia počas vojenských manévrov „Mierová misia 2005“. Veľmi dôležitým faktorom ďalšieho vývoja ŠOS budú aj čínsko-americké vzťahy.

 


2.3 Čínsko-americké vzťahy

Súčasná administratíva prezidenta Busha vychádza z premisy, že Čína je potenciálnym „strategickým rivalom“. Predošlá administratíva hovorila o Číne ešte ako o „strategickom partnerovi“. Spojené štáty začali v posledných rokoch cítiť ohrozenie z rastúceho vplyvu Číny, čo sa odráža aj v amerických strategických dokumentoch. Ministerstvo obrany USA tvrdí, berúc do úvahy modernizáciu strategických síl vrátane jadrových spôsobilostí, že Čína sa svojím prudkým technologickým pokrokom stáva priamym konkurentom USA i ostatných krajín operujúcich v regióne, čo korešponduje s jej cieľom stať sa ich rešpektovaným partnerom. Keď prihliadneme na skutočnosť, že Čína čelí nedostatku energetických zdrojov a ďalším výzvam v oblasti socio-ekonomického vývoja, môže byť modernizácia jej vojenských spôsobilostí v určitom kontexte vnímaná ako nástroj na zvládnutie regionálnych konfliktov súvisiacich s otázkami zdrojov, integrity územia či bezpečnosťou pobrežných vôd. (Brezáni P.: Čínska cesta, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006, str. 495 – 496)

Národná bezpečnostná stratégia (NSS) USA z roku 2006 uznáva skutočnosť, že Čína sa stáva globálnym aktérom. Washington preto vyzýva Peking k zodpovednej politike a plneniu záväzkov. K oblastiam, kde je možná potenciálna americko-čínska spolupráca, podľa dokumentu patrí terorizmus, šírenie ZHN a energetická bezpečnosť. USA podporujú vývoj Číny ako ekonomického partnera a zodpovedného aktéra  medzinárodných vzťahoch. Zároveň však vyjadrujú aj obavy súvisiace najmä so značnými čínskymi investíciami do strategického arzenálu a spôsobilostí umožňujúcich projekciu sily. Zdôrazňuje sa, že od roku 1996 má každoročné zvyšovanie čínskeho obranného rozpočtu tempo viac ako 10%. K faktorom, ktoré sú z amerického pohľadu problematické patria:

  • Pokračujúca netransparentná vojenská expanzia a rozvoj čínskych ozbrojených síl
  • Čínska snaha o zablokovanie prístupu na niektoré trhy s energetickými surovinami
  • Podpora štátom, ktoré sú bohaté na nerastné suroviny, bez ohľadu na ich charakter (napr. Sudán, Irán)

Energetickej bezpečnosti patrí špecifické miesto v bilaterálnych vzťahoch oboch mocností. V tejto oblasti sú totiž USA a Čína partnermi aj rivalmi zároveň. Kontrola energetických surovín a námorných komunikácií je v súčasnosti a v budúcnosti ešte viac jediným efektívnym inštrumentom na kontrolu čínskeho rastu v rukách USA. Z tohto pohľadu je kľúčovým faktorom, že až 80% čínskeho importu ropy prechádza cez Malacký prieplav a Indický oceán, ktoré sú v súčasnosti úplne pod kontrolou amerického vojenského námorníctva (v horizonte jedného desaťročia sa ako silný aktér v regióne objaví India). V strednodobom horizonte Čína však tento stav nemieni rešpektovať a plánuje získať aspoň také prostriedky, ktoré umožnia kontrolu Juhočínskeho mora a v dlhodobom horizonte aj ďalšej časti vitálnej námornej cesty z Perzského zálivu do čínskych prístavov. Aj keď sú v súčasnosti čínske námorné sily zamerané predovšetkým na operácie v Taiwanskom prieplave, v širšom kontexte môže byť kľúčová nová aktivita námorníctva v Indickom oceáne. Okrem získavania základní v Barme čínske bojové lode v roku 2005 navštívili prístavy v Pakistane a prvýkrát v histórii uskutočnili námorné cvičenie mimo vlastných teritoriálnych vôd.


Najexponovanejším problémom v bilaterálnych vzťahoch USA-Čína bol aj v roku 2005 Taiwan. NSS stanovuje dva princípy, ktorými by sa zainteresované strany mali riadiť v problematike Taiwanu: mierové riešenie problémov a žiadne unilaterálne kroky. Požiadavka mierového riešenia súvisí s oboma entitami (hoci o čosi väčší dôraz možno klásť na Čínu): u Číny v spojitosti s realizáciou vojenských krokov, u Taiwanu v spojitosti s prípadným vyhlásením nezávislosti.

 

14.marca 2005 čínsky parlament schválil kontroverzný zákon, podľa ktorého môže taiwanské vyhlásenie nezávislosti znamenať casus belli pre Čínu. Čínska vláda zároveň varovala USA a Japonsko, aby nezasahovali do jej vnútorných záležitostí (problém Taiwanu je v Číne interpretovaný ako vnútorná záležitosť, čo potvrdzuje dôležitosť čínskeho vyhlásenia). USA reagovali na čínske kroky pomerne rýchlo. Condoleezza Rice v reakcii na to vyhlásila, že USA sú garantom ázijskej bezpečnosti a veria v mierový prístup Číny k situácii. V júni 2005 pohrozil čínsky generál Ču Čeng Hu USA, že v prípade americkej vojenskej angažovanosti v prípadnom taiwanskom konflikte má Čína v úmysle odpovedať nukleárnym úderom na americké územie. V reakcii na medzinárodné a predovšetkým americké reakcie čínska vláda potvrdila princíp no-first use v prípade nukleárnych zbraní a názory generála označia za súkromné. Nebolo to ale prvé a a pravdepodobne ani posledné podobné vyjadrenie oficiálneho čínskeho predstaviteľa. Vo februári 2005 Japonsko podpísalo s USA dohodu o definovaní „spoločných strategických cieľoch“, podľa ktorej je Japonsko ochotné plne participovať na ochrane spoločných záujmov v oblasti Taiwanu a Kórejského polostrova.


Záujmy Číny a USA v regióne budú v budúcnosti na seba narážať. Potvrdzuje to aj uzavretie dvoch dohôd medzi USA a Indiou z roku 2005. Prvá bola o spolupráci v oblasti vývoja indického mierového jadrového programu a druhá o transformácii vzťahov na globálne partnerstvo, ktoré im umožní líderstvo v oblastiach spoločného záujmu. Vo vzťahoch s Indiou teda USA prekonali, resp. prehodnotili axiómu, ktorá platia niekoľko desaťročí a ktorá mala korene ešte v časoch studenej vojny. Ide o princíp zbližovania s Indiou len dovtedy, kým to neohrozí či neobmedzí americké vzťahy s Pakistanom a Čínou. Zmena tohto postoja a postupný prechod na prioritizáciu vzťahov s Indiou znamená najvážnejšiu a najďalekosiahlejšiu strategickú zmenu v americkej zahraničnej a bezpečnostnej politike v Ázii po skončení Studenej vojny. (Ondrejcsák R.: Vývoj zahraničných a bezpečnostných politík – I., Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005 – 2006, str. 157 – 161)


Doterajšej americkej línie voči Číne sa viac-menej držia aj hlavný kandidáti na post prezidenta – Barack Obama a John McCain. Obama sa zasadzuje za pokračovanie spolupráce s Čínou, ktorú však považuje za hlavného súpera USA. Odsudzuje čínsku politiku voči Tibetu a sudánskemu Darfúru no na druhej strane je za udržovanie silných bilaterálnych vzťahov najmä v otázkach ako je Severná Kórea. McCain chce kontrolovať  rastúcu moc Číny posilňovaním amerických síl vo východnej Ázii a prehĺbením spojenectva s Japonskom. Taktiež vyzýva Peking na izolovanie „darebáckych  štátov“ ako je Barma, Sudán a Zimbabwe, v ktorých sa čínske vedenie snaží chrániť svoje životne dôležité ekonomické záujmy. Od Pekingu tiež požaduje väčšiu transparentnosť vo sfére vojenských výdavkov. (http://www.cfr.org/publication/14759/ )

 

Treba však uviesť, že obavy USA z Číny sú opodstatnené len čiastočne. Kvalifikované odhady síce hovoria, že niekedy po roku 2020 by čínske HDP malo byť väčšie ako HDP USA. Rozvojové programy Číny však zatiaľ nezahŕňajú takú modernizáciu armády, ktorá by v strednodobom horizonte bola schopná vyrovnať sa sile Američanov. V súčasnosti Čína vydáva na obranu len asi 1/10 výdajov USA pričom ani v roku 2025 nebude zrejme schopná vydať také prostriedky, ktoré by sa vyrovnali americkému rozpočtu z roku 2004. (Krejčí O.: Mezinárodní politika, str. 653 – 654). Okrem toho Čína disponuje len 100-400 jadrovými zbraňami pričom len 18 ICBM je schopných zasiahnuť územie USA. To je v porovnaní s asi 10 000 aktívnymi americkými hlavicami zdrvujúca prevaha v prospech Spojených štátov.


Podobný názor má aj bývalý minister zahraničných vecí Henry Kissinger. Ten je presvedčený, že Čína sa musí v prvom rade zaoberať riešením vlastných sociálnych problémov, keďže v krajine panujú silné rozdiely medzi rozvinutými pobrežnými oblasťami a chudobným vnútrozemím. Vnútrozemským oblastiam výrazne dominuje nevýkonné poľnohospodárstvo a vytvára sa tam málo pracovných príležitostí. Z tohto dôvodu ľudia odchádzajú za prácou do zón prosperity na pobreží. Vláda chce migráciu riadiť, no v praxi jej to veľmi nevychádza v dôsledku čoho sa hospodárske rozdiely medzi oblasťami zvyšujú. Pomer HDP na hlavu medzi najrozvinutejšou administratívnou jednotkou štátu (Šanghaj) a najchudobnejšou (provincia Guizhou – Kuej-čou) je 10,7:1. (Šlachta M.: Ohniska napětí ve světě, str. 157) Kissinger si preto myslí, že Čína minimálne jedno desaťročie nebude mať v záujme zúčastňovať sa „medzinárodných dobrodružstiev. Bývalý Nixonov minister zahraničných vecí vyslovil na margo americko-čínskych vzťahov veľmi výstižnú myšlienku. „Američania si myslia, že majú najlepší systém vládnutia na svete. Ale Číňania boli schopní si vládnuť už 4000 rokov predtým, ako USA vôbec vznikli a práve preto nervózne reagujú na americké poučovanie, akým spôsobom by sa mali reformovať. Američania sú pragmatici. Myslia si, že každý problém má riešenie, ktoré je možné nájsť v krátkom čase. Číňania však naopak rozmýšľajú viac v dlhodobých a historických dimenziách. Preto bude najväčšou výzvou najbližšej dekády skombinovať americké myslenie s čínskym“. (Kissinger H.: The World in Crisis: The Way Forward After Iraq, str. 49)  


Z Číny sa taktiež relatívne málo znepokojuje aj bývalý národno-bezpečnostný poradca amerického prezidenta Cartera Zbigniew Brzezinski. Podľa neho bude v roku 2020 žiť v Číne viac ako 250 mil. ľudí starších ako 65 rokov. Ak prijme Washington voči Číne správnu stratégiu, nemal by byť problém ju držať pod kontrolou. Brzezinski pripomína, že Američania sa musia vyvarovať zbytočnej paranoje z Číňanov. Podľa neho je Čína zatiaľ iba regionálnou mocnosťou a kým bude mať možnosť spochybniť hegemóniu USA, Washington nesmie premrhať príležitosť dostatočne integrovať Čínu do medzinárodného systému (najmä po ekonomickej stránke). Tým sa riziko čínsko-amerického konfliktu čo možno najviac minimalizuje. (Brzezinski Z.: The World in Crisis: The Way Forward After Iraq, str. 101-102)


USA a Západu ako takému sa v praxi v podstate darí implementovať Brzezinskeho odporúčania. Číne sa podarilo vstúpiť do WTO a rokovania medzi Západom a Čínou o riešení veľkého obchodného deficitu západných krajín voči Číne v posledných mesiacoch zaznamenali istý pokrok aj keď obe strany ešte čaká dlhá séria vyjednávaní. Dôležitá bude aj snaha presvedčiť Čínu dodržiavať ochranu duševných práv a vyvarovať sa zneužívania know-how.


V súvislosti s Čínou preto môžeme skonštatovať, že nepredstavuje pre USA až takú hrozbu ako to vykresľujú niektoré kruhy vo Washingtone. Napriek tomu je veľmi pravdepodobné, že nezhody sa budú objavovať najmä ohľadom čínskej podpory režimom ako je Sudán a Barma v súvislosti s rastúcim dopytom Číny po energetických surovinách. Pokiaľ Washington nebude presadzovať príliš „jastrabiu“ politiku, nemalo by medzi Američanmi a Číňanmi dôjsť ku skutočnej konfrontácii.

 


 


2.4 „Nová veľká hra“ o strednú Áziu

Svetová spotreba energie sa v budúcich dvoch až troch desaťročiach výrazne zvýši. Americké ministerstvo energetiky predpokladá, že svetový dopyt po rope a zemnom plyne bude v roku 2015 o 50% vyšší ako v roku 1993. To bude postupne čoraz viac zvyšovať záujem o zdroje v oblasti strednej Ázie a Kaspického mora, kde sa nachádzajú väčšie zásoby ropy a zemného plynu ako v Kuvajte, Mexickom zálive a Severnom mori. (Brzezinski Z.: Veľká šachovnica, str. 129)


Stratégiou USA v oblasti je preto nepripustiť dominanciu Ruska a Číny. Washington sa v regióne tiež snaží vytvoriť „nástupisko“ proti Číne, ktorú na začiatku 21.stor. považuje za svojho hlavného súpera. V neposlednom rade je v americkom záujem priviesť stredoázijský plyn a ropu na svetové trhy bez toho, aby pri transporte prechádzali ruskou sieťou plynovodov a ropovodov. Americká stratégia však zatiaľ zlyháva. V roku 2005 boli americké sily nútené opustiť Uzbekistan, ktorý sa dovtedy profiloval ako verný spojenec Washingtonu. Táto udalosť bola spôsobená krvavým potlačením nepokojov v uzbeckom Andidžane režimom prezidenta Islama Karimova, za čo ho americká administratíva ostro kritizovala. Táto kritika spolu s rastúcim vplyvom Moskvy v regióne presvedčila Karimova, aby vyzval Američanov na odchod z krajiny. USA sú preto v poslednom období na ústupe zo svojich pozícií.

Ďalší neúspech zaznamenali pri snahe vystavať potrebné ropovody a plynovody. USA presadzujú dve alternatívy potrubí: TAP (Turkmenistam-Afganistan-Pakistan Pipeline) a TCP (Trans-Caspian Pipeline – čiže ropovod a plynovod vedúci po dne Kaspického mora). Oba projekty však čelia veľkým rizikám. Trasa TAP vedie cez hornatý terén Afganistanu čo značne zvyšuje náklady výstavby a okrem toho v krajine stále prebiehajú boje s hnutím Taliban, čo predstavuje na najbližšie roky neúmerné riziko pre celý projekt. Reálnejšia je preto výstavba TCP, ktorého dve vetvy by mali smerovať z kazašského Aktau a turkménskeho Turkmenbaši do azerbajdžanského Baku. Odtiaľ by sa potrubie napájalo na už existujúci ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC) a plyn by sa z Baku zase mohol nasmerovať buď plánovaným plynovodom do gruzínskeho prístavu Supsa alebo by mohol kopírovať trasu BTC. Existuje tu tiež alternatíva jeho napojenia na plynovod Nabucco vedúci z Turecka do Rakúska. Ak by bol projekt TCP zrealizovaný predstavovalo by to výhodu aj pre Kazachstan a Turkménsko, ktoré by sa vyhnutím ruskej rozvodnej sieti mohli byť isté, že za svoje suroviny budú dostávať trhové ceny, keďže konečným odberateľom by boli západné krajiny.


Silný úder USA a aj EÚ ako ich spojencovi zasadil v máji 2007 summit Ruska, Turkménska a Kazachstanu, na ktorom došlo k rozhodnutiu, že Turkménsko a Kazachstanu odmietajú výstavbu TCP
. Namiesto toho sa zaviazali: 1) vybudovať nový plynovod z Turkménska cez Kazachstan, ktorý bude pozdĺž Kaspického mora smerovať na sever do Ruska 2) v spolupráci s Uzbekistanom rozšíriť kapacitu už existujúceho dvojvetvového plynovodu smerujúceho z Turkmenistanu cez Uzbekistan a Kazachstan na sever do Ruska. Moskva tak zaznamenala veľké víťazstvo, keďže si upevnila svoj monopol v strednej Ázii v dodávkach ropy a zemného plynu do Európy a ešte tesnejšie si k sebe pripútala Kazachstan ako svojho spojenca z ŠOS. Kazachstan mal viacero dôvodov pristúpiť na ruský návrh a odmietnuť projekt TPC. Ide najmä o skutočnosť, že Kazachstan je na Rusku značne závislý. Na severe krajiny žije početná ruská menšina, ktorá predstavuje signifikantnú silu pre kazašské hospodárstvo. Závislosť je ešte väčšia o to, že Kazachstan nemá dostatočne vybudovanú dopravnú sieť, preto ak chce niekto cestovať v Kazachstane v smere východ-západ, musí nevyhnutne cestovať cez Rusko, keďže všetky komunikácie vedú severne cez ruské územie. Kazašský prezident Nursultan Nazarbayev chce tiež zvyšovať vplyv a prestíž svojej krajiny. Pre tento cieľ sa musí stať predovšetkým silným regionálnym hráčom, čo nie je možné bez spolupráce so svojím veľkým severným susedom. Projekt TCP však nie je úplne odpísaný, keďže Kazachstan a Turkmenistan úplne nevylúčili jeho výstavbu v budúcnosti. Rusku sa teda darí upevňovať svoje pozície na úkor USA. Ruské motívy nie sú čisto len ekonomické ako sa môže zdať ale tiež politické. Ide najmä o otázku prestíže a bezpečnosti. USA a EÚ si často neuvedomujú, aká dôležitá je otázka bezpečnosti v ruskej zahraničnej politike. Rusi si vo svojej historickej pamäti stále držia udalosti ako tatárske a mongolské nájazdy, nacistická invázia a prenikanie amerických síl do strednej Ázie v období rokov 2001-2004. Zaistenie ropy a zemného plynu v strednej Ázii preto je preto v Kremli vnímané ako zvýšenie ruskej bezpečnosti, keďže sa tým znižuje vplyv ostatných mocností v oblasti. (http://www.pinr.com/report.php )


Veľmi dôležitým krokom v tomto smere bola aj zmluva medzi Gazpromom a uzbeckým monopolom Uzbekněftěgaz z roku 2002, podľa ktorej sa ťažba uzbeckého plynu v roku 2007 vyšplhala na 13 mld.m3. Rusko si takto monopolizovalo prakticky celú ťažbu uzbeckého plynu pre vývoz do zahraničia. Podobne silné postavenie má Gazprom aj v Turkménsku, keďže drvivá väčšina turkménskeho plynu sa exportuje do Ruska alebo cez jeho územie na Západ. Príjmy krajiny z ťažby a exportu plynu pritom tvoria 70% všetkých príjmov. Podľa zmluvy medzi Gazpromom a Turkmenněftěgazom by sa do roku 2010 mali dodávky do Ruska zvýšiť 70-80 mld.m3 ročne. (Horák S.: Rusko a Střední Asie po rozpadu SSSR, str. 162, 188)

Ohľadom Turkménska má ambície hrať významnú úlohu aj Irán. Práve Teherán by mohol prispieť k tomu, že by stredoázijský plyn obišiel ruské územie pričom by sa cez Turecko mohol dostať do Európy. Výhodou Iránu je, že má slabšiu ekonomiku ako Rusko, preto by sadzbu za transportné poplatky stanovil omnoho nižšie ako Moskva. Náklady na výstavbu nového plynovodu by boli omnoho nižšie ako projekt TCP, ktorý sa musí realizovať na morskom dne. Istým problémom je, že už existujúci plynovod KKK z Turkménska do Iránu (Korpezhe – Kur Kui) má malú kapacitu, ktorá sa nedá zvýšiť. Preto by bolo potrebné vystavať nové potrubie TIT (Turkmenistan-Irán-Turecko), ktoré by sa mohlo napojiť až do Kazachstanu pre dodávky kazašského plynu. Takéto riešenie by bolo pre USA aj EÚ najekonomickejšie, problém tu však zohráva politický faktor. Nikto sa momentálne nechce podujať na túto investíciu, keďže sa v kontexte iránsko-amerického napätia obáva, že v prípade vojnového konfliktu alebo embarga uvaleného na Teherán, by boli dodávky zo dňa na deň prerušené. V dohľadnej budúcnosti aj tento projekt preto zostane iba na papieri. (http://www.sras.org/geopolitics_of_oil_pipelines_in_central_asia)


Jedinú silnú pozíciu Ameriky v regióne zastáva iba ropný gigant Chevron, ktorý operuje v Kazachstane. Chevron má napr. 50% podiel s kazašskou vládou v konzorciu Tengizchevroil, ktorá zabezpečuje ťažbu na ropnom poli Tengiz, ktoré sa radí s objemom rezerv na šieste miesto na svete. Chevron chce neustále zvyšovať svoju produkciu čo však naráža na problémy s Ruskom, ktoré vytrvalo robí obštrukcie pri transporte ťažby Chevronu cez ruské územie. (http://www.businessweek.com/magazine )

 

USA sú teda na ústupe minimálne v strednodobom horizonte. Projekty nimi podporovaných potrubí TCP a TAP sa v dohľadnej dobe určite nezrealizujú a ich Chevron je pod tlakom ruskej vlády. Okrem toho sa v roku 2005 museli stiahnuť americké sily z Uzbekistanu a celkový obraz USA v očiach ľudu a elít strednej Ázie sa zhoršil, keďže od americkej vojenskej prítomnosti mali väčšie očakávania (najmä v ekonomickej a politickej oblasti).  


Okrem Ruska si pozície v v strednej Ázii upevňuje aj Čína. V roku 2005 sa jej podarilo kúpiť kanadskú ropnú spoločnosť PetroKazachstan Inc. V roku 1997 zase podpísala Čína a Kazachstan dohodu o výstavbe ropovodu z kazašského Atasu do čínskeho Alatawu. Jeho kapacita je 20 mil. ton ročne čo predstavuje 15% čínskeho importu za rok 2005. Niekoľko fáz projektu už bolo zrealizovaných a jeho celková výstavba má byť ukončená v roku 2011. Hlavnou výhodou tohto ropovodu je, že neprechádza cez územie žiadneho iného štátu čím odpadajú tranzitné poplatky.
  

Rusko a Čína investujú v krajinách v strednej Ázie nielen v ropnom a plynárenskom sektore, ale tiež významne v oblasti hydroenergetiky (Kirgizstan a Tadžikistan). Rusko-uzbecká spolupráca sa sústredí tiež na metalurgický, strojársky a letecký priemysel. Tadžické politické elity sú okrem toho výrazne orientované prorusky (v dôsledku tadžickej občianskej vojny v 90.rokoch) a v krajine je dislokovaná aj 201.motostrelecká divízia Ruských ozbrojených síl, čo tadžické vedenie považuje za garanta vlastnej existencie a obranu proti islamistom. Veľmi dôležitým faktorom, ktorý robí stredoázijské štáty závislými na Moskve sú desaťtisíce pracovných migrantov v Rusku, ktorých príjmy sú dôležitými stimulmi stredoázijských ekonomík. Popri tom je Rusko tradične ich najvýznamnejším obchodným partnerom a dominantné postavenie tu zohráva aj ruský jazyk a kultúra. Istú výnimkou je Turkmenistan, ktorý je však tradične neutrálny a nie je členom ŠOS. Ako jedna z najtvrdších diktatúr na svete (po smrti prezidenta Turkmenbašiho v roku 2006 nastalo isté uvoľnenie) sa minimálne z politických dôvodov bude prikláňať k Moskve, ktorá na rozdiel od Washingtonu nemá v záujme kritizovať jeho porušovanie ľudských práv a absenciu demokracie.


Vzhľadom na súčasnú situáciu v strednej Ázii sa môžeme domnievať, že situácia sa bude aspoň najbližšiu dekádu vyvíjať v prospech Ruska a Číny. To by len malo prispieť k hlbšej integrácii ŠOS, ktorá by mohla slúžiť aj ako platforma pre zmierňovanie napätia medzi niektorými stredoázijskými štátmi (napr. Uzbekistan-Kirgizstan). Určitý vplyv v regióne si USA samozrejme zachovajú a to najmä vďaka ich angažovanosti v Afganistane. Práve Afganistan môže vytvárať príležitosti pre spoluprácu Washingtonu s Moskvou a ŠOS, keďže stabilný Afganistan je v záujme všetkých členských štátov ŠOS a tiež USA.

 

 

2.5 Môže sa z ŠOS vytvoriť protiváha NATO?

Na základe doterajšej analýzy sa domnievam že v dohľadnej budúcnosti môžeme niečo také vylúčiť. Obe krajiny sú životne závislé na svojich ekonomických vzťahoch so Západom – Čína najmä s USA (jej najväčší obchodný partner) a Rusko hlavne s EÚ. Preto si Moskva ani Peking v súčasnosti určite neželajú priveľké vyhrocovanie vzťahov s USA, EÚ a NATO. Väčšina analytikov sa okrem toho zhoduje, že medzi Moskvou a Pekingom historicky prevláda istá miera podozrievavosti. Číňania si určite momentálne neželajú, aby v jeho susedstve vyrástlo nové ruské impérium pričom Rusi sa obávajú najmä možnej čínskej expanzie na ruský Ďaleký východ, ktorý je centrálnou mocou dlhodobo zanedbávaný.

K napätiu môže prispievať aj súťaženie o prírodné zdroje v strednej Ázii, kde sa obom mocnostiam podarilo úspešne etablovať a ďalšie faktory spomínané v podkapitole 2.2. 

ŠOS sa ale za istých okolností môže vyprofilovať protizápadne, čo by som rád rozobral v nasledujúcich riadkoch.

V súvislosti s ruskou ekonomikou prevládajú obavy, že sa nedokáže zbaviť svojej závislosti na príjmoch z vývozu ropy a zemného plynu. Často sa objavujú aj názory, že Rusi nedokážu v strednodobom a dlhodobom horizonte plniť svoje súčasné záväzky týkajúce sa dodávok plynu. Viacerí experti poukazujú na to, že Gazprom bude schopný otvoriť nové ťažobné polia najskôr v roku 2015 čo sa kompenzuje dodávkami plynu zo strednej Ázie. V súvislosti s Turkménskom však nikdy nebolo isté, koľko zásob plynu krajina má, keďže turkménsky režim sa stránil nezávislých auditov. Preto nemusí do budúcna stačiť ani plyn z tejto oblasti, najmä keď dopyt v rámci Ruska má neustále narastať. Rozvodná sieť Gazpromu sa stáva čoraz viac zastaranou a potrebuje nové investície, ku ktorým sa zatiaľ koncern v potrebnej miere neodhodlal. Rusko by teda mohlo po rokoch hospodárskeho rastu začať ekonomicky stagnovať resp. by sa Rusko pretransformovalo na „petroštát“, ktorý by výlučne plnil úlohu dodávateľa nerastných surovín. V mocenskej rovine by to znamenalo dramatický pokles vplyvu a prestíže.

V prípade rastúceho vplyvu Číny a zvyšovania jej súperenia s USA by mohlo dôjsť k situácii, že Rusko by bolo ochotné pôsobiť ako „dvojka“ v rámci ŠOS popri Číne. V takom prípade by pretvorenie charakteru ŠOS na antizápadný blok nebolo úplnou fantazmagóriou. Pretransformovanie Ruska na „petroštát“ by tiež mohlo znamenať väčšie pripútanie k Číne, keďže Moskva má v pláne do roku 2020 zvyšovať dodávky ropy a plynu do Ázie. Tento scenár je však reálny len za predpokladu, že Čína by dokázala efektívne vyriešiť svoje vnútorné sociálne problémy. Jej nevýhodou by však aj naďalej zostával veľmi slabý arzenál strategických jadrových zbraní, čo by však mohol kompenzovať arzenál Ruska, ktoré si aj v súčasnosti stále zachováva schopnosť zasadiť druhý úder v prípade jadrového útoku na svoje územie. Rusko, ktoré opisujeme v tomto scenári by ale pravdepodobne čelilo negatívnej regionalizácii a fragmentácii svojho federálneho územia, čo by oslabovalo potenciál ŠOS. Na druhej strane by mohla k stabilizácii týchto regiónov (najmä východných) prispieť Čína. (Secrieru S.: Russia’s Quest for Strategic Identity, str. 62)
     

Druhý scenár, ktorý je skôr pravdepodobnejší počíta s pokračujúcim ekonomickým vzostupom Ruska pričom práve ono by mohlo prevziať vedúcu úlohu ŠOS. Pán prof. Oskar Krejčí vo svojej knihe Mezinárodní politika píše, že Rusko sa môže stať strategickým vyzývateľom USA len za dvoch podmienok a) ak sa mu podarí výrazne zdynamizovať ekonomiku bez závislosti na vývoze surovín b) ak získa geopolitický významného spojenca (Krejčí O.: Mezinárodní politika, str. 657) Ohľadom ekonomickej budúcnosti Ruska sa veľmi výstižne vyjadril prof. Krejčí vo svojom rozhovore pre portál www.suvislosti.eu z mája 2008. „Ekonomike sa v Rusku nezvyčajne darí, veď iba priemysel hlási medziročný nárast 9,5%. Nie je to však rekord  vlani to bolo nad 10%. Nie sú to ani "čínske" čísla, ale určite je to najväčší ekonomický rast v Európe. Do istej miery sa, samozrejme, opiera o cenu energetických surovín, obrat v ruskej ekonomike však napriek tomuto zdôvodneniu pripomína skôr zázrak ako "ropnú nevyhnutnosť". Keď Rusko začínalo ako samostatný štát, malo v zahraničí "sekeru" 177 mld. dolárov. V súčasnosti sú však jeho devízové rezervy takmer 500 mld. dolárov, čo predstavuje tretie najväčšie devízové rezervy na svete! A Rusov trápi netypický problém  čo s peniazmi. Rusko už aj schválilo obrí investičný projekt na dobudovanie infraštruktúry  železníc, letísk, ciest a prístavov. V rokoch 2010 až 2013 preinvestuje Rusko 13 triliónov rubľov  to znamená okolo 550 až 570 miliárd dolárov. Rusku sa teda bude zrejme skutočne dariť a scenár o jeho premene na „petroštát“ zostane asi len hypotézou.

V súvislosti s postojom Západu k Rusku, strednej Ázii a Východu ako takému pán profesor povedal: "Cieľavedomé obkľučovanie Ruska, (snaha obmedzovať vplyv Ruska v strednej Ázii pozn. autora) prenikanie čoraz hlbšie do eurázijského kontinentu, čo najbližšie k jadru heartlandu ("Kto ovláda heartland, ovláda svet."  geopolitická teória J. H. Mackindera z roku 1904, pozn. red.), je dnes celkom zrejmé. Je však hrubou chybou Bruselu, Washingtonu, ale aj Prahy, že podlieha týmto geopolitickým schémam. Keďže nás Európanov bolo v roku 1900 vo svete 24,5 percenta a v roku 2050 nás má byť iba sedem percent, máme posledné desaťročie na to, aby sme Tretiemu svetu ukázali, že sme viac ako len akísi potomkovia barbarských kolonizátorov. Dohoda s Ruskom je jedným z predpokladov tejto stratégie a ak sa nám podarí Rusko prinútiť, aby sa obrátilo na východ, nebude to jeho prehra, ale naša. Na východe dnes už nežijú iba "chudobní príbuzní"; čínska a indická ekonomika sú najdynamickejšie na svete, je tam obrovský trh a veľa peňazí. A aj keď sa zo dňa na deň nedajú obrátiť opačným smerom ropovody a plynovody, dá sa zmeniť vnímanie Rusov vo vzťahu k Číne. Posledné prieskumy spred troch týždňov ukázali, že Rusi Čínu po prvý raz označili za najpriateľskejší štát . Čoraz väčšie zbližovanie Ruska a Číny v budúcnosti preto vôbec nie je žiadnou fantáziou. Pán profesor tiež kritizuje rusofóbiu, neznalosť pomerov v Ázii a celkový pocit nadradenosti, ktorý panuje v EÚ: Kto pozná napríklad uznesenie Európskeho parlamentu ku Kazachstanu a k strednej Ázii, vie, že ide o 50 strán paternalistického textu, kde EÚ vysvetľuje, ako to tí hlúpi a chudobní majú robiť. Nebolo v ňom jediné slovo úcty k práci a ku kultúre, slovo uznania za to, že región prešiel pri budovaní svojich štátností zložitým obdobím, a predsa sa niekam dostal. Ak EÚ ostane vo vzťahu k Východu taká neohrabaná, stane sa to jedným z faktorov jej rozkladu. Svet už totiž dnes funguje inak. A ak chceme hľadať správnu ekonomickú politiku voči Rusku, budeme musieť jednak využiť všetky možnosti, ktoré ponúka Brusel, a jednak naň nebrať ohľad, tak, ako to dnes robí Nemecko, Francúzsko a Taliansko. My totiž Rusko potrebujeme. (http://www.suvislosti.eu/index.php?i=1731 )


Rusko je teda jasne na ceste splniť dve spomínané podmienky pre spochybnenie hegemónie. Ekonomicky má veľké predpoklady na rast a rusko-čínska podozrievavosť je tiež na ústupe. Ak by sa mu podarilo vyriešiť problémy ohľadom svojho obchodu s Čínou, rusko-čínske väzby by sa ešte viac upevnili, čo by pri zakonzervovanom západnom vnímaní Východu mohlo mať pre nás nepriaznivé dôsledky. (nielen európska rusofóbia a pocit nadradenosti ale predovšetkým americké vnímanie Moskvy a Pekingu ako úhlavných súperov – verme, že nie nepriateľov) Dôležitú úlohu by tu mohli zohrávať aj vnútorné problémy USA – vnútorný americký deficit je asi pol bilióna USD, so svojimi 300 mil. obyvateľmi predstavujú asi 4,5% ľudstva a americká zahraničná politika spôsobuje nárast globálneho antiamerikanizmu, čo bude mať za následok, že čoraz menej krajín bude ochotných s USA spolupracovať (prípad Iraku)

ŠOS je teda organizácia s neuveriteľne veľkým potenciálom, ktorý sa môže zvyšovať prijatím niektorých súčasných pozorovateľov za stálych členov – Irán, India, Pakistan, Mongolsko. Záleží v prvom rade na politike Západu, čo sa z nej v priebehu nasledujúcich rokov vyprofiluje. Dôležité bude najmä hľadať a zdôrazňovať to, čo nás spája (Afganistan, energetika, boj proti terorizmu atď.) a nie rozdeľuje.

 
< Predchádzajúca