A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes45
mod_vvisit_counterVčera151
mod_vvisit_counterTento týždeň351
mod_vvisit_counterTento mesiac2245

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Stret mocenských záujmov na sever od Bagdadu
Napísal: Katarína ŠANTOVÁ   
Štvrtok, 30.októbra 2008 - 16:43 hod.

Mosul a Kirkúk sú severoiracké veľkomestá, ktoré sú v rámci regiónu špecifické a zároveň majú mnoho spoločného. Obe ležia v časti Iraku, v ktorej má jednoznačnú prevahu kurdská časť obyvateľstva ale samotné mestá sú typické svojou etnickou a náboženskou rôznorodosťou. Žijú v nich okrem iných Kurdi, Arabi a Turkméni, sunniti, šíiti a kresťania. Nie je preto prekvapením, že v mestách a ich okolí vznikajú časté medzietnické nepokoje.

Obe lokality sa navyše vyznačujú obrovskými ložiskami ropy celosvetového významu, čo upútava pozornosť viacerých zainteresovaných skupín, ktoré majú záujem na ich kontrole.

Je tu však ešte minimálne jeden faktor spájajúci obe severoiracké metropoly - turecký záujem o ne, ktorý sa prejavoval, a v určitom zmysle stále prejavuje, už od počiatkov existencie tureckého štátu. Mosul aj Kirkúk považujú mnohí tureckí nacionalisti za historické časti Turecka, ktoré mu boli neprávom odobrané po páde Osmanskej ríše...  
 
 
Poznámka:
Turkméni tvoria etnickú menšinu turkického pôvodu žijúcu v Iraku. Odhaduje sa, že tvoria približne 2% z celkového počtu obyvateľov Iraku, pričom väčšina z nich obýva oblasti na severe, okolie miest Mosul, Kirkúk a Erbil. Ich politickí lídri udržujú úzke kontakty s tureckou vládou, ktorú považujú za svojho „ochrancu“. Vo všeobecnosti sa dá povedat, že medzi irackými Turkménmi a Kurdami existuje nevraživosť, ktorá sa premieta do množstva ozbrojených bojov častých prevažne v meste Kirkúk. Bývalý turecký premiér Bülent Ecevit dokonca hovoril o ohrozovaní turkménskej menšiny genocídou zo strany irackých Kurdov.  

Počiatok problému        

Pre ozrejmenie problému území ležiacich v severnom Iraku a ich spojitosti s Tureckom musíme v histórii zájsť až do roku 1923 kedy bola podpísaná zmluva z Lausanne. Tento dokument, ktorý bol revíziou zmluvy zo Sévres, zakotvoval všetky súčasné hranice Turecka. Výnimkou ostala nevyriešená hraničná línia medzi Tureckom a Irakom, ktorý bol v tomto období pod mandátnou správou Veľkej Británie. Práve zmluva z Lausanne stanovila, že za dočasné hranice sa bude považovať tzv.Bruselská línia a konečné rozhodnutie o priebehu hraníc padne do deviatich mesiacov prostredníctvom priateľskej dohody medzi Tureckom a Veľkou Britániou. V prípade, že by k dohode nedošlo, rozhodla by o hraniciach Spoločnosť národov (SN).

A tak sa proti sebe ocitli Veľká Británia a zárodok irackej vlády na strane jednej a Turecko spolu s kurdskou populáciou v tejto oblasti na strane druhej. Británia mala jednoznačný záujem na tom, aby Mosul ostal súčasťou Iraku, čím by si udržala kontrolu nad jeho ropnými poliami. Irak zase potreboval Mosul z hospodárskych a politických dôvodov, keďže by vtedajšie vilájety (provincie) Bagdad a Basra dokázali len ťažko vytvoriť základy životaschopného štátu, a naviac, Irak bez Mosulu by sa stal štátom s dominantným postavením šíitov.

V opozícii stálo už spomenuté Turecko, ktoré si bolo taktiež vedomé energetického potencálu Mosulu a svoje nároky na územie obhajovalo tamojšou početnou turkménskou menšinou1. Ďalším argumentom tureckej vlády bol aj fakt, že dňa 30. októbra 1918, kedy po vzájomných bojoch Londýn podpísal prímerie s porazenou Osmanskou ríšou, boli britské jednotky vzdialené asi  20 kilometrov od samotného Mosulu, čo spochybňovalo legitímnosť britských nárokov na mesto a okolie. Na stranu Turecka sa priklonila aj značná časť kurdskej menšiny v oblasti, ktorá sa odmietala podriadiť anglo-irackej vláde a najradšej by vytvorila svoj vlastný štát. Keďže tureckú nadvládu Kurdi považovali za menšie zlo, podporovali turecké územné nároky.

Po niekoľkých mesiacoch patovej situácie musela rozpor vyriešiť arbitrážna komisia SN. Jej rozhodnutím z roku 1925 bola provincia Mosul s jej 600 000 obyvateľmi pričlenená k Iraku. Zástupcovia Veľkej Británie, Turecka a Iraku podpísali v Ankare dohodu o hraničnom vymedzení turecko-irackej hranice, ktorou sa stala Bruselská línia. Náhradou malo Turecko získať nárok na 10% podiel z poplatkov spoločnosti Turkish Petroleum Company irackej vláde po dobu 20 rokov alebo jednorazové odškodné vo výške 500 000 šterlingov.

 

Devädesiate roky a začiatok 21.storočia                
 
 
Takmer 60 rokov sa zdalo, že všetky strany sa zmierili s udalosťami z 20-tych rokov. Ich oživenie však nastalo počas iracko-iránskej vojny v rokoch 1980-1988 a neskôr počas vojny v Kuvajte v roku 1991. Počas vojny proti Iránu udelil Saddám Husajn tureckej armáde právo na ostré prenasledovanie nepriateľa na irackom území v záujme porazenia spoločného protivníka - Strana kurdských pracujúcich (PKK).  Počas vojny v Kuvajte umožnil kolaps irackej vlády na severe Iraku celkovo 29 intervencií tureckej armády s cieľom ostrého prenasledovania nepriateľa. Tento fakt pôsobil ako stimul pre oživenie starých nárokov na Mosul, ktorý sa však vo väčšej miere neprejavil.    

Spojenecká operácia Púštna búrka v roku 1991 bola ideálnou príležitosťou na upevnenie pozícií irackých Kurdov proti Saddámovmu režimu. V roku 1992 vznikol na severoirackom území tzv.Slobodný Kurdistan, kde bola vyhlásená bezletová zóna pre iracké letectvo. Napriek tomu Mosul, Kirkúk a Erbil zostali pod kontrolou irackej vlády, čo viedlo k implementácii politiky arabizácie. Touto kampaňou chcel Saddám docieliť presídľovanie arabského obyvateľstva do oblastí severného Iraku, kde pociťoval silný odpor zo strany prevládajúceho kurdského obyvateľstva a naopak čistky a masové deportácie tunajších Kurdov a Turkménov. Touto politikou došlo v provincii Ninive (hlavné mesto provincie je Mosul) k badateľným demografickým zmenám.
 
Turecká Operácia oceľ v Iraku z roku 1995, v ktorej bolo zainteresovaných 35 000 tureckých vojakov, viedla vtedajšieho tureckého prezidenta Süleymana Demirela k oživeniu debaty o (ne)správnosti hraníc s Irakom.                         
   

„Hranice sú neprávne,“ uviedol. „Provincia Mosul bola časťou teritória Osmanskej ríše. Ak by toto miesto bolo časťou Turecka, žiadny z problémov, s ktorými sme v súčasnosti konfrontovaní, by neexistoval.“ Mal na mysli členité pohorie Kandil medzi Irakom (resp. kurdskou autonómnou oblasťou) a Tureckom, ktoré dodnes slúži ako útočište pre teroristiké základne kurdských separatistov. Demirel verejne vyhlásil, že hranice prebiehajúce pohoriami na juhovýchode krajiny, ktoré boli stanovené zmluvou z Lausanne, nie sú hranicami vytýčenými na národnostnom ale na geologickom princípe. Tvrdil, že ide o líniu, ktorou geológovia ohraničili oblasť ropných nálezísk- „Tam, kde sa začína táto oblasť končí Turecko.“ (http://www.danielpipes.org/article/5118)  
 
Negatívne reakcie z celého sveta na Demirelove komentáre nenechali na seba dlho čakať. Turecký prezident toho musel veľa vysvetľovať, kým presvedčil všetky strany, že Turecko nehodlá použiť silu na vyriešenie problému hraníc a ani sa nebude usilovať o nadobudnutie irackého teritória.             
 
Rok 2003 sa niesol v znamení oslobodenia Iraku spod nadvlády Saddáma Husajna. USA očakávalo od svojho tradičného spojenca otvorenie severného frontu, teda využitie územia Turecka pre základne 60 000 amerických vojakov. Rozhodnutie tureckého parlamentu však zaskočilo samotnú tureckú vládu, domácu verejnosť aj zahraničných pozorovateľov. Tri chýbajúce poslanecké hlasy spôsobili, že Turecko absentovalo v koalícii na čele s USA a tým stratilo svoj vplyv na rozhodovanie o povojnovom usporiadaní Iraku (a teda aj vplyv v oblasti miest Mosul a Kirkúk). Dôvody odmietnutia podpory Američanom boli rôzne. Jedným z nich bol aj strach z oslabenia Iraku a tým posilnenia pozície Kurdov, ktorá by mohla prerásť do nezávislého či výrazne autonómneho statusu.  

 


Súčasnosť                   

Turecko si na čas vydýchlo od teroritickej aktivity PKK, ktorej vodca Abdullah Öcalan bol v roku 1999 zatknutý a je dodnes väznený. Na veľké sklamanie celého Turecka sa však zreformovaná PKK nezriekla teroristických aktivít natrvalo a boj krajiny proti separatistom neustále pokračuje. Od roku 2004 bolo uskutočnených množstvo cezhraničných útokov PKK na území Turecka, napriek neustálym apelom tureckej vlády na kurdskú regionálnu vládu vedenú Masúdom Barzáním, aby rázne zakročila proti separatistom, ktorí sa ukrývajú na jej území. Tá si však pred teroristickou aktivitou kurdských povstalcov zakrývala oči, zatiaľ čo Američania v snahe udržať si spojenectvo s irackými Kurdmi zastávali ten istý postoj.


Situácia vyvrcholila v roku 2007 kedy turecký parlament drvivou väčšinou (507 hlasmi proti 19) schválil žiadosť vlády o povolenie na vyslanie svojich vojakov do severného Iraku a to napriek odporu irackých Kurdov. Tí sa obávajú, že by väčšia ofenzíva zo strany Turecka narušila krehkú stabilitu regiónu a samozrejme ovplyvnila budúci status oblastí miest Kirkúk a Mosul.                            

Éra Saddáma Husajna sa definitívne skončila a súčasný rozorvaný Irak rieši dilemu uskutočnenia provinčných volieb. Kurdská autonómia na severe Iraku a snahy jej čelných predstaviteľov o nadobudnutie oblastí Kirkúku stupňujú opatrnosť a podozrievavosť zo strany tureckej vlády.

Turecko vždy odmietalo variantu vzniku federácie medzi Kurdmi a centrálnou irackou vládou či dokonca rozpad Iraku a vznik nezávislého Kurdského štátu.

V oboch prípadoch bol stredobodom pozornosti región Kirkúk. V súčasnosti, keď sa kurdské vedenie usiluje o faktickú nezávislosť autonómneho Kurdistanu od Bagdadu (žiadna zo strán reprezentujúcich kurdskú menšinu v Iraku nezakotvila túto otázku do svojho programu, hoci z dlhodobého hľadiska sa nebránia úvahám o samostatnom štáte), sa otázka Kirkúku stáva čoraz naliehavejšou - lídri irackých Kurdov chcú dokonca z Kikúku spraviť hlavné mesto Kurdistanu.

Ako už bolo spomenuté, oblasti bohaté na ropné zdroje a navyše obývané etnikom turkického pôvodu sú prvoradým záujmom Turecka. Odhadnúť celkovú početnosť Turkménov žijúcich v Iraku je takmer nemožné, keďže oficiálne štatistiky sú spolitizované. Dá sa predpokladať, že ich počet sa pohybuje od 350 000 do takmer dvoch miliónov. Taktiež sa nedá určiť zastúpenie menšiny v Kirkúku. Pôvodne prevládala v meste kurdská menšina, čo sa však zmenilo po už spomínaných etnických čistkách a deportácich v oblasti, ktoré spočiatku Husajn namieril len proti Kurdom a až neskôr aj proti Turkménom. Tureckí lídri často zdôrazňovali, že v mene ochrany práv turkménskej menšiny by boli nútený k vojenskej ofenzíve.

Ďalším dôvodom pre znepokojenie Turecka je aj fakt, že v prípade pričlenenia Kirkúku k autonómnemu Kurdistanu by práve on nadobudol hospodársku základňu pre vznik samostatného štátneho útvaru, pokiaľ by sa Irak rozpadol. A to by skôr či neskôr spôsobilo ešte väčší rozmach kurdského nacionalizmu (a aktivity PKK), ktorý by mohol viesť až k rastúcim požiadavkám Kurdov na území Turecka.  
 
 
Danú situáciu v Iraku rieši klauzula 140 irackej ústavy, podľa ktorej má v oblastiach, ktoré postihla arabizácia bývalého režimu Saddáma Husajna prebehnúť trojstupňový proces normalizácie. Až potom ako bude situácia v regióne normalizovaná má dôjsť k sčítaniu ľudu a následne k referendu, v ktorom sa má rozhodnúť, či sa Kirkúk a jeho okolie začlení do kurdského regiónu. Referendum sa malo pôvodne uskutočniť do konca roka 2007.

V tureckej tlači sa však objavili správy o účelovom presídľovaní tisícov Kurdov (z ostatných častí Iraku a dokonca zo susediacich krajín) do Kirkúku a ich následnom registrovaní sa ako voličov s cieľom ovplyvniť priebeh referenda v prospech autonómneho Kurdistanu. Navyše iracký minister spravodlivosti vyhlásil, že vláda prispeje sumou $ 12 000 odhadovanému množstvu 150 000 Arabov, ktorí boli presídlení do Kirkúku počas režimu arabizácie, a ktorí sa vysťahujú späť do svojich domovov.

Turecko preto požadovalo a v súčasnosti s uspokojením víta odloženie referenda o statuse Kirkúku kým nebude zabezpečená stabilná situácia v oblasti. Ministerstvo zahraničných vecí Turecka vyhlasuje, že v prípade unáhleného postupu v otázke referenda v regióne by mohlo dôjsť k obrovským etnickým nepokojom. Odložením referenda etnické skupiny Arabov, Kurdov, Turménov ako aj komunity tunajších kresťanov získajú čas pre rokovania a dosiahnutie konsenzu v otázke statusu Kirkúku. Za ideálny Ankara oficiálne považuje špeciálny status regiónu.

Takýmto „verdiktom“ sa skončilo aj sympózium s názvom Kirkúk 2007, ktoré sa konalo v Ankare 16. januára 2007. Zišli sa na ňom predstavitelia irackých sunitov, šíitov, Turkménov, kresťanov a Asýrčanov aby diskutovali o budúcnosti Kirkúku. Na stretnutie neboli pozvaní predstavitelia irackých Kurdov. Irackí Turkméni zastávali názor úplného zrušenia referenda a definitívneho pričlenenia oblasti pod kontrolu federálnej vlády. Konferencia bola odsúdená zo strany irackých Kurdov, ktorí rázne požiadali aby sa turecká vláda nemiešala do vnútorných záležitostí Iraku a zároveň vyzvali irackú vládu aby v prípade neuposlúchnutia zo strany Turecka boli prerušené medzištátne politické a ekonomické vzťahy.


Záver    

Obe oblasti, Mosul aj Kirkúk, sa neustále zmietajú v etnických či náboženských nepokojoch. Októbrová správa o zastrašovaní kresťanského obyvateľstva v Mosule sa rozšírila po celom svete. Islamskí militanti sa vyhrážali kresťanským rodinám smrťou ak nekonvertujú na islam. Táto udalosť viedla k masovému opusteniu mesta až 900 rodinami kresťanov.  
 
Ani situácia v Kirkúku, ktorý je v súčasnosti kontrolovaný kurdskými jednotkami, nevyznieva vôbec priaznivo, hoci napriek neustálym útokom samovražedných atentátnikov a protestom jednotlivých menšín proti zákonu o provinčných voľbách  sa objavila aj správa z 15.októbra o návrhu irackého premiéra Nouri al-Malikiho, podľa ktorého si citlivá otázka statusu Kirkúku vyžaduje zvýšenú pozornosť. Jeho názor spočíva v tom, že jediným vhodným riešením v súčasnej vyhrotenej situácii je zaobchádzanie s Kirkúkom ako s regiónom so špeciálnym statusom, čo privítala aj Ankara.
 
A skutočne vyplývajúc z permanentne napätej atmosféry v regióne je citlivé zaobchádzanie s budúcnosťou Kirkúku kľúčové. Všetky sily participujúce na danom probléme sa práve teraz musia zjednotiť v snahe o dosiahnutie kompromisu. Na jednej strane stoja Kurdi so svojou požiadavkou referenda a s vidinou pripojenia Kirkúku do svojej autonómnej oblasti, považujúc ho za historické územie späté so svojou komunitou. Na druhej strane pozorujeme snahy ďalších dvoch hlavných etník, Arabov a Turkménov, ktorí vidia v referende len vypočítavý akt zo strany Kurdov a jasne volajú po definitívnom zakotvení Kirkúku pod správu centrálnej vlády. Akékoľvek sú požiadavky skupín, všetkých by mal spájať spoločný úmysel nastoliť stabilitu do dlhodobo nepokojného regiónu.  
 
Pri riešení tohto konfliktu, od ktorého závisí vo veľkej miere aj stabilita celej irackej federácie je potrebné si uvedomiť, že žiadna strana sa jeho riešením nesmie cítiť ukrátená na úkor tej druhej. Dosiahnuť tento cieľ sa zdá byť viac než komplikované, avšak určite nie nemožné. Je samozrejmé, že referendum a akýkoľvek jeho výsledok k stabilite a teda k vyriešeniu krízy neprispeje. Ak sa väčšina obyvateľov Kirkúku rozhodne za pripojenie sa ku kurdskému regiónu, hrozí nielen odpor zo strany ostatných etník a kresťanskej komunity a teda rozpútanie novej a ešte intenzívnejšej vlny nepokojov, ale navyše treba rátať aj s neúprosným postojom Ankary, ktorá už dnes varuje pred ráznym zakročením. A pokiaľ by aj referendum rozhodlo o opaku, je len ťažké predstaviť si, že by sa kurdská komunita zmierila s takýmto výsledkom a nespochybnila ho. V oboch prípadoch by hrozilo rozšírenie nepokojnej situácie aj do kurdskej autonómnej oblasti, ktorá patrí medzi tie dlhodobo najstabilnejšie v Iraku. Je potrebné prekonať hlavne kurdsko- arabský antagonizmus zakorenený v irackej spoločnosti už od jej počiatkov.
 
Ďalším naliehavým problémom je ropná politika irackých Kurdov, proti ktorej sa rázne stavia Bagdad, zastavujúc predaj ropy zahraničným spoločnostiam, ktoré podpísali separátne zmluvy o zdieľaní produkcie ropy s regionálnou kurdskou vládou. Federácia nemôže byť stabilná bez určenia si pravidiel v tejto kľúčovej oblasti.
Keďže sa iracká ústava touto politikou bližšie nezaoberá je potrebné urovnať tieto vzťahy cez dodatky dosiahnuté kompromisom. Riešením by mohol byť aj akýsi výmenný obchod- „ropa za územie“ („oil for soil“)- podľa ktorého by sa Kurdi vzdali svojich výhradných práv na Kirkúk na dobu desiatich rokov a za to by iracká vláda garantovala územnú integritu ich autonómie spojenú s právom na spravovanie a využívanie svojho nerastného bohatstva.  

Keďže ide o rázne ústupky všetkých strán je len málo pravdepodobné, že by boli uskutočniteľné bez angažovania sa medzinárodných aktérov. Misia OSN pre pomoc v Iraku (UNAMI), ktorá mala snahu pomôcť irackej demokracii postaviť sa na vlastné nohy, by mala byť podporená aktivitou USA a jeho spojencov a to promptne, vzhľadom k tomu, že sa predpokladá postupný odsun amerických vojakov z oblasti. Washington doposiaľ dostatočne nevyužil svoje postavenie na vyvíjanie tlaku na politické elity Iraku a hlavne kurdskú regionálnu vládu, ktorá je považovaná za verného spojenca Američanov.

Samozrejme nemožno obísť Ankaru, ktorá tu tiež zohráva svoju rolu a môže prispieť k zlepšeniu situácie predovšetkým prostredníctvom utužovania vzťahov s kurdskou autonómiou v oblasti ropnej politiky ale aj v rámci boja proti aktivistom PKK. Práve kurdská strana by sa mala snažiť konať v tejto otázke a netolerovať voľný pohyb teroristických separatistov na svojom území.  
 
Problém statusu Kirkúku má teda nielen vnútroštátny ale aj medzinárodný rozmer a mal by byť riešený cestou konsenzu. Najreálnejší sa zdá byť scenár vytvorenia špeciálneho štatútu Kirkúku s reprezentáciou odrážajúcou etnickú a náboženskú rôznorodosť. Len tak je pravdepodobné vyriešenie tejto zložitej situácie.  

 

 

Zdroje :

      
FAROUK-SLUGLETT, M. 2003. Irák od roku 1958: Od revoluce k diktatuře. Praha : Volvox Globator, 2003. ISBN 80-7207-500-4, s.8-18.
KLAVEC, J. 2006. Irak: problémy stability a bezpečnosti. In: LUPTÁK, Ľ.(eds). Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005-2006. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, 2006. ISBN 80-88842-98-0, s. 369-375.

KOVAĽOV, V., CELDER, R. 2006. Irak: obnova a násilie. In: LUPTÁK, Ľ.(eds). Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005-2006. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, 2006. ISBN 80-88842-98-0, s. 357-368.
SIEGL, E. 2003. Turecko v roce plném změn. In: Mezinárodní politika, roč. 27, 2003, č. 12. ISBN 0543-7962, s. 20-22.
SOULEIMANOV, E. 2003. Evoluce „kurdské otázky“ a její význam pro bezpečnost Středního východu. In: Mezinárodní politika, roč. 27, 2003, č. 7. ISSN 0543-7962, s.8-10.


http://www.danielpipes.org/article/5118
http://www.rexter.cz/clanek.aspx?id=92
http://www.atimes.com/atimes/Middle_East/IA24Ak02.html
http://www.crisisgroup.org/home/index.cfm?id=4782&l=1
http://www.crisisgroup.org/home/index.cfm?id=5750&l=1


 

 
< Predchádzajúca