A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes76
mod_vvisit_counterVčera82
mod_vvisit_counterTento týždeň361
mod_vvisit_counterTento mesiac822

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Môže Turecko zabrániť úpadku Európy ?
Napísal: Oliver ÉDER   
Sobota, 15.novembra 2008 - 12:29 hod.
ImageEÚ sa po odmietnutí Lisabonskej zmluvy dostala značných komplikácií. Jej politické vedenie je najmä v zahraničnopolitických otázkach nejednotné a väčšinou aj bezzubé. Ruský prezident Medvedev si dohodu s francúzskym prezidentom Sarkozym ohľadom Gruzínska vysvetľuje po svojom, čím dáva jasne najavo kto bude v Eurázii hrať prvé husle. Rozmiestnením ruských rakiet v Kaliningrade sa Európa môže stať novým priestorom vybavovania účtov medzi Washingtonom a Moskvou. Rusi nás aj tak považujú len za vojenský protektorát USA, ktorý nedokáže vytvoriť jednotný a silný hlas presadzujúci svoje záujmy. EÚ okrem toho čelí aj mnohým ďalším problémom. Jednému z nich, ktorý sa v poslednom čase dostal trochu do úzadia by som sa chcel stručne venovať. Ide o prijatie Turecka do EÚ. Osobne som presvedčený, že otázka členstva Turecka v EÚ môže rozhodnúť o budúcnosti únie ako takej. Súčasne dilema, či prijať Turkov medzi nás nastavuje zrkadlo hlbokej kríze, v ktorej sa Európa ale aj Západ ako taký nachádza. V úvode svojej eseje by som spomenul všeobecne známe fakty, o ktorých sa však už tak všeobecne nehovorí. Druhú časť mojich úvah a záver by som poňal v širších globálnych súvislostiach.

Turecká ekonomika je 15.najväčšia na svete. Turecké HDP rástlo v období 2002-2007 tempom 7,4%. Tento štát vôbec nie je žiadnou zaostalou rozvojovou krajinou – priemyselný sektor tvorí 30,8% HDP a služby až 59,3%. Popritom sú Turci na 6.mieste v Európe ohľadom produkcie automobilov. S počtom 1 024 987 za rok 2006 sú v tesnom závese za piatymi Talianmi (1 211 594). Automobilový priemysel sa preslávil najmä športovým modelom Etox Zafer.

 

Čo je veľmi zaujímavé, a málo obyvateľov EÚ o tom zrejme vie, je skutočnosť, že podľa údajov Eurostat minimálna mzda v Turecku je 290 EUR. Čiže vyššia ako minimálna mzda ôsmych členských štátov EÚ – Bulharsko (112 EUR), Rumunsko (150 EUR), Lotyšsko (227 EUR), Litva (231 EUR), Slovensko (267 EUR), Maďarsko (273 EUR) Estónsko (278 EUR), Česká republika (318 EUR) a Poľsko (329 EUR). (http://www.fedee.com/minwage.html)  Podľa údajov časopisu Forbes je Istanbul na 4.mieste v počte miliardárov – žije ich tam až 35. Predbehla ho iba Moskva (74), New York (71) a Londýn (36) (http://www.forbes.com/ ). 

 

Hlavnými tureckými exportnými partnermi sú Nemecko, Veľká Británia, Taliansko, Francúzsko a Španielsko. Turecká ekonomika je teda dynamická a silná a jej hlbšia integrácia do EÚ by pre nás Európanov mala nepochybne pozitívne účinky. Turecko je na moslimské pomery pokročilé v otázkach práv žien. Už v roku 1935 do tureckého parlamentu zasadlo 18 žien čo v tých časoch bolo v mnohých európskych krajinách neslýchané. Okrem toho je Turecko charakterom svojej ústavy sekulárne a aj keď sú takmer všetci Turci moslimami, ich viera sa len v minime prípadov vyznačuje tendenciami k extrémizmu a fundamentalizmu. V krajine totiž dominujú súfistické tradície, pričom súfizmus je jednou z najmiernejších foriem islamu. Turecká vláda taktiež pod tlakom EÚ učinila významné kroky vpred v otázke ľudských práv ako takých – napr. zrušením trestu smrti.

 

Nechcem však, aby táto esej pôsobila zaujato a príliš pro-turecky. Turecko má pochopiteľne aj mnoho nedostatkov. Stačí sa len pozrieť na zoznam prístupových kapitol s EÚ. Doposiaľ bola úspešne uzatvorená len jedna – o vede a výskume. S viacerými kapitolami sa neočakávajú väčšie komplikácie, niektoré zase predstavujú problém. Ide najmä o otázky životného prostredia, poľnohospodárstva, potravinovej a veterinárnej bezpečnosti, podnikové právo a právo v oblasti voľnej súťaže a finančnej sféry atď. Ak však dáme Ankare jasne najavo, že v prípade splnenia všetkých podmienok má zaistené miesto v EÚ, je viac než pravdepodobné, že Turecko dokáže vo všetkých problémových sférach nájsť potrebné riešenia. Uvedomujem si tiež skutočnosť, že Európa zaplavená miliónmi Turkov hľadajúcich si prácu v západnej a strednej Európe bude predstavovať pre EÚ veľkú sociálnu záťaž. Táto otázka sa dá ale riešiť dočasným neotvorením pracovných trhov ako k tomu došlo počas rozširovania v roku 2004.

 

Treba dodať, že najväčšiu prekážku pre Turkov nepredstavuje mienka politických elít EÚ (tá sa vyjadruje s výnimkou prezidenta Sarkozy väčšinou pozitívne) ale práve averzia obyvateľov únie prijať medzi seba národ islamského náboženstva, ktorý sa voľakedy snažil dobyť celú Európu. (http://www.angus-reid.com/ )  Ďalším argumentom je, že Turci žijúci už niekoľko desaťročí v Nemecku a Rakúsku sú väčšinou označovaní za lenivých, neproduktívnych a zaťažujúcich hospodárstvo hostiteľskej krajiny. Čo sa týka tej islamofóbie, zdôrazním, že Turci sú možno viac sekularizovaní ako niektoré národy Európy – povedzme hlboko katolícki založení Poliaci. V Turecku je zakázané pôsobenie akýchkoľvek nábožensky založených spolkov alebo politických strán a hlavnou oporou svetského charakteru štátu je armáda. Argument o voľakedajších výbojoch Osmanov a zodpovednosti za genocídu Arménov tiež neobstojí. Najmä keď sú členmi EÚ Nemci, ktorých hriechy minulosti všetci dobre poznáme. Na druhej strane Nemecko sa za Holokaust mnohokrát ospravedlnilo pričom Turci sa k zodpovednosti za smrť státisícov Arménov veľmi nehlásia. Tu treba na Ankaru určite zatlačiť ale podľa môjho názoru by sa nemala otázka členstva spájať s genocídou, ohľadom ktorej musí turecký národ rozhodne nájsť sebareflexiu. K spomínaným neproduktívnym Turkom treba povedať len jedno – vytvoril ich nemecký sociálny systém – Nemecko veľkou mierou prispelo k tomu, že isté percento tureckej komunity je apatické a absolútne neproduktívne. Tak ako môžu všetky doterajšie československé a slovenské vlády za problémy Rómov, ktoré sa nikdy naozaj systematicky neriešili. Tvrdiť, že všetci Turci žijúci v Turecku sú leniví a neschopní je absurdné – k riziku novej vlny tureckých migrantov zneužívajúcich európske sociálne systémy treba pristúpiť reformou týchto systémov. To však nie je pre ľavicovo orientované vlády (ako to napr. vidíme na Slovensku) lákavá predstava. 

 

Spomenul som teda zatiaľ viac-menej všeobecné informácie, ktorými som sa snažil poukázať na to, že Turecko by malo do únie patriť. Teraz by som však chcel uviesť dôvody viac globálne a strategické. Moje nasledujúce tvrdenia budú vychádzať z predstavy, že svet sa neuveriteľným spôsobom rýchlo mení. Narodil som sa v roku 1986 a moji rodičia určite nepočítali s tým, že kým oficiálne dovŕšim svoju dospelosť, štát v ktorom sme žili už nebude existovať a nezávislé Slovensko nebude súčasťou Varšavskej zmluvy a RVHP ale naopak sa stane súčasťou NATO a EÚ. Za krátke trvanie môjho života a životov mojich rovesníkov došlo k obrovským geopolitickým zmenám. Priepasť, ktorá v roku 1986 panovala medzi západným a východným blokom bola vo viacerých smeroch určite väčšia ako rozdiely, ktoré v súčasnosti pociťuje medzi sebou Európa a Turecko. Zmeny však pokračujú. Pád bipolarity nebol ich koncom ale skôr začiatkom zmien, ktoré budú ešte radikálnejšie. Zoberme si príklad USA. Novozvoleným prezidentom sa tam stal politik čiernej pleti. USA ako súčasný mocenský hegemón tvoria len 4,5% svetovej populácie. A týchto 4,5% zahŕňa mnoho rás rôznych vierovyznaní (teda iných ako kresťanských). Európa zase postupne vymiera (to môže riešiť priemerným vekom mladá turecká populácia) – rodí sa čoraz menej detí a priemerný vek populácie sa stále zvyšuje. Do roku 2055 sa majú belosi stať v USA minoritou a do roku 2025 má 98% svetového prírastku pochádzať z rozvojových krajín –teda predovšetkým Ázie a Afriky. Európania majú do roku 2050 tvoriť iba 7% svetovej populácie. Je teda zjavné, že západná civilizácia a jej hodnoty sú v dohľadnej budúcnosti ohrozené. (http://www.guardian.co.uk/uk/2000/sep/03/race.world

 

Omnoho akútnejší je však v tejto dobe fakt, že Európa je energeticky závislá na Rusku. Aby mohla svoje zdroje diverzifikovať potrebuje okrem prehlbovania vzťahov so severnou Afrikou začať intenzívne spolupracovať so štátom, ktorý má druhé najväčšie zásoby zemného plynu na svete – Iránom. Tu sa však dostávame do slepej uličky. Americká konfrontačná politika voči Teheránu takúto spoluprácu kvôli uvaleným sankciám veľmi komplikuje. EÚ však iránsky plyn bude skôr či neskôr potrebovať. Stačí sa len pozrieť napr. na projekt plynovodu Nabucco. (http://www.etrend.sk/ekonomika/europska-unia/r.-mitschek-iransky-plyn-bude-temou/145661.htmlVeľmi zaujímavé je, že Teherán sa v posledných mesiacoch necháva počuť, že by mal záujem prehlbovať energetickú spoluprácu s úniou. Do roku 2014 by chceli Iránci postaviť tzv. Persian Pipeline. (http://www.tehrantimes.com/ )  Turecko ako tranzitná krajina by hrala veľmi dôležitú úlohu v transporte plynu na západ. Jedine Turecko ako členský štát EÚ však môže byť garantom bezpečného transportu a uľahčovať spoluprácu medzi Bruselom a Teheránom. Vzťahy Ankary a Teheránu sú relatívne dobré. Pozrime sa napr. na to, že Turci sprostredkúvajú mierové rozhovory medzi Izraelom a hlavným spojencom Iránu – Sýriou. Odstrčené Turecko uchýlené smerom k Rusku (tieto tendencie vidíme už teraz) by sa ľahko mohlo stať nástrojom v rukách Moskvy voči únii. Okrem iránskeho potrebujeme aj turkménsky plyn. Pred niekoľkými dňami došlo k oznámeniu výsledkov auditu, podľa ktorého turkménske zásoby významne prevyšujú doterajšie odhady. Prieskumy ešte pokračujú no ak by sa potvrdili súčasné odhady, Turkménsko by sa stalo krajinou s druhými najväčšími zásobami plynu na svete, len o 20% nižšími ako má Rusko. (http://www.worldsecuritynetwork.com/)  To by mohlo výrazne zmeniť geopolitickú rovnováhu síl v strednej Ázii, keďže Západ by mohol podpísať s Turkménskom nové kontrakty. Napriek tomu, že väčšina turkménskeho plynu prúdi na západ cez Rusko, Berdymuhamedov nikdy nevylúčil možnosť výstavby Transkaspického plynovodu, odkiaľ by plyn smeroval ďalej cez turecké územie. Turecko sa už výstavbou ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC) stalo zásadnou križovatkou energetických tranzitných ciest. V prípade stabilizovania situácie v Iraku by mal byť z Kirkúku do Ceyhanu vystavaný ropovod s kapacitou 1,5 mil. barelov denne. Okrem toho cez Bospor a Dardanely prechádza denne 5 000 ropných tankerov. (Souleimanov E., Svoboda K.: Geopolitika Kaspických surovin, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2006-2007, str. 236) Turci sú pre nás teda životne dôležitý v rámci energetickej bezpečnosti. Dôležité sú aj iné rozmery. Uveďme napr. kurdskú otázku. Kurdi sa snažia o svoju nezávislosť predovšetkým v Iraku. V Turecku sa kurdský problém podarilo v poslednom období relatívne stabilizovať, ak nepočítame útoky PKK z irackého územia. Vodca PKK odsúdený na doživotie Abdullah Ocalan v roku 2006 vyhlásil bezpodmienečné prímerie čo tureckí Kurdi viac-menej rešpektujú s výnimkou irackej vetvy PKK.  Vládnej strane AKP sa v posledných voľbách podarilo získať signifikantnú podporu práve v kurdských oblastiach, čo je príznakom pozitívneho vývoja. (http://www.guardian.co.uk/world/2007/oct/23/turkey.iraq ) Ak by sa tureckí Kurdi stali súčasťou EÚ mohlo by to skrotiť aj radikálne elementy v Iraku. Naopak odmietnutie Turecka by mohlo prerásť do destabilizácie regiónu, keďže frustrovaní Kurdi na tureckej strane hranice by mohli obnoviť svoje snahy o vytvorenie vlastného štátu. 

 

Integrácia sekularizovaných Turkov by mohla napomôcť riešiť problém islamofóbie a prispievať k prehlbovaniu porozumenia medzi Západom a islamským svetom resp. aj východom ako takým. Tak sa dá významne prispieť aj k riešeniu otázky terorizmu. Podľa prieskumov Pew Research Centre len 3% Turkov sympatizujú s politikou Hizballáhu rovnako ako 3% prechovávajú sympatie k Osamovi bin Ládinovi. Náklonnosť k viac fundamentalisticky zameranému islamu pociťuje asi 8% obyvateľstva. (http://www.kamilpasha.com/ )  Treba uznať, že pri prepočítaní na celkovú populáciu ide o celkom vysoké číslo aj keď v porovnaní s ostatnými moslimskými krajinami sú to veľmi nízke hodnoty.  Domnievam sa však, že v súvislosti s týmito hodnotami ide o primerané a manažovateľné riziko pre EÚ. Treba pripomenúť, že v Turecku rastú antipatie voči kresťanom. Myslím si však, že automaticky nemusí ísť o odpor aj voči Európanom ako takým. Väčšina Európanov totiž neprikladá kresťanstvu až taký veľký význam (snáď s výnimkou Talianov a Poliakov) a prevažná väčšina občanov EÚ je vo veľkej miere sekularizovaná. Antipatie voči kresťanom by sa v prípade Turecka mali premietať skôr do vzťahu k Američanom, ktorí náboženstvu prikladajú neporovnateľne väčšiu váhu ako Európania. (http://www.iht.com/articles/2005/06/06/news/religion.php

 

Zo všetkého najdôležitejšia v súvislosti s Tureckom je však možnosť dokázať svetu a hlavne USA, že európska soft power má svoje miesto v rámci svetového systému. Predstavy o šírení demokracie (ktoré v americkom podaní očividne zlyhávajú resp. si žiadajú obrovskú alokáciu materiálnych a ľudských zdrojov) by práve mohli uspieť ak by sa Turecko stalo súčasťou únie. Integrované a čoraz viac demokratizované Turecko by oveľa viac prispelo k demokratizácii Blízkeho východu ako invázia do Iraku prípadne Iránu. A toto je pre nás Európanov najväčšia výzva – naozaj dokázať, že práve soft power (a nie iba hrubá sila) môže významne prispieť k mieru a prosperite vo svete. Musíme si totiž uvedomiť, že Európanov a Američanov (jednoducho ľudí bielej rasy resp. príslušníkov Západu) budú čoraz rýchlejšie početne prevyšovať ázijské rasy. Ako už bolo povedané západná civilizácia a jej hodnoty budú na ústupe. To spolu s dynamickým rastom Číny, Indie a vzostupom Strednej Ázie bude pre nás predstavovať obrovskú výzvu. Prirodzeným spojencom stredoázijských štátov a Číny je vďaka historickým a geografickým podmienkam Rusko. (viď príklad Šanghajskej organizácie spolupráce). A to nie je veľmi príjemná predstava. Nezabúdajme, že Turci nie sú úplne bez alternatív aj keď si zatiaľ členstvo v únii želajú (aj keď už len tesná nadpolovica preferuje členstvo v EÚ). Ak si ich „nevezmeme“ my, „vezmú“ si ich Rusi. Tým pádom si iránsky a turkménsky plyn „vezmú“ Indovia a Pakistanci a my môžeme naďalej zotrvávať v súčasnom status quo, z ktorého bude veľmi obtiažne nájsť pre EÚ správny a jednotný smer. Musíme brať na vedomie fakt, že predstavy o „pevnosti Európa“, ktorá sa uzavrie pred východom a juhom pričom s nimi bude udržovať nanajvýš aké-také ekonomické kontakty je za súčasných demografických, ekonomických, geopolitických a ďalších podmienok neudržateľná. Ak nechceme, aby nás východ veľmi rýchlo predbehol, mali by sme sa s ním do istej miery integrovať. A Turecko je pre dosiahnutie tohto cieľa najvhodnejším nástrojom. A najmä vtedy, ak chceme prispieť k stabilizácii susedných regiónov EÚ – najmä Blízkeho východu. Musím skonštatovať, že prednosti Turecka z dlhodobého hľadiska prevažujú nevýhody. Bezosporu však pôjde o proces bolestných zmien ak Turecko prijmeme. Inú alternatívu však osobne nevidím a to najmä vtedy, ak sa chce EÚ stať vplyvným hráčom v medzinárodnom systéme. Na druhej strane určite nesmieme prístup Turecka urýchliť – splnenie všetkých požiadaviek musí zostať podmienkou. Ale nesmieme Turkom zobrať ich vyhliadky, že sa raz stanú našimi plnohodnotnými partnermi. Hlavne keď začína u nich prevládať „euroskepsa“. 

 

Na to sa však musí zmeniť myslenie predovšetkým bežných Európanov, ktorí Turkov kvôli kultúrnym predsudkom v prevažnej miere odmietajú.  Ako to výstižne povedal George Soros – masy sebauspokojenej  spoločnosti sa nezaujímajú o zahraničnú politiku a geopolitické vízie. A Európania sa čoraz viac podľa vzoru amerického konzumného života stávajú sebauspokojenými. Dokonalým príkladom je vzostup populistickej politiky od pobrežia Atlantiku až po hranice s Ukrajinou. Musíme preto všetci začať od seba a uvedomiť si, že jedine ten kto má víziu a dokáže v istom zmysle predbehnúť myslenie svojej doby sa môže stať naozaj úspešným. 

 

 
< Predchádzajúca