EÚ sa po odmietnutí Lisabonskej zmluvy dostala značných komplikácií. Jej politické vedenie je najmä v zahraničnopolitických otázkach nejednotné a väčšinou aj bezzubé. Ruský prezident Medvedev si dohodu s francúzskym prezidentom Sarkozym ohľadom Gruzínska vysvetľuje po svojom, čím dáva jasne najavo kto bude v Eurázii hrať prvé husle. Rozmiestnením ruských rakiet v Kaliningrade sa Európa môže stať novým priestorom vybavovania účtov medzi Washingtonom a Moskvou. Rusi nás aj tak považujú len za vojenský protektorát USA, ktorý nedokáže vytvoriť jednotný a silný hlas presadzujúci svoje záujmy. EÚ okrem toho čelí aj mnohým ďalším problémom. Jednému z nich, ktorý sa v poslednom čase dostal trochu do úzadia by som sa chcel stručne venovať. Ide o prijatie Turecka do EÚ. Osobne som presvedčený, že otázka členstva Turecka v EÚ môže rozhodnúť o budúcnosti únie ako takej. Súčasne dilema, či prijať Turkov medzi nás nastavuje zrkadlo hlbokej kríze, v ktorej sa Európa ale aj Západ ako taký nachádza. V úvode svojej eseje by som spomenul všeobecne známe fakty, o ktorých sa však už tak všeobecne nehovorí. Druhú časť mojich úvah a záver by som poňal v širších globálnych súvislostiach.

Turecká ekonomika je 15.najväčšia na svete. Turecké HDP rástlo v období 2002-2007 tempom 7,4%. Tento štát vôbec nie je žiadnou zaostalou rozvojovou krajinou – priemyselný sektor tvorí 30,8% HDP a služby až 59,3%. Popritom sú Turci na 6.mieste v Európe ohľadom produkcie automobilov. S počtom 1 024 987 za rok 2006 sú v tesnom závese za piatymi Talianmi (1 211 594). Automobilový priemysel sa preslávil najmä športovým modelom Etox Zafer.

Čo je veľmi zaujímavé, a málo obyvateľov EÚ o tom zrejme vie, je skutočnosť, že podľa údajov Eurostat minimálna mzda v Turecku je 290 EUR. Čiže vyššia ako minimálna mzda ôsmych členských štátov EÚ – Bulharsko (112 EUR), Rumunsko (150 EUR), Lotyšsko (227 EUR), Litva (231 EUR), Slovensko (267 EUR), Maďarsko (273 EUR) Estónsko (278 EUR), Česká republika (318 EUR) a Poľsko (329 EUR). (http://www.fedee.com/minwage.html)  Podľa údajov časopisu Forbes je Istanbul na 4.mieste v počte miliardárov – žije ich tam až 35. Predbehla ho iba Moskva (74), New York (71) a Londýn (36) (http://www.forbes.com/ ). 

Hlavnými tureckými exportnými partnermi sú Nemecko, Veľká Británia, Taliansko, Francúzsko a Španielsko. Turecká ekonomika je teda dynamická a silná a jej hlbšia integrácia do EÚ by pre nás Európanov mala nepochybne pozitívne účinky. Turecko je na moslimské pomery pokročilé v otázkach práv žien. Už v roku 1935 do tureckého parlamentu zasadlo 18 žien čo v tých časoch bolo v mnohých európskych krajinách neslýchané. Okrem toho je Turecko charakterom svojej ústavy sekulárne a aj keď sú takmer všetci Turci moslimami, ich viera sa len v minime prípadov vyznačuje tendenciami k extrémizmu a fundamentalizmu. V krajine totiž dominujú súfistické tradície, pričom súfizmus je jednou z najmiernejších foriem islamu. Turecká vláda taktiež pod tlakom EÚ učinila významné kroky vpred v otázke ľudských práv ako takých – napr. zrušením trestu smrti.

Nechcem však, aby táto esej pôsobila zaujato a príliš pro-turecky. Turecko má pochopiteľne aj mnoho nedostatkov. Stačí sa len pozrieť na zoznam prístupových kapitol s EÚ. Doposiaľ bola úspešne uzatvorená len jedna – o vede a výskume. S viacerými kapitolami sa neočakávajú väčšie komplikácie, niektoré zase predstavujú problém. Ide najmä o otázky životného prostredia, poľnohospodárstva, potravinovej a veterinárnej bezpečnosti, podnikové právo a právo v oblasti voľnej súťaže a finančnej sféry atď. Ak však dáme Ankare jasne najavo, že v prípade splnenia všetkých podmienok má zaistené miesto v EÚ, je viac než pravdepodobné, že Turecko dokáže vo všetkých problémových sférach nájsť potrebné riešenia. Uvedomujem si tiež skutočnosť, že Európa zaplavená miliónmi Turkov hľadajúcich si prácu v západnej a strednej Európe bude predstavovať pre EÚ veľkú sociálnu záťaž. Táto otázka sa dá ale riešiť dočasným neotvorením pracovných trhov ako k tomu došlo počas rozširovania v roku 2004.

Treba dodať, že najväčšiu prekážku pre Turkov nepredstavuje mienka politických elít EÚ (tá sa vyjadruje s výnimkou prezidenta Sarkozy väčšinou pozitívne) ale práve averzia obyvateľov únie prijať medzi seba národ islamského náboženstva, ktorý sa voľakedy snažil dobyť celú Európu. (http://www.angus-reid.com/ )  Ďalším argumentom je, že Turci žijúci už niekoľko desaťročí v Nemecku a Rakúsku sú väčšinou označovaní za lenivých, neproduktívnych a zaťažujúcich hospodárstvo hostiteľskej krajiny. Čo sa týka tej islamofóbie, zdôrazním, že Turci sú možno viac sekularizovaní ako niektoré národy Európy – povedzme hlboko katolícki založení Poliaci. V Turecku je zakázané pôsobenie akýchkoľvek nábožensky založených spolkov alebo politických strán a hlavnou oporou svetského charakteru štátu je armáda. Argument o voľakedajších výbojoch Osmanov a zodpovednosti za genocídu Arménov tiež neobstojí. Najmä keď sú členmi EÚ Nemci, ktorých hriechy minulosti všetci dobre poznáme. Na druhej strane Nemecko sa za Holokaust mnohokrát ospravedlnilo pričom Turci sa k zodpovednosti za smrť státisícov Arménov veľmi nehlásia. Tu treba na Ankaru určite zatlačiť ale podľa môjho názoru by sa nemala otázka členstva spájať s genocídou, ohľadom ktorej musí turecký národ rozhodne nájsť sebareflexiu. K spomínaným neproduktívnym Turkom treba povedať len jedno – vytvoril ich nemecký sociálny systém – Nemecko veľkou mierou prispelo k tomu, že isté percento tureckej komunity je apatické a absolútne neproduktívne. Tak ako môžu všetky doterajšie československé a slovenské vlády za problémy Rómov, ktoré sa nikdy naozaj systematicky neriešili. Tvrdiť, že všetci Turci žijúci v Turecku sú leniví a neschopní je absurdné – k riziku novej vlny tureckých migrantov zneužívajúcich európske sociálne systémy treba pristúpiť reformou týchto systémov. To však nie je pre ľavicovo orientované vlády (ako to napr. vidíme na Slovensku) lákavá predstava. 

Spomenul som teda zatiaľ viac-menej všeobecné informácie, ktorými som sa snažil poukázať na to, že Turecko by malo do únie patriť. Teraz by som však chcel uviesť dôvody viac globálne a strategické. Moje nasledujúce tvrdenia budú vychádzať z predstavy, že svet sa neuveriteľným spôsobom rýchlo mení. Narodil som sa v roku 1986 a moji rodičia určite nepočítali s tým, že kým oficiálne dovŕšim svoju dospelosť, štát v ktorom sme žili už nebude existovať a nezávislé Slovensko nebude súčasťou Varšavskej zmluvy a RVHP ale naopak sa stane súčasťou NATO a EÚ. Za krátke trvanie môjho života a životov mojich rovesníkov došlo k obrovským geopolitickým zmenám. Priepasť, ktorá v roku 1986 panovala medzi západným a východným blokom bola vo viacerých smeroch určite väčšia ako rozdiely, ktoré v súčasnosti pociťuje medzi sebou Európa a Turecko. Zmeny však pokračujú. Pád bipolarity nebol ich koncom ale skôr začiatkom zmien, ktoré budú ešte radikálnejšie. Zoberme si príklad USA. Novozvoleným prezidentom sa tam stal politik čiernej pleti. USA ako súčasný mocenský hegemón tvoria len 4,5% svetovej populácie. A týchto 4,5% zahŕňa mnoho rás rôznych vierovyznaní (teda iných ako kresťanských). Európa zase postupne vymiera (to môže riešiť priemerným vekom mladá turecká populácia) – rodí sa čoraz menej detí a priemerný vek populácie sa stále zvyšuje. Do roku 2055 sa majú belosi stať v USA minoritou a do roku 2025 má 98% svetového prírastku pochádzať z rozvojových krajín –teda predovšetkým Ázie a Afriky. Európania majú do roku 2050 tvoriť iba 7% svetovej populácie. Je teda zjavné, že západná civilizácia a jej hodnoty sú v dohľadnej budúcnosti ohrozené. (http://www.guardian.co.uk/uk/2000/sep/03/race.world ) 

Ropovod BTC

Plynovod Nabucco

Prezidenti Turacka a Iránu - Erdogan - Ahmadinedžád

Na to sa však musí zmeniť myslenie predovšetkým bežných Európanov, ktorí Turkov kvôli kultúrnym predsudkom v prevažnej miere odmietajú.  Ako to výstižne povedal George Soros – masy sebauspokojenej  spoločnosti sa nezaujímajú o zahraničnú politiku a geopolitické vízie. A Európania sa čoraz viac podľa vzoru amerického konzumného života stávajú sebauspokojenými. Dokonalým príkladom je vzostup populistickej politiky od pobrežia Atlantiku až po hranice s Ukrajinou. Musíme preto všetci začať od seba a uvedomiť si, že jedine ten kto má víziu a dokáže v istom zmysle predbehnúť myslenie svojej doby sa môže stať naozaj úspešným.