A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes38
mod_vvisit_counterVčera64
mod_vvisit_counterTento týždeň38
mod_vvisit_counterTento mesiac2881

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Regióny, národy a islam-achillova päta Ruska?
Napísal: Ivan JÁGERSKÝ   
Piatok, 21.novembra 2008 - 19:07 hod.
V ostatnom čase je veľmi živo diskutovanou témou hospodárske vzmáhanie sa Ruska a s tým súvisiace „znovuzrodenie“ jeho ambícií byť popredným aktérom svetového politického systému. V praxi to predovšetkým znamená otvorenú demonštráciu sily od rôznych vyhlásení prezidenta Medvedeva, cez znovuobnovené lety strategických bombardérov a vojenské prehliadky, až po praktické skúšky medzikontinentálnych balistických striel a vojnu s Gruzínskom. Aký je však skutočný obraz dnešného Ruska? 

Rusko sa prakticky od 90-tych rokov aj napriek svojmu ohromnému potenciálu stále potýka s mnohými vnútornými problémami. Okrem tradičných problémov ekonomických, rozklad komunistických štruktúr po sebe zanechal taktiež dedičstvo politickej nestability, živené mocenskými, ekonomickými, regionálnymi a nacionalistickými záujmami rýchlo sa diferencujúcej ruskej spoločnosti. Cieľom tejto práce je zamerať sa práve  na národnostno-náboženskú problematiku, existujúce napätie a potencionálne regionálne konflikty vnútri Ruskej federácie, v druhej časti potom bližšie na charakteristiku oblasti Severného Kaukazu, ktorá predstavuje dlhodobo nestabilnú a pre Rusko zároveň aj strategicky dôležitú oblasť. Dá sa predpokladať, že ako bude dôležitosť najmä v kontexte ekonomicko-politického zápasu mocností na Kaukaze narastať, priamoúmerne tomu sa bude zvyšovať aj pravdepodobnosť vzniku konfliktu.
 
Subjekty Ruskej federácie

Rusko sa od rozpadu Sovietskeho Zväzu v roku 1990 snaží o prechod k novému systému společenských vzťahov, politickej a štátnej reorganizácii, ktoré môžu niesť spoločný názov demokratizácia. Zrod ruského federálno-regionálneho pluralizmu je však výrazne determinovaný mimoriadnou regionálnou rozmanitosťou, komplikovanosťou  a národnostnou, etnickou, jazykovou, kultúrnou a socio-ekonomickou divergentnosťou Ruskej federácie.  Ústava z roku 1993 ustanovila federatívny charakter nového štátu a stanovila stratégiu politického rozvoja jednotlivých regiónov federácie. Ruská federácia sa v súčasnosti skladá z 89 subjektov, ktoré su rozdelené podľa národnostných a teritoriálnych kritérií nasledovne:
  1. republiky (21)- majú najväčší stupeň autonómie, vlastnú ústavu, prezidenta, parlament, právo vydávať zákony a určiť úradný jazyk republiky. Republiky sú vymedzené na etnickom základe a nie sú subjektom medzinárodného práva.
  2. oblasti (49)- predstavujú najbežnejší typ správnej jednotky Ruskej federácie na etnicky ruskom území. Podobne ako republiky majú vlastný parlament a právo vydávať vlastné zákony. Na čele stojí gubernátor.
  3. kraje (6)-  podobne ako oblasti sú zriadené prevažne v ruských častiach federácie, jedná sa väčšinou o okrajové a menej obývané územia. Kompetencie krajov taktiež kopírujú oblasti.
  4. 1 autonómna oblasť- Židovská autonómna oblasť
  5. autonómne okruhy (10)- z pohľadu kompetencií tvoria akýsi mezistupeň medzi oblasťami a republikami. Jedná sa o regióny v ktorých ruské etnikum je poväčšine minoritné.
  6.  federálne mestá (2)- Moskva a Petrohrad


Od roku 2000 je týchto 89 subjektov federácie združených do 7 regiónov označovaných ako federálne okruhy. Ich predstaviteľov menuje prezident

  1. Centrálny, sídlo Moskva
  2. Južný, sídlo Rostov na Done
  3.  Severozápadný, sídlo Petrohrad
  4. Ďalekovýchodný, sídlo Chabarovsk
  5. Sibírsky, sídlo Novosibirsk
  6. Uralský, sídlo Jekaterinburg
  7. Povolžský, sídlo Nižný Novgorod.




Rizikové a konfliktné oblasti

Pre súčasnú Ruskú federáciu je teda charakteristická koexistencia veľkého množstva národov a národností na spoločnom území, ktoré sa navzájom odlišujú kultúrou, jazykom, či náboženstvom. Samozrejme takýto národnostný a etnický mix so sebou prináša hrozbu potencionálnej nestability a vzniku konfliktov, ktoré  môžu výrazne vnútorne oslabiť Ruskú federáciu a premietnuť sa aj v jej zahraničnej politike či mocenských ambíciách.
 
V súčasnosti môžeme v rámci federácie vymedziť (Kaukaz bude pojednaný podrobnejšie aj v samostatnej kapitole) minimálne štyri oblasti ako potencionálne ohniská etnických a národnostných nepokojov.   
    

1. Severokaukazský uzol - S výnimkou čečenského vedenia nemožno celkom jednoznačne hovoriť o separatistickej, protiruskej tendenci. Skôr sa jedná o dlhodobú nestabilitu, ktorá však môže viesť k sérii vážnych konfliktov. Hlavnými silami v tejto oblasti sú „čečenský blok“  v čele s vedením Čečenskej republiky, „adygejský blok“ ( Kabarďania, Čerkesovia, Adygejci, Abazkovia, Šapsugovia), „karačajevsko-balkarský blok“ a Osetsko. Spoločným menovateľom týchto aktérov je snaha vyrovnať sa s nestabilitou v regióne, pričom účastníci sa rôzne spájajú podľa aktuálnej situácie. Problémy Severného Kaukazu sa stále bezprostredne dotýkajú  vnútornej bezpečnosti Ruskej federácie, no môžu sa do budúcnosti stať zdrojom vážných, dlhodobých kríz aj z medzinárodného pohľadu.
   
2. Povolžie - Hlavným zdrojom nepokojov v Rusku je dnes Tatarstan. Jeho nezávislú líniu vo vzťahu k federatívnej zmluve a Moskve podporuje postavenie druhého najpočetnejšieho etnika v Ruskej federácii, nakoľko Tatári tvoria takmer 4% obyvateľstva Ruskej federácie. Na území Tatarstanu sa nachádzajú zásoby ropy a pomerne rozsiahly výrobný potenciál predovšetkým v chemickom, elektrotechnickom a vojenskom priemysle. Niektoré stredoázijské režimy (napríklad režim uzbeckého prezidenta Islama Karimova) na svojom území stále tvrdšie zasahujú proti militantným islamistom, čo ovplyvňuje ich migráciu do Ruska. Takto sa snažia uniknúť pred perzekúciou. To ale má za následok, že aktívni islamskí extrémisti radikalizujú moslimov v oblastiach do ktorých prichádzajú a tými sú najčastejšie európska časť Ruska a Ural. Od počiatku 90. rokov stovky mladých Tatarov študovali na moslimských inštitúciách v arabských krajinách, kde niektorí z nich prijali fundamentalistické ideológie. Mnohí sa dokonca pridali k čečenskému ozbrojenému odporu. No aj napriek tomu vysoko postavení úradníci a náboženské autority v Tatarstane odmietajú nebezpečenstvo islamského  extrémizmu (http://www.projectares.sk ).
 
Separatistické tendencie Tatarstanu sú momentálne stále brzdené „paritnou“ etnickou ( 49% Tatárov, 43% Rusov ), jazykovou i náboženskou štruktúrou, značne pevnými zväzkami medzi oboma národmi (vysoký podiel zmiešaných manželstiev nie príliš obvyklý pre koexistenciu kresťanskej a islamskej kultúry a.i.). Práve potencionálny povolžský separatismus spojený s islamským radikalizmom predstavuje najväčšie nebezpečenstvo, pretože sa priamo dotýka existencie Ruska ako jednotného štátu, nakoľko sa jedná o strategické územie jeho geopolitického jadra zahrňujúceho hlavné dopravné a energetické tepny krajiny.
    
3. Sibírsko- zabajkalská oblasť - Napätie medzi národmi tohoto regiónu ako aj ekonomické problémy môžu viesť k nebezpečenstvu rozvoja separatistických snáh aj v tomto priestore. Reálne sa môže snažiť o sebaurčenie, podobne ako tomu bolo začiatkom 90-tych rokov, predovšetkým Tuva, ktorej potenciálny separatizmus by znova mohol destabilizovať situáciu v Rusku.
   
4. Severný pás - Perspektívy nestability severnej zóny sú spojené s existujúcimi medzietnickými konfliktami, ale predovšetkým so „surovinovým“ separatizmom či izolacionizmom niektorých bohatých regiónov, napr. republiky Sacha či západosibírskych okruhov. Severný pás s jeho špecifikami sám o sebe zrejme nemá potenciál vytvárať nestabilitu, dokáže  však posilňovať nestabilitu vznikajúcu na inom území.



Kaukaz

Z geografického ako aj politického pohľadu môžeme túto oblasť rozdeliť na Severný Kaukaz (Predkaukazsko) a Južný Kaukaz (Zakaukazsko). Predkaukazsko je integrálnou súčasťou Ruskej federácie, nachádzajú sa tu 2 kraje a republiky Adygejsko, Karačajevsko-Čerkesko, Karbadsko-Balkarsko, Severné Osetsko-Alánia, Ingušsko, Čečensko a Dagestan.


Zakaukazské územie je rozdelené medzi tri štáty - Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Geostrategický význam Kaukazu, ktorý je vsunutý medzi Azovské a Čierne more na jednej strane a Kaspické more na strane druhej, spočíva nielen v jeho polohe v mieste stretu medzi Východom a Západom, konkrétne Strednou Áziou a Európou ale, čo je dôležitejšie, na severo-južnej osi. Suchozemský koridor Zakaukazska umožňuje kontakt alebo konfrontáciu medzi európskym Ruskom a južnými mocnosťami, Tureckom a Iránom. Na rovnakej osi, pri o niečo všeobecnejšom pohľade, leží rozdelenie vplyvu medzi kresťanstvom v mnohých jeho formách a islamom. (www.sfpa.sk/dokumenty/publikacie/14
 
Kaukazský región ako celok je špecifikovaný ako multikonfliktný, t.z. že v oblasti môže byť dislokovaných viacero konfliktov, ktoré síce nemusia byť na seba naviazané, no vzájomne sa ovplyvňujú. Historicky bola oblasť stretom záujmov najmä regionálnych mocností, v 19. storočí sa svoj vplyv na Kaukaze definitívne podarilo presadiť Rusku a tým získalo kľúčové postavenie v regióne ako aj značný vplyv. Po 1. svetovej vojne získali na krátko nezávislosť aj dnešné zakaukazské štáty Gruzínsko, Azerbajdžan a Arménsko, no čoskoro sa stali súčasťou novovzniknutého Sovietskeho zväzu. Po jeho rozpade opäť získali samostatnosť, no jej dosiahnutie predstavovalo zvýšenie napätia v regióne sprevádzané viacerými konfliktami.
 
Za hlavný dôvod vzniku konfliktov v oblasti môžeme jednoznačne určiť etnickú a náboženskú heterogenitu, kaukazský región je jedným z jazykovo a kultúrne najdiverzifikovanejších na svete. Zaujímavé je však zistenie, že až do 19. storočia v historických prameňoch absentuje akákoľvek zmienka o etnickom či náboženskom konflikte v oblasti. Až s presadením ruských záujmov na Kaukaze dochádza k cieľavedomému poštvávaniu kaukazských etník a národov proti sebe, ktorého následky sú nanajvýš prítomné aj dnes. Len za 15 rokov od rozpadu Sovietskeho zväzu došlo k viacerým ozbrojeným stretom, z ktorých väčšina mala charakter vnútroštátneho konfliktu. Na jednej strane to boli vnútroštátne konflikty  spojené s bojom o moc medzi jednotlivými politickými elitami, na strane druhej územné konflikty súvisiace so zmenami hraníc v časoch ZSSR a vnútroštátne konflikty spojené so separatistickými tendenciami autonómnych republík na oboch stranách Kaukazu.

 
Konflikty na severe Kaukazu

V rámci Ruskej federácie sa na tomto území nachádzajú republiky Severné Osetsko, Ingušsko, Čečensko, Dagestan, Karčajevsko-Čerkešská republika a Kabardinsko-Balkarská republika. Národnostná pestrosť regiónu sa premieta do viacerých konfliktov, ktoré sú navyše podporované rozdielnymi mocenskými a politickými záujmami miestnych elít. Väčšina konfliktov zaŕňa územné (Severné Osetsko vs. Ingušsko) a etnické spory ( Karbadinsko-Balkarská vs. Karačajevsko-Čerkešská republika). Za hlavného menovateľa vzniku množstva nových národnostných a spoločensko-politických hnutí, ktoré destabilizujú oblasť, môžeme považovať kombináciu zlej ekonomickej situácie v prirodzenom spojení s etnickou neznášanlivosťou.
 
Významným severokaukazským konfliktom je ingušsko-osetínsky konflikt. Do roku 1991 bolo Ingušsko súčasťou Čečenska ale na rozdiel do Čečencov sa Inguši rozhodli byť súčasťou Ruskej federácie čím mali aspoň teoreticky možnosť prinavrátenia časti svojho územia (Prigorodnyj kraj), ktoré bolo v roku 1944 Stalinom darované Severnému Osetsku. Napätie medzi obomi etnikami vyústilo v roku 1992 do ozbrojených stretov, v ktorých Rusko podporila svojho tradične vernejšieho spojenca Osetsko. Situácia medzi konfliktnými stranami je výrazne ovplyvnená stále nevyriešenou situáciou v susednom Čečensku a samozrejme v súčasnosti najmä konfliktom medzi Južným Osetskom/ Ruskom a Gruzínskom.
 
Ďalšími problémovými oblasťami Severného Kaukazu sú Dagestan a Kabardinsko-Balkarská republika, kam sa z Čečenska šíri islamský radikalizmus, najmä vahhábizmus (cieľom vahhábizmu je nastolenie vlády islamu a islamského práva). Vahhábitské hnutie má na Severnom Kaukaze relatívne krátku históriu. Prvé spoločenstvá začali vznikať v 70. rokoch a postupne sa rozširovali. Ukončenie kontroly náboženstva zo strany štátu začiatkom 90. rokov uľahčilo činnosť misionárov. Hlavná masa moslimov nemala správnu predstavu o podstate islamu a to viedlo k rastu reformátorsky naladených moslimských spoločenstiev, ktoré hovorili o návrate k „čistému“ islamu. Jednou z ciest prenikania vahhábitských myšlienok na Severný Kaukaz sa stalo štúdium mladých ľudí z regiónu v školách v Saudskej Arábii a Kuvajte. Podľa údajov za rok 1996 len z Dagestanu študovalo v zahraničí vyše 1230 osôb. Mnohých priťahovala jednoduchosť, dostupnosť hlásaných myšlienok, zdravý spôsob života členov vahhábitských spoločenstiev, duch bratstva. Nemalú úlohu zohrali aj islamské fondy, ako napríklad al-Haramejn či al-Igasa. Dostupné zdroje naznačujú, že vo vahhábitskom učení existuje mnoho tvrdení, ktoré môžu podnecovať a aj podnecujú prívržencov k extrémistickým prejavom. V jednom z letákov, ktoré šírilo v Dagestane takzvané Centrum islamskej výzvy „Badr“, sa medzi desiatimi piliermi „islamského džimaátu“ spomínal džihád (chápaný v tomto prípade ako ozbrojený boj). Konfliktný potenciál nesú dve hlavné tvrdenia vahhábitského učenia – tvrdenie, že tí, ktorí nesúhlasia s vahhábitskou interpretáciou islamu, sú odtrhnutí od islamu a požiadavka džihádu proti neveriacim. Preto neprekvapuje, že tieto radikálne myšlienky prebrali a rozvíjali lídri mnohých teroristických a separatistických skupín. Dávali možnosť ideologicky vysvetliť potrebu vedenia ozbrojeného boja proti štátnej moci, a to aj v prípadoch, keď ju mali v rukách moslimovia. Na druhej strane, na základe informácií z Čečenska treba poznamenať, že mnohí z tých, ktorí sa nazývajú „vahhábitmi“, nimi v skutočnosti nie sú. Extrémistickú interpretáciu vahhábizmu len šikovne využívajú na dosiahnutie svojich cieľov. V súčasnosti prebieha v mene vahhábitských hesiel niekoľko konfliktov. Asi najznámejším je Čečensko, kde k nemu deklarujú príslušnosť všetci vedúci poľní velitelia, umiernenejší bol len zosnulý Aslan Maschadov. Silnú podporu im dávajú osoby, ktoré prešli ideologickými školeniami v Pakistane, Saudskej Arábii a Kuvajte. Medzi nich patril dnes už mŕtvy poľný veliteľ Chattáb i jeho terajší nástupca Abu-Valid. Okrem nich je v Čečensku množstvo žoldnierov z Egypta, Jemenu, Sýrie, Pakistanu a podobne.
 
Druhým horúcim miestom je Dagestan. Stále v ňom pokračuje boj (aj ozbrojený) medzi prívržencami tradičného islamu a vahhábizmu. Sú doň zapojené aj orgány regionálnej a federálnej moci, stojace na strane tradičného islamu. V roku 1999, keď čečenskí separatisti a zahraniční žoldnieri vpadli do Dagestanu, vahhábiti (aj keď nie všetci) sa pridali na ich stranu. Situáciu vtedy zvrátila rýchla reakcia ruských federálnych vojsk, ale aj neochota prívržencov tradičného islamu v Dagestane podporiť idei vahhábizmu. (http://www.blisty.cz/art/13498.html) . Stroskotanie plánu znamenalo, že radikalizáciu miestnych pomerov vo väčšej miere nemožno očakávať a zároveň Čečenci prišli o sympatie zo strany Dagestanu ako tradične najtvrdšieho odporcu ruského prenikania na Kaukaze.



Najdlhším a zároveň najvýznamnejším konfliktom na Severnom Kaukaze je konflikt v Čečensku. Z historického hľadiska môžeme hovoriť o viacerých fázach tohoto konfliktu, počiatky dnešného národného hnutia Čečencov siahajú až niekam do neskorého stredoveku a súvisia s bojmi medzi ruskými cármi a jednotlivými čečenskými náčelníkmi o posilnenie pozícií na Kaukaze. Zhruba od 18. storočia predstavujú vzťahy Ruska a Čečenska permanentnú opozíciu a približne každých 50 rokov periodicky vyúsťujú v ozbrojený stret. V súčasnosti môžeme na túto problematiku nazerať z niekoľkých hľadísk, predovšetkým musíme zohľadniť politické, nábožensko-historické a ekonomické príčiny.


Nábožensko-historické príčiny

Ch. A. Nuchajev vníma situáciu na Kaukaze ako problém etatizácie subjektívnosti a falzifikáciu identity: „Nevieme kto s kým v skutočnosti bojuje, nie je možné zistiť aké sú skutočné cieľe zúčastnených strán a kto a s kým a na čom sa musí dohodnúť aby bola vojna ukončená a nastolený mier“. (Nuchajev Ch. A.: Adno cennostnoe prostranstvo - dve obščestvennie systemy, In: Rossija i Čečnia: Poiski vychoda, 2003)
 V novembri 1991 po rozpade ZSSR vyhlásili predstavitelia hnutia za nezávislosť vznik Čečenskej republiky Iskaria. Rusko následne reagovalo zavedením výnimočného stavu v Čečensku a Ingušsku, o mesiac neskôr sa Ingušsko od Čečenska oddelilo. Čečensko odmietlo podpísať federálnu zmluvu z 31.marca 1992 čím formálne zostalo mimo Ruskú federáciu. To bol podnet pre ruské vojenské intervencie, ktoré mali zabezpečiť obnovenie ústavného poriadku, skončili však fiaskom. Moskva taktiež zahájila zákulisné operácie a niekoľko neúspešných pokusov o štátny prevrat. V roku 1992 za vlády D. Dudajeva Čečensko schválilo vlastnú Ústavu, v roku 1993 po roztržkách s parlamentom sa Dudajev rozhodol parlament rozpustiť a zaviesť prezidentský systém. Vzťahy s Ruskom napokon vyústili až do dvoch vojen (1994-1996; 1996-1999). Medzi Čečencami však postupne vznikala akási dvojkoľajnosť ich vlastných záujmov, kedy z jednej strany mali svoj nový, vlastný štát, na strane druhej sa však nechceli vzdať svojho prirodzeného prostredia rodovej spoločnosti brzdenej tradíciami a zvykmi. (Nuchajev Ch. A.: Adno cennostnoe prostranstvo - dve obščestvennie systemy, In: Rossija i Čečnia: Poiski vychoda, 2003)
 
Vzťah Čečencov k vlastnému štátu mal teda už od počiatku rozporuplný charakter, predovšetkým skloňovanou bola strata vlastnej identity. V medzivojnovom obdobií (1. a 2. čečenská vojna) tak dochádza k zmene koncepcie čečenského štátu z pôvodne svetského, republikánskeho, západného modelu na východný, islamský, šarijský. Táto situácia sa odzrkadlila aj vo boji troch hlavných politických cíl o moc- nacionalistov, pragmatikov a islamistov. Z vnútropolitického pohľadu sa islamisti pochopiteľne snažili o vytvorenie samostatného islamského štátu, nacionalisti o vytvorenie nezávislej Čečenskej republiky a pragmatici o asimiláciu krajiny s Ruskom. Z hľadiska priorít sa tieto skupiny taktiež zásadne odlišovali- pre pragmatikov boli prioritné hodnoty ekonomické, ktorých naplnenie videli jedine v existencii v rámci Ruskej federácie; nacionalisti si za prioritu určili bezpečnosť občanov a nezávislosť národa, ktoré mali byť dosiahnuté vytvorením nezávislého čečenského štátu; pre islamistov sa stali hlavnými hodnotami hodnoty náboženské- osobná bezpečnosť a podriadenie sa zákonom islamu. Vnímanie týchto hodnôt Čečencami však prebieha nie je cez optiku politickej a občianskej uvedomelosti ale je skôr otázkou ich identity, tradícií a rodových väzieb. Ako hovorí Nuchajev, Čečenci nepotrebujú pre svoju nezávislosť existenciu štátu- ani cudzieho, ani Ruskej federácie, ani Čečenskej republiky, islamského ani demokratického. Prirodzený národ sa vo svojej štruktúre nábožensky a hodnotovo javí ako dostatočný, samoregulačný, samosprávny spločenský systém, žijúci v harmónii s okolitou prírodou. (Nuchajev Ch. A.: Adno cennostnoe prostranstvo - dve obščestvennie systemy, In: Rossija i Čečnia: Poiski vychoda, 2003)

Ekonomické príčiny

Rusko považuje koniec studenej vojny a rozpad ZSSR za rozpad svojho impéria a zároveň stále vníma Západ ako svojho najväčšieho geostrategického súpera. Z tohoto dôvodu sa snaží narušiť hegemóniu USA s víziou vytvorenia multipolárneho sveta v ktorom by dominovalo 5-6 mocností, samozrejme vrátane Ruska. Z ekonomického aj mocenského hľadiska dochádza k stretu záujmov predovšetkým Ruska, USA a Číny práve v priestore Strednej Ázie a na Kaukaze a aj preto je kaukazská otázka pre Rusko nanajvýš dôležitou. Svetová spotreba energie sa v budúcich dvoch až troch desaťročiach výrazne zvýši. Americké ministerstvo energetiky predpokladá, že svetový dopyt po rope a zemnom plyne bude v roku 2015 o 50% vyšší ako v roku 1993. To bude postupne čoraz viac zvyšovať záujem o zdroje v oblasti Strednej Ázie a Kaspického mora, kde sa nachádzajú väčšie zásoby ropy a zemného plynu ako v Kuvajte, Mexickom zálive a Severnom mori (Brzezinski Z.: Veľká šachovnica, str. 129).

V rámci „novej veľkej hry“ o Strednú Áziu existuje niekoľko variant transportu strategických surovín ropy a zemného plynu z oblasti:

1. severná cesta presadzovaná Ruskom; Kazachstan by sa napojil na ruský systém ropovodov a v Azerbajdžane by bol vybudovaný ropovod smerujúci k ruskému čiernomorskému prístavu Novorossijsk. Problémom tejto alternatívy je však prechod ropovodu cez územie Čečenska, čo predstavuje značné riziko.
 
2. západná cesta presadzovaná predovšetkým USA a Tureckom, má dva varianty- napojenie azerbajdžanského ropovodu na gruzínsky prístav Supsa odkiaľ by sa prepravovala ropa tankermi cez Čierne more, Bospor a Dardanely. Problémom sú práve spomínané úžiny, ktoré nemajú kapacitu na taký objem prepray a preto Turecko navrhlo projekt ropovodu Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC). Grécko na tento projekt reagovalo myšlienkou obísť úžiny ropovodom od bulharského prístavu Burgas po grécky Alexandropolis v Egejskom mori. Tento variant je podporovaný aj Ruskom, keďže je pre tradične protiruské Turecko značne nevýhodný. USA taktiež presadzujú výstavbu ropovodu TCP (Trans-Caspian Pipeline – čiže ropovod a plynovod vedúci po dne Kaspického mora), ktorého dve vetvy by mali smerovať z kazašského Aktau a turkménskeho Turkmenbaši do azerbajdžanského Baku. Odtiaľ by sa potrubie napájalo na už existujúci ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC) a plyn by sa z Baku zase mohol nasmerovať buď plánovaným plynovodom do gruzínskeho prístavu Supsa alebo by mohol kopírovať trasu BTC. Existuje tu tiež alternatíva jeho napojenia na plynovod Nabucco vedúci z Turecka do Rakúska. Ak by bol projekt TCP zrealizovaný predstavovalo by to výhodu aj pre Kazachstan a Turkménsko, ktoré by sa vyhnutím ruskej rozvodnej sieti mohli byť isté, že za svoje suroviny budú dostávať trhové ceny, keďže konečným odberateľom by boli západné krajiny (http://www.projectares.sk ).

3. južná cesta počíta s napojením stredoázijských ložísk na rozvinutý a pomerne blízky systém ropovodov v Iráne ústiacich do Perzského zálivu. Samozrejme táto možnosť je pre Západ na čele s USA neprijateľná a prakticky sa o nej neuvažuje.
 
4. východná cesta ráta s vybudovaním ropovodu z Kazachstanu do Číny. Je finančne veľmi náročná ale Číňania sú ochotní ju financovať ako strategický zdroj surovín pre ich rastúcu ekonomiku.
 
5. juhovýchodná cesta je ostatnou možnosťou; jedná sa o projekt ropovodu Turkmenistan-Afganistan-Pakistan (TAP). Problémom je však jeho prechod cez územie Afganistanu, ktoré je značne nestabilné a vysoko rizikové.

Kvôli rope a plynu si samozrejme Rusko chce a musí udržať svoje postavenie na Kaukaze. Z tohoto pohľadu je preto kontrola a stabilita Čečenska pre Moskvu životne dôležitá ak sa chce udržat v hre o ropné polia v Kaspickom mori a Strednej Ázii. Rusku sa zatiaľ pod vplyvom viacerých faktorov darí upevňovať svoje pozície v regióne na úkor USA. Ruské motívy nie sú čisto len ekonomické ako sa môže zdať ale tiež politické. Ide najmä o otázku prestíže a bezpečnosti. USA a EÚ si často neuvedomujú, aká dôležitá je otázka bezpečnosti v ruskej zahraničnej politike. Rusi si vo svojej historickej pamäti stále držia udalosti ako tatárske a mongolské nájazdy, nacistickú inváziu a prenikanie amerických síl do Strednej Ázie v období rokov 2001-2004. Zaistenie ropy a zemného plynu v Strednej Ázii je preto v Kremli vnímané ako zvýšenie ruskej bezpečnosti, keďže sa tým znižuje vplyv ostatných mocností v oblasti (http://www.projectares.sk ).

Politické príčiny

Sovietsky zväz sa so svojou obrovskou rozlohou zákonite musel potýkať s národnostným problémom. Z vertikálneho pohľadu zahrňovala táto problematika vzťah medzi väčšinovým a dominantným ruským národom a ostatnými národmi, z ktorých mnohé sa usilovali o vytvorenie vlastných štátov. Po celú dobu existencie ZSSR môžeme sledovať snahu Moskvy o ekonomickú centralizáciu a asimiláciu neruského obyvateľstva. Rusi sa stali privilegovanou skupinou, ruština bola úradným jazykom a vyučovala sa na všetkých stupňoch škôl. Nechceným dopadom sovietskej politiky bolo posilnenie národného sebauvedomenia jednotlivých národov od Baltu až po Ďaleký Východ. Pod vplyvom udalostí vo svete, začali na prelome 80. a 90. rokov presadzovať svoje národné požiadavky a túžbu po samostatnosti, čo vyvrcholilo rozpadom Sovietskeho zväzu. Čoskoro sa však v mnohých novovzniknutých krajinách začali prejavovať predovšetkým ekonomické problémy súvisiace so sedemdesiatročnou hospodárskou nadvládou a naviazanosťou na Rusko, ktoré boli navyše doplnené rôznymi mocenskými, územnými a etnicko-náboženskými spormi a konfliktami.


Záver

Rusko sa dnes čo sa týka zahraničnej politiky a medzinárodných vzťahov cíti veľmi sebavedome. Pri detailnejšom pohľade dovnútra však môžeme povedať, že ide skôr o odvrátenie pozornosti od skutočnej reality, len o akúsi „oponu“ za ktorú Rusko skrýva svoje vnútorné problémy, predovšetkým pred vlastným obyvateľstvom. Táto pozícia nie je nakoniec ničím novým, je len pokračovaním tradície z čias Sovietskeho zväzu a celkom jednoznačne môže byť súčasné smerovanie zahraničnej politiky vnímané ako vnútropolitický nástroj na kontrolu existujúcich kontradikcií. Rusko si uvedomuje a citlivo vníma svoje problémy a zraniteľnosť vyplývajúce z národnostnej a etnickej heterogenity svojho územia. Preto sa prostredníctvom silnej centralizácie a závislosti všetkých častí rozsiahlej Ruskej federácie snaží zachovať územnú integritu krajiny. Za prezidenta Jeľcina sa politika vo vzťahu k regiónom riadila heslom- „vezmite si toľko suverenity koľko dokážete uniesť.“ To však spôsobovalo v zložitých 90. rokoch množstvo konfliktov a veľmi reálnu hrozbu postupnej dezintegrácie federácie. Keď sa prezidentom stal Putin, uvedomil si reálnosť potencionálneho rozpadu krajiny a množstvom zákonov drasticky obmedzil autonómiu regiónov- bola zrušená sloboda nadväzovania zahranično-politických kontaktov, hlavní predstavitelia neboli volení ale menovaní priamo Moskvou a pod. Týmito opatreniami a silnou centralizovanou politikou sa Putinovi podarilo predísť vzniku nových a aspoň čiastočnému „zmrazeniu“ už existujúcich konfliktov. Avšak pre Rusko ostáva tento problém v stredno- až dlhodobom horizonte veľkou výzvou a hrozbou zároveň, najmä v súvislosti s rozmáhajúcim sa islamom na jeho území(a samozrejme jeho radikálnych foriem), príliš rýchlym vymieraním ruského národa ktorý sa v niektorých už dnes problematických oblastiach v priebehu niekoľkých desaťročí stane minoritným, no a v neposlednom rade ohrozuje ruské politické a ekonomické záujmy v strategickom kaukazskom priestore.

 
< Predchádzajúca