A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes53
mod_vvisit_counterVčera114
mod_vvisit_counterTento týždeň256
mod_vvisit_counterTento mesiac717

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Realistický a liberalistický prístup k analýze súčasnej veľmocenskej politiky
Napísal: Michal ČUBRÍK   
Sobota, 22.novembra 2008 - 18:57 hod.
Hektický vývoj na scéne medzinárodnej politiky na začiatku 21. storočia predstavuje pre oblasť, akou je teória medzinárodných vzťahov veľkú výzvu. Procesy, ktoré môžeme vo veľmocenskej politike pozorovať približne od 90. rokov 20. storočia sa do značnej miery vymykajú klasickým teoretickým koncepciám. Za celkovými trendami vývoja vzťahov medzi najvýznamnejšími aktérmi svetového systému môžeme však pri určitom zjednodušení nájsť vplyv liberalistickej alebo realistickej paradigmy, resp. ich variácií.

Ak chceme skúmať vplyv týchto teórií medzinárodných vzťahov na veľmocenskú politiku, musíme najskôr objasniť, v čom sa tieto teórie zhodujú a v ktorých ohľadoch sú ich postoje rozdielne. Zjednocujúcim prvkom oboch teórií je chápanie medzinárodného systému ako systému štátov. Pre realistov je štát základným a jediným aktérom medzinárodného systému, ktorý chápu ako systém zvrchovaných štátov, ktoré majú svoje vlastné záujmy. Tieto záujmy sú definované predovšetkým geograficky a strategicky s ohľadom na fakt, že prioritou je zabezpečenie existencie a prežitia štátu. Podľa realistov sa preto štáty v medzinárodnom systéme správajú navzájom „nedôverčivo“ a majú tendenciu vystupovať voči sebe z mocenských pozícií. Vojenská moc štátu je pre realistov, na rozdiel od liberalistov, jednou zo základných kategórií. Liberálna teória medzinárodných vzťahov chápe vojenskú silu len ako „jednu z viacerých“. Oveľa významnejšou je podľa tejto teórie ekonomická sila štátu. Liberalisti preto berú do úvahy aj iných aktérov medzinárodného systému ako štáty, napr. multilaterálne organizácie, ekonomické zoskupenia alebo nadnárodné korporácie. Významným rozdielom medzi liberalizmom a realizmom je chápanie možnosti spolupráce medzi štátmi. Zatiaľ čo realizmus je v tejto otázke skôr skeptický, podľa liberalistov majú štáty tendenciu navzájom spolupracovať a združovať sa do väčších zoskupení. Medzi oboma teóriami však panuje určitá zhoda v tom, že najdôležitejšou a najzákladnejšou jednotkou analýzy ostávajú jednotlivé štáty.

Dôležitou poznámkou pri debate o veľmocenskej politike z teoretického hľadiska je chápanie štruktúry, respektíve štrukturálneho usporiadania medzinárodného systému. Od pádu bipolarity koncom 80. rokov 20. storočia je tento systém unipolárny s jednou dominantnou superveľmocou (v zmysle vojenskom aj ekonomickom), niekoľkými veľmocami a regionálnymi mocnosťami. Postavenie hegemóna v medzinárodnom systéme mali a aj naďalej si uchovávajú Spojené štáty. Vzhľadom na to, že práve hegemón určuje základný charakter medzinárodnej politiky a tiež z dôvodu, že zahraničná politika USA vychádza z dôkladne rozpracovaných teoretických koncepcií, preskúmame podrobnejšie vplyv liberalizmu a realizmu, resp. ich variácií v zahraničnej politike USA. Okrem týchto teoretických smerov je potrebné spomenúť ešte jeden veľmi významný vplyv, označovaný ako neokonzervativizmus. Teoretický pôvod tohto smeru a jeho zaradenie medzi liberalizmom a realizmom sa tiež pokúsime objasniť.

NEOLIBERÁLNE 90. ROKY

Rozpad bipolárnej štruktúry na začiatku 90. rokov 20. storočia bol jav, s ktorým si dovtedy dominantná realistická, resp. neorealistická teória nevedela poradiť. Bipolárna štruktúra svetového systému bola totiž všeobecne považovaná za stabilnejšiu ako multipolárna alebo unipolárna (Linklater, 1995, s. 155). Aj napriek tomu, že v zahraničnej politike Spojených štátov je vždy možné nájsť určité prvky realizmu, k slovu sa počas osemročného obdobia vlády demokratického prezidenta Clintona (1993-2001) vo významnejšej miere dostali liberálne koncepcie zahraničnopolitického pôsobenia.

Takúto liberálnejšiu zahraničnú politiku možno vidieť v zvýšenom dôraze na činnosť medzinárodných ekonomických inštitúcií, ako sú Svetová banka, Medzinárodný menový fond alebo Svetová obchodná organizácia, vytvorená v roku 1995. Spojené štáty taktiež s jednou výnimkou v prípade Kosova neviedli vojenské kampane. Zahraničnopolitickí predstavitelia USA sa v zvýšenej miere snažili o diplomatické riešenia vzniknutých kríz a zainteresovanie problémových štátov do rokovaní. Veľkým úspechom takejto politiky bolo napríklad dosiahnutie tzv. „Rámcovej dohody“ so Severnou Kóreou v roku 1994, v dôsledku ktorej KĽDR pozastavila svoje nukleárne aktivity a neodstúpila od Zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Aj napriek postaveniu hegemóna v medzinárodnom systéme môžeme v tomto období badať určitý príklon k multilateralizmu, t.j. snahe riešiť problémy a hrozby vo svete v spolupráci s ostatnými štátmi.

Dôležitým ekonomickým fenoménom 90. rokov bola globalizácia – odstraňovanie bariér voľného obchodu a rast vzájomnej ekonomickej závislosti jednotlivých častí sveta. Proces globalizácie potvrdzoval predpoklady liberálnej teórie medzinárodných vzťahov o výhodnosti ekonomickej spolupráce medzi štátmi. Globalizáciu však môžeme tiež chápať ako ekonomické vyjadrenie americkej hegemónie a jej unilaterálneho pôsobenia, vzhľadom na to, že najväčší ekonomický prospech z globalizácie mali Spojené štáty (Weber, Barma, Kroenig, Ratner, 2007). Podľa J. N. Pieterseho bola „neoliberálna globalizácia koncom deväťdesiatych rokov režimom amerického ekonomického unilateralizmu“ (Pieterse, 2004, s. 119).

 
Vplyv liberalizmu alebo neoliberalizmu na zahraničnú politiku USA počas Clintonovej vlády možno teda pozorovať v uprednostnení ekonomického pôsobenia pred vojenskými intervenciami a tiež v určitom príklone k multilateralizmu v bezpečnostných a vojenských otázkach (rozširovanie NATO, podpis CTBT). 

 

GEORGE W. BUSH A NEOKONZERVATIVIZMUS

Zásadný obrat v štýle zahraničnej politiky sa udial s nástupom republikánskeho prezidenta Georga W. Busha a teroristickými útokmi na Svetové obchodné centrum v roku 2001. Najvýraznejší vplyv na zahraničnú politiku získala teoretická koncepcia nazývaná neokonzervativizmus. Tento smer nepatrí primárne medzi teórie medzinárodných vzťahov, ide skôr o politickú filozofiu s významnými implikáciami pre zahraničnú politiku.

Východiskom neokonzervativizmu je uznávanie tradičných amerických republikánskych hodnôt, ako napr. sloboda prejavu, ekonomická sloboda a dôraz na ľudské práva. Dalo by sa povedať, že neokonzervativizmus vychádza z tradičných liberálnych hodnôt (Williams, 2005). Morálne hodnoty americkej liberálnej demokracie hrajú ústrednú úlohu v neokonzervatívnej teórii. Neokonzervatívci predpokladajú, že tieto hodnoty sú vlastné nie len Američanom, ale sú univerzálne. Podľa nich majú Spojené štáty jedinečnú historickú úlohu v propagovaní a šírení týchto hodnôt vo svete. Vychádzajúc z predpokladu že liberálne demokracie spolu nebojujú, majú Spojené štáty jedinečné postavenie v tom, že ich morálne hodnoty a národný záujem sú v podstate identické.

Inými slovami, základom neokonzervatívnej zahraničnej politiky je presvedčenie, že Amerika by mala svoje hegemónne postavenie využiť na šírenie svojich politických ideálov vo svete, pričom sa nevylučuje použitie vojenskej sily. V tomto ohľade sú neokonzervatívci podľa J. Muravchika „liberálni internacionalisti [1]“.

Praktickým vyjadrením neokonzervativizmom ovplyvnenej zahraničnej politiky bola predovšetkým Národná bezpečnostná stratégia z roku 2002, ktorá zaviedla koncepciu preempcie a šírenia demokracie vo svete. Táto stratégia tvorí základ tzv. „Bushovej doktríny“. Najvýznamnejším zahraničnopolitickým krokom Bushovej administratívy v súlade s touto doktrínou bola vojna v Iraku, ktorá mala za cieľ nastoliť demokraciu a týmto spôsobom inšpirovať zmenu režimov aj v ostatných štátoch Blízkeho východu.

Zlyhanie vojenskej intervencie v Iraku pri dosahovaní jej pôvodných cieľov a ďalšie neúspechy, ako napríklad vstup Severnej Kórei do klubu štátov vlastniacich jadrovú zbraň spôsobili výraznú kritiku neokonzervativizmu a oslabenie jeho pozícií v rámci americkej administratívy. Taktiež americko-európske vzťahy a obraz Spojených štátov vo svete sa významne zhoršil. Podľa mnohých uznávaných teoretikov medzinárodných vzťahov z radov realistov aj liberalistov, neokonzervativizmus v praxi dokázal nesprávnosť svojich teoretických východísk. [2]

 

NÁVRAT K REALIZMU A MULTILATERALIZMU?

Pod tlakom kritiky neokonzervatívnej zahraničnej politiky sa viacero popredných amerických teoretikov začína obracať naspäť k realizmu ako najefektívnejšej zahraničnopolitickej paradigme. Nemal by to však byť realizmus vo svojej tradičnej „cynickej“ podobe, tj. zahraničná politika založená na racionálnej úvahe bez ohľadu na normatívnu stránku. F. Fukuyama navrhuje ako kurz budúcej zahraničnej politiky tzv. „realistický wilsonizmus“. Rozumie pod tým idealizmus ohľadom morálnych hodnôt presadzovaný v duchu realistickej politiky. Namiesto šírenia demokracie po svete za každú cenu, by Spojené štáty mali v realistickej miere brať do úvahy aj odlišné režimy jednotlivých štátov. Podľa Fukuyamu „by sa Spojené štáty nemali vzdať (neokonzervatívnych) ideálov, ako napr. univerzalita ľudských práv, ale mali by sa vzdať spôsobov, akým tieto ideály presadzovali v zahraničnej politike“.

Ďalším z týchto teoretikov je napríklad Robert Kagan, jeden z hlavných ideológov neokonzervativizmu. [3] Vo svojej nedávnej eseji s názvom „The September 12 Paradigm“ síce obhajuje zahraničnú politiku založenú na propagácii amerických ideálov vo svete, mala by sa však poučiť z chýb Bushovej administratívy. Podľa neho „pokým budú Spojené štáty centrom svetovej ekonomiky a pokiaľ budú aj naďalej rozhodujúcou vojenskou silou a hlavným apoštolom najpopulárnejšej politickej filozofie vo svete ... dovtedy by mala štruktúra svetového systému zostať taká, ako doposiaľ, s jednou superveľmocou a niekoľkými veľmocami“ (Kagan, 2008). Súčasný medzinárodný systém opisuje Kagan ako čisto realistický, pripomínajúci viac svet 19. storočia ako koncom 20. storočia.

Obaja spomínaní teoretici sa však zhodujú v jednom dôležitom bode, ktorým je potreba väčšieho multilateralizmu. Výrazne unilaterálna politika Vojny proti terorizmu vyjadrená heslom „buď ste s nami alebo proti nám“ je do budúcnosti vojensky, ekonomicky a ideovo neudržateľná a spôsobuje vo svete viac nestabilitu ako stabilitu. Fukuyama, Kagan ale napríklad aj R. Haas presadzujú posilnenie medzinárodných inštitúcií, ktoré môžu záujmom Spojených štátov pomôcť. Príklon k väčšiemu multilateralizmu bol čiastočne vyjadrený už v Národnej bezpečnostnej stratégii z roku 2006, skutočnou zahranično-politickou doktrínou sa však pravdepodobne stane až s nástupom nového prezidenta.
    
ZÁVER

Pravdepodobný príklon Spojených štátov k väčšiemu multilateralizmu, resp. zahraničnej politike zameranej viac na spoluprácu s ostatnými kľúčovými veľmocami vo svete môžeme interpretovať ako z hľadiska liberalistickej teórie, tak aj z pohľadu realistov. Väčšia ochota spolupracovať pri riešení globálnych bezpečnostných problémov potvrdzuje liberalistický predpoklad o výhodnosti spolupráce pred rivalitou alebo nepriateľstvom. Z realistického pohľadu by sme príklon k multilateralizmu mohli interpretovať ako ústup Spojených štátov z pozície hegemóna medzinárodného systému, postupný koniec unipolárneho usporiadania. Takýto vývoj by potvrdzoval realistický predpoklad o nestabilite takéhoto usporiadania medzinárodného systému. Realisti však varujú, že v multipolárnom systéme je, vzhľadom na jeho povahu, oveľa väčšia pravdepodobnosť výskytu konfliktov a vojen ako v systéme unipolárnom alebo bipolárnom.

 

Tento článok bol prezentovaný na konferencii "Interpolis 2008" na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici.

Poznámky
[1] Muravchik J., The Future is Neocon, in: Muravchik J., Walt. S., The Neocons vs. The Realists, National interest online, 9. 3. 2008, http://www.nationalinterest.org/Article.aspx?id=19672 [15.10.2008]

[2] Fukuyama F., After Neoconservativism, in: New York Times 19. 2. 2006

[3] Bližšie pozri KRISTOL, I., KAGAN, R. 1996. Toward a NeoReaganite Foreign Policy. In Foreign Affairs, roč. 75, 1996, č. 4



LITERATÚRA

DRULÁK, P. 2003, Teorie mezinárodních vztahů, Praha : Portál, 2003.

JACKSON, R., S?RENSEN, G. 2003. Introduction to International Relations. New York :  Oxford University Press, 2003

LINKLATER, A. 1995. Neorealismus v teorii a praxi. In BOOTH, K., SMITH, S. (eds.) 1995. Současné teorie mezinárodních vztahů. Brno : Barrister & Principal, 1995, s. 155 – 176

HAASS, R. N. 2008. The Age of Nonpolarity. What Will Follow U.S. Dominance. In Foreign Affairs, roč. 87, 2008, č. 3

KAGAN, R. 2008. September 12. Paradigm. America, the World, and George W. Bush. In Foreign Affairs, roč. 87, 2008, č. 5

KRISTOL, W., KAGAN, R. 1996. Toward a Neo-Reaganite Foreign Policy. In Foreign Affairs, roč. 75, 1996, č. 4

MURAVCHIK, J. 2006. Operation Comeback. How to Save Neocons? In Foreign Policy, roč. 36, 2006, č. 6, s. 64 – 68

PIETERSE, J. N. 2004, Neoliberal Empire. In Theory, Culture & Society, roč. 21, 2004, č. 3, s. 119 – 140

WEBER, S., BARMA, N., KROENIG, M., RATNER, E. 2007. How Globalization Went Bad. In Foreign Policy, roč. 37, 2007, č. 1,

WILLIAMS, M. C. 2005. What is the National Interest? The Neoconservative Challenge in IR Theory. In European Journal of International Relations, roč. 11, 2005, č. 3, s. 307-337.

FUKUYAMA, F. 2006. After Neoconservativism. In New York Times 19. 2. 2006 [online, 18. 11. 2008]. Dostupné na internete: <http://www.nytimes.com/2006/02/19/magazine/neo.html?pagewanted=all >

MURAVCHIK, J. 2008. The Future is Neocon. In MURAVCHIK, J., WALT., S. 2008. The Neocons vs. The Realists, National interest online, 9. 3. 2008 [15.10.2008]. Dostupné na internete: <http://www.nationalinterest.org/Article.aspx?id=19672 >



Obrázky:

http://www.jhu.edu/~jhumag/0904web/images/p35.jpg (Francis Fukuyama)
http://arts.anu.edu.au/sss/pols3017/Images/Theorists/robert%20kagan.jpg (Robert Kagan)

 
< Predchádzajúca