Médiá sú významnou súčasťou dnešnej spoločnosti. Často sa však používa aj označenie ako masové médiá. S tým úzko súvisí aj masová komunikácia. Tá  je „jednou z rovín sociálnej komunikácie, vyznačujúca sa tým, že sa všetky komunikačné aktivity dejú v inštitucionalizovanej podobe, teda prostredníctvom masových médií." (Reifová, 2004, s. 100) Ich vplyv vzrástol do takej miery, že sa stali jednou z najdôležitejších súčastí ovplyvňovania verejnej mienky a takisto aj poskytovania akýchkoľvek informácií, ktoré potrebuje človek pre svoju existenciu, orientáciu či rozhodovanie. „Každá spoločnosť si hľadá prostriedky, ktorými jedincovi predkladá hodnoty, o ktoré sa opiera jej štruktúra a fungovanie, a normy, ktoré upravujú chovanie jej príslušníkov. Médiá dokážu vytvárať a formovať to, čo sa jedinec dozvedá o svete, môžu byť hlavným zdrojom myšlienok a názorov, ktoré sa k nemu dostávajú. Médiá dokážu ovplyvniť jednanie a uvažovanie ľudí." (Buton, Jirák, 2003 s. 23)  Najdôležitejšími sa stali internet, televízne  a rádiové vysielanie a tlač.
 

Problém pripravenosti novoprijatých krajín
       
Tomuto faktu sa nevyhla ani samotná Európska Únia. Tá prešla počas svojej histórie až šiestimi kolami rozšírenia aby mohla mať v súčasnosti svojich 27 členov [1]. Tak ako boli v prvých kolách pridružené krajiny poväčšine zo západnej časti (polovice) Európy, s relatívnou ekonomickou stabilitou ako aj politickým usporiadaním, v posledných dvoch kolách rozšírenia boli pridružené najmä krajiny bývalého východného bloku. Tieto, bohužiaľ aj napriek snahe, sú determinované svojou socialistickou minulosťou.
 
Tieto fakty sa odrážajú potom aj v samotnej oblasti médií, ktoré pôsobia v mnohokrát diametrálne odlišných podmienkach. Aj laickej verejnosti musí byť preto jasné, že médiá napríklad vo Francúzsku či Nemecku ako zakladajúcich štátoch Európskej únie podliehajú v skutočnosti úplne odlišnej forme kontroly a riadenia ako je to v novoprijatých krajinách Bulharsku a Rumunsku, ako aj v krajinách „desiatky" prijatej v roku 2004. Samotná snaha EÚ o čo najväčšie rozšírenie svojho územia, pribratie nových trhov, otvorenie sa a spustenie ešte väčšej pracovnej mobility ako aj získanie lacnej pracovnej sily z východu narážajú často krát na reálnu nepripravenosť krajín pre členstvo. Krajiny síce spĺňajú prístupové kritériá, takisto prechádzajú bez väčších či s menšími problémami predvstupovými rokovaniami, no tieto bývajú v mnohých prípadoch neobjektívne. Ekonomické ukazovatele stavu krajiny, jedny z najdôležitejších pre vstup, sú v konečnom dôsledku nadhodnotené hospodársky a ekonomicky rozvinutými regiónmi a oblasťami krajiny, pričom tie zaostalé zostávajú zapojené za nimi ako príves na športovom aute. Periférie vyskytujúce sa mimo hlavných miest Sofie, Bukurešti, Tallinu atď. či miest s väčším počtom obyvateľov a relatívne veľkým osídlením, sú ako z iného sveta. Môžeme to koniec koncov vidieť aj na samotnom Slovensku, kde rozdiel medzi oblasťami západného Slovenska a východného Slovenska je priepastný.
 
S týmto však potom súvisí aj celková spoločenská a morálna nepripravenosť. Zákony síce existujú avšak vymožiteľnosť práva a zodpovednosť pred zákonom je na bode nula. Do tohto spadajú aj samotné médiá. Považovať potom tieto krajiny za členov EÚ s konsolidovanou mediálnou demokraciou je neadekvátne. Mnohokrát je tu prítomná badateľná snaha o využívanie médií na politické ciele a ich podriaďovanie ekonomickým záujmom či záujmom ekonomických skupín. Aj samotné vlády týchto postkomunistických krajín sa nesprávajú voči médiám bez záujmu. „Bez ohľadu na svoju politickú orientáciu sa snažia o uchovanie vplyvu na štátne, resp. verejnoprávne médiá. Prejavuje sa to najmä v nominovaní svojich politických sympatizantov do dozorných a regulačných orgánov v mediálnom sektore a do funkcií riaditeľov či riadiacich pozícií verejnoprávnych médií. Málo vyspelá politická kultúra a politická negramotnosť obyvateľstva spôsobujú, že sa iba ťažko presadzujú princípy právneho štátu, takže potom deklarovanie politickej nezávislosti médií sa stáva dosť problematickým." (Brečka – Otázky žurnalistiky, 2007, s. 119)
      
 
Orgány EÚ a médiá
       
Práve táto rozdielnosť medzi jednotlivými členskými štátmi podnecuje Európsky parlament, Európsku komisiu, Radu európskej únie a Súdny dvor, jedným pojmom orgány Európskej únie, k činnosti zameranej na zmenšenie rozdielov, celkovú spoločnú úpravu a prijatie uznesení týkajúcich sa postavenia médií v rámci EÚ. Tým napomáhajú potom jednotlivé štáty implementáciou a podriadením sa rozhodnutiam orgánov na ktoré delegovali časť svojich právomocí. Európska únia ako celok sa hlási k ochrane a podpore plurality médií ako základného piliera práva na informácie a slobody prejavu zakotvenej v článku 11 Charty základných práv Európskej únie [2]. Tie potom zákonite zostávajú základnými princípmi zachovania demokracie, občianskej plurality a kultúrnej rozmanitosti. Spoločným cieľom parlamentu a komisie zostáva vytvorenie stabilného právneho rámca v oblasti médií ako aj v oblasti celej informačnej spoločnosti. To by malo v konečnom dôsledku zabezpečiť ochranu pluralizmu vo všetkých členských štátoch. Druhým výsledkom by bolo využívanie príležitostí vytváraných jednotným trhom prostredníctvom prevádzkovateľov médií.
 
Pluralizmus v médiách ako taký v sebe skrýva, okrem problematiky koncentrácie vlastníctva podnikov, aj oblasti služieb verejnoprávneho vysielania, politickej moci, hospodárskej súťaže ako aj celkových pracovných podmienok novinárov v Európskej únii. Verejnoprávne vysielanie by vo svojej podstate malo byť aj podľa orgánov EÚ a nimi prijatých stanovísk, bez politického tlaku a trhových síl pôsobiacich v štáte. V súčasnosti je však realita taká, že verejnoprávne médiá sú nútené na úkor kvality súťažiť s komerčnými stanicami, ktorých hlavným cieľom nie je kvalita ani nezávislosť od externých vplyvov. Napriek tejto realite orgány EÚ uznávajú, prikladajú veľký význam verejnoprávnemu vysielaniu a žiadajú jeho širší obsah pôsobnosti, ktoré vytvára podmienky na rozvoj plurality, kultúrnej a jazykovej rozmanitosti či objektívnej informovanosti občanov. V rámci EÚ sa osvedčilo  tzv. „dvojpilierové" usporiadanie so súkromnými a verejnoprávnymi mediálnymi službami pri upevňovaní plurality a tak je aj ďalej podporované zo strany orgánov EÚ. [3]
       
       
Koncentrácia vlastníctva
       
Na zabezpečenie rozmanitosti poskytovaných informácií a pre zachovanie objektivity je potrebné aby verejné orgány EÚ ako aj samotné členské štáty pristupovali s obozretnou, aktívnou a dôslednou politikou, k sledovaniu koncentrácie vlastníctva v rámci mediálneho trhu, ktorá prehlbuje závislosť pracovníkov médií od vlastníkov, čo je na úkor ich objektivity. Vo viacerých členských štátoch, ako sme toho svedkom aj na Slovensku, si mediálne nadnárodné podniky vybudovali dominantnú pozíciu. Následná existencia tlačových skupín vlastnených podnikmi, ktoré mnoho krát rozhodujú o zmluvách v rámci verejného obstarávania, predstavuje reálnu hrozbu pre nezávislosť médií. Európska únia v podstate nedisponuje žiadnou vlastnou právomocou na obmedzenie koncentrácie médií, avšak svojimi právomocami v jednotlivých politických oblastiach aktívne pôsobí pri ochrane a podpore mediálnej plurality. Sú nimi napríklad hospodárska súťaž, štátna pomoc, oblasť audiovízie a telekomunikácií či vonkajšie obchodné vzťahy. Na druhej strane však treba vedieť, že európske médiá pôsobia na globalizovanom trhu a tak komplexné obmedzenia v rámci ich vlastníctva by významne oslabili ich konkurencieschopnosť oproti médiám zvonka EÚ. Treba preto aj tu nájsť zlatú strednú cestu, dosiahnuť rovnováhu hospodárskej súťaže a plurality, aby európske médiá dokázali obstáť v konkurencii na medzinárodnom mediálnom trhu.
 
Neodškriepiteľným je fakt, že vývoj jednotlivých mediálnych systémov sa upriamuje jednostranne na zisk a nezohľadňuje spoločenské, politické ani hospodárske procesy či hodnoty. Je preto potrebné aby sa hospodárska súťaž skĺbila s mediálnym právom a tým sa zabezpečila konkurencia, kvalita a objektívnosť médií pôsobiacich v jednotlivých členských štátoch. Aktivity orgánov EÚ a členských štátov sa zameriavajú aj na zabezpečenie žurnalistickej a vydavateľskej nezávislosti prostredníctvom právnych a sociálnych záruk. Narastá preto význam uplatňovania redakčných chárt v členských štátoch a na trhoch kde pôsobia mediálne spoločnosti so sídlom v EÚ. Cieľom je zabránenie vlastníkom, akcionárom či vonkajším orgánom (vládam), aby zasahovali do obsahu spravodajstva. Popri tom je potrebný objektívny rámec pre udeľovanie licencií na vysielanie na základe spravodlivých a transparentných kritérií aby bol vytvorený systém pluralitnej hospodárskej súťaže a vyhlo sa zneužívaniu mediálneho trhu zo strany dominantných vlastníkov médií. Ako jedny z mnohých príkladov nadnárodných podnikov, pod ktorých koncentrované vlastníctvo začína spadať mnoho médií v EÚ, možno uviesť Fininvest Silvia Berlusconiho či stále silnejúcu, Rupertom Murdochom vedenú, News Corporation, ktorej súčasťou je aj Sky Broadcasting. Je ich však omnoho viac a je im venovaná ďalšia časť.
 
Hlavní hráči na európskom mediálnom trhu
 
 Ako prvú možno uviesť mediálnu skupinu Bertelsmann AG. Je jednou z najväčších v Európe a patrí do prvej desiatky medzi globálnymi mediálnymi skupinami. Najväčší obrat má v Európe (65 %) a zvyšok v USA (35%). Pôsobí na viacerých mediálnych trhoch. Medzi jej najväčšie časti patrí RTL Group v rámci vysielania a Random House a Grunter+Jahr v rámci tlače. Pod RTL Group spadá 31 televíznych staníc a 30 rádií v desiatich krajinách, pričom Bertelsmann AG tu má až 90 % podiel. Medzi tie najznámejšie patria RTL televízne stanice v Nemecku, krajinách Beneluxu a Maďarsku, M6 vo Francúzsku, Five vo Veľkej Británii či Antena 3 v Španielsku. Navyše jednou z dôležitých súčastí RTL Group je aj Freemantle Media, jeden z najväčších tvorcov a producentov televíznych programov vo svete. Čo sa týka vydávania časopisov, suverénne v Európe vedie spoločnosť Grunter + Jahr, takisto patriaca pod Bertelsmann AG (BAG). Produkuje viac ako 125 časopisov v desiatich krajinách a na troch kontinentoch, takisto aj k nim patriace internetové portály. Tu má materská skupina 75 % podiel. Pod spoločnosť Gunter + Jahr patrí aj známa Motor-Presse Stutgart a cez svoju dcérsku spoločnosť Prisma Presse má 18 % podiel, druhý najväčší, vo Francúzsku. Do tejto veľkej rodiny médií ešte spadajú takisto aj Sony BMG (50 % BAG), BMG Music Publishing (100 % BAG) a takisto aj Aravato Ag (100 % BAG), jedna znajväčších spoločností na trhu s mediálnymi službami.
 
Ako ďalšieho významného hráča môžeme uviesť korporáciu Axel Springer Verlag. Je najväčším vydavateľom novín v Nemecku, takisto patriaca k vedúcim mediálnym korporáciám vo svete. Popri tlačových médiách sa rozrastá aj do oblasti televízneho trhu. Svoje aktivity zameriava najmä na krajiny ako Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Poľsko, Maďarsko, Českú republiku či Rusko. Vydáva viac ako 120 časopisov a denníkov, jedným z najznámejších je napríklad nemecký Bild, so 4,5 miliónmi predaných kusov najpredávanejší denník v Európe. V poslednej dobe úzka spolupráca medzi Axel Springer Verlag, Aravato AG a Grunter + Jahr sa stala objektom záujmu anti trustových úradov.
 
Spoločnosť Scandinavian Broadcasting System SA sa popri iných tiež vyšvihla medzi lídrov v rámci Európy. Jej hlavné oblesti záujmu sú vysielanie a tlačové médiá. Pôsobí hlavne v severských štátoch a v oblasti Beneluxu, no svoje aktivity rozšírila už aj do krajín východnej a južnej Európy a to konkrétne Maďarska, Grécka a Rumunska. Spadá pod ňu 10 televíznych staníc v 7 krajinách a to najmä v Nórsku, Švédsku, Dánsku, Maďarsku a Rumunsku. Popri televíznych kanáloch prevádzkuje 53 rádiových staníc dominantne vo Fínsku, Švédsku, Nórsku, Maďarsku a Holandsku.
 
 V oblasti strednej a východnej Európy sa medzi dominantné mediálne spoločnosti zaradila Central European Media Enterprises LTD (CME). Významným podielnikom na trhoch sa CME stala v Rumunsku, Slovinsku, Chorvátsku, Českej republike a na Slovensku a Ukrajine. Tu vlastní viacero televíznych staníc s majoritným podielom na mediálnom trhu jednotlivých štátov. Sú nimi napríklad TV Markíza na Slovensku, TV Nova V Českej republike či Kanal A v Slovinsku. V oblasti tlačových médií patrí k dôležitým hráčom aj Westdeutche Allgemeine Zeitung (WAZ). Vlastní a vydáva viac ako 130 novín a časopisov najmä v Nemecku ale aj v oblasti Balkánu, a svoje aktivity rozširuje aj na Slovensko a do Českej republiky. WAZ je takisto aj európskym lídrom v rámci počtu vydaných regionálnych denníkov a časopisov. Najmarkantnejší podiel na mediálnom trhu má v Bulharsku a v Macedónsku, kde vlastní a vydáva všetky dôležité národné denníky. Takisto aj v Maďarsku, kde vydáva 5 denníkov.
 
Vydavateľstvo Ringier patrí popri WAZ k ďalšej zahraničnej spoločnosti pôsobiacej najmä v oblasti strednej a juhovýchodnej Európy. Svoj najväčší obrat robí vo Švajčiarsku (66%), potom v strednej a juhovýchodnej Európe (29 %)a zvyšok v Ázii (5 %). Vo Švajčiarsku vydáva a vlastní 4 noviny a 14 časopisov, popri iných aj najpredávanejší Blick. V Rumunsku 7 novín a 7 časopisov, v Maďarsku 4 noviny a 9 časopisov, v Českej republike 7 časopisov a na Slovensku  5 časopisov. Za zmienku stojí ešte spoločnosť Liberty Global, jedna z najväčších v oblasti káblového vysielania na svete. V Európe pôsobí dokopy v 13 krajinách, Holandsku, Francúzsku, Rakúsku, Poľsku, Maďarsku, Slovensku a iných, pod menom Liberty Global Europe.[4]
 
 
Tri modely mediálnych systémov v Európe (Halin, Mancini)
 
V oblasti Európy sa vyskytujú tri druhy mediálnych systémov. Na základe geografickej oblasti, v ktorej prevládajú a podľa kľúčového prvku politiky, ktorý hovorí o vzťahu politiky a médií môžeme hovoriť o „stredomorskom - polarizovane pluralitnom modeli, severo/stredoeurópskom demokraticko – komoparativistickom modeli a severoatlantickom liberálnom modeli" (Halin, Mancini, 2008, s. 96), ktorý je takisto charakteristický aj pre USA a Kanadu. Z dôvodu obmedzeného rozsahu sa dajú zhrnúť iba základné vlastnosti každého modelu, so zameraním na vlastnosti mediálneho systému a politický kontext v ktorom sa vyvinul daný model.
 
Do stredomorského modelu zaraďujeme krajiny ako Francúzsko, Grécko, Taliansko, Portugalsko či Španielsko. Tlač sa tu v porovnaní s ostatnými modelmi vydáva v relatívne nízkych nákladoch tlače s orientáciou na elity. Práve kvôli tomu dochádza k ústrednému postaveniu elektronických médií. Noviny boli už od svojho počiatku závislé hlavne na dotáciách od štátu. Prevláda tu politický paralelizmus, pričom tlač venuje veľkú pozornosť politickému životu. K základným druhom žurnalistiky tu patrí a pretrváva tradícia komentárovej a obhajujúcej žurnalistiky. Nepopierateľne sa tu vyskytuje systém politiky nad vysielaním. To znamená že verejné médiá rešpektujú vládny model riadenia vysielania, s čím súvisí aj obmedzenosť profesionalizácie v novinárskej oblasti, kde sa často krát zlieva angažovanosť s politickou aktivitou. Štát teda aj naďalej hrá rolu vlastníka, regulátora a donora médií. Napriek tomu v týchto krajinách prebehol veľmi rýchly a nekontrolovateľný prechod od výhradne štátom kontrolovaných médií ku komerčnému vysielaniu, „médiá sú charakteristické divokou dereguláciou".( Halin, Mancini, 2008, s. 102)  Toto možno vidieť napríklad vo Francúzsku kde boli v roku 1980 funkčné iba tri štátne kanály, pričom ich v súčasnosti funguje viac ako 200, vrátane tých štátnych.
 
Druhým v poradí je severo/stredoeurópsky model. Sem patria krajiny ako Rakúsko, Belgicko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Holandsko, Nórsko, Švédsko a aj Švajčiarsko. Na rozdiel od predchádzajúceho modelu sú charakteristické pre tento vysoké náklady novín, takisto aj historicky skorší rozvoj slobody tlače a novinárskeho priemyslu. Typickou je tu tradícia vplyvných straníckych novín ako aj médií zviazaných s organizovanými sociálnymi skupinami. Táto „politická tlač koexistovala s komerčnou tlačou väčšinu dvadsiateho storočia, avšak od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia je v postupnom úpadku." (Halin, Mancini, 2008, s. 103) Politický paralelizmus je tu už tradične intenzívny a pretrváva tu stabilnejšia vonkajšia pluralita. Častým žurnalistickým druhom tu je komentárová žurnalistika ktorá prežíva popri neutrálnom profesionalizme u novinárov a informačne zameranou žurnalistikou. Profesionalizmus žurnalistiky ako takej je tu na vysokej úrovni a vyznačuje sa vysokým stupňom formálnej organizovanosti. Médiá sú často krát videné ako sociálne inštitúcie za ktoré zodpovedá štát a sloboda tlače tu existuje spolu s relatívne silnou štátnou podporou a reguláciou médií. V systéme vysielania verejnej služby a v jej riadení sa angažujú strany a organizované sociálne skupiny, napriek tomu je charakteristické vysielanie svojou profesnou autonómiou. Kombináciou skorého vývoja trhu, kultúry podnikateľského kapitalizmu a liberálnych politických inštitúcií, spolu s podporou gramotnosti, ktorá prišla s protestantskou reformáciou tu došlo k mohutnému rozvoju novinových trhov. Pomerne skoro u krajín patriacim k tomuto modelu došlo aj k vývoju liberálnych inštitúcií čo sa odráža v celom naladení spoločnosti. Vyskytujú sa tu už spomínané pomerne silné organizované sociálne skupiny, ktorých vplyv na médiá nie je zanedbateľný. Štáty ktoré sem patria sú „sociálnymi štátmi, pre ktoré je typická ideológia kolektívnej zodpovednosti za všeobecné blaho a dôraz na participáciu všetkých skupín obyvateľov" (Halin, Mancini, 2008, s. 222)
 
Posledným je severoatlantický model. Sem patria Veľká Británia a Írsko. Podobne ako stredoeurópsky model je aj tento charakteristický skorým rozvojom slobody tlače a masovými nákladmi novín. Komerčné noviny tu dominujú, politický paralelizmus je tu slabý a prevláda vnútorná pluralita, avšak s výnimkou vysoko straníckej britskej tlače. Profesionalizácia žurnalistiky je pomerne vysoká, chýba tu však formálna organizovanosť, ktorá sa vyskytuje u stredoeurópskeho modelu. Novinársku autonómiu ovplyvňujú najviac komerčné tlaky. Prevláda tu informačne zameraná žurnalistika s britskou silnou komentárovou tradíciou. Existuje tu stabilné postavenie vysielania verejnej služby a udržovanie stranícko-tlačového paralelizmu práve u britskej tlače. Rola štátu je u Írska „posilnená obavou o zachovanie národnej kultúry a u Británie aj preto dominuje vysielanie verejnej služby a regulácia komerčného vysielania." (s. 104) Aj tu  došlo k rozvoju liberálnych inštitúcií pomerne skoro, čo sa odráža na tradične silnej role trhu. Pre štáty z tohto modelu je charakteristický pluralizmus, prevaha väčšinového vládneho systému a absencia silno organizovaných sociálnych skupín. Napriek tomu že liberálny model býva často krát považovaný za tzv. normatívny ideál, faktom je že „médiá liberálnych krajín sú často predmetom intenzívnej kritiky  v rámci samotného systému. Napríklad len 15 % britskej verejnosti tvrdí, že dôveruje médiám, čo je zďaleka najmenšia miera dôvery v celej Európskej únii." (Halin, Mancini, 2008, s. 271)

 

 

Tento článok bol prezentovaný na konferencii „Interpolis 2008“ na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici.  

Poznámky:
[1] 1952: Belgicko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Luxembursko a HolandskoPrvým krokom v európskej integrácii bolo vytvorenie spoločného trhu s uhlím a oceľou v týchto šiestich krajinách v roku 1952. 1973: Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo. Spoločenstvá zároveň prevzali nové úlohy a zaviedli novú sociálnu a regionálnu politiku a politiku v oblasti životného prostredia. 1981 a 1986: Grécko, Španielsko a Portugalsko. Na zmenšenie rozdielov vo vyspelosti ekonomík vtedajších dvanástich členských štátov boli zavedené štrukturálne programy ako napr. prvé Integrované programy pre Stredozemie (Integrated Mediterranean Programmes – IMP). 1995: Rakúsko, Fínsko a Švédsko 2004: Česká republika, Estónsko, Cyprus, Lotyšsko, Litva, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovinsko a Slovensko. 2007: Bulharsko a Rumunsko. In: http://www.ecb.int/ecb/educational/facts/euint/html/ei_002.sk.html

[2] Charta základných práv Európskej únie po prvý krát v dejinách EÚ spája do jediného dokumentu celú škálu občianskych, politických, ekonomických a sociálnych práv všetkých občanov a obyvateľov EÚ. Vyhlásenie Charty základných práv EÚ potvrdilo význam práv jednotlivca v pokračujúcom procese európskej integrácie. Práva, obsiahnuté v Charte, sú rozdelené do šiestich oblastí: Dôstojnosť (články 1-5), Slobody (články 6-19), Rovnosť (články 20-26), Solidarita (články 27-38), Občianske práva  (39-46), Spravodlivosť (47-50). Okrem nich sa Charta skladá ešte z preambuly a záverečných ustanovení. In: http://www.europskaunia.sk/charta_zakladnych_prav

[3]http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P6-TA-2008-0459+0+DOC+XML +V0//SK

[4] http://europe.ifj.org/assets/docs/245/202/08737f5-ec283ca.pdf , s. 1-18

Zdroje:
Brečka, S. 2007. Mediálne systémy v Európe. In: Otázky žurnalistiky, 2007 SAP-Slovak Academic press, s.r.o., ISSN 0322-70
Buton, G., Jirák, J. 2003. Úvod do studia médií. Brno: Barrister and Principál 2003. ISBN 80-85947-67-6
Halin, D. C., Mancini, P. 2008. Systémy médií v postmoderním světě, Tři modely médií a politiky. Praha: Portal s.r.o. 2008. ISBN 978-80-7367-377-2
Reifová, I. 2004. Slovník mediální komunikace. Praha: Portál s.r.o.2004. ISBN 80-7178-926-7

http://www.acte.be/EPUB/easnet.dll/GetDoc?APPL=1&DAT_IM=01CDFA
http://www.epra.org/content/english/index2.html
http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?pubRef=-//EP//TEXT+TA+P6-TA-2008-045 9+0+DOC+XML+V0//SK
http://europe.ifj.org/assets/docs/245/202/08737f5-ec283ca.pdf
http://www.international-television.org/market-data.html
http://www.ketupa.net/rtl.htm
http://www.medialaw.ru/laws/other_laws/european/e-eh.htm

Obrázky:
http://philip9876.files.wordpress.com/2008/08/rupert-murdoch.jpeg (Rupert Murdoch)

http://ipoint.financninoviny.cz/data/clanky_obrazky1347.jpg (štruktúra majetku a vplyvu korporácie CME)

http://www.reflex.cz/images/tistenyrx/2007/39/70-6ct.jpg (Ronald Lauder - majiteľ CME)

http://medialne.etrend.sk/uploady/markiza_nova_cme_logo.gif