Svet na začiatku 21. storočia začali ohrozovať nové globálne hrozby, na ktoré musíme reagovať. Rovnako dochádza aj k zmene geopolitického usporiadania planéty. Ak vychádzame z premisy, že spoločenský systém je súčasťou (prípadne „partnerom“) prírodného systému, musíme si uvedomiť fakt (nevyhnutnosť) vplyvu prírodných pohybov na spoločenský systém a teda aj na našu každodennú realitu.   Prelom tisícročí bol poznamenaný veľkými prírodnými pohybmi, ako napríklad ničivé vyčíňanie atmosférických vplyvov v podobe tornád a hurikánov (napríklad tornádo Katrina, ktoré 29. augusta 2005 zdevastovalo mesto New Orleans, Louisiana, USA), presunmi vodnej masy vyvolaných posunom litosferických dosiek (napríklad vlny tsunami, ktoré 26. decembra 2004 zasiahli pobrežia juhovýchodnej Ázie), dezertifikácia Afriky a iných púštnych oblastí planéty a mnohých iných prírodných pohyboch, ako napríklad početné zemetrasenia vyvolané z rôznych príčin. Prirodzene nastalo aj obrovské množstvo pohybov v spoločenskom systéme, nie len v prírodnom. Mnohé lokálne konflikty, s väčšou alebo menšou intenzitou, energetické a surovinové krízy, nové technologické objavy a mnohé iné. V neposlednom rade významnú úlohu zohrali integračné a dezintegračné procesy. Pre nás najvýznamnejším geopolitickým pohybom v sfére spoločenského systému bolo vytvorenie „Európskej dvadsaťsedmičky“.

 

(Túto analýzu budete môcť nájsť aj v januárovom čísle časopisu „Politické vedy“ vydávanom Fakultou politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici)
 
 

1 EU ako súčasť prírodného a ako produkt spoločenského systému

Európa sa vďaka tejto integrácii stala, prípadne má potenciál a tendenciu, stať sa významným samostatným geopolitickým aktérom. Európa je supranacionálnou, stáva sa do určitej miery samostatnou entitou. Táto entita podlieha v celosvetovom geopolitickom meradle zákonitostiam pohybu v spoločenskom, ale aj v prírodnom systéme. Začiatok nového tisícročia nám teda priniesol zjednotenú (aspoň navonok) Európu. Ak má táto nová európska entita prežiť, je potrebné aby si vytvárala nástroje na svoju existenciu a správanie sa v systéme.

Nepochybne jednou z najdôležitejších vlastností každého subjektu je schopnosť neustálej reakcie na podnety prichádzajúce z globálneho prostredia (potreba reagovať na pohyb, ktorý je protichodný prípadne nejakým iným spôsobom sa stretáva s pohybom ostatných subjektov v systéme). Pri predpoklade, že toto pravidlo platí môžeme Európsku úniu chápať ako subjekt, ktorého schopnosť reakcie k vonkajšiemu prostrediu je založená na Spoločnej európskej zahraničnej a bezpečnostnej politike. V tejto práci budeme chápať Spoločnú európsku zahraničnú a bezpečnostnú politiku práve ako vlastnosť Európskej únie reagovať a vyrovnávať sa s podnetmi prichádzajúcimi z externého prostredia Európskej únie. Samozrejme veľmi dôležité je dodať, že táto vlastnosť reakcie, ktorú môžeme definovať ako vlastnosť prejavujúca sa do vonkajšieho prostredia systému, je výrazne determinovaná úrovňou entropie systému vo vnútri ako takého. Preto sa ďalej pokúsime v tejto práci poukázať na niektoré vnútorné faktory, ktoré závažným spôsobom určujú schopnosť a efektivitu vonkajšieho pôsobenia subjektu na systém a ostatné subjekty v ňom, ako aj schopnosť prispôsobovať si fungovanie systému vlastným cieľom a potrebám. V prípade EU sa pokúsime analyzovať niektoré faktory vnútorného charakteru, výrazným spôsobom ovplyvňujúce fungovanie EU navonok a teda aj jej SZBP. V neposlednom rade chcem v tejto práci poukázať na prepojenosť prírodného, človekom neovplyvniteľného správania sa globálneho systému a politického systému, ako jedného z podsystémov spoločenského systému, ktorý je pod „nadvládou“ noosféry. Keďže sa v tejto práci venujeme SZBP EU budeme vzťahovať závery a hodnotenia práce práve na jej analýzu.

Predtým ako budem analyzovať SZBP ako výraz pôsobenia EU v systém globálneho geopolitického prostredia, zameriam sa v krátkosti na vznik a vývoj prípadne zmeny smerovania (zlomové faktory), ktorými sa SZBP dostala do súčasnej podoby (“…do súčasnej podoby…” je vyjadrenie statického stavu veci, ja ale chápem v tejto práci SZBP ako dynamický prvok neustále konfrontovaný s vonkajším prostredím a teda neustále podliehajúci zmenám; toto vyjadrenie používam ako „frazeologizmus“).

Za základ vzniku modernej teórie bezpečnosti môžeme považovať myšlienku vytvorenia Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Základný, determinujúci faktor bola potreba zaistenia bezpečnosti Európy v daných podmienkach geopolitického rozloženia síl. Rovnako nemožno prehliadnuť fakt, že Francúzsko ako jedna z víťazných mocností II. svetovej vojny, sa po predchádzajúcich historických skúsenostiach snažilo zabrániť možným budúcim hrozbám zo strany Nemecka. Celá moderná európska integrácia teda začala ako určitý druh bezpečnostnej politiky, keď sa jeden subjekt pokúsil (treba povedať že úspešne) obmedziť vojenské (a teda potenciálnu hrozbu) možnosti iného subjektu „preventívnou“ integráciou, aby zabezpečil vlastnú bezpečnosť. Ďalším významným zlomom v integračnom procese Európy a teda aj cesty k vytváraniu modernej bezpečnostnej politiky, boli snahy o vytvorenie čohosi ako spoločnej obrannej politiky pre štáty, ktoré sa podieľali na založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Podľa vzoru integračných procesov ktoré viedli k vzniku ESUO predložil francúzsky minister obrany René Pleven tzv. Plevenov plán, ktorý mal viesť k vytvoreniu Európskeho obranného spoločenstva. Spoločenstvo malo združovať Francúzsko, Taliansko, Nemecko a štáty Beneluxu (René Pleven vyšiel s návrhom na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva 24. októbra 1950. Tento návrh bol reakciou na možné znovuvyzbrojenie Nemecka, ktoré presadzovali najmä USA. Francúzsko si chcelo udržať kontrolu a vojenskú prevahu, prípadne zabrániť ďalšej budúcej agresii Nemecka. Tento plán predpokladal vytvoriť armádu, ktorú by riadilo spoločné európske ministerstvo obrany). Táto myšlienka ale nakoniec stroskotala paradoxne odmietnutím vo francúzskom Národnom zhromaždení. Ďalším pokusom o vytvorenie akejsi spoločnej obrannej politiky bol na začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia tzv. Fouchetov plán. Fouchetov plán ale nebol kontinuitný s európskymi spoločenstvami, ktoré do tej doby v európskom integračnom procese vznikli (ESUO, EHS a EUROATOM) (Išlo o plán vtedajšieho francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla, ktorý prostredníctvom tohto plánu usiloval o oslabenie európskych spoločenstiev. Európske spoločenstvá kritizoval najmä pre ich neustále sa stupňujúcu supranacionálnosť). Idea spolupráce v otázkach zahraničnej politiky si získala opäť pozornosť v sedemdesiatych rokoch 20. storočia v procese prvého rozširovania Európskeho spoločenstva. Poučením sa z predchádzajúcich pokusov spájať citlivé záležitosti zahraničnej a bezpečnostnej politiky, bola táto iniciatíva opatrne formulovaná a nazvaná ako „Európska politická spolupráca“. Potreba vystupovať jednotne v otázkach zahraničnej politiky bola zjavná najmä z pohľadu snahy európskych politikov o zabezpečenie európskej bezpečnosti v čase bipolarity a zhoršujúcej sa situácie na Blízkom východe. Tento postup nemal byť podľa zúčastnených štátov upravený medzinárodnými normami, ale spoločným postupom desiatich zúčastnených krajín. V záverečných správach z Luxemburgu (1970), Kodane (1973) a Londýna (1981) boli sformulované základné princípy spolupráce. Podľa jedného z nich má byť hlavným cieľom spoločnej zahraničnej politiky nie spoločný postoj, ale spoločné jednanie. Nedodržiavanie týchto princípov napríklad gréckou vládou na začiatku 80 rokov, ďalšie rozširovanie ES o Španielsko a Portugalsko, ako aj nedostatky týkajúce sa budovania „krízového manažmentu“ EPS vyvolávali potrebu reformovania zásad deklarovaných Európskym spoločenstvom[1]. Myšlienku kvalitatívne novej „Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej spolupráce“, ktorá by mala slúžiť pre potreby budúcej Európskej únie prejednávala Európska rada už v júni 1990 v Dubline. Tu vznikol aj určitý koncept, ktorý bol ďalej rozvinutý na medzivládnej konferencii o ďalšom vývoji ES a možnej transformácii na EU 15. decembra 1990 v Ríme. Táto konferencia bola poznamenaná veľkými rozdielmi v názoroch jednotlivých členských štátov na budúcu podobu SZBP. Nezhody prevládali najmä v oblasti modelov hlasovania, systéme financovania a komplikovanou sa ukázala aj otázka integrácie Západoeurópskej únie (ZEU) do štruktúr novovznikajúcej EU. Východisko z tejto situácie bolo nakoniec prijatie trojpilierovej koncepcie chrámu, čo bola luxemburská alternatíva prijateľná pre všetky členské štáty[2]. I. pilier predstavoval tri integračné zoskupenia ESUO, EHS a EUROATOM, II. pilier predstavuje SZBP a III. pilier spoluprácu v oblasti justície a vnútra. ESUO bolo ako jediné integračné zoskupenie z I. piliera založené na dobu určitú a to na 50 rokov. Zmluva o založení ESUO vstúpila do platnosti 27. júla 1952 a teda ESUO zaniklo 27. júla 2002. V súčasnosti môžeme preto hovoriť, že prvý pilier sa skladá už len z dvoch spoločenstiev EHS a EUROATOM[3].

Pojem SZBP bol teda po rôznych rokovaniach a konferenciách nakoniec ukotvený v Zmluve o EÚ (Maastrichtskej zmluve - Zmluva o EU bola prijatá v holandskom meste Maastricht, preto sa vžil jej názov Masstrichtská) z 10. februára 1992. Bolo tu teda aj prvý krát oficiálne definované, aké ciele má SZBP a aké úlohy má plniť. Ciele o ktoré sa SZBP opiera (je teda nutné dodať že z nich aj vychádza jej tvorba) sú definované v preambule tejto zmluvy a rozvíjané sú v ďalších jej článkoch. Z cieľov ktoré si kladie EU v tejto zmluve, môžeme spomenúť napríklad posilňovanie európskej identity a nezávislosti, zabezpečenie spoločných hodnôt, posilňovanie mieru a medzinárodnej bezpečnosti v súlade so zásadami OSN a Helsinského procesu, podpora medzinárodnej spolupráce, rešpektovanie ľudských práv a slobôd, upevňovanie demokracie a rovnako aj posilňovanie bezpečnosti EU a jej členských štátov. Práve formulácia o bezpečnosti je zaujímavá hneď z niekoľkých pohľadov. Pretože v súčasnom geopolitickom rozložení síl treba začať rozlišovať pojmy bezpečnostná politika a obranná politika. V dobe uzatvárania Zmluvy o EU sa bezpečnostná politika brala vo význame obrannej a ochrannej politiky voči vzniknutým hrozbám, v súčasnosti je nutné rozlišovať pojmy obranná politika a bezpečnostná politika. Túto problematiku rozoberieme v tejto práci podrobnejšie neskôr. V Zmluve o EU sa ďalej definuje a zavádza široké spektrum nástrojov na výkon SZBP, rovnako je aj definované inštitucionálne zabezpečenie SZBP (vzhľadom na povahu tejto práce, sa táto práca nebude bližšie zaoberať danou problematikou[4]. Nachádza sa tu aj vymedzenie vzťahu medzi EU a Západoeurópskou úniou. ZEU sa stáva neoddeliteľnou súčasťou EU. Bližší vzťah medzi ZEU a EU je definovaný v Deklarácii o ZEU. Tento dokument je súčasťou Zmluvy o EU. V deklarácii okrem iného ide o súhlas s posilňovaním európskeho piliera NATO a o prepojenie SZBP so silami NATO.

Neefektívnosť SZBP potreba jednomyseľného konsenzu a neprehľadnosť fungovania tejto politiky, vyústili do zmien zakotvených Amsterdamskou zmluvou, ktorá vstúpila do platnosti 1. mája 1999 (prijatá bola na summite EU konanom 16 – 17 júna 1997 v Amsterdame). Táto zmluva zachovala pôvodnú myšlienku Zmluvy o EU. Bol tu zapracovaný aj nový fenomén v oblasti SZBP, ktorý sa v predchádzajúcej zmluve nenachádzal a to spoločná stratégia. Spoločná stratégia mala zabezpečiť zjednotenie postupu krajín EU v spoločných akciách a spoločných stanoviskách. Zmena nastala aj v otázke jednomyseľného prijatia rozhodnutia. Bol zavedený inštitút tzv. konštruktívnej abstencie[5] a v niektorých prípadoch bol povolený aj princíp kvalifikovanej väčšiny. Všeobecne bola ale akcieschopnosť SZBP a teda EU malá. Mnohé spoločné akcie stroskotali na chýbajúcej vôli ku spoločnému postupu. Udalosti odohrávajúce sa na území bývalej Juhoslávie ukázali problémy SZBP naplno. Snaha o riešenie tejto situácie vyústila do vytvorenia postu Vysokého predstaviteľa pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Od tohto kroku sa očakávalo zefektívnenie SZBP a hlavne, že táto politika naberie určité spoločné kontúry. Vysoký predstaviteľ mal spolu s predsedom Európskej rady a komisárom, ktorý mal v kompetencii vonkajšie záležitosti únie, vystupovať ako zástupca EU navonok do medzinárodného prostredia. S vymenovaním Javiera Solanu do tejto funkcie získala EU „vlastnú tvár“[6]. Osoba Vysokého predstaviteľa EU pre SZBP mala riešiť aj situáciu, kedy pri šesť mesiacov trvajúcom, rotujúcom predsedníckom princípe trpela SZBP obrovskou diskontinuitou. Táto funkcia mala teda priniesť pre SZBP zabezpečenie určitej obsahovej kontinuity pri pôsobení EU do vonkajšieho prostredia.  V Amsterdamskej zmluve sú už vo väčšej miere ako v pôvodnej zmluve o EU rozpracované aj zásady bezpečnosti a obrany. Určité zmeny priniesla pre SZBP aj zmluva z Nice z  9. decembra 2000. Tieto zmeny sa ale týkali z väčšej časti problematiky v právnej rovine preto sa v tejto práci nebudeme bližšie venovať týmto otázkam. Keďže do súčasnosti sa nepodarilo ratifikovať, alebo prijať ďalšie dokumenty (Európsku ústavnú zmluvu, respektíve Lisabonskú zmluvu), ktoré by výrazným spôsobom upravovali inštitucionálne fungovanie SZBP ostáva táto oblasť právne upravená Amsterdamskou zmluvou.

2 Potenciál SZBP pre EU

SZBP EU je svojou podstatou medzivládna inštitúcia, preto nemôže riešiť niektoré špecifické (v niektorých prípadoch veľmi závažné) faktory, ktoré môžu výrazne ovplyvniť bezpečnosť v regióne európskej „dvadsaťsedmičky“. Tu ale musíme rozlišovať faktory predvídateľné a teda tie, ktoré SZBP nerieši kvôli koncepčným chybám a nedokonalostiam jej štruktúry a problémy, ktoré SZBP nerieši, ale ani ich nie je možné implementovať do štruktúry SZBP. Sú to napríklad veľké prírodné katastrofy, prípadne za takýto faktor môžeme považovať aj globálne zmeny klímy, na riešenie ktorých EU nemá samostatné kapacity a nakoniec ani reálnu možnosť ich samostatne riešiť. Paradoxná je ale skutočnosť, že aj tieto môžu vyvolať, a do určitej miery sme už toho svedkami, výrazné bezpečnostné riziká pre EU. Otázne ostáva, že vzhľadom na snahu únie o povýšenie SZBP na akúsi formu „ministerstva zahraničných vecí EU“, čomu nasvedčuje aj snaha o výrazné posilnenie právomocí Vysokého predstaviteľa EU pre oblasť SZBP prostredníctvom Lisabonskej zmluvy (jej neúspech znamená zachovanie súčasného stavu fungovania SZBP), či bude táto politika efektívna.

 
V prípade EU ide o špecifický problém. Každý členský štát ako suverénna geopolitická jednotka sa bude snažiť o riadenie svojej zahraničnej politiky samostatne. Ak chceme komplexne pochopiť možnosti SZBP musíme analyzovať aj problémy, ktoré môžu vzniknúť vo vnútri únie. Aj keď SZBP ich nerieši a riešiť ani nemôže, v súčasnosti výrazne ovplyvňujú životaschopnosť SZBP.  Do značnej miery predpokladám, že záujmy členských krajín budú zhodné. No v kľúčových otázkach sa môžu v konečnom dôsledku líšiť, čo môže vyvolať problémy v prijímaní rozhodnutí na celoúnijnej úrovni. Tieto skutočnosti sú pomerne jasné už z pohľadu na súčasný stav SZBP. Tento stav je ale teda výrazne determinovaný vnútornými problémami únie. SZBP je kritizovaná aj z pohľadu neriešenia problémov vzniknutých v jednotlivých členských štátoch. Ako už bolo napísané SZBP nemôže a ani nemá riešiť problémy tohto typu.

No pri analýze danej problematiky, musíme opäť rozlišovať minimálne dve úrovne. Prvá úroveň ide až k základu štátu a teda k obyvateľstvu.  Obyvateľstvo v konečnom dôsledku rozhoduje o správaní sa celku v ktorom je združené. Aj keď ako je uvedené v úvode tejto práce spoločenské a prírodné prostredie stoja v systéme vedľa seba ako partneri, v otázkach štátu ide o určitú časť spoločenského systému. Prírodné deje a teda prírodný systém v tomto prípade primárne ovplyvňuje svoju súčasť človeka. Ten si tieto vplyvy prenáša do svojho spoločenského systému a na základe podnetov z prírodného prostredia ďalej pôsobí v rôznych častiach spoločenského systému ako je napríklad aj štát (napríklad štát bohatý na ropu, ktorý má na jej ťažbe a exporte postavenú ekonomiku, včas nezareaguje, alebo na to nemá z rôznych dôvodov možnosť a vyčerpá svoje zásoby ropy...toto môže viesť k rozpadu ekonomiky následnej zmene preferencií obyvateľstva a k moci sa môže dostať nová elita, ktorá zmení správanie sa štátu v systéme – prírodné faktory ovplyvňujú spoločenské ). Preto hovoríme len o obyvateľstve ako o faktore prvej úrovne. Prírodné javy sa transformujú na determinanty, ktorých dôsledky sa prejavujú v noosfére.

V posledných rokoch dochádza v rámci členských štátov únie k výraznému nárastu nacionalizmu a v niektorých „starých“ členských krajinách k výraznému euroskepticizmu. V demokratických systémoch sa tento faktor prejavuje v čase volieb, keď obyvateľstvo môže za prvé buď vymeniť vládnucu elitu prostredníctvom volieb, alebo iná možnosť, vládne elity sa začnú prikláňať k väčšinovému názoru, aby si zabezpečili volebnú podporu a teda aj zotrvanie pri moci. Prvý prípad nastal v nedávnych voľbách v Rakúsku. Druhý prípad môžeme pozorovať napríklad na politických elitách Maďarska, prípadne nové vlny nacionalizmu v Belgicku. Faktor ako nárast nacionalizmu, je ale v skutočnosti už výsledkom dejov, ktoré sa v systéme odohrali a ktoré vo svojej podstate zmenili kvalitu systému. Tieto faktory bývajú často na prvý pohľad nepodstatné, „bežné“, no v konečnom dôsledku sú základom pre výraznú zmenu v štruktúre. Ide o tzv. „Butterfly efect“. Analyzovať dôvody nárastu volebných preferencií pravicových strán v Rakúsku a jednoznačne prehlásiť konečné vysvetlenie nie je možné. Môžeme len predpokladať, že komplex nami analyzovaných dejov bol pre daný pohyb v systéme rozhodujúci a teda sme schopný dostatočne sa priblížiť podstate problému. Pretože túto skutočnosť ovplyvnilo mnoho faktorov, ktoré nie sme schopný komplexne analyzovať môžu byť aj naše závery len do určitej miery obmedzené v úplnosti - hovoríme o anomáliách, o ich hromadení a následnom vyústení v určitú spoločenskú realitu. Je preto veľmi ťažké vedieť zanalyzovať všetky faktory v reálnom čase, ktoré na vzniknutú situáciu vplývajú. Rovnaký model platí v každom systéme, či ide o jeden štát únie alebo o celosvetový globálny rozmer. Je preto dôležité pre uvedomenie si a pochopenie problémov SZBP skúmať aj rôzne anomálie na úrovni členov EU z hľadiska efektivity a funkčnosti jej vonkajšieho pôsobenia prostredníctvom SZBP.
Teda jedným zo základných predpokladov fungovania SZBP je jednotné vystupovanie EU voči externému prostrediu. Táto podmienka ale nie je splnená. Tu sa dostávame k druhej úrovni vnútorných problémov EU, ktoré ovplyvňujú fungovanie a efektivitu SZBP. Ide o úroveň jednotlivých štátov, ako samostatných aktérov na medzinárodnej úrovni. Príkladov na demonštráciu tohto tvrdenia je mnoho. Ako najmarkantnejší príklad sa dá uviesť prípad Kosova. Na jednej strane v Kosove pôsobí misia EU ako reprezentant celku. Na strane druhej, nie všetky štáty únie Kosovo uznali. Ďalším príkladom by mohol byť napríklad postoj jednotlivých členských štátov EU voči strategickému partnerstvu únie s Ruskom. Príkladov je ale viac. Problémy tohto typu sa pravdepodobne ukážu ako jedny s rozhodujúcich faktorov pre budúce fungovanie Európskej únie ako takej. Ak chce únia a najmä jej malé členské štáty (ako aj Slovensko) v budúcnosti zohrávať podstatnú úlohu v novom geopolitickom rozložení síl, ktoré pomaly ale s určitosťou mení svoju štruktúru k multipolarite, musí v systéme vystupovať jednotne. Táto skutočnosť vyplýva ako nutnosť z procesov globalizácie svetového systému. Problematike ďalších rizík a výziev, ktoré EU prinášajú rôzne formy globalizácie sa budeme v tejto práci venovať bližšie neskôr, aj keď môžeme povedať že viac alebo menej je fenomén globalizácie prítomný v každom systémovom pohybe a faktore. Schopnosť (prípadne neschopnosť) EU ako systému vyrovnať sa (nevyrovnať sa) s entropiou v jej štruktúre, bude determinovať úroveň a mieru do akej bude tento celok schopný ovplyvňovať geopolitické pohyby vo svoj prospech.

Ďalším fenoménom, ktorému musíme venovať v tejto súvislosti pozornosť je otázka migrácie. Tento fenomén pôsobí na EU obzvlášť dôležito, najmä v podmienkach starnutia obyvateľstva únie. Vo vzťahu k spôsobu migrácie do EU ju môžeme rozdeliť na legálnu a nelegálnu. Nelegálna migrácia je špecifická v tom zmysle, že ako fenomén pôsobí na EU z vonkajšieho prostredia, ale jej následky a dôsledky sa nevyhnutne prejavujú v stabilite vnútornej štruktúry. Aj preto sme sa v tejto práci rozhodli o problematike migrácie pojednávať ako o jednom z vnútorných faktorov, ktorý ovplyvňuje funkčnosť SZBP. Migrácia ako vonkajší fenomén je ale aj objektom SZBP. SZBP pôsobí na migráciu napríklad vo forme nariadení a opatrení na ochranu vonkajšej hranice EU. Migrácia je teda špecifický prípad, keď v jednom momente je konfrontovaná s SZBP a vzápätí jej dôsledky ovplyvňujú správanie sa jednotlivých členských štátov únie (napríklad nadmerný prílev nelegálnych migrantov a s tým spojené zhoršenie sociálnych istôt domáceho obyvateľstva, môže v domácom obyvateľstve vyvolať zvýšenie nacionalistických nálad... čo môže viesť napríklad k sprísneniu pravidiel pre migrantov), čo má následne znovu vplyv na funkčnosť (do určitej miery aj formu) SZBP. S určitým odstupom môžeme povedať, že ide o systém spätnej väzby. Nelegálna migrácia bezprostredne súvisí aj s ďalšou hrozbou a to zvyšovaním kriminality. Kriminalita je tu chápaná ako celkové zhoršenie bezpečnostného stavu systému a jeho stability v dôsledku narastania moci jednotlivých organizovaných skupín ako aj nárast „šedej ekonomiky“ a teda priame ohrozenie zdrojov štátu.

 
Keď predpokladáme, že SZBP je výrazom záujmov členských štátov zjednotených v EU, potom je dôležité pokúsiť sa analyzovať aj úroveň jednoty v záujmoch jednotlivých štátov EU. Ďalším dôležitým momentom, ktorý si treba pri analýze faktorov všímať, je historický vývoj a politická kultúra[7] v danom štáte. Zladenie zahranično-politických záujmov napríklad Nemecka a Pobaltských štátov v otázke vzťahov únie s Ruskom je do značnej miery náročné, ale historicky pomerne ľahko zdôvodniteľné. Pokiaľ sa Nemecko v súčasnosti už riadi najmä energetickými potrebami, tak v pobaltských štátoch môžeme aj v súčasnosti pozorovať správanie do určitej miery ešte stále ovplyvnené udalosťami v dobe druhej svetovej vojny a studenej vojny[8]. Štáty, ktoré sú na mape Európy v rôznych formách už niekoľko storočí, majú v mnohých otázkach odlišné predstavy o fungovaní SZBP, ako štáty pomerne mladé a svojou rozlohou a možnosťami pomerne malé. Môžeme teda konštatovať skutočnosť, že mnohé vnútorné faktory, aj keď sa môže zdať že nemajú priamy vplyv na pôsobenie EU do vonkajšieho prostredia, zohrávajú v konečnom dôsledku významnú úlohu pri formovaní SZBP.

Nejednotný postoj v otázkach zahraničných vecí a bezpečnostných hrozieb týkajúcich sa európskeho „klubu 27“, výrazne napomáha geopolitickým súperom EU. Zatiaľ čo USA z tejto situácie profituje najmä politicky, tak napríklad Rusko v súčasnosti najmä ekonomicky. USA je v tejto situácii ale v určitom dvojitom postavení. Z globálneho hľadiska, ako v súčasnosti ešte stále jedinej superveľmoci(???!), je pre USA neprijateľná silná Európa ako potenciálny geopolitický súper. Presnejšie povedané je neprijateľné pre Spojené štáty, aby únia dokázala svoje geopolitické ciele dosahovať samostatne bez participácie USA. Na druhej strane USA potrebuje silnú a stabilnú Európu najmä ekonomicky. Z iného pohľadu je z politického hľadiska jednotná Európa pre USA okrem iného dostatočným zabezpečením sa proti vplyvu Ruska. Z ekonomického hľadiska je teda Európa nenahraditeľným obchodným partnerom. Vojenský rozmer prepojenosti USA a EU je v súčasnosti úplne determinujúci ich vzájomný vzťah. Táto skutočnosť vyplýva z historických determinantov už od druhej svetovej vojny. Môžeme povedať že EU je úplne závislá na vojenskej participácii USA. Veľmi dôležitú úlohu zohráva NATO. V určitom prenesenom význame tvorí NATO akúsi „armádu EU“. Európske štáty v súčasnosti nie sú schopné samostatne zabezpečiť dlhodobé a efektívne použitie svojich armád bez logistickej podpory armády USA. Táto prepojenosť dáva USA obrovskú schopnosť riadiť a usmerňovať podľa svojich predstáv SZBP EU[9]. Teda v prípade že by chcela EU byť systémovo samostatný aktér, musí jednoznačne nadobudnúť vlastnú silovú zložku schopnú hájiť záujmy EU vo všetkých situáciách. Iba vtedy môžeme hovoriť o samostatnej geopolitickej jednotke, schopnej samostatne pôsobiť na multipolárnej šachovnici. V prípade že sa tak nestane a sily NATO ostanú aj naďalej hlavnou vojenskou zložkou, ktorú bude EU využívať na svoje ciele, nikdy sa nestane úplne nezávislou entitou (aj keď hovoriť o úplnej nezávislosti v globalizovanem svete je prinajmenšom nerozumné, v tomto prípade sa myslí nezávislosť na kapacitách NATO a geopolitickej stratégii USA), čo môže viesť k obmedzeniu možností reakcie na pohyby vzniknuté premenami štruktúr napríklad v Číne alebo Indii a teda môže vyústiť do nesprávneho konania determinovaného daným stavom. Dôsledky nesprávnych rozhodnutí následne uvedú systém do pohybu, ktorý nie je v súlade s celkovým geopolitickým systémom. Následná zmena kvality systému je nevyhnutná (k zmene kvality systému síce dochádza tak či tak pri každej reakcii, no pri obmedzených možnostiach sa môže stať že sa použijú nedostatočné prípadne nesprávne nástroje reakcie čo môže viesť k systémovej nestabilite ako takej).

Skutočnosti, ktoré boli doteraz uvedené, môžeme označiť ako určité determinanty nejakým spôsobom „narušujúce“ efektívnosť a funkčnosť SZBP do vonkajšieho globálneho systému (i keď prepojenosť USA + EU je možné chápať kombinovane, to znamená aj ako faktor pôsobiaci z globálneho prostredia). No existuje ďalšia skupina faktorov, ktoré v tomto prípade pôsobia z globálnej štruktúry a sú v neustálej konfrontácii so „systémom SZBP“ ako jednej z jeho podštruktúr. Je nutné ale dodať, že toto rozdelenie je len obrazné a v reálnom fungovaní systému sa tieto štruktúry navzájom prelínajú, v niektorých momentoch splývajú a inde sa zase križujú.

Napriek tomu, faktory tohto druhu majú oveľa zložitejšiu štruktúru a teda je aj ťažšie ich určitým spôsobom zadefinovať, tak aby sme ich čo najobjektívnejšie mohli konfrontovať s možnosťami súčasnej podoby SZBP EU v globálnom systéme a dokonca v súčasnosti už aj mimo neho (v priestore kozmickom - pri poukazovaní na pôsobenie kozmického priestoru na globálny systém našej planéty je nutné brať do úvahy dve skutočnosti. A síce ide o pôsobenie rôznych fyzikálnych javov odohrávajúcich sa v tomto priestore ktoré majú bezprostredný vplyv na našu planétu. Tieto sa ale primárne prejavujú v systéme prírodnom (v podstate aj fyzikálne javy sú prírodný fenomén), ale v tomto prípade sa kozmický priestor myslí ako samostatný systém, nie ako súčasť prírodného systému) a následne prostredníctvom spoločenského systému sa dostávajú do noosféry. Iný druh faktorov zase vznikol v noosfére, pôsobí v kozmickom priestore, ale následne noosféru spätne priamo ovplyvňuje (rôzne vojenské a špionážne zariadenia rozmiestnené v kozme). Určitou skutočnosťou, ktorá je teoreticky predvídateľná ale prakticky ťažko na ňu reagovať, je už viackrát spomínaný prírodný systém (tento je ale jednou z dvoch najdôležitejších častí globálneho systému preto mu treba prikladať veľký význam). Aj pri vysokej úrovni technickej a poznatkovej vyspelosti, je príroda stále fenomén, ktorý nie sme schopný efektívne dlhodobo kontrolovať. Ako už bolo napísané do tejto kategórie môžeme zaradiť napríklad rôzne globálne prírodné pohyby a výkyvy z „normálu“. Keď sa teda držíme predchádzajúceho rozdelenia, zaraďujeme tieto faktory medzi také, ktoré síce v konečnom dôsledku môžu mať dopad na EU a teda aj jej SZBP, ale nie sú riešiteľné len na úrovni EU. Samozrejme tieto faktory sa môžu vyskytovať aj v regionálnom meradle len na úrovni EU. No v tomto prípade platí rovnako vzorec prenosu pohybov v prírodnom systéme do spoločenského. Prírodné pohyby regionálneho (v tomto prípade vnútroúnijného) systému, sa ale riešia na úrovni vnútorných mechanizmov. Tu teda môžeme konštatovať, že de facto žiadna stratégia či už bezpečnostná alebo napríklad rozvojová, nemôžu daný problém úplne efektívne riešiť. Toto vyjadrenie ale neplatí o inej skupine prírodných faktorov (zámerne je použité slovíčko „inej“ a nie „druhej“ pretože rôznych skupín faktorov v tomto prípade môže byť viac). Konkrétne je tu myslená otázka surovinového bohatstva a následne časť SZBP o energetickej bezpečnosti EU. EU si v súčasnosti plne uvedomuje svoju energetickú závislosť, najmä na Rusku. Keďže každý systém potrebuje na svoje fungovanie najmä energiu, je preto pre EU životne dôležité si túto energiu zabezpečiť. Ak platí, že žiadny systém nemôže fungovať bez energie, potom bude táto oblasť ďalším z determinujúcich faktorov určujúca správanie sa systému. V prípade EU sa do určitej miery aj tak už v súčasnosti deje. Ide hlavne o projekt strategického partnerstva EU a Ruska. Paradoxné je, že zatiaľ čo EU v podstate len veľmi ťažko diverzifikuje svoje zdroje energie, Rusko bude v tejto oblasti potrebovať úniu stále menej (súvisí to najmä s predpokladaným obrovským nárastom spotreby Číny a ďalším rozvojom najmä v Indii a Indonézii). SZBP preto musí brať do úvahy dôležitosť zabezpečenia „životodarnej“ energie. SZBP viac alebo menej túto oblasť zahŕňa. No dostávame sa opäť k základnému problému jednoty jednotlivých krajín v pohľade na riešenie vzniknutých situácií. Tak napríklad zatiaľ čo Veľká Británia a Francúzsko začínajú postupne s budovaním ďalších jadrových zariadení, na druhej strane barikády stojí najmä Rakúsko s tvrdou antijadrovou politikou. Pri problematike energetickej bezpečnosti môžeme konštatovať, že ako každý systém je aj táto jeho časť v neustálom dynamickom pohybe. Výrazným faktorom, pôsobiacim v tomto smere je vedecko-technický pokrok vo všetkých svojich aspektoch (či už ide o vyvinutie nových energetických zdrojov, zefektívnenie používania súčasných energetických zdrojov, objavovanie nových nálezísk súčasných energetických surovín alebo iné formy napríklad export špičkových technológií výmenou za energetické suroviny a iné). Vzťah medzi systémom, a spôsobom akým si tento systém zaisťuje príjem energie je teda v konečnom dôsledku rozhodujúci pre jeho existenciu. Preto je veľmi dôležité, aby sa SZBP výrazne angažovala v tejto oblasti. No pri takomto ponímaní pojmu surovinová prípadne energetická bezpečnosť, môžeme tento pojem označiť ako určitú supraštruktúru, od ktorej sa odvíjajú mnohé ostatné faktory bezpečnosti systému. Môžeme sem zaradiť hlavne operácie, ktoré sa spájajú určitým spôsobom so zaistením energetických zdrojov. Sú to napríklad snahy o udržanie mieru a stability v oblastiach odkiaľ čerpá EU suroviny. Rovnako humanitárna pomoc pre tieto oblasti zabezpečovanie ľudských práv a slobôd podpora demokracie. Všetky tieto nástroje v konečnom dôsledku môžeme vzťahovať k cieľu potreby prežitia systému vzhľadom na jeho životaschopnosť.

Ako druhá supraštruktúra nám v tomto ponímaní vystane otázka zachovania harmónie a stability systému. Do tejto kategórie spadajú všetky aktivity v rámci SZBP orientované určitým spôsobom na tlmenie rozkolísaní globálnej geopolitickej štruktúry, ktoré by mohli priamo ovplyvniť stabilitu EU ako takej.  Zameranie SZBP je v tejto oblasti pomerne široké, no na zabezpečenie stability aj musí byť. V podstate existujú dve alternatívy, ak si chce určitá entita zabezpečiť vlastnú identitu aj do budúcnosti musí sa začať na určitej úrovni integrácie brániť ďalším tlakom, ktoré ohrozujú jej existenciu v procese ďalšej integrácie do ešte väčšieho systému (paradoxné ostáva že práve EU ako formujúca sa entita zápasí so snahou národných štátov o udržanie si svojej vlastnej existencie), alebo sa musí brániť voči pohybom, ktoré naopak usilujú o jej dezintegráciu, narušenie vnútornej stability a následný zánik. Všeobecne ide teda o súhrn činností, či už obranného alebo bezpečnostného charakteru. V podstate asi najširšie pole manévrovateľnosti v tomto prípade poskytujú EU formulácie v rámci SZBP a jej podsystémov (rozumej napríklad Bezpečnostnú stratégiu), o boji proti terorizmu a udržovanie a podpora demokratických princípov, poprípade zabezpečovanie stability vo svete. Pri súčasnom používaní týchto pojmov vo svete je len veľmi nepravdepodobné, že by určité akcie EU nespadali aspoň pod jeden z týchto bodov. V tomto ohľade je skôr dôležité opäť to ako efektívne sa podarí tieto princípy napĺňať a akými prostriedkami.

V poslednej dobe sme svedkami veľkých pohybov najmä v svetovom ekonomickom systéme. Globálna ekonomika sa dostala do výrazného stavu nerovnováhy, čo samozrejme naplno zasiahlo aj EU. S týmito skutočnosťami nám vyvstáva ďalší fenomén, nevyhnutný pre bezpečnosť a to ekonomická bezpečnosť. Táto problematika sa v SZBP priamo nenachádza. Ekonomická stabilita ako základ stability súčasných geopolitických jednotiek, je veľmi dôležitá pre úspešné zasahovanie do iných dôležitých oblastí bezpečnosti (opäť všetko so všetkým súvisí... napríklad slabá ekonomika nedovolí štátu angažovať sa v krízových oblastiach, pretože toto angažovanie si vyžaduje značné finančné náklady). Ekonomika je veľmi dôležitá aj v procese premeny štruktúr geopolitického usporiadania. Štát v pozícii hegemóna musí, ak si toto postavenie chce udržať, platiť obrovské náklady spojené s touto funkciou. Keď ale dokáže so systému čerpať dostatok energie a teda zdroje pre svoju ekonomiku ostáva mu toto postavenie pevné. Keď ale nastane situácia, že ho udržanie pozície viac stojí ako z neho profituje (viac energie vydá ako získa), dochádza k ústupu hegemóna z tejto pozície. V súčasnosti sú týmto hegemónom USA. Ekonomika EU ale aj globálna, je vo veľkej miere závislá od pohybov v ekonomickej štruktúre USA. Vo svete globalizovanej ekonomiky je ale veľmi relatívne hovoriť o ekonomickej bezpečnosti. V tejto situácii za predpokladu, že si chceme zabezpečiť ekonomickú bezpečnosť v rámci SZBP by sme túto museli pretransformovať na určitú statickú štruktúru. To znamená vytýčenie si určitého cieľa do budúcnosti a snahy ho naplniť. Tento postup však môže priniesť veľké riziká, v podobe neschopnosti tejto štruktúry postupom času efektívne reagovať, no nevytvorenie si takejto štruktúry môže viesť až k veľkej systémovej nerovnováhe, ktorá by mohla rovnako spôsobiť výrazné problémy. Východiskom v tejto situácii by mohlo byť vytvorenie určitej zmiešanej štruktúry. Na jednej strane s určenými cieľmi do budúcnosti (ale pomerne jasne formulovanými), na druhej strane s nástrojmi, ktoré by boli dostatočne elastické aby sa mohli efektívne a podľa potreby transformovať.

Uvedomovanie si globálnych pohybov a následnej zmeny mocenských štruktúr, vyvoláva potrebu a v podstate sa prejavuje aj ako vlastnosť daného podsystému reagovať na podnety, ktoré z tohto prostredia prichádzajú. V podstate väčšinu problémov, ktorým sa táto práca venuje zapríčiňuje proces globalizácie. Odhliadnuc od konkrétnych definícii tohto pojmu, nám globalizácia v súčasnosti priniesla „globálne geopolitické prostredie“. Iný v súčasnosti neakcentovaný (a v týchto súvislostiach podceňovaný) rozmer prináša vedecko-technický pokrok. Ten je v súčasnosti vnímaný najmä v súvislostiach globalizácie. No v momente keď sa ľudstvo dostane, a reálne začne využívať vesmír, stane sa od globalizácie nezávislý faktor. Kým v súčasnosti môžeme hovoriť o globalizácii ako o (v určitom zmysle) celoplanetárnej unifikácii, využívaním vesmíru dôjde paradoxne k diverzifikácii. Pretože z globálneho sa stane „časť“. Globálnym sa v tom momente stane tá oblasť, ktorú bude človek poznať a hlavne efektívne využívať. Globálnym sa teda stane ten priestor, kde bude človek reálne pôsobiť svojou činnosťou, teda nie iba naša planéta.

Keď teda vychádzame s predpokladu, že v súčasnosti má systém (abstraktný, totálny) tendenciu prerastať náš globálny systém je nutné pozrieť sa aj na oprávnenosť takých systémových podštruktúr ako je SZBP. Znova treba pripomenúť, že SZBP je v podstate medzivládna inštitúcia. Prísne vzaté je to len určitá inštitucionálna štruktúra, ktorá by mala zabezpečiť pôsobenie EU navonok ako jedného celku. V inom, prenesenom význame môžeme povedať že je SZBP toto pôsobenie samo o sebe. Do určitej miery sa SZBP „personifikuje“ v európskej bezpečnostnej stratégii „Bezpečnejšia Európa v lepšom svete“ prijatá 12. decembra 2003 ale aj v iných dokumentoch napríklad „Doktríne ľudskej bezpečnosti pre Európu“ vypracovanej v roku 2004. Aj z týchto dokumentov môžeme usudzovať akú formu a smer bude SZBP naberať prípadne ako asi pôsobí voči ostatným aktérom a javom v systéme. V niektorých bodoch je ale SZBP obranná a v niektorých bezpečnostná. Je nutné rozlišovať pojmy obranná a bezpečnostná. Pokiaľ v súčasnosti sa často tieto dva pojmy používajú v literatúre v podstate ako synonymické pojmy, je nutné aby sa do budúcnosti začali rozlišovať. Napríklad ak NATO bolo od svojho vzniku ako organizácia kolektívnej obrany, tak po Washingtonskom sumite a prijatí novej strategickej koncepcii sa z neho stala organizácia kolektívnej bezpečnosti. Na rozdelenie kolektívna obrana a kolektívna bezpečnosť nám môže poslúžiť aj skutočnosť, že pokiaľ v prípade obrany máme jasného nepriateľa, prípadne sa ním stáva aj aktér, ktorý pred tým ako nepriateľ nevystupoval, ale v momente priameho ohrozenia vyvstáva ako priama hrozba. V podstate pri obrane vieme pred kým sa bránime. V prípade bezpečnosti sa bránime pred všetkým. Bezpečnosť je pojem globálny. Bezpečnosť môžeme chápať aj ako prevenciu pred hrozbami. Pri obrane riešime už vzniknutý problém, pri bezpečnosti pôsobíme preventívne a snažíme sa problému zabrániť už pred jeho vznikom, alebo tak aby sa nepreniesol do blízkosti ktorá by mohla daný štát priamo ohroziť. Bezpečnosť je pojem širší najmä obsahom činností, ktoré sú pre udržanie bezpečnosti vykonávané. O všeobecnom prechode od nutnosti obrany k nutnosti bezpečnosti hovoríme od doby keď medzi geopolitickými aktérmi pominuli hlavné ideologické protiklady[10].

SZBP EU je v tomto prípade určitá kombinácia bezpečnosti a obrany. Pre EU je znovu paradoxné postavenie v NATO pretože členovia EU, ktorí sú členmi NATO pôsobia v organizácii kolektívnej bezpečnosti, no práve neschopnosť a nedostatok kapacít EU ako takej zabezpečovať svoju globálnu bezpečnosť samostatne vojenskými prostriedkami ju v tomto prípade degradujú ako celok na obrannú organizáciu (pri predpoklade, že v prípade napadnutia nepriateľom bude EU vystupovať jednotne a brániť svojich členov). Naopak v niektorých iných prípadoch môžeme hovoriť o prvkoch bezpečnostnej stratégie, keď SZBP predpokladá prevenciu vzniku bezpečnostných rizík napríklad hospodárskou kooperáciou, humanitárnou podporov, rôznymi aktivitami na zabezpečenie stability, cestou nevojenských akcií (tu ale nastáva problém ak by sa SZBP pretransformovala (ako sa predpokladá) na úplnú bezpečnostnú politiku, je len ťažko si predstaviť ako by štáty EU mohli existovať aj v rámci bezpečnostnej a ideologickej štruktúry NATO, bez vážnejších stretov záujmov EU a USA (tieto bezpečnostné politiky môžu existovať spoločne len v prípade že jedna bude nadradená druhej). Boj proti terorizmu je špecifický fenomén, pretože do činností boja proti terorizmu môžeme zahrnúť tak humanitárne akcie, pôsobenie tajných služieb ako aj nasadenie armády (čo v podstate znamená, že na niektoré činnosti v tejto oblasti má EU kapacity a na niektoré nie). Tieto činnosti vedú aj k prevencii pred vznikom zlej ekonomickej a sociálnej situácii daného regiónu, čo by mohlo mať následne vyústenie v podobe zníženia napríklad migračných rizík (ale aj iných) pre EU. Rôzne inštitucionálne zmeny pripravované v Lisabonskej zmluve ako aj záväzok vytvoriť vlastné vojenské kapacity, ktoré by dokázali efektívne plniť bezpečnostné potreby EU, mohli reálne prispieť k transformácii SZBP na reálne použiteľnú bezpečnostnú politiku, no nestalo sa tak. Pod pojmom „bezpečnostná“ je v tejto práci myslené aj spoločné spravovanie zahraničných záležitostí v diplomatických otázkach (z názvu Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika). No manažovanie zahraničných vecí vedie v podstate k zabezpečovaniu bezpečnosti. Pomenovanie SZBP teda v súčasnosti celkom nezodpovedá možnostiam EU, ale naznačuje kam asi by mala táto politika smerovať. Pod pojem bezpečnostná politika je v podstate možné zhrnúť akúkoľvek aktivitu v rámci geopolitického systému. Obzvlášť „magické“ sú preto formulácie o šírení a posilňovaní demokratických princípov a spoločných hodnôt. V našom geopolitickom priestore sú tieto formulácie pomerne jasné (aj keď nie úplne všade rovnako). No v iných geopolitických jednotkách môžu mať výrazne iný charakter[11]. V budúcnosti bude teda pre EU veľmi ťažké a komplikované tieto zásady zahrnuté v SZBP efektívne napĺňať. Samozrejme pri reálnom pohľade na geopolitickú situáciu v súčasnosti a možnosti EU môžeme tieto ciele zahrnúť skôr pod pojem obranné, ako pod pojem bezpečnostné, musíme ale pripustiť, že na celounijnej úrovni nechýba nadšenie a snaha zabezpečiť zlepšenie danej situácie. Treba však ale dodať, že táto snaha je podkopávaná už princípom fungovania a štruktúrou EU a hlavne opäť neefektívnou kooperáciou jednotlivých členských krajín EU.

V tejto práci sme sa teda pokúsili hrubo načrtnúť prepojenosť medzi prírodným prostredím a spoločnosťou. Ako sa tieto navzájom ovplyvňujú a determinujú. Z hľadiska EU sme poukázali na niektoré faktory, ktoré ju v súčasnosti priamo ovplyvňujú, ale aj také faktory ktoré ju ovplyvňujú prostredníctvom obrovského množstva následkov a prepojení v globálnom svete. Je potrebné si uvedomiť, že pokiaľ Európa chce v budúcnosti zohrávať významnejšiu úlohu v „globálnej dedine“, bude musieť ďalej pokračovať v integračných procesoch. V súčasnosti existujú iné geopolitické jednotky, ktoré sú väčšie a majú oveľa viac zdrojov či už ľudských alebo energetických. SZBP EU sa v súčasnosti javí ako faktor, ktorý by do budúcnosti mohol a mal zabezpečiť významnú pozíciu pre EU. Je preto potrebné nevnímať túto oblasť pôsobenia EU len ako určitú politiku, ktorá má pôsobiť preventívne svojou „soft power“. Je nutné aby sa v budúcnosti rozšírilo jej ponímanie a začala reálne pôsobiť ako určitý druh spoločného vonkajšieho prejavu. Táto práca sa venovala aj niektorým aspektom s ktorými už treba začať rátať v ponímaní svetovej bezpečnosti a bezpečnosti jednotlivých aktérov samostatne. Okrem faktorov, o ktorých táto práca pojednávala existuje aj mnoho iných o ktorých nepojednávala ale zohrávajú rovnako dôležitú úlohu. Veľmi významnými v súčasnosti, no ich potenciál si uvedomíme asi až v budúcnosti, sú faktory ako napríklad globálne pandémie (napr. AIDS), ekologické hnutia a ekológia ako taká, ekoterorizmus, virtuálny priestor, ale napríklad aj také faktory ako neustále sa prehlbujúci morálny relativizmus panujúci najmä v krajinách „severoatlantickej kultúry“, no samozrejme aj mnohé iné. Táto práca sa nezaoberala aj jedným veľmi špecifickým faktorom, ktorý je ale natoľko zložitý že na jeho analýzu by bola potrebná samostatná práca. Týmto faktorom je „Zákon nezamýšľaného účinku“ (K. POPPER). Zohľadňovaním tohto faktoru vo výskume sa dostávame do nekonečného kolotoča akcií a reakcií. Je preto nesmierne zložité sa s týmto faktorom dostatočne uspokojivo vysporiadať. Len vývoj a čas ukážu aké nové hrozby vyvstanú pre systémovú stabilitu ako ju poznáme v súčasnosti, aj keď sa tento vývoj môžeme pokúsiť predvídať a korigovať prípadne využiť vo svoj prospech.

Pokiaľ teda v súčasnosti dokáže EU aj napriek nedostatkom a neefektivite SZBP zasahovať v rôznych krízových oblastiach, poskytovať humanitárnu pomoc a tiež plniť rôzne iné funkcie na zabezpečovanie vlastnej, ale aj svetovej bezpečnosti, do budúcnosti bude najdôležitejším cieľom pre EU a jej zahraničnú politiku paradoxne vyrovnanie sa s vnútornou entropiou. Kým sa nepodarí zjednotiť vystupovanie všetkých členských krajín EU navonok do vonkajšieho systému, EU ako entita nedokáže prežiť realitu multipolárneho usporiadania sveta.