A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes72
mod_vvisit_counterVčera82
mod_vvisit_counterTento týždeň357
mod_vvisit_counterTento mesiac818

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Vývoj v energetickej geopolitike
Napísal: Michal BEDNÁR   
Sobota, 29.novembra 2008 - 11:02 hod.
Svet v 21. storočí sa dostal do obdobia, kedy sa čoraz častejšie skloňuje otázka energetickej bezpečnosti ako základného predpokladu jeho ďalšieho rozvoja. Energetika, zdroje, ich ťažba a distribúcia,  sú témami dňa vo všetkých krajinách. Témou zabezpečiť dostatočné množstvo energií stabilne a za priaznivé ceny sa na svojich stretnutiach zaoberá aj Európska Únia, v prípade ktorej je diverzifikácia energetických zdrojov podmienkou zbavenia sa jednostrannej závislosti na Rusku. Práve Rusko je z pozície EÚ najvhodnejšou alternatívou pre dodávky ropy ale najmä zemného plynu. Od roku 2000 však dochádza k čoraz väčšiemu nátlaku zo strany Ruska. Nie je to však len EÚ, kto začína trpieť nedostatkom energetických surovín. V poslednom období medzinárodné spoločenstvo obracia svoju pozornosť najmä na Čínu a Indiu, ktoré sa vzhľadom na svoj prudký ekonomický rozvoj dostávajú do pozície najväčších konzumentov energie na svete, pričom môžu postupne nahradiť Spojené štáty americké. Práve tieto štáty boli v nedávnej dobe jednou z príčin neúmerných cien ropy, kedy po radikálnom poklese ťažby v krajinách OPEC-u v súvislosti s prebytkom ponuky nad dopytom a následnom ekonomickom boome v Indii ale hlavne v Číne, museli ceny enormne narásť aby pokryli náklady na opätovné zvýšenie ťažby.[1]
 
V tomto komentári sa chcem zamerať práve na ropu a zemný plyn, ktoré sú momentálne najefektívnejšími a najviac využívanými energetickými zdrojmi. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na problém s ich alokáciou. Je nespochybniteľné, že väčšina ložísk, či už ide o zemný plyn alebo ropu, leží, prípadne je transportovaná cez politicky nestabilné územia a to vo veľkej miere ovplyvňuje aj ich efektívne využívanie. Ako jeden z mnohých príkladov môžeme uviesť Irán, ktorý má po Rusku dokázateľne druhé najväčšie zásoby zemného plynu na svete [2], alebo Irak, ktorý v podstate celý leží na ropnom poli a oficiálne má štvrté najrozsiahlejšie zásoby tejto suroviny vo svete. [3] Odhliadnuc od týchto faktorov, ktoré bránia efektivite čerpania zdrojov sa svet v súčasnosti musí vyrovnávať s finančnou krízou, ktorá nemalou mierou prispieva k destabilizácii trhov a nerovnomernej cenovej politike. Zatiaľ, čo v júli 2008 bola cena ropy na svetových trhoch 147 dolárov za barel, v novembri 2008 sa vďaka finančnej kríze dostala pod úroveň 50 dolárov. Je to zapríčinené najmä poklesom spotreby ropy v Spojených štátoch, ale aj zníženým dopytom po čiernom zlate celosvetovo. Fenomén kríz nie je však v tejto oblasti nový.
      
Americký analytik medzinárodných energetických vzťahov Daniel Yergin definoval v tejto súvislosti celkovo šesť celosvetových ropných kríz s podobnými aj keď nie rovnakými príčinami. Sú nimi krízy v 50-tych a 60-tych rokoch, embargo arabských krajín na export ropy v 1973, nárast cien po iránskej revolúcii v roku 1979 a po vtrhnutí Iraku do Kuvajtu v roku 1990.[4]  K daným udalostiam môžeme priradiť aj cenový extrém z rokov 1997-1998, kedy cena barelu ropy poklesla na úroveň 10-12 USD. Spôsobila to hospodárska kríza v krajinách juhovýchodnej Ázie, ktorá spôsobila aj zníženie spotreby ropy. Ako dôsledok tohto stavu sa znížili investície do prieskumu a otvárania nových ložísk. V nasledujúcich kapitolách sa bližšie pozrieme na vybrané regióny a špecifiká prístupov v energetickej politike. Zvlášť sa zameriame na vzťah EÚ a Ruska v oblasti dodávky energií.
 

Ruská dimenzia energetiky. Špecifiká rusko-európskych energetických vzťahov.

V roku 2007 narástol ruský hrubý domáci produkt o približne 8,1 percenta. Je to už v poradí siedmy rok, čo krajina zažila hospodársky rast. Podľa expertov bol rast zapríčinený najmä exportom energií menovite zemného plynu a ropy, ktorých ceny v poslednom období rapídne rástli.[5] Celá ruská ekonomika je z veľkej časti závislá na vývoze ropy a zemného plynu. Najväčším odberateľom týchto energií je Európska Únia. Rokovania o spoločnom obchode s energiami medzi EÚ a Ruskom sa začali v októbri 2000. Tento bilaterálny energetický dialóg je zameraný na zabezpečenie európskeho prístupu k ruským zásobám ropy a zemného plynu[6]. Rozhovory s ruskou stranou vedú k predpokladu, že vzrastie vzájomná závislosť na oboch stranách. Zo strany EÚ ide o záujem zabezpečiť si stále dodávky energii, zo strany Ruska uľahčiť si prístup na trhy EÚ a ďalej na svetové trhy. Práve Únia má viac ako polovičný podiel na ruskom obrate z obchodu.[7]
      
Rozhodujúci obrat v energetickej politike Ruska nastal nástupom Vladimíra Putina do funkcie prezidenta. Ako odborník na energetiku  začal presadzovať geostrategickú výhodu Ruska a urobil z nej hlavný nástroj zahraničnej politiky.[8] Vznikla tzv. Putinova doktrína. Podmienkou pre úspech bolo zoštátnenie plynárenského a ropného priemyslu (Gazprom) a tým zabezpečenie kontroly a územnej celistvosti Ruska. Putin najskôr získal politickú kontrolu nad Gazpromom a následne zmenil zákony, aby posilnil pozíciu krajiny prostredníctvom legálneho monopolu. De-facto využil monopol na prepravu a de-jure oslabil pozíciu svojich rivalov. K zásluhám súčasného premiéra Putina sa musí priznať splatenie ruského zahraničného dlhu a naakumulovanie dostatočne veľkých finančných rezerv. Tie sa ale za súčasnej situácie javia ako nedostačujúce, vzhľadom na to, že nečakali s takými prudkými zmenami spôsobenými finančnou krízou.
      
Autority na úrovni EÚ nespochybňujú potrebu dlhodobých a výhodných kontraktov s energiami s ruskou stranou, ktorá je momentálne asi najspoľahlivejším dodávateľom na trhy EÚ, čoraz viac ale prízvukujú potrebu väčšej diverzifikácie zdrojov. Do diskusií o zabezpečení dodávok energií na trhy EÚ sa dostávajú myšlienky o importe zemného plynu s cieľom obísť Rusko. Ako najlepšie alternatívy sa javia náleziská v Azerbajdžane, Turkménsku, Kazachstane, do úvahy pripadá aj Irán. Veľmi odvážnou iniciatívou je aj plánovaná výstavba plynovodu Nabucco, ktorý by mal transportovať plyn z územia Turecka. Potenciálnymi dodávateľmi plynu pre tento projekt by mali byť Azerbajdžan, Turkmenistan, Kazachstan, z dlhodobejšej perspektívy sa javia ako relevantné aj Irán a Egypt.[9]      Potreba novej cesty energií smerom do Európy je nespochybniteľná. Nejde však iba o Rusko, ktoré, ako sme už povedali, zneužíva svoje nerastné bohatstvo na politické účely. Ako riziko sa v súčasnosti javí aj samotný transport. Nasvedčujú tomu spory ukrajinskej a ruskej strany, ktoré môžu v budúcnosti blokovať dodávky a spôsobiť energetický deficit v krajinách EÚ. [10]

V dobe, keď sa hovorí o spoločnom prístupe v oblasti európskej energetiky sa zdajú kontroverzné niektoré zmluvy medzi starými členskými štátmi EÚ a Ruskom, ktoré považujú mladšie členské štáty za diskrimináciu svojich záujmov. Ide najmä o budovanie nových plynovodov smerom do Nemecka a Talianska.

Cieľom tzv. Nordstreamu je prostredníctvom plánovaného plynovodu pod Baltickým morom zabezpečiť dodávky plynu priamo do Nemecka. Pri spomínanom projekte sa ale ozývajú krajiny ako Poľsko a pobaltské štáty, ktoré by takýmto spôsobom prišli o rozsiahle financie z transportu. [11] Projekt Nordstream má okrem toho aj environmentálnych odporcov, ktorí tvrdia, že výstavbou plynovodu na dne mora dôjde k odkrytiu lodných mín a toxických materiálov, ktoré tam zostali po Druhej svetovej vojne a tie môžu následne narušiť existujúci ekosystém. [12]

Druhý projekt rozbehnutý v spolupráci Ruska a Talianska má názov Southstream a je podľa Gazpromu zameraný na posilnenie európskej energetickej bezpečnosti. Návrh je ďalším krokom na zabezpečenie diverzifikácie ruských transportných sietí. Na výstavbu plynovodu vytvorili spoločnosti Gazprom a ENI joint venture pod názvom South Stream AG, kde sú v rovnakom zastúpení. [13]  V prípade tohto projektu sa objavujú domnienky, že má za cieľ konkurovať plánovanému plynovodu Nabucco, pri ktorého realizácii sa objavili problematické miesta, a zvýšiť vplyv Ruska v regióne. Ruský prezident Dmitrij Medvedev na návšteve Maďarska 25. februára 2008 tieto domnienky dementoval a vyhlásil, že projekty sa nebudú v žiadnom smere negatívne ovplyvňovať.[14]
 

Perzský záliv a ropa

Z hľadiska budúceho vývoja na poli svetovej energetiky je potrebné udržať stabilitu najmä v oblasti Perzského zálivu, kde sa nachádzajú najväčšie zásoby ropy a tým pádom zohráva oblasť v energetickej geopolitike kľúčovú úlohu. Toto postavenie nadobudla už v prvej polovici 20. storočia pri zásobovaní armád pohonnými hmotami počas oboch svetových vojen. [15] Od roku 1968 sa v oblasti angažujú Spojené štáty, ktoré prevzali zodpovednosť za stabilitu v tomto regióne a stali sa tak garantom energetickej bezpečnosti krajín OECD, ktorí sú najväčšími spotrebiteľmi ropy z oblasti. Ak sa pozrieme na top 15 vývozcov ropy na svete, 5 z nich leží práve v oblasti Perzského zálivu. [16]

Saudská Arábia je najväčším producentom spomedzi všetkých krajín OPEC. S približne pätinou svetových zásob ropy a jednými s najnižších produkčných nákladov sa očakáva, že zostane v pozícii najväčšieho producenta v dlhodobom horizonte. Irán, ktorý je taktiež členom OPEC patrí do prvej trojice štátov s najväčšími zásobami ropy a zemného plynu na svete. Zaraďuje sa na druhé miesto v exporte ropy krajín OPEC a na štvrté miesto v exporte celosvetovo, po spomínanej Saudskej Arábii, Rusku a Nórsku. [17]

Kľúčovú úlohu v regióne môže zohrať v budúcnosti Irak, ktorý má podľa dostupných informácií štvrté najväčšie ložiská ropy na svete. Experti sa zhodujú na fakte, že mnohé z ložísk doteraz neboli kvôli nepokojom dôkladne preskúmané a preto sa do budúcnosti zvyšuje možnosť odhalenia nových, rozsiahlych zásob. Jedným z problémov, týkajúcich sa Iraku je, že po obdobiach sankcií a dvoch vojen v Zálive potrebuje iracký ropný priemysel modernizáciu a zvýšenie investícií. Ďalším z problémov rozvoja ropného priemyslu je aj fakt, že zásoby nie sú rovnomerne rozmiestnené medzi nábožensko-demografické hranice. Väčšina zdrojov totiž leží na šítskych územiach na juhu krajiny a etnicky kurdskom severe. Z tohto dôvodu sú investície do rozvoja petrochemického priemyslu sťažené. [18]

Strategická dôležitosť Perzského zálivu na svetových trhoch s ropou spočíva nielen v objemoch ťažby a zásob ale aj v schopnosti krajín z tejto oblasti (menovite Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty) promptne reagovať na výkyvy na svetových trhoch zvyšovaním, prípadne znižovaním ťažby v priebehu týždňov. [19] Podľa Karla Hirmana, nezávislého analytika a odborníka na energetiku existujú tri kľúčové aspekty, ktoré budú podľa neho vplývať na dodávky ropy na svetové trhy: vývoj v Iraku, iránsky jadrový program a hrozba nepokojov v krajinách v oblasti Perzského zálivu. [20]
      
      
Kaspik - nová nádej Európy a sveta?

Kaspický región, ktorý zahŕňa oblasť Kaspického mora a okolité štáty (Kazachstan, Turkmenistan a Azerbajdžan) sa v poslednom čase dostáva do pozornosti ostatného sveta. Stáva sa v jeho očiach potenciálnym zdrojom nedotknutej ropy a zemného plynu na južnom území bývalého Sovietskeho zväzu. Existuje ale niekoľko faktorov, ktoré komplikujú potenciál regiónu, a to nedostatočná transportná infraštruktúra, nezhody ohľady exportných trás a hraničné spory medzi štátmi. [21]

V máji roku 2005 nastal postupný obrat a po dvanástich rokoch rokovaní začala prúdiť ropa z južnej časti Kaspického mora prostredníctvom nového ropovodu, ktorý začína v Sangachalskom Termináli pri Baku v Azerbajdžane, prechádza cez územie Gruzínska a končí v tureckom prístave Ceyhan odkiaľ je surovina prepravovaná tankermi do sveta. [22], [23] Ešte pred svojim dokončením ovplyvňoval ropovod dianie na svetovej politickej scéne. Južný Kaukaz, ktorý bol v minulosti vnímaný ako ruská sféra vplyvu, sa v súčasnosti stal regiónom s veľkým geostrategickým významom. Sféry vplyvu sa tu rozdelili medzi Spojené štáty, západné krajiny, Irán a Rusko. Západné krajiny sa tiež usilujú využiť prítomnosť v oblasti na vyvažovanie ruského a iránskeho vplyvu. Čo sa týka ekonomických vyhliadok ropovod Baku-Tbilisi-Ceyhan (BTC) zabezpečuje z časti diverzifikáciu svetových zdrojov a tým do určitej miery kompenzuje prípadný výpadok dodávok hocikde vo svete. Okrem už spomínaného stojí za zmienku aj plynovod, ktorý z časti kopíruje trasu ropovodu BTC. Ide o juhokaukazský plynovod Baku-Tbilisi-Erzurum, ktorý bude mať najmä v budúcnosti význam pre Európu. Ak sa totiž plne zrealizuje projekt Nabucco, o ktorom sa bude rokovať v januári roku 2009 v Budapešti, bude už spomínaný plynovod jedným hlavných dodávateľov plynu do Európy. [24]
 

Energetická budúcnosť

Na základe spomenutých faktov je nutné skonštatovať, že energetická bezpečnosť a z nej vyplývajúce vzťahy je v súčasnosti veľmi komplexnou témou, ktorá sa dotýka celého sveta, nie len spomínaných krajín. Závislosť na energiách, ich exporte a importe vytvára akýsi začarovaný kruh, ktorý núti krajiny prispôsobovať sa aktuálnym trendom a vytvárať aj nové spojenectvá. Odborníci sa zhodli na fakte, že aj napriek súčasným nízkym úrovniam ceny ropy je éra lacnej ropy minulosťou.

Podľa prognóz do roku 2025 nastanú vo svete zmeny súvisiace s obchodom s energiami a presne vymedzia víťazov a porazených. Krajiny ako Stredoafrická republika, Nepál, Laos, Konžská demokratická republika, ale aj iné krajiny s vysokým deficitom, závislosťou od dovozu, nízkym HDP na obyvateľa a vysokou zahraničnou zadlženosťou budú čeliť zlyhaniu a kolapsu štátneho systému. Takýto scenár je predpovedaný najmä krajinám východnej Afriky a afrického rohu. Efektívne ekonomiky krajín OECD tiež nie sú imúnne, ale sú najmenej zraniteľné.


Čína napriek svojim veľkým finančným rezervám môže byť postihnutá vysokými cenami ropy, ktoré by znemožnili zníženie chudoby v krajine. Čína bude podľa analytikov potrebovať oživiť ťažbu a transport domáceho uhlia, postaviť viac jadrových elektrární a zvýšiť efektívnosť koncových energií, aby vyvážila drahý dovoz energií zo zahraničia.[25]   Naďalej však musí budovať priateľské vzťahy so štátmi, aby si zabezpečila prístup k rope a zemnému plynu. Jej výraznejší vplyv je už v súčasnosti cítiť nielen v Ázii, ale aj na africkom kontinente.  Zvlášť musí upevňovať vzťahy so Saudskou Arábiou, ktorá so svojím bohatstvom  je jediná schopná plne uspokojiť čínsky dopyt po energiách. V súvislosti s vyššími cenami budú mať hlavní vývozcovia ako Rusko a Irán finančné zdroje na zvýšenie svojho vplyvu, je len otázne ako tento kapitál dokážu pretransformovať do finančnej stability, infraštruktúry a ľudských zdrojov. Isté je však jedno, aj tieto krajiny začínajú užšie spolupracovať, uvedomujúc si nevyhnutnosť aliancií a spoločného postupu so vzájomnou podporou. Dobrým príkladom podobnej spolupráce je iniciatíva Ruska, Iránu a Kataru vytvoriť akýsi plynárenský OPEC, kde by o produkcii a vývoze rozhodovali krajiny spoločne. [26]
 

Poznámky:
[1] Hirman, K.: Energetická geopolitika, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005- 2006. Bratislava,  MO SR, 2006
[2] http://www.eia.doe.gov/emeu/cabs/Iran/NaturalGas.html (22.11.2008)
[3] http://www.eia.doe.gov/emeu/cabs/Iraq/Background.html (22.11.2008)
[4] Tamže
[5] http://www.eia.doe.gov/emeu/cabs/Russia/Background.html (21.11.2008)
[6] krajina disponuje tretinou svetových zásob zemného plynu
[7] http://www.euractiv.com/en/energy/geopolitics-eu-energy-supply (21.11.2008)
[8] Na Sanktpetersburskom ťažobnom inštitúte obhájil svoju dizertačnú prácu s názvom: „K ruskej nadnárodnej energetickej spoločnosti“.
[9] http://www.nabucco-pipeline.com/company/markets-sources-for-nabucco (10.11.2008)
[10] V januári 2006 ruský štátny plynárenský podnik Gazprom dočasne odstavil dodávky plynu do Ukrajiny  s cieľom zabezpečiť vyššie ceny. Zároveň požadoval umožnenie transportu do Európy. Ukrajina bola neskôr obvinená z čerpania transportovaného plynu smerom na západ. Vtedajší ruský prezident Vladimír Putin obnovil transport potom, čo sa západoeurópske krajiny začali sťažovať na nedostatok energií. Predstavitelia západných krajín vnímali tieto kroky ako použitie „ruskej plynárenskej zbrane“. Podobný problém sa objavil aj v novembri 2008, kedy ruský prezident Medvedev nariadil Gazpromu vymáhať dlh vo výške 2,4 mld. USD od Ukrajiny
[11] http://www.nord-stream.com/en/the-pipeline.html (20.11.2008)
[12] http://en.wikipedia.org/wiki/Nord_Stream#Environmental_aspects (20.11.2008)
[13] http://www.gazprom.ru/eng/articles/article27150.shtml (23.11.2008)
[14] http://en.wikipedia.org/wiki/South_Stream#Controversy (20.11.2008)
[15] Hirman, K.: Energetická geopolitika, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005- 2006. Bratislava,  MO SR, 2006, s.758
[16] http://middleeast.about.com/od/oilenergy/a/me070906a.htm (20.11.2008)
[17] http://www.eia.doe.gov/emeu/cabs/Iran/Oil.html (20.11.2008)
[18] http://www.eia.doe.gov/emeu/cabs/Iraq/Oil.html (20.11.2008)
[19] Hirman, K.: Energetická geopolitika, Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2005- 2006. Bratislava,  MO SR, 2006, s.759
[20] Tamtiež s.759
[21] Do oblasti môžeme zaradiť aj Uzbekistan, ktorý síce neleží priamo na pobreží Kaspického mora, svojimi zásobami plynu ale pridáva oblasti na dôležitosti
[22] postavený prostredníctvom konzorcia vedeného britskou spoločnosťou BP
[23] http://www.bp.com/genericarticle.do (23.11.2008)
[24] http://energybulletin.net/node/47243 (18.11.2008)
[25] http://energybulletin.net/node/4728 3
[26] http://dnes.atlas.sk/ekonomika/247025/

 
Obrázky:
http://upload.wikimedia.org/wikipedia/s.svg.png (plynovod Baku-Tblisi-Erzurum)
http://www.europalloyd.com/assets/images (možné trasy ropovodov Southstream a Nabucco)
http://www.robertamsterdam.com/nordstream.jpg (plánovaná trasa plynovodu Nordstream)
http://www.peakoil.net/uhdsg/weo2004/FSU.jpg (doterajší a predpokladaný budúci vývoj vzťahu medzi produkciou ropy a objavovaním nových nálezísk)
 
< Predchádzajúca