A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes64
mod_vvisit_counterVčera181
mod_vvisit_counterTento týždeň874
mod_vvisit_counterTento mesiac3717

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Protiraketová obrana v strednej Európe - o čom sa hovorí a čo sa zamlčuje
Napísal: Oliver ÉDER   
Sobota, 06.decembra 2008 - 08:40 hod.
Image„Protiraketová obrana v strednej Európe“. Toto slovné spojenie nás v posledných mesiacoch prenasleduje naozaj všade – či už v televíznom spravodajstve, tlačených médiách alebo na rôznych internetových portáloch. Spolu s pojmami ako „vojna proti teroru/terorizmu“ a „globálna finančná kríza“ sa z neho stalo akési zaklínadlo, ku ktorému sa s obľubou vyjadrujú rôzni analytici, špecialisti ale aj bežní občania, ktorých by sme mohli označiť ako „laická verejnosť“. Keďže sa vyjadrili „snáď už všetci“, povedal som si, že teraz to skúsim aj ja. A to najmä z dôvodu, že sa nestotožňujem so spôsobom diskusie, ktorý v slovenskej bezpečnostnej komunite prevláda ohľadom tohto problému.

Ako asi väčšina študentov FPVMV, ktorých zaujíma protiraketová obrana som si preštudoval predposledné číslo časopisu EAQ, ktorý vydáva „Slovenská atlantická komisia“ (SAC). Neprečítal som ho síce úplne celé no zaujali ma tri články: od prof. Krejčího a pánov Iva Samsona a Jamesa Townsenda. Okrem toho som si pre zaujímavosť prečítal anketu, v ktorej sa šesť odborníkov vyjadruje k miere nebezpečenstva, ktoré pre Európu predstavuje možný útok balistickými raketami. (toto číslo je so spomínanými článkami a anketou dostupné online na http://www.eaq.sk/page.php?doc=361 ) [Ak ste boli naozaj veľmi pozorní pri čítaní článku prof. Krejčího, všimli ste si jednu nezrovnalosť medzi hlavnou myšlienkou a záverom celej jeho analýzy a hrubo vytlačenou červenou vetou uprostred druhej strany - chtiac-nechtiac sa nám tu ponúka myšlienka, že zámerom editora článku (pozor nie autora !!!) bolo zmanipulovať čitateľa, môže však ísť o náhodu alebo nepozornosť zodpovednej osoby resp. aj moju neschopnosť vnímať vety v širšom kontexte - názor by si mal vytvoriť každý sám. Samotnému článku prof. Krejčího sa tu ešte budem podrobnejšie venovať.]

Väčšina slovenských (resp. západných) komentátorov a expertov tvrdí, protiraketová obrana v strednej Európe musí byť vybudovaná ako ochrana proti možnému jadrovému útoku zo strany Iránu. Tomuto tvrdeniu nemožno protirečiť, keďže Teherán v lete úspešne skúšobne odpálil raketu Shahab-3 a minulý mesiac zase raketu novej generácie Sajil. Obe rakety by už v súčasnosti boli pri istej dávke šťastia schopné zasiahnuť územie východného Slovenska pokiaľ by boli odpálené z najseverozápadnejšieho cípu Iránu. Na prvý pohľad je zrejmé, že nebezpečenstvo sa pre Európu zvyšuje pokiaľ Irán naďalej pokračuje vo vývoji svojho jadrového programu, okolo ktorého stále pretrváva mnoho nejasností. Okrem toho iránske vedenie počíta s vývojom rakety Shahab-5, ktorá predstavuje potenciálne ohrozenie pre územie celej Európy. Ten kto argumentuje v prospech protiraketovej obrany poukazovaním na Irán má v podstate pravdu. Aj keď určite netreba okolo Iránčanov vytvárať hystériu, keďže možnosť útoku je naozaj mizivá a to napriek tomu, že iránske vedenie je v našich zemepisných šírkach neraz vykresľované ako skupina fanatikov neštítiacich sa použiť akékoľvek prostriedky na dosiahnutie svojich apokalyptických cieľov. To je však veľmi skreslená a zjednodušená interpretácia (viď „Iránska kríza pokračuje – a čo ďalej?“ http://www.projectares.sk ) Určite však nesmieme na druhej strane situáciu podceniť aj keď je viac než jasné, že Teherán by po odpálení nosiča s jadrovou náložou musel počítať so zdrvujúcou odvetou, ktorá by ho vymazala z povrchu Zeme. Aj keď je teda scenár o iránskom útoku maximálne hypotetický, neberiem obhajcom protiraketovej obrany ich argumenty v tomto smere, pretože nikto nedokáže predvídať ako sa situácia na Blízkom východe vyvinie v horizonte 10-15 rokov. Preto mi nezostáva nič iné len súhlasiť s účastníkmi ankety v spomínanom EAQ, ktorí upozorňujú na riziká iránskeho jadrového a balistického programu, ktoré majú v súčasnosti len latentný charakter.

To s čím však osobne nesúhlasím je, že celú diskusiu v rámci Európy a Slovenska o protiraketovej obrane možno do určitej miery označiť za zahmlievanie. Ak totiž povieme o niečom A, treba povedať aj B. To by som rád ilustroval na troch článkoch, ktoré som spomenul v úvode. Začal by som s príspevkom pána Iva Samsona, ktorého názov znie „Nová protiraketová obrana a staré kontroverzie“. Nosnou líniou tohto článku je, že pán Samson kritizuje odporcov všetkých obranných iniciatív USA a NATO od 2.svetovej vojny pričom ich vykresľuje ako diletantov, ktorí nechápu zložité súvislosti medzinárodnej politiky. Vyvoláva tým dojem, že kritika nového projektu protiraketovej obrany v strednej Európe ohrozuje bezpečnosť nás všetkých, pričom väčšina z nás sa tomu „proste nerozumie“. Podľa môjho názoru nie protesty a nesúhlas odporcov predstavujú riziko pre Európu ale naopak rétorika použitá v tomto článku, pretože vedie v podstate k eliminácii akejkoľvek otvorenej diskusie resp. k odvedeniu pozornosti od problému, ktorý protiraketová obrana vytvára (k tomu sa dostanem neskôr). Je to ešte o to nebezpečnejšie ak takéto názory vysloví uznávaný odborník ako Ivo Samson. (nechcem žiadnym spôsobom znevažovať odbornosť pána Samsona, len sa s týmto konkrétnym článkom za žiadnych okolností nemôžem stotožniť). Podobným príkladom je článok pána Jamesa Townsenda, viceprezidenta „Atlantického klubu Spojených štátov“, ktorého titulok je „Protiraketová obrana je záležitosťou nás všetkých“. Tento príspevok sa zase snaží hrať na city čitateľov príhodou z „jednej horúcej júlovej noci“ pričom nechýbajú zmienky o „jeho rodine, ktorá vďaka pokojnému spánku ani netušila aké nebezpečenstvo jej od Severnej Kórei hrozilo“. Ďalej používa veľmi vratký argument s Dánskom, ktoré sa stalo kvôli (podľa neho) nevinným karikatúram Mohammeda, obeťou hnevu moslimských extrémistov, a to napriek tomu, že „Dáni sú naozaj dobrými členmi medzinárodného spoločenstva“. Ide tu o klasické príklad manichejského videnia sveta, v ktorom si nemôžeme byť istí pred islamistickými fundamentalistami, ktorí dokážu vytvoriť chaos kvôli nejakým kresbám v novinách. Čo môžeme čakať od takých a im podobných (Irán) ak jedného dňa dovedú svoj jadrový a balistický program do úspešného konca? Stále nám teda hrozí nebezpečenstvo na čo by sme „my Slováci vzhľadom na tragické udalosti zo svojej histórie nemali zabúdať“ (zaujímavá by bola mimochodom reakcia miliónov hlboko založených amerických kresťanov ak by nejaký významný moslimský denník zverejnil karikatúry Krista ako narážku na zločiny inkvizície a križiackych výprav – to však už ide mimo problému, ktorý tu rozoberáme) V tomto prípade ide o redukovanie reality na čierno-biele videnie a vytváranie klasickej schémy „my-oni“ resp. „priateľ-nepriateľ“. Autor sa taktiež vyhýba dôvodom, kvôli ktorým sa ozýva mnoho hlasov proti výstavbe protiraketovej obrany. Chcel by som dodať, že nechcem útočiť na odbornosť týchto dvoch skúsených expertov, keďže mi to ako študentovi neprislúcha (pán Townsend pracoval 25 rokov v Pentagone) ale ich články sú veľmi dobrým príkladom toho, čo som v úvode označil za zahmlievanie. Vybral som si ich preto, lebo predpokladám, že mnohí z vás, ktorí čítate tento môj komentár ste čítali aj predposledné číslo EAQ. Žiaľ väčšia časť diskusií o protiraketovej obrane sa v Európe aj v Amerike vedie práve v tomto duchu – teda že sa nepovie úplne všetko čo by sa malo povedať. Mám na mysli konkrétne nesúhlas Ruskej federácie s rozmiestnením desiatich interceptorov v Poľsku a radarovej základne v Českej republike a najmä najzákladnejšie dôvody ruského nesúhlasu.

Prejdime však k tretiemu článku úplne opačného razenia a to od pána prof. Oskara Krejčího, ktorého názov znie „Česko, Rusko a radar v Brdech“. Ten otvorene povedal to, k čomu od začiatku postupne mierim – že protiraketová obrana môže byť použitá aj v ofenzívnom zmysle a to je dôvod prečo je Moskva znepokojená a rozhodla sa na Európu namieriť rakety stredného doletu. Veľmi dobre poukazuje na klasický argument, že 10 obranných rakiet v Poľsku nemôže v žiadnom prípade zabrániť ruskej odvete v prípade amerického jadrového prvého úderu. Ak sa totiž trochu hlbšie zamyslíme nad celou vecou, nikde nenachádzame záruku, že počet rakiet v Poľsku sa nezvýši. Stačí uviesť jeden citát: „Zároveň ale platí, že v okamžiku kdy bude tento řídký systém dobudován, bude zahušťován a zdokonalován. Má-li být systém Národní protiraketová obrana funkční, jeho financování nezná hranic.“ Stačí si len pozrieť tabuľku priloženú k článku, ktorá uvádza rozpočet na celý projekt vo výške 55 mld. USD za roky 2008-2013. Rozoberať podrobnejšie celý článok nemá zmysel, treba si ho prečítať lebo rozhodne za to stojí. Otvorene sa v ňom pomenúvajú veci, o ktorých sa vo väčšine podobných analýz a diskusií mlčí. Je ale smutné, že veľká časť iných odborných článkov k tejto téme končí ako mediálna kampaň NATO pričom sa ukazuje iba jedna strana mince. Ešte by som sa rád vrátil k tomu, čo som spomínal v samotnom úvode. Veta, ktorú vidíte na druhej strane článku prof. Krejčího a je vytlačená veľkým červeným písmom podľa môjho názoru nekorešponduje s kľúčovou myšlienkou (v samotnom texte ju vôbec nenájdete), ktorou prof. Krejčí zakončuje svoju analýzu - a tou je, že protiraketový štít v strednej Európe je v širšom kontexte súčasťou nových pretekov v zbrojení medzi USA na jednej strane a Ruskom a Čínou na strane druhej a k týmto pretekom taktiež prispieva. Čitateľ, ktorý samotný článok poriadne nepreštuduje ale ho iba prebehne získavá dojem, že prof. Krejčí odmieta akúkoľvek možnosť využitia protiraketovej obrany na ofenzívne účely. (ak sa mýlim, tak sa ospravedlňujem, prípadné sťažnosti zasielajte na môj mail :)

Rád by som teraz po možno trochu nudných odstavcoch prikročil k niekoľkým vlastným postrehom týkajúcim sa vzťahu Washingtonu a Moskvy v kontexte výstavby raketovej a radarovej základne. Nejde však vonkoncom o žiadne prevratné zistenia ale len o prosté fakty, ktoré sa často prehliadajú alebo zamlčujú. Typickým východiskom pri argumentácii o možnosti použiť protiraketovú obranu v ofenzívnom kontexte je článok Keira Liebera a Darylla Pressa „Vzostup jadrového primátu USA“ v prestížnom americkom časopise „Foreign Affairs“ [1] z roku 2006, ktorého preklad v podaní Zdenka Urbana sa objavil aj v slovenskom (už neexistujúcom) týždenníku „Domino Fórum“.  Dovolím si z neho niekoľko kľúčových myšlienok zacitovať: „Jadrové sily USA takto od konca studenej vojny zosilneli. No ruský strategický jadrový arzenálu výrazne oslabol. Rusko má o 39 percent menej bombardérov dlhého doletu, o 58 percent menej ICBM a o 80 percent SSBN ako ZSSR v závere existencie. A aj zvyšné jadrové sily by Rusko sotva použilo. Strategické bombardéry má teraz iba na dvoch zraniteľných základniach. Málo lietajú a ich jadrové hlavice sa skladajú mimo základní. Vyše 80 percent ruských ICBM v silách prekročilo operačnú životnosť. Ich náhradu novými prekazili neúspešné skúšky a nevýkonná výroba. Ruské mobilné ICBM zriedkavo patrolujú. Ak by pred útokom prišla dostatočne včasná výstraha, dali by sa vystreliť aj zo základní, otázne je, či by sa to stihlo. Najviac zoslabla ponorková časť ruskej jadrovej triády. Od roku 2000 ruské SSBN vykonávajú asi dve patroly ročne, roku 1990 to bolo 60. (SSBN USA dnes robia asi 40 patrol ročne). Všetkých deväť ruských SSBN kotví zväčša v prístave ako ľahké terče. No kvalitné SSBN vyžadujú dobre vycvičené posádky. A ich činnosť koordináciu s hladinovými plavidlami a ochrannými útočnými ponorkami. Testy nových ponorkových ICBM v roku 2004 (za účasti prezidenta Vladimira Putina) skončili fiaskom, čo sa zopakovalo v lete a na jeseň 2005. Komplikuje to aj chaos v ruskom systéme včasnej výstrahy. Ani sovietske, ani ruské satelity nikdy spoľahlivo nezachytávali ICBM vypustené z ponoriek USA. Vrcholový ruský generál nedávno verejne opísal satelity včasnej výstrahy svojej krajiny ako „beznádejne zastarané“. Ruské velenie sa na miesto toho spolieha na pozemné radarové systémy, že zachytia bojové hlavice ICBM z ponoriek. No toto radarové pokrytie je v smere k Tichému oceánu, sčasti „slepé“. To isté platí pre ruské radarové pokrytie istých oblastí severného Atlantiku, schopné poskytnúť iba niekoľkominútovú výstrahu pred ponorkovými ICBM. Kvalita ruských jadrových síl klesá, no USA čoraz lepšie sledujú ruské SSBN a mobilné ICBM, čo ďalej podrýva dôveru ruského velenia vo vlastné jadrové odstrašovanie. Moskva navyše plánuje do roku 2010 zredukovať ICBM vypúšťané zo súše o ďalších 35 percent. Zrejme to však bude o 50 až 75 percent súčasnej sily.“  Tento článok bol napísaný v roku 2006 a aj keď v rámci ruských strategických síl došlo za ten čas k istému progresu (napr. obnovenie patrol strategických bombardérov v lete 2007), stále môžeme konštatovať, že USA majú v otázke jadrovej výzbroje a najmä schopností ju použiť stále navrch.

 

Uveďme zopár príkladov. Rusi pravidelne uskutočňujú skúšobné odpaľovanie ICBM radu TOPOL z polygónu v Plesetsku smerom na polostrov Kamčatka. Človek, ktorý zachytí v médiách správu o ruských testoch má dojem, že Rusi testujú nové rakety. Nie je to však úplne pravda, keďže väčšina odpalov sa týka zastaraných TOPOL-ov, ktorým sa prostredníctvom týchto testov po sériách predlžuje životnosť. Popritom prebiehajú aj testy nových rakiet TOPOL-M, z nich však bolo do služby zatiaľ zaradených iba 6. (za presnosť tohto údaju však neručím, môže byť o niečo vyššie, avšak s veľkou pravdepodobnosťou nie vyššie ako 10)  Rusi majú stále problémy s testovacím odpaľovaním rakety Bulava (obdoba TOPOL-M) z jadrových ponoriek. O problémoch samotných ponoriek ani netreba hovoriť, stačí si spomenúť na nehodu spred mesiaca alebo katastrofu Kursku v roku 2000. Hlavným problémom ruskej zraniteľnosti však nie je samotný jadrový arzenál ale nedostatky ruského radarového systému, ako to už bolo citované v spomínanom článku od Liebera a Pressa. Rusi sú smerom k Tichému oceánu do značnej miery „slepí“ a to isté sa dá povedať aj o smere na juh čo má súvis s Himalájami.

Ak by sa teda USA teoreticky rozhodli zasadiť Rusom prvý úder, najúčinnejším spôsobom by bol útok prostredníctvom amerických ponoriek z pacifickej strany Ruska, ktorý by bol vedený v prvom rade na pozície ruských ICBM. Odvetný útok by americká protiraketová obrana (nielen v strednej Európe ale aj v Kalifornii a na Aljaške) teoreticky mala byť schopná odvrátiť. Pochopiteľne nemožno tvrdiť, že so 100% účinnosťou. Ten kto plánuje prvý  úder musí počítať s tým, že aj on môže dostať zásah a ani pri najspoľahlivejšej obrane nie je zaručené, že zopár rakiet ju nedokáže obísť a to napriek tomu, že útočník má voči cieľovej krajine prevahu. Niekto môže síce argumentovať, že jadrový útok USA voči Rusku je v súčasnosti fantazmagóriou, ale podľa môjho názoru nie je o nič väčšou ako predstava, že Irán by samovražedne odpálil na Európu raketu, pričom by mu bolo jasné, že v priebehu niekoľkých minút by čelil zničeniu, pričom by ani nestihol rozpútať žiadnu apokalypsu, aby urýchlil príchod 12.imáma.

Nesmieme ale zabudnúť zdôrazniť, že vlastne všetky úvahy o protiraketovom systéme sú len čisto teoretickej povahy, keďže sa doposiaľ nepreukázalo nakoľko je systém schopný fungovať v praxi. Na záver by som teda chcel všetko čo tu bolo spomenuté zhrnúť.
Osobne nie som vyslovene odporcom protiraketovej obrany. Problém nie je ani tak radar a interceptory samotné ako spôsob ako sa o celej záležitosti diskutuje, ako sa pre verejnosť vykresľuje a v neposlednom rade ako sa v tejto súvislosti komunikuje s Moskvou.

 


Je evidentné, že protiraketový systém USA nezamýšľajú budovať len ako obranu voči darebáckym štátom, resp. neštátnym aktérom ale s veľkou pravdepodobnosťou Pentagon kalkuluje aj s možnosťou využiť systém eventuálne pre ofenzívne účely voči Rusku. Minimálne môžeme aspoň s istotou povedať, že Američania vedia, že Rusi vedia čo vedia všetci v Pentagone. Inými slovami, že protiraketová obrana je v súvislosti s ruským vedomím o vlastnej zraniteľnosti akousi tacitnou súčasťou  americkej stratégie jadrového odstrašovania, ktorá je súčastou tzv. „Novej triády“, oficiálne vyhlásenej v doktríne v roku 2001 s názvom „Nuclear Posture Review“ [2]

Protiraketovú obranu by sme my Európania nemali určite úplne odpisovať. Naozaj nedokážeme anticipovať, čo sa bude diať za niekoľko rokov v krízových oblastiach sveta a to predovšetkým na Blízkom východe. Iránsky jadrový program nepredstavuje ani tak riziko odpálenia rakiet na Európu ako nebezpečenstvo rozbehnutia pretekov v zbrojení v regióne. Blízky východ ako najturbulentnejšia oblasť sveta, kde by sa nachádzalo niekoľko štátov disponujúcich jadrovými zbraňami je dosť znepokojujúcou predstavou. Stačí si prečítať najnovšiu štúdiu od „Národnej spravodajskej rady USA“ s názvom „Globálne trendy 2025“, podľa ktorej Blízky a Stredný východ naďalej zvyšovať svoj konfliktný potenciál. [3]

Ako som už spomenul o téme treba otvorene diskutovať. Musíme otvorene hovoriť aj o možných následkoch protiraketovej obrany pre Rusko a nie stále dookola opakovať argument, že 10 rakiet v Poľsku nemôže žiadnym spôsobom zmeniť rovnováhu síl. Je zbytočné Rusko dráždiť, nikomu z nás v Európe to neprospeje, najmä keď sme od Ruska energeticky závislí. Treba hľadať spôsoby ako by mohli NATO a Rusko spolupracovať na zabezpečovaní ochrany pred potenciálnymi balistickými útokmi zo strany darebáckych štátov a neštátnych aktérov. Súčasne je však celkom užitočné, že jestvuje istá možnosť nátlaku voči Rusku vzhľadom na budúcu existenciu protiraketového systému v súvislosti s jeho súčasnou zraniteľnosťou.

Zo všetkého najdôležitejšie však bude zmierniť celkovú napätia USA a Ruskej federácie a hľadať možné spôsoby čo najširšej bilaterálnej spolupráce. A musíme sa tiež vzdať falošnej predstavy, že rakety a radary môžu 100% zaistiť našu bezpečnosť pred „fanatikmi“ z Blízkeho východu. Tým úplne najzákladnejším opatrením bude upraviť americkú politiku voči Iránu, ktorá za súčasného stavu nevedie nikam – ibaže Irán sa bude voči Západu ďalej radikalizovať a zbližovať sa s Ruskom a taktiež Čínou čo za istých okolností môže viesť k veľmi zlému scenáru, v ktorom sa použitie protiraketovej obrany javí ako dosť pravdepodobné....

 

Odkazy:

[1] celý článok v angličtine nájdete na http://www.foreignaffairs.org
[2] http://www.mepoforum.sk
[3] http://www.mepoforum.sk

 

 
< Predchádzajúca