Súkromná vojenská spoločnosť ponúka špeciálne služby vojenského charakteru, napríklad eskort „živej“ dodávky, transport vojenskej techniky, rekognoskácia terénu, ale aj tlmočenie, výcvik a i. Pracovníci PMC, neraz najmä žurnalistickým svetom označovaní ako žoldnieri alebo nájomní ozbrojenci, sami seba vidia ako kontraktorov, možno dobrodruhov a bojovníkov za spravodlivosť a mier.

PMCs sa v posledných rokoch začínajú koncentrovať v oblastiach výskytu konfliktov nízkej intenzity: Iraku, Afganistane, Kaukaze, JV Ázii a Afrike a všade tam, kde dislokácia regulárnych jednotiek je z politických, diplomatických a ekonomických dôvodov príliš riskantná. Z hľadiska medzinárodného práva môžu byť klasifikovaní ako mimoprávni kombatanti, čím nezapadajú do definície pravidelných ozbrojených síl, a teda nie sú chránení Ženevskou konvenciou v prípade zajatia. Vďaka licenciám poskytnutým vládami majú oprávnenie uzatvárať zmluvy s kýmkoľvek na svete. Či už ide o službu krajinám v mene zachovania stability a mieru alebo iba o ďalší druh biznisu mocných, ktorí sa snažia z utrpenia iných vyťažiť pre seba čo najviac, môžeme my nezúčastnení diváci len hádať. Isté je, že hodnota jednej PMC ako Blackwater sa pohybuje okolo jednej miliardy dolárov ročne.
 

Fenomén Tima Spicera
 

Tim Spicer

Po skončení studenej vojny došlo všade na svete k euforickému znižovaniu počtov armád a zo Spicera sa stal zo dňa na deň nezamestnaný dôstojník nízkej hodnosti. Pracoval ako spravodajský dôstojník OSN v Bosne. Mal vtedy 42 rokov, rodinu, deti chceli študovať na prestížnych univerzitách (čo v Anglicku nikdy nebola lacná záležitosť). Keď mu ponúkli miesto vo finančnej firme v centre Londýna, chytil sa naskytajúcej príležitosti a už ju nepustil. Bývalý nadporučík britskej armády si začal zarábať na živobytie v obchodných rokovaniach s arabskými investormi. Napriek cestovaniu a dobrému platu sa Spicer nudil. Považoval sa za „idle civvy,“ nepotrebného civilistu. Vtedy sa stretol so svojím spolubojovníkom z pluku Simonom Mannom. Simon Mann sa zmienil o firme Executive Outcomes. Tak sa zrodil nápad založiť novú nezávislú firmu profesionálov ponúkajúcu bezpečnostné a vojenské služby s celosvetovým nasadením – Sandline.

  
Sám Spicer agentúru v roku 2000 opustil a založil Strategic Consulting International v Knightsbridge, ktorú neskôr zmenil na Trident Maritime. Po fúzii s Hudson Marine Management Services utvorili v pomere 50:50 Hudson Trident. Kancelária sa presunula do Londýna na Picadilly, kde sídli dodnes. Bola to hodina zrodu agentúry, ktorá dostala meno po ochrannom štíte Zeusa – Aegis. Jej personál ma zväčša za sebou kariéru v armáde, diplomatických alebo spravodajských službách, ale aj v polícii, žurnalistike, OSN, finančníctve a obchode. Skúsenosti pracovníkov v kombinácii s  globálnym dosahom a praktickými skúsenosťami umožňujú poskytovať bezpečnostné služby najvyššej kvality rovnako ako manažment rizík (prijímanie vhodných prostriedkov a rozhodnutí pre zmiernenie rizík vo všetkých oblastiach spoločenskej sféry) s osobitným prístupom ku každému klientovi a s ohľadom na jeho potreby. Ide o registrovanú agentúru, zmluvného partnera OSN, poskytovateľa bezpečnostných služieb pre vládu USA a odborného poradcu vo vzťahu k bezpečnostným opatreniam a prostriedkom pre Lloyds Joint War Risk Commitee. V roku 2005 došlo k fúzii Aegis a Rubicon International. Generálny riaditeľ Rubiconu John Davidson sa stal predsedom poradného zhromaždenia a operačným riaditeľom. Rubicon priniesla do spoločného projektu 62 miliónov libier čistého zisku.

Irak: Mekka pre podnikanie

Nie je to prvýkrát v histórii, čo sa objavil prudký nárast počtu „freelancerov.“ Bolo to aj počas dekolonizačných vojen, v ktorých sa stal populárnym bývalý dôstojník britskej armády Mike Hoare alebo počas vlny občianskych vojen, ktoré zasiahli africký kontinent v polovici 90. rokov. Až vojna v Iraku umožnila založiť sieť samostatne operujúcich súkromných vojenských spoločností, čo by nebolo možné bez dnešných vojenských a komunikačných technológií a samozrejme záujmu sveta. V roku 2004 USA vyhlásili medzinárodný konkurz na prevádzkovateľa bezpečnostných služieb. Napriek konkurencii domácich firiem konkurz vyhrala britská Aegis.

Štartovacia finančná čiastka, ktorú zaplatil Pentagon, bola 293 miliónov dolárov a 75 tímov, každý po ôsmich ozbrojených civilistoch, ktorí sprevádzali americký projekt Úrad manažmentu (koordinácia povojnovej rekonštrukcie v krajine, ochranná eskorta pracovníkov programu, sprostredkovateľské služby medzi bezpečnostnými jednotkami a pracovníkmi programu, prieskum terénu, vyhodnocovanie informácií). Eskortné služby poskytli aj programu Ropa za potraviny a irackej volebnej komisii, čo umožnilo uskutočnenie referenda v októbri 2005 a  decembrových volieb. Mjr. Gary Tallman z americkej armády sa vyjadril, že Aegis úspešne naplnila úlohu mediátora a koordinátora v bezpečnostných operáciách v Iraku.

Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí zainteresovanie PMCs do vojny v Iraku skritizovali pod čiernu zem. Najznámejším z nich je azda publicista z New York Times Peter W. Singer. Spojené štáty obvinil z toho, že iracká vláda bola jednoducho vynechaná, keď sa prijímalo rozhodnutie o zaangažovaní súkromnej bezpečnostnej agentúry do vojnových operácií. Dňa 11. augusta 2004 kongresman Marty Meehan poslal list vtedajšiemu ministrovi obrany Donaldovi Rumsfeldovi. V ňom vyjadril vážne znepokojenie nad zmluvou s Aegis v súvislosti s pozadím zakladateľa agentúry a riaditeľa v jednej osobe. Počas Spicerovho velenia v Belfaste roku 1992 došlo k zastreleniu neozbrojeného civilistu,  katolíckeho chlapca Petera McBridea. Nasledovalo súdne pojednávanie, na ktorom Spicer obhajoval svojich spolubojovníkov Marka Wrighta a Jamesa Fishera, ktorí si časť svojho trestu odsedeli vo väzení, neskôr však boli prepustení vďaka Good Friday Agreement a vrátili sa k svojmu pluku. A to napriek evidentným dôkazom o ich vine a výpovediam svedkov. Za zabitie chlapca Írska republikánska armáda vypísala odmenu za Spicerovu hlavu, britské velenie napokon nadporučíka z územia Severného Írska stiahlo. Meehan sa v liste zmieňuje aj o Spicerových obchodoch so zbraňami v Sierra Leone a zapletení sa do krvavého potlačenia povstania na Papue Novej Guiney. Meehan zakončil list naliehaním na ministra obrany, aby zmluvu znovu otvoril pre verejnú súťaž. Podobný list Rumsfeldovi poslal demokratický senátor za Massachusetts Ted Kennedy (spolu s ďalšími štyrmi senátormi za demokratickú stranu: John Kerry, Hillary Clintonová, Chris Dodd, Charles Schumer). Mnisterstvo obrany reagovalo vyhlásením, že si nebolo vedomé minulosti Tima Spicera, no odmietlo obnoviť súťaž o iracký kontrakt.

 
V súčasnosti pôsobí v Iraku asi 120 tisíc súkromných kontraktorov v rámci niekoľkých agentúr najmä z USA a Veľkej Británie. Svoju základňu si tu zriadila juhoafrická spoločnosť Erinys, ktorá stráži ropné polia, britská Control Risk Group poskytuje bezpečnostné služby pre Bechtel a Halliburton, Hart Group sa stará o ozbrojený doprovod pre médiá. Blackwater Consulting so sídlom v Severnej Karolíne dodala všetko od helikoptér až po ochranu V.I.P., akým boli Paul Bremer či John Negroponte. Práve Blackwater amerického magnáta Erica Princa sa stala známou po krvavom incidente na jar 2004. Konvoj dvoch ľahko vyzbrojených SUV napadli irackí povstalci. Štyroch členov posádok zabili a to, čo z nich po vyčíňaní rozzúreného davu zostalo, zavesili na most vo Falúdži. Po tomto incidente, keď sa na verejnosť dostali ďalšie skutočnosti o vojenskej operácii v Iraku, sa PMCs rozhodli pre založenie spravodajského centra, čo umožnilo skutočnú koordináciu operácií, nárast v spolupráci mimo oficiálnych liniek a vznik mechanizmu vzájomného varovania.

Tí druhí: Dobrodruhovia z Čečenska

Nie sú to len registrované PMCs, ktorých príslušníci sa začínajú objavovať v konfliktom zasiahnutých regiónoch. Počas sedemdňovej vojny bolo v Gruzínsku 127 amerických vojenských inštruktorov a 1.000 mužov stálej americkej posádky zo základne Vicenza a Vaziani. Hoci do bojov aktívne nezasiahli, na Kaukaz dorazilo mnoho zahraničných žoldnierov z USA, Veľkej Británie a Ukrajiny, ktorí podporili gruzínske jednotky, tak povediac na vlastnú päsť. Na druhej strane ani Rusko neváhalo siahnuť po chladnokrvných „freelanceroch.“ Fotografie Arkadija Babčenka obleteli svet a odkryli oveľa viac, než si novinár dokázal predstaviť. Na záberoch sa okrem usmievajúcich sa Osetov a ruských vojakov objavili aj zarastení paramilitári sediaci na ruských obrnených vozidlách s bielym označením Vostok (Východ). Hrdo o sebe prehlásili, že sú Čečeni slúžiaci Práporu Vostok pod velením Sulima Jamadájeva, ktorý má spolu so svojimi bratmi Ruslanom, Badrudinom a Issom povesť nemilosrdného zabijaka, vojnového zločinca a člena podsvetia. Sulim má zároveň tú česť pýšiť sa titulom „Hrdina Ruska.“

 Po vojnách v Čečensku Jamadájev prijal amnestiu a prešiel na druhú stranu. Stal sa členom ruských špeciálnych jednotiek SPECNAZ, v rámci ktorých bol neskôr sformovaný Vostok. Ich činnosť je tak sporná, že súčasný čečenský prezident Kadyrov požadoval v apríli tohto roku ich rozpustenie. Kremeľ odmietol. Putin prepustil z okov najhoršiu spodinu spoločnosti v uniformách. Vostok podlieha priamo ruskému veleniu, konkrétne veliteľstvu GRU (ruská rozviedka). Minulú jar boli Jamadájevovci zapletení do krvavej prestrelky v meste Gudermes. Išlo pravdepodobne o vyrovnanie si účtov medzi mafiánskymi skupinami.

Sulim Jamadajev

Putin chce, aby Gruzínci trpeli, skutočne trpeli a Čečenci sú vo svete najväčšími expertmi, ako to zariadiť. Prítomnosť neregulárnej armády zároveň dodáva tej ruskej akési „rúško kredibility.“ Ak predstavenstvo Ruskej federácie vyhlásil, že ruskí vojaci sa nepodieľajú na zverstvách páchaných na gruzínskom obyvateľstve, technicky hovorí pravdu (ak nerátame letecké útoky a ostreľovanie delostrelectvom). Túto činnosť majú na výplatnej páske čečenskí gangstri. Svoje vozidlá si označili bielym nápisom, veď majú byť na čo hrdí a takisto by boli neradi, ak by si ich ruskí vojaci splietli s nepriateľom a potiahli spúšť. Výsledkom je, že nie vždy treba veriť všetkému, čo sa píše v oficiálnych stanoviskách a vysiela v televízii. Tak napríklad správa, že do bojov v Gruzínsku sa zapojili dobrovoľníci zo Severného a Južného Osetska, znamená, že boli špeciálne pre túto príležitosť najatí žoldnieri buď za peniaze alebo imunitu alebo oboje. Na svetlo sveta sa dokonca dostal aj kódový názov invázie „Spálená zem.“

Bc. Marianna Kyselová
Project ARES