A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes77
mod_vvisit_counterVčera82
mod_vvisit_counterTento týždeň362
mod_vvisit_counterTento mesiac823

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Mahmud Ahmadinedžád - skutočná hrozba pre Izrael?
Napísal: Oliver ÉDER   
Piatok, 26.decembra 2008 - 20:11 hod.
24. decembra na Štedrý večer sa na obrazovkách miliónov Britov zjavila tvár, ktorú by tam naozaj nikto neočakával. Televízny kanál Channel 4 sa totiž rozhodol, že v rámci svojej tradície „alternatívnych“ vianočných príhovorov tento rok umožní provokatívnemu iránskemu prezidentovi Mahmúdovi Ahmadinedžádovi, aby prezentoval svoj odkaz občanom Veľkej Británie. Prezident vo svojom príhovore na úvod zablahoželal všetkým vyznavačom abrahámskych náboženstiev k narodeniu proroka Ježiša Krista a toto blahoželanie špeciálne adresoval všetkým kresťanom. Pointou jeho prejavu bolo, že ak by v súčasnosti podľa neho Kristus žil, určite by sa postavil proti svojvôli a útlaku národov zo strany súčasných veľmocí. Išlo o jasnú narážku na nátlak, ktorí USA a ďalšie západné krajiny vyvíjajú na Irán, kvôli jeho jadrovému programu.  Okrem toho Ahmadinedžád zdôraznil potrebu celého sveta vrátiť sa k hodnotám, ktoré hlásali všetci proroci abrahámskych náboženstiev a v závere zaželal divákom šťastný nový rok plný radosti, prosperity, mieru a bratstva pre celé ľudstvo. [1] (paradoxne v júni 2007 Ahmadinedžád označil kresťanstvo a judaizmus za odchýlenie od pravej cesty, keďže podľa neho jedine islam ako pravé náboženstvo môže spasiť svet)
 
Napriek tomu, že v prejave nezaznelo nič kontroverzné, útočné alebo urážlivé, britská vláda spolu s ďalšími politickými predstaviteľmi a zástupcami mimovládneho sektora Channel 4 odsúdili za to, že iránskemu prezidentovi bol poskytnutý priestor. Hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí sa nechala počuť, že vzhľadom na antisemitské vyhlásenia iránskeho prezidenta z minulosti môže jeho vianočný príhovor spôsobiť vlnu pohoršenia a nesúhlasu v spojeneckých a partnerských krajinách. Poslankyňa Louise Ellman zase povedala, že „odsudzuje Channel 4 za to, že poskytla platformu fanatikovi odmietajúcemu Holokaust, ktorý sa súčasne pripravuje na uskutočnenie ďalšieho a ktorý súčasne odmieta, že by v jeho krajine existovali homosexuáli pričom je zodpovedný za vešanie mladých mužov zo žeriavov“. Nepriamo prirovnala Ahmadinedžáda k prezidentovi Zimbabwe Robertovi Mugabemu. V podobnom duchu sa vyjadrili ďalší politici a taktiež izraelský veľvyslanec v Londýne.

V súvislosti s medializovaným vianočným príhovorom iránskeho prezidenta som sa rozhodol trochu rozpísať o mýte, ktorý sa okolo Mahmúda Ahmadinedžáda vytvoril. Poďme na to pekne od začiatku. Iránsky prezident je vo všeobecnosti označovaný za popierača Holokaustu, ktorý sa pravidelne vyhráža Izraelu, že ho „vymaže z mapy sveta“. Ahmadinedžád na seba prvýkrát sústredil pozornosť sveta 26.10.2005, keď vyhlásil, že „okupačný (izraelský) režim  musí byť vymazaný z mapy sveta“ (v anglickom preklade). Tieto slová predniesol na jednej anti-sionistickej konferencie a prebrali ich západné spravodajské agentúry. 30.10.2005 New York Times zverejnil celý text Ahmadinedžádovho prejavu. V priebehu niekoľkých dní však viacerí iránski predstavitelia vyhlásili, že prezidentove výroky boli nepochopené, zle preložené a vytrhnuté z kontextu. Toto stanovisko zaujalo aj niekoľko západných akademikov ako napr. Juan Cole, ktorý je profesorom histórie a odborníkom na Blízky východ na Michiganskej univerzite. Cole tvrdí, že Ahmadinedžádov výrok bol zle preložený, keďže anglický idióm „to wipe out of map“ (vymazať z mapy), ktorý sa objavil v západných médiách v perzštine neexistuje. Cole tvrdí, že správny preklad mal znieť „okupačný režim musí zmiznúť zo stránok času“ čo zodpovedá perzskému jazyku.  [2]

Ako už bolo povedané, iránski predstavitelia dementovali reči o tom, že Irán chce zničiť Izrael. Iránsky minister zahraničných vecí Manoucher Mottaki v prejave v Európskom parlamente 20.2.2006 povedal, že jeho krajina nemá žiadny záujem na zničení židovského štátu ale jednoducho Izrael ako štát medzinárodnoprávne neuznáva. V novembri 2005 zase ajatolláh Chameneí odmietol, že by Irán chcel vojensky zaútočiť na Izrael. Dodal, že Iránčania odmietajú postoje, ktoré zastávali v minulosti prezidenti Egypta a Iraku (Násir a Husajn), ktorí chceli Židov zahnať do mora resp. ich „zem spáliť“. Chameneí zdôraznil, že Teherán požaduje všeobecné referendum pre všetkých obyvateľov palestínskych území – Židov, kresťanov a moslimov, aby sa mohli sami slobodne rozhodnúť o budúcnosti Palestíny.

14.1.2006 iránsky prezident sám povedal, že jeho výroky boli prekrútené a nafúknuté a v interview s magazínom TIME zopakoval, že sa stotožňuje so spomínaným Chameneího vyhlásením z novembra 2005. [3] Odvtedy Ahmadinedžád opakovane poprel, že by chcel zaútočiť na Izrael. Ako príklad môžeme uviesť jeho prejav na summite zoskupenia D-8 v júli 2008. Na otázku ohľadom možného konfliktu so židovským štátom povedal, že „chce všetkých uistiť, že v budúcnosti k žiadnej vojne s Izraelom nedôjde“. Popritom taktiež zdôraznil, že „zločinecký sionistický režim v Izraeli sa postupom času zrúti sám“ podobne ako v prípade ZSSR (to má jasný súvis s prekladom Ahmadinedžádových výrokov z perzštiny v podaní Juana Colea). [4] Ahmadinedžád na otázku, či pociťuje nenávisť k židovskému národu odpovedal, že jeho mediálna kampaň voči sionistom neznamená, že prechováva nejaké antipatie k Židom ako takým. K samotným Židom 21.9.2006 na zasadaní Valného zhromaždenia OSN v New Yorku povedal, že rozhodne nezastáva antisemitské postoje a hlboko rešpektuje Židov ako všetky ostatné ľudské bytosti. Vyjadril taktiež nesúhlas s tým, že ho najmä západné mocnosti profilujú ako antisemitu. [5]

Vzhľadom na spomínané fakty musíme teda jasne rozlišovať medzi tým ak niekto označuje iránskeho prezidenta za antisemitu alebo za antisionistu. V dlhom zozname Ahmadinedžádových výrokov nemožno nájsť ani jeden útok na židovský národ ako taký ani na judaizmus ako náboženstvo.  (snáď s výnimkou spomínaného výroku o kresťanstve a judaizme z úvodu práce - súčasne však povedal to čo si o kresťanstve a judaizme myslí asi väčšina moslimských duchovných - každopádne je potrebné takéto výroky odsúdiť) Niekto by však mohol protirečiť, že Ahmadinedžád sa dopúšťa najväčšej drzosti a urážky židovstva, keď údajne popiera Holokaust. Avšak aj celú aféru s Holokaustom môžeme do značnej miery označiť za mýtus a zahmlievanie.

14.12.2005 iránsky prezident povedal tieto slová: „Ľudia v Palestíne sú zabíjaní každý deň novými vládcami Palestíny. Ide o dôsledok Holokaustu, kvôli ktorému Európania zobrali Palestínčanom ich pôdu a darovali ju židovskému štátu. Je mi jedno, že či sa Holokaust naozaj odohral ale je nelogické darovať niekomu kus Palestíny ako kompenzáciu. Niektorí ľudia vyvíjali značné úsilie, aby z Holokaustu vytvorili mýtus.“ Tieto slová vyvolali vlnu medzinárodného pohoršenia no v septembri 2006 v rozhovore pre televíznu stanicu MSNBC Ahmadinedžád povedal, že slovom „mýtus“ chcel len naznačiť, že v Holokauste nezahynuli iba milióny Židov ale aj ďalšie národnosti, etniká a spoločenské skupiny. Nesúhlasí totiž s tým, že by vinu za utrpenie Židov mali v súčasnosti niesť Palestínčania, ktorým bola podľa neho ukradnutá ich zem. V Druhej svetovej vojne malo zomrieť 60 miliónov ľudí, ktoré boli rovnocennými ľudskými bytosťami a podľa Ahmadinedžáda nie je správne, ak sa z úzkej skupiny ľudí (Židia) robia prominenti a získavajú rôzne výhody. Desiatky miliónov ľudí, ktorí zahynuli boli nevinnými civilistami rovnako ako Židia povraždení v koncentračných táboroch. Ahmadinedžád podčiarkol, že nehovorí, že sa Holokaust nestal ale požaduje iba, aby sa stal predmetom slobodného vedeckého skúmania tak ako hociktorá iná historická udalosť. Súčasne však nespochybnil právo Židov mať vlastnú vládu. [6]

Z dôvodu jeho požiadavky, aby bol Holokaust predmetom slobodného skúmania zorganizoval 11.12.2006 v Teheráne konferenciu s názvom „Medzinárodná konferencie na prehodnotenie globálneho pohľadu na Holokaust“. Všetky západné médiá a vlády označili toto podujatie za snahu popierať Holokaust ako historickú udalosť. Išlo však len o polopravdu, keďže oficiálnym cieľom akcie bolo, aby sa o Holokauste otvorene hovorilo. Faktom však zostáva, že niektorí účastníci konferencie Holokaust spochybňujú. Ide napr. o veľmi pochybné osobnosti typu David Duke, ktorý pôsobil okrem iného v americkom Ku-Klux-Klane.  Napriek tomu, že viacerí účastníci konferencie Holokaust spochybnili resp. spochybnili oficiálny počet zavraždených Židov, samotný Ahmadinedžád nikdy počty mŕtvych Židov žiadnym spôsobom nekomentoval. V tomto duchu sa niesol aj jeho prejav na Columbijskej univerzite v septembri 2007, kde zopakoval že Holokaust ako historickú udalosť nepopiera. [7] Čiže hoci viacero účastníkov spomínanej konferencie sú kvôli svojim názorom odsúdeniahodné osoby a rovnako odsúdeniahodný je Ahmadinedžádov akt diskutovať s nimi, samotný iránsky prezident nemôže byť z nenávisti voči Židom presvedčivo usvedčený.  

Aký je teda záver zo spomínaných faktov? Mali by sme sa vyvarovať zjednodušovania a zovšeobecňovania v súvislosti s iránskym prezidentom a celým vedením krajiny. Je úplne jasné, že Ahmadinedžád je prefíkaný provokatér, ktorý sa antisionistickou rétorikou snaží získať sympatie moslimského sveta. Ide o čistý populizmus, ktorý sa mu však z dlhodobého hľadiska zrejme nevyplatí, keďže Iránčania mu jeho štvavé reči a zanedbávanie ekonomických a sociálnych problémov môžu 12.6.2009 v prezidentských voľbách spočítať. My na Západe by sme však nemali byť krátkozrakí. Je dôležité vnímať veci v širšom kontexte a rozlišovať dva rozdielne pojmy: antisionizmus a antisemitizmus. Ahmadinedžáda za antisionistu bez okolkov označiť môžeme, veď sa tým ani verejne netají. Povrchné vyhlásenia o tom, že je súčasne aj antisemitom však obstáť nemôžu resp. ich nemôžeme žiadnymi 100% usvedčujúcimi dôkazmi podložiť. Či je súčasne naozaj vo svojom vnútri aj antisemitom vie asi len on sám, verejne sa tak doposiaľ neprofiloval aj keď má na to väčšina západného sveta opačný názor. Je však absurdné, ak je najmä v amerických médiách vykresľovaný ako nemilosrdný tyran, ktorého prirovnávajú napr. k Saddámovi Husajnovi prípadne až k Hitlerovi. Analógie s Hitlerom myslím potrebné komentovať nie je, každý inteligentný človek si dokáže urobiť obraz sám. Čo sa týka Husajna a podobných diktátorov tak ani toto prirovnanie neobstojí. Ahmadinedžád nikdy nestál za žiadnou genocídou, masovým vraždením apod. O Iráne môžeme povedať, že je najdemokratickejšou moslimskou krajinou v regióne a to napriek tomu, že v súvislosti so stavom ľudských práv by sme na Teherán mohli zniesť vlnu kritiky. Rovnaká ak nie podstatne horšia situácia v oblasti ľudských práv však panuje napr. Saudskej Arábii a nikto si na Západe oficiálne nedovolí označiť kráľa Abdullaha za „tyrana“.

Čo z toho vyplýva pre nás ako Európu? Zobrazovanie iránskeho vedenia ako skupiny antisemitských fanatikov snažiacich sa zničiť Izrael neprospieva ani samotnej EÚ. Mali by sme celý problém brať pragmaticky. Zbytočne prehnané reakcie európskych politikov na Ahmadinedžádove výroky vytvárajú priepasť medzi Bruselom a Teheránom na čo doplácame predovšetkým my Európania a to najmä v čase, keď sme pod silným energetickým vplyvom Moskvy. Ako už bolo na stránke nášho projektu viackrát spomenuté, Európa bude v strednodobom horizonte iránsky plyn potrebovať a preto je nevhodné, ak s Teheránom nehovoríme priamo a otvorene. Niekto môže argumentovať, že antisionistické výroky nemožno tolerovať, lebo budú vytvárať ďalšie napätie. Podľa môjho názoru však odmietanie priameho dialógu na najvyššej úrovni s Teheránom eskaláciu napätia urýchli. Čím bude Irán viac izolovaný a viac sa bude prikláňať k Moskve tým ostrejšiu rétoriku bude môcť používať. V prvom rade je tu ale potrebné vyvinúť tlak na USA, kde za posledných osem rokov mali isté kruhy očividný záujem na zvyšovaní napätia s Iránom. Stačí si len všimnúť, že keď 20.6.2007 Snemovňa reprezentantov schvaľovala rezolúciu č. 21, ktorá vyzývala BR OSN obviniť Ahmadinedžáda z porušovania Charty OSN, odmietla Snemovňa návrh kongresmana Dennis Kucinicha, aby bol pri hlasovaní o rezolúcii braný do úvahy aj oficiálny preklad Ahmadinedžádovho článku z New York Times v perzštine, ktorý sa zhodoval s prekladom spomínaného Juana Colea. Alebo si stačí len uvedomiť, že ľudia ženúci USA do vojny s Irakom v roku 2003 stále vedú podobnú mediálnu kampaň voči Iránu. Ide najmä o rôznych neokonzervatívnych mysliteľov pôsobiacich vo významných amerických periodikách a médiách.

Pravda je však žiaľ taká, že EÚ je v zajatí nepriateľského postoja Washingtonu k Teheránu. Napriek tomu by sme sa nemali vzdávať. Treba postupovať krok za krokom a súčasne dúfať, že nová americká administratíva bude k Iránu ústretovejšia (zatiaľ to tak nevyzerá). Ahmadinedžád ako už bolo povedané je antisionista ale nie antisemita. Keďže kritizuje najmä politiku Izraela voči Palestínčanom ale nie samotné Židovstvo je teoreticky možné, aby bol zainteresovaný zo strany Západu do konštruktívneho riešenia kríz na Blízkom východe. A to napriek jeho podpore Hamasu a Hizballáhu a aj keď je vysoko nepravdepodobné, že by sa v praxi realizovala jeho hlavná požiadavka o uskutočnení referenda pre všetkých obyvateľov historickej Palestíny. (táto požiadavka je inak dosť nejasná a vágna) Za pokus to určite stojí. Zo všetkého najviac ale musíme brať na vedomie, že predstavy o iránskej túžbe zničiť Izrael sú mediálne vyfabrikované (aj napriek neskrývanej antipatii Ahmadinedžáda voči izraelskej vláde) a sú výsledkom cielenej manipulácie, ktorá sa mohla začať ako nevinná chyba v tlmočení z perzštiny do angličtiny. Nie je ťažké si domyslieť, kto za tým stojí. Stačí len preskúmať väzby medzi súčasnou mocenskou politickou špičkou Washingtonu a globálnymi mediálnymi magnátmi [8]

Na záver chcem len objasniť, že nie som zástancom Mahmúda Ahmadinedžáda. Určite nejde o človeka, o ktorom by sme mohli povedať, že je bezúhonný. Na domácej scéne čelil viacerím obvineniam z korupcie a jeho postoje ohľadom ľudských práv v Iráne sú tiež v mnohých ohľadoch kontroverzné, rovnako ako jeho antisionistické vyhlásenia, ktoré zbytočne stupňujú medzinárodné napätie. Osobne verím, že 12.6.2009 bude za iránskeho prezidenta zvolený niekto z umiernenejších kandidátov. Treba však počítať aj s možnosťou, že Ahmadinedžád bude znovuzvolený a potom už nebude možné ďalšie štyri roky strkať hlavu do piesku. A to napriek jeho častým nemiestnym poznámkam ba až primitívnym poznámkam ako napr. na adresu Ariela Šarona ohľadom jeho upadnutia do kómy, keď iránsky prezident povedal, že „správa o odchode zločinca zo Sabry a Šatily za jeho predchodcami je snáď definitívna“. Ak bude Ahmadinedžád zvolený znova je nanajvýš potrebné s ním hovoriť. A nesmieme zabúdať, že doposiaľ neučinil nič antisemitské snáď s výnimkou pozvania pár blúzniacich bláznov na konferenciu, ktorá aj tak nemala v konečnom dôsledku dopad na nič. A nemali by sme mať tiež krátku historickú pamäť a celú situáciu otáčať tak, že Izrael je existenciálne ohrozený a je v celej zamotanej situácii na Blízkom východe jediný „spravodlivý“. Ak poznáme históriu trochu lepšie a vieme napr. o tom, ako CIA stála v roku 1953 za zvrhnutím legitímnej iránskej vlády premiéra Mohammeda Mosaddeqa alebo Washington podporoval Irak počas iracko-iránskej vojny, nemôžeme sa úplne čudovať antiamerickému vystupovaniu Ahmadinedžáda. Prinajmenšom sa dá z tohto aspoň pochopiť, prečo sa cynicky snaží hrať na domáce antiamerické nálady. Doterajšia stratégia Západu každopádne nevedie nikam, jedine k ďalšej eskalácii napätia. Preto je dialóg dôležitý bez ohľadu na charakterové črty súčasného prezidenta v Iráne. V konečnom dôsledku nesmieme tiež zabúdať, že značná časť iránskeho vedenia sa od celkovej Ahmadinedžádovej politiky a rétoriky dištancuje ako napr. bývalý prezident Mohammad Chatámi. 
 
A ešte jedna zásadná poznámka na úplný záver. Západ by mal prestať spájať otázku iránskeho jadrového programu s údajnými Ahmadinedžádovými antisemitskými vyhláseniami. Málokto z izraelského vedenia podľa môjho názoru môže veriť, že Iránci by chceli na Izrael naozaj zaútočiť jadrovými zbraňami, najmä ak by Irán čelil v priebehu pár minút zdrvujúcej odvete. Izrael podľa mňa využíva len vytvorenie antisemitskej bubliny okolo Iránu, aby mohol legitimizovať svoj prípadný útok na iránske jadrové zariadenia, prípadne stupňoval medzinárodnú izoláciu iránskeho režimu. A okrem toho, ak izraelský nedeklarovaný jadrový arzenál nepodlieha žiadnym medzinárodným kontrolám, nemá Izrael žiadne morálne právo kritizovať Teherán v otázke jadrového programu. Jediné čo Izrael voči Iránu môže použiť ako argument je Ahmadinedžádova provokatívna rétorika. (otázka podpory Hamasu a Hizballáhu je ďalší argument, ten však nemá priamy súvis s jadrovým programom) Z tohto dôvodu je dôležité pochopiť, že iránsky jadrový program a bezpečnosť Izraela sú dve rozdielne veci. Jadrovými zbraňami disponujúci Irán predstavuje najmä riziko začiatku pretekov v zbrojení v celom regióne a tým možnosť destabilizácie svetového systému a nie priame ohrozenie existencie židovského štátu.     
 
Niekto môže  vyhlasovať, že nikdy si nemôžeme byť istí, že Irán nepoužije jadrové zbrane keď sa mu ich podarí získať. Klasicky argument je poukazovanie na skutočnosť, že Ahmadinedžád v mladosti pôsobil v náboženskom spolku "Hodžadíja machdaura" očakávajúcom príchod 12.imáma a Irán ako taký je nevyspytateľná teokracia. Toto je však do veľkej miery zveličovanie a ako som už napísal - odmietanie dialógu bude Irán ešte viac vytláčať do ruskej sféry vplyvu vďaka čomu bude iránske vedenie čoraz sebaistejšie a arogantnejšie. Jedine otvorená diskusia s Teheránom spojená s nátlakom môže takémuto scenáru predísť. 
 
 
< Predchádzajúca