Pojem flexicurity sa dá interpretovať ako model sociálneho štátu s aktívnou politikou na trhu práce. Model je založený na kombinácii uľahčeného procesu zamestnávania a prepúšťania (flexibilita týkajúca sa zamestnávateľov) a vysokých dávok sociálneho zabezpečenia pre nezamestnaných (istota pre zamestnancov). Ako prvý štát, ktorý model implementoval bolo Dánsko na čele s jeho sociálno-demokratickým premiérom P.N. Rasmussenom v roku 1990. [1] Pojem, ktorého definícii sa venujeme podrobnejšie v jednotlivých podkapitolách, znamená zjednodušene kombináciu flexibility trhu práce v dynamickej ekonomike a súčasne vysokú úroveň istôt pre pracovníkov. Pozadie vzniku modelu by sa dalo datovať do roku 1899, kedy došlo k rokovaniam medzi zamestnancami a odbormi počas tzv. Septembrového kompromisu, ktorý sa tiež uvádza pod názvom „Ústava pracovného trhu“. Ten položil základy pre vzájomne výhodné (výnosné a bezpečné) dohody. „Ústava“ prešla zmenami v roku 1960 a bola premenovaná na „základný dohovor“. [2] Následne zakotvil slobodu asociácie odborových zväzov a  tiež výhradné právo na riadenie a rozdeľovanie práce vrátane práva na prepúšťanie pracovných síl vždy, keď je to nevyhnutné. Aj napriek tomu je nutné poznamenať, že dánsky model regulácie pracovného trhu, vrátane práva tvorby asociácii je založený na voluntaristických princípoch a prípadné zásahy štátu sú minimalizované. Myšlienka flexicurity je relatívne nová, jej pozadie však siaha do dávnejšej histórie a je v podstate založená na princípoch, ktoré sa vyvinuli v škandinávskych krajinách v priebehu 20-teho storočia.  Pre komplexné pochopenie celého modelu je vzhľadom na to potrebné analyzovať historický kontext a zaužívané politické princípy realizované v škandinávskych krajinách.