1.1.1.  Historické pozadie

V úvode tejto podkapitoly treba podotknúť, že budeme hovoriť o Škandinávskych krajinách ako relatívne homogénnom celkom, stavajúcom na podobných princípoch. Vychádzame z toho, že severské krajiny majú dlhú spoločnú históriu a prešli podobným sociálnym a ekonomickým rozvojom. Najčastejšie uvádzaným znakom týchto krajín a ich systémov je veľmi dobre rozvinutý sociálny štát charakterizovaný univerzalizmom [3], čo v podstate znamená, že všetci občania sú oprávnení užívať základné sociálne dávky. Univerzalizmus sa ďalej prejavuje vysokými sociálnymi výdavkami štátu, vysokými daňami, rozsiahlym verejným sektorom, komplexným systémom sociálneho zabezpečenia a dominantným postavením štátu v poskytovaní sociálnych služieb a transferov. [4] Od 30-tych rokov 20. storočia až do 80-tych rokov 20. storočia sa popisovali škandinávske krajiny ako modely rozvoja politiky zameranej na obyvateľstvo a demokratické princípy. Prvý systém sociálneho zabezpečenia sa v škandinávskych krajinách objavil v čase veľmi slabého socioekonomického rozvoja. Zatiaľ, čo v strednej Európe programy sociálneho zabezpečenia boli primárne navrhnuté tak, aby spĺňali potreby spoločenskej vrstvy pracujúcej v priemysle, rozmer politického vplyvu vrstiev spoločnosti zaoberajúcej sa poľnohospodárstvom v Škandinávii vygeneroval riešenia, ktoré zahŕňali aj ich sféru záujmov. Medzi škandinávskymi krajinami sa rozvinula úzka spolupráca a to v oblasti socioekonomickej štruktúry a politickej organizácie. Farmári sformovali vlastné politické strany, ktoré získali silné parlamentné zastúpenie. Postupom času sa v spoločnosti vyformovala štruktúra s tromi pólmi, kde figurovali zamestnávatelia, zamestnanci a farmári. Koaličné formácie sa ale časom menili.

 

Univerzalita škandinávskeho modelu má svoje korene v „červeno-zelenej“ koalícii medzi sociálno-demokratickými a agrárnymi stranami. Neskôr, keď nastal pokles populácie zaoberajúcej sa poľnohospodárstvom a vzrástli počty príslušníkov stredných vrstiev, reprezentanti pracujúcich tried našli v tejto vrstve svojich spojencov. Aj robotníci a zamestnanci s trvalým mesačným platom boli závislí na príjmoch zo zamestnania a potrebovali ochranu pred stratou mzdy. Napriek týmto spoločným záujmom ovplyvňovali obe skupiny dôležité odlišnosti ich sociálno-politických výziev a smerov, ktorými by mala byť sociálna ochrana uskutočňovaná. Sociálno-politická stratégia strednej vrstvy bola tradične založená na vízii minimálneho štátu, kde verejný sektor preberá iba zodpovednosť za zabezpečenie základnej bezpečnosti, ostatné potreby boli zaručované súkromným sektorom. Na druhej strane, ľudia spriaznení s labouristickými stranami boli za využívanie legislatívy ako nástroja na plnenie potrieb sociálnej bezpečnosti a úloha verejného sektora v ich poňatí získala dominantnejšie postavenie. Táto stratégia, vedená víziou toho čo bolo označované ako „silná spoločnosť“ bola častokrát opisovaná ako jedna z charakteristík tzv. škandinávskeho modelu. Najväčšia expanzia škandinávskeho modelu štátu začala začiatkom 60-tych rokov 20. storočia. Charakteristické pre toto obdobie expanzie bolo nasledovanie línii Keynesiánskeho učenia. Rapídny ekonomický rast umožnil simultánne zlepšiť príjem, ekonomicky pasívneho aj aktívneho obyvateľstva. V 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia, sa severské krajiny a obzvlášť Švédsko tešili svetovej pozornosti  ako modely tretej cesty medzi kapitalizmom a socializmom.[5] Následne však došlo vo Fínsku a Švédsku a v menšej miere aj v Dánsku ku kríze na začiatku 90-tych rokov, ale na konci dekády boli Dánsko, spolu s Holandskom ešte viac považované za alternatívny model k anglosaskému modelu. V novom tisícročí sa Švédsko do určitej miery vrátilo späť k svojmu pôvodnému modelu, zatiaľ čo Fínsko sa ukázalo ako úplne nová , možno povedať modelová krajina. Počas toho, čo sa mnohé krajiny dostali do obdobia úpadku, Škandinávia vykázala mohutný rast, posunula sa smerom k vedúcej skupine novátorských štátov, udržala si svoj princíp štátu blahobytu a našla cestu späť k vysokej zamestnanosti, aj keď v prípade Fínska a Švédska nie až na úroveň, ktorú dosiahli v 80-tych rokoch.

 

      
1.1.2.  Východiská škandinávskych krajín

Čo je ale determinujúce na škandinávskych krajinách?

1. môžeme hovoriť o sociálne orientovaných štátoch, ktoré stoja uprostred politického systému a ich záujmom je vytváranie pracovných miest podporovaných sociálnou bezpečnosťou, ktorá je v posledných rokoch efektívne kombinovaná s konkurencieschopnosťou.
2. môžeme hovoriť o porovnateľne nízkej úrovni sociálnej nespravodlivosti a chudoby
3. korporativizmus, ktorý umožňuje koordinovať ekonomické a sociálne úlohy
4. silná sociálno-demokratická tradícia, ktorá stanovila cestu a je spojená s myšlienkami zjednotenia.

Na druhej strane škandinávske krajiny nie sú až takými významnými hráčmi na globálnom politickom a ekonomickom poli. Ich sociálna a politická skúsenosť má však predsa len určitý druh medzinárodnej relevancie alebo platnosti. Mnoho vlád, najmä v Európe sa snaží napodobniť tento systém, ktorý je ale podľa ekonómov nenapodobiteľný. Ako kedysi dávno povedal veľký ekonóm a vôbec filozof v najlepšom slova zmysle Joseph Schumpeter, ak chcete mať v nejakej krajine švédsky socializmus, zrejme do nej budete musieť importovať Švédov.[6]

Seriózne skúmanie akéhokoľvek sociálneho modelu nemôže vytrhávať z kontextu jednotlivé komponenty a predpokladať, že budú automaticky fungovať inde.
Treba si teda uvedomiť, že škandinávsky model má svoje špecifické črty, ktoré umožnili ich rozvoj, a že ich nemôžeme v podmienkach ostatných krajín „do bodky“ a mechanicky kopírovať. Pozrime sa teda bližšie, ako sa ekonomika a celý sociálny systém v krajinách ako Švédsko, Nórsko, Island, Fínsko a Dánsko prejavuje. Podľa tamojších odborníkov existujú prvky, o ktoré sa tento model opiera.

 

Jedným z nich je, že je to výzva konvenčnej politike, konvenčným politickým ideológiám, konvenčnej prezentácii toho aké sú alternatívy modernej súčasnej politiky.

 

Po druhé a to je asi ešte významnejšie, škandinávska skúsenosť je výzvou konvenčnej ekonomickej teórii a politike. Môžete sa teda stavať kriticky k určitým aspektom škandinávskeho postupu a mnohí tak aj robia, ale hlavné je, čo zistil biznis: že tento postup funguje. Štedré sociálne štáty s veľkými verejnými výdavkami a všeobecnými sociálnymi právami môžu byť zároveň konkurencieschopnými subjektami na trhu. Existuje iba päť severských krajín a všetky patria medzi najkonkurencieschopnejšie štáty na svete.

 

Po tretie, päť severských krajín Švédsko, Dánsko, Fínsko, Nórsko a Island vytvárajú spoločne príklad medzinárodného priateľstva, ktoré presahuje stranícku politiku. Päť škandinávskych krajín nemá jednotnú politickú orientáciu vlád a napriek tomu tam existuje hlboké porozumenie pre škandinávsku spolupatričnosť, pre nadnárodnú rodinu, ktorá má v tomto konfliktnom svete svoj význam. Zoberme si napríklad Dánsko, ktorého vláda je v mnohých ohľadoch pravicová. Alebo napríklad Švédsko, ktoré má po voľbách taktiež pravicovo orientovanú vládu. Takže škandinávska skúsenosť nie je iba skúsenosťou sociálnej demokracie. Táto strana ju iba uviedla do života, ale ona zapustila hlboké korene a zotrvala aj napriek zmenám vlád až do súčasnosti.

 

Severské krajiny[7] v súčasnosti aj napriek predošlým krízam dosahujú veľmi dobré výsledky a podľa Svetového ekonomického fóra sa nachádzajú medzi piatimi najkonkurencieschopnejšími krajinami na svete. [8] Uspeli v dosiahnutí vysokej úrovne zamestnanosti a taktiež úspešne plnia ciele Lisabonskej stratégie celkovej miery zamestnanosti na úrovni 70%.[9]  Politiky zamestnávania sú srdcom ich pracovných trhov. Jedným z dôležitých inštrumentov pre dosiahnutie plnej zamestnanosti  sú programy aktívneho pracovného trhu (ALMP)[10], ktoré boli založené vo Švédsku v 60-tych rokoch 20.storočia. Vo všetkých severských krajinách hrali v tomto procese dôležitú úlohu sociálni partneri. Je nutné podotknúť, že každých 8 z 10 robotníkov sú členmi odborového zväzu. ALMP majú dvojitý cieľ: zlepšiť kvalifikáciu nezamestnaných, aby sa zabránilo zužovaniu pracovného trhu a podporiť nezamestnaných zostať aktívnymi a hľadať si prácu. V konečnom dôsledku je cieľom systému ochrániť ľudí pred začlenením sa do radov trvalo nezamestnaných. Ak osoba nepracuje viac ako rok, jej šance na opätovné zamestnanie sa znižujú a vzniká u nej riziko sociálnej exklúzie.

 

Severské krajiny taktiež kladú veľký dôraz na vzdelávanie dospelých a neustále školenie. Skoro 20% všetkých dospelých (vo veku medzi 25 a 65 rokov) sa každoročne podieľajú na nejakom druhu vzdelávania pre dospelých, pre porovnanie v EÚ celkovo je to len okolo 8%. Kombinácia vysokého stupňa sociálnej bezpečnosti, aktívnej politiky na trhu práce a dôležitá rola sociálnych partnerov vo všetkých severských krajinách vytvorila základ, prečo tieto krajiny dosahujú najvyššie umiestnenia v hodnotení ekonomickej bezpečnosti. To je potvrdené aj tzv. indexom ekonomickej bezpečnosti, ktorý vytvorila medzinárodná organizácia práce (ILO). Tento index zahŕňa 7 rozličných aspektov bezpečnosti ako bezpečnosť pracovného trhu (možnosť adekvátnych pracovných príležitostí), bezpečnosť reprezentácie (ochrana kolektívnych hlasov na pracovnom trhu) a bezpečnosť príjmov (ochrana príjmov cez náhradné dávky a iné opatrenia, ktoré znižujú príjmovú nerovnosť). Severské krajiny sa umiestnili najvyššie v každom virtuálnom ukazovateli a celkový záver ukazuje, že nie je rozpor medzi relatívne vysokou úrovňou sociálneho zabezpečenia a vysokou mierou zamestnanosti.

 

Medzi jednotlivými modelmi severských sociálnych štátov existuje určitá podobnosť, avšak užšou analýzou sa dá dospieť k názoru, že medzi nimi existujú dôležité rozdiely. Ak sa pozrieme konkrétne na organizáciu jednotlivých pracovných trhov, je zrejmé, že ich systémy sú do určitej miery rôznorodé. Každá krajina má svoj vlastný princíp organizácie pracovného trhu vzhľadom na národné tradície, štruktúru trhu a pod. Pravidlá prijímania a prepúšťania pracovníkov sú veľmi odlišné vo Švédsku a Dánsku. Švédsky systém sa riadi princípom „posledný dnu, prvý von“, zatiaľ čo Dánsky systém je oveľa flexibilnejší.