Po prvé, flexicurity je podľa Tona Wilthgena definovaná ako „politická stratégia“, ktorá sa pokúša synchrónne a uvážene zvýšiť flexibilitu pracovných trhov, pracovných organizácii a pracovných vzťahov na jednej strane a zvýšiť bezpečnosť, najmä bezpečnosť zamestnávania a sociálnu bezpečnosť obzvlášť u slabších skupín vo vnútri a vonku pracovného trhu na strane druhej.[20] Druhé a širšie chápanie flexicurity, ktoré vyjadrili Wilthagen a Tros v roku 2004, ju označuje ako stav alebo situáciu na trhu práce ako protiklad k špecifickej politickej stratégii. V tomto zmysle ju definovali ako[21]:

• stupeň ochrany pracovnej pozície, zamestnania a príjmu, ktorý podporuje pracovníkov s relatívne slabou pozíciou a umožňuje im trvalú a kvalitnú participáciu na pracovnom trhu, a tým ich chráni proti sociálnej exklúzii
• stupeň externej, internej, funkčnej a mzdovej flexibility, ktorá pracovným trhom a jednotlivým spoločnostiam umožňuje prispôsobiť sa včasne a adekvátne meniacim sa podmienkam za účelom udržať a zvýšiť konkurencieschopnosť a produktivitu.

 

Druhá definícia je dôležitá najmä pre pochopenie dánskeho modelu, kde zjavne absentuje politicky regulovaná stratégia. Ako vo svojej práci píše Per Kongsh?j Madsen, v niektorých prípadoch sa celé roky nepodarilo prostredníctvom implementácie dobre uváženej stratégie dosiahnuť princípy flexicurity. Cestu k úspechu naopak predstavovali postupné procesy politických sporov a kompromisov so silným prvkom vzájomnej prepojenosti krokov.[22]

 

Posledné chápanie flexicurity ju prezentuje ako analytický nástroj alebo „východiskovú formu“, na základe ktorej môžu byť jednotlivé krajiny zmapované a následne použité v zmysle porovnania. Wilthagen a Tros rozvinuli spomínanú problematiku ešte viac do detailov a rozlíšili štyri formy flexibility a štyri formy bezpečnosti.[23]

Formy flexibility:

 

Formy bezpečnosti:

1. bezpečnosť pracovnej pozície – istota udržania si určitej pracovnej pozície u určitého zamestnávateľa
2. bezpečnosť zamestnania – istota trvalej participácie na pracovnom trhu (neznamená nevyhnutne zotrvanie u toho istého zamestnávateľa)
3. bezpečnosť príjmu – finančná podpora v prípade straty plateného zamestnania
4. kombinovaná bezpečnosť – podpora možnosti kombinovať zamestnanie s ostatnými sociálnymi povinnosťami a záväzkami

      Koncept flexicurity spočíva na základnom poznatku, že flexibilita a bezpečnosť nie sú protichodné princípy ale vzájomne podporujúce sa.[24]

 

Kritici flexicurity tvrdia, že pojem nepredstavuje nič iné ako parafrázu tradičného antagonizmu medzi kapitálom a pracujúcimi, kde zamestnávatelia požadujú viacej pružnosti a zamestnanci naopak viac bezpečnosti. V skutočnosti ide o nový druh nazerania na pružnosť a bezpečnosť pracovného trhu. Vychádza z poznania, že globalizácia a technologický pokrok rapídne menia potreby pracovníkov a podnikov. Spoločnosti sú pod narastajúcim tlakom aby sa prispôsobili a vyvíjali svoje produkty a služby oveľa rýchlejším tempom. Ak chcú zostať na trhu, musia sa neustále prispôsobovať metódam produkcie a tým prispôsobovať aj pracovnú silu. Toto kladie väčší dôraz na trh aby pomohol získať pracovníkom nové zručnosti. Zároveň ale kladie väčšie požiadavky na samotných pracujúcich v súvislosti s ich schopnosťami a pripravenosťou na zmeny. Zamestnanci sa obávajú, že reorganizácie v podnikoch sa už viac nebudú diať náhodne ale, že sa stnú každodenným faktom. Ochrana konkrétnych zamestnaní už nemusí byť naďalej účinná a naopak môže sa stať kontraproduktívnou. Za účelom plánovania života a kariéry budú zamestnanci potrebovať nové druhy bezpečnosti, ktorá im pomôže zotrvať v zamestnaní aj napriek zmenám. Nová bezpečnosť by preto mala predchádzať konkrétne pracovné pozície a zaistiť bezpečné umiestnenie v nových zamestnaniach. Flexicurity je pokusom zjednotiť tieto dve základné potreby. Častokrát je označovaná za odpoveď na dilemu EÚ, ako udržať a zlepšiť konkurencieschopnosť a zároveň zachovať európsky sociálny model.

 

Podľa vzoru dánska sa modelom flexicurity začala Únia zaoberať podrobnejšie a snaží sa prostredníctvom nej dosiahnuť ciele novej Lisabonskej stratégie. V podstate ide o snahu vytvárať viacej kvalitných pracovných miest a súčasne modernizovať európske sociálne modely. Pokiaľ sa na dánsku flexicurity pozrieme z európskeho hľadiska vidíme, že ju kvôli jej odlišným kultúrnym, štrukturálnym a hospodárskym pomerom nemožno „jedna k jednej“ zavádzať v iných krajinách. Krajiny a regióny, ktoré dosiahli určitý sociálny štandard však majú možnosť prevziať niektoré všeobecné prvky ako politickú stratégiu, a to najmä tam, kde je sociálny kapitál – chápaný ako súhrn noriem, sietí a dôvery medzi jednotlivcami a medzi organizáciami – podobne ako v Dánsku štruktúrovaný formou tradičnej spolupráce medzi vládou a sociálnymi partnermi, ako aj pripravenosťou na zmeny zo strany občanov. Zemepisná flexibilita však môže prinášať aj veľmi vážne problémy rodinám, partnerstvám a školskej či študijnej kariére detí, a to najmä vo veľkých krajinách a krajinách s federálnou štruktúrou.