Project ARES sa v rámci plánov viac zamerať svoju pozornosť na región východnej Ázie rozhodol, že Vám na úvod prinesie interview s človekom, ktorý "vie ako to tam chodí." Nejde tu o analýzu politických a historických problémov Japonska a regiónu ale o ľudský pohľad na túto vzdialenú krajinu. Tento rozhovor je akýmsi prológom k analýzam Číny a Japonska, ktoré sa na našej stránke v blízkej budúcnosti objavia.

Toto interview nám ochotne poskytol pán Štefan Konkol, ktorý v Japonsku žil v rokoch 1974-1976. Pán Konkol emigroval v roku 1969 z Československa do Austrálie, kde v Sydney vykonával prax zubného lekára. Od roku 1991 žije znovu na Slovensku. Od toho času sa stal známym spisovateľom sci-fi a fantasy a taktiež autorom učebníc angličtiny. Medzi jeho najúspešnejšie dielo patrí „Pohrobok“, za ktoré mu bolo udelené ocenenie Zlaté pero. Viac o pánovi Konkolovi môžete nájsť na http://sk.wikipedia.org a o jeho dielach na http://www.martinus.sk.

 

Vždy som sa zaujímal o bojové športy. Pred emigráciou som pracoval v Brezne a tam žiadne neboli, tak som sa aspoň venoval kulturistike. V Austrálii toho bolo na výber až nad hlavu. Začal som tam trénovať karate. Po dvoch rokoch tréningu som to dotiahol na 4. kyu a usúdil som, že najlepšie bude, ak pôjdem ďalej trénovať priamo k zdroju.

Zažili ste po príchode do Japonska „kultúrny šok“ alebo ste vopred očakávali čo Vás tam čaká? V čom vidíte najmarkantnejší rozdiel medzi Japonskom a našou západnou civilizáciou?

Človeku sa málokedy jeho očakávania celkom presne vyplnia. Ale až taký extra šok to nebol. Možno väčší kultúrny šok som zažil, keď som v 69. emigroval z komunistického Československa najskôr do Veľkej Británie a potom do Austrálie. V Japonsku mi v skutočnosti spočiatku najviac ťažkostí robilo počasie. Počas monzúnových dažďov je tam priam neuveriteľná vlhkosť vzduchu. Často sa stávalo, že mladí chlapi počas tréningu odpadávali a kým tu cez leto, po dobrom tréningu, si môžem žmýkať kimono, v Japonsku som si mohol žmýkať aj pás. Inak v Japonsku mi imponovala slušnosť, s ktorou sa tam ľudia chovali. Ďalšou obdivuhodnou vlastnosťou je snaha poctivo si plniť povinnosti.

Akí sú Japonci v osobnom styku? Je pravdou, že sa vyhýbajú očnému kontaktu? Nie sú na naše pomery až nadmerne rezervovaní?

Tí starší sú rezervovaní a až prehnane zdvorilí – ukláňajú sa, smejú sa, keď sú v rozpakoch, alebo keď si myslia, že sa treba smiať atď. Mladší sa chovajú oveľa prirodzenejšie.

Aký majú vo všeobecnosti postoj k národom nášho „starého kontinentu“?

Len tak pre zaujímavosť – pre nás sú Japonci ľudia so šikmými očami. My však nie sme pre nich ľudia s rovnými očami, ale ľudia s veľkými nosmi. K nám, nosatým,  sa vo všeobecnosti  chovali s oveľa väčším rešpektom ako k iným rasám. Na jednej olympiáde údajne došlo aj ku konfliktu, pretože Japonci mali v jedálni sedieť pri „ázijskom stole“ a oni chceli sedieť pri Európanoch.

Bolo ešte cítiť v Japonsku v 70.rokoch dozvuky porážky v Druhej svetovej vojne? Vyrovnali sa s  ťarchou prehry, ktorá je v tradičnom japonskom myslení nezmazateľnou hanbou?

Ja som prišiel do Japonska v r. 1974 a materiálne stopy vojny už boli zahojené. Sami Japonci hovorili, že sa to u nich rozbehlo po XVIII. olympiáde, ktorá bola v r. 1964 v Tokiu. V záverečných fázach vojny Japonci nepochybne cítili veľkú hanbu a mnohí spáchali aj samovraždu. V čase, keď som tam bol ja, však hanba už opadla a stále viac ju nahrádzalo sebavedomie. Hlavnou príčinou tu bol rozmach japonského hospodárstva, ktoré rástlo rýchlejšie ako európske aj ako americké. Tento trend pokračoval aj ďalej. Počas môjho pobytu jeden dolár bol asi 300 jenov a teraz je už len niečo vyše 100 jenov.

Vnímali spätne Japonci pozitívne alebo negatívne militaristický charakter cisárstva počas vojny?

Hlavne mladí ľudia vnímali tento charakter negatívne. To však neznamená, že sa z nich stali republikáni. Cisára, bol to vtedy Hirohito, ktorý panoval v rokoch 1926-1989, a teda aj počas vojny, si veľmi vážili.

Mali Japonci v tej dobe ešte z niečoho strach? Alebo žili v predstavách o nekončiacom zlatom povojnovom veku?

Za nepriateľa, na ktorého si treba dávať pozor považovali Sovietsky zväz. Do budúcnosti však vcelku hľadeli s optimizmom.

Mali ste pocit, že je aj v japonskej povojnovej spoločnosti ešte stále zakorenený odkaz „bušida“, že sú Japonci stále poznamenaní kultúrnym a duchovným odkazom niekoľko storočí trvajúcej vojenskej vlády šógunátu? Ak áno premieta sa to v nejakej podobe do snáh o revíziu pacifistickej ústavy?

Potomkovia samurajských rodov, ktorí boli počas predvojnových a vojnových vlád najvplyvnejší a boli aj ich najväčšou oporou sa vraj po vojne premenili buď na biznismenov, alebo na vrcholných gangstrov. Medzi nimi je tento odkaz najsilnejší. Ovplyvňuje však aj celú spoločnosť a z neho vyplýva aj už spomenutá snaha plniť si povinnosti „come what may“, ako aj vernosť firme v ktorej pracujú atď. V konečnom dôsledku tento odkaz prispieva k ich ekonomickým úspechom. Pokiaľ ide o ústavu myslím, že väčšina Japoncov ju revidovať nechce a to aj preto, lebo po jej revízii by sa nutne zvýšili výdavky na zbrojenie.

Tesne po vojne sa americká okupačná správa rozhodla, že súčasťou pacifikácie Japoncov bude ich rýchla westernizácia. Generál McArthur označil Japoncov za „deti, ktoré potrebujú vedenie“. Myslíte si, že westernizácia prebehla podľa plánov USA?

Povojnové pocity hanby a depresie relatívne rýchlo nahradil často až nekritický obdiv Ameriky a Európy. Vtedy sa v Japonsku aj dosť dobre šírilo kresťanstvo. Ekonomické úspechy priniesli zmenu – sebavedomie a aj pocit vlastnej identity, na ktorú môžu byť hrdí. Toto je svojím spôsobom dobré, ale je tu nebezpečenstvo, že hrdosť na vlastné úspechy sa premení na opovrženie voči tým, čo takí úspešní nie sú. Myslím, že k podobnému vývoju dôjde aj v Číne a tie roky, kým nás obdivujú, by sme mali dobre využiť.

A čo hovoríte na výrok generála McArthura? Pripadali Vám Japonci naozaj ako tie „deti“? Potrebujú stále americké vedenie?

McArthur si to mohol dovoliť povedať – veď práve vyhral vojnu. Ale už vtedy to bol nezmysel. Japonci sa chovajú oveľa zodpovednejšie ako Európania a o Američanoch už vôbec nehovorím. Samozrejme, že žiadne vedenie nepotrebujú. Čo však všetci potrebujeme je spolupráca.

90.roky v Japonsku boli poznačené finančnou krízou. Okrem toho je Japonsko postihnuté pandémiou samovrážd, ktorú ekonomické problémy z minulej dekády ešte zintenzívnili. Podľa štatistík si každých 15 minút zoberie nejaký Japonec svoj život. Nemáte pocit, že japonská spoločnosť v istom zmysle trpí neurózou?

Kto by dnes netrpel neurózou?! Som však presvedčený, že napriek finančnej kríze Japonci biedu netreli. Ale tlaky na ich psychiku sú už od detstva obrovské a mnohí ich neunesú. Toto, spolu so samurajskou tradíciou naozaj vedie relatívne často k samovraždám. Nuž, každý špás dačo stojí...

Ale dá sa povedať, že v porovnaní s nami „západniarmi“ sú Japonci k neurózam viac náchylní ako my nie? Pýtal som sa totiž preto, lebo súčasný guvernér Tokia Šintaro Išihara ale aj ďalšie verejné postavy tvrdia, že Američania vychovali z Japoncov prázdny a duchovne zdegenerovaný národ. Dokážu si vlastne pri ich spoločenských a profesionálnych tlakoch užívať život v takej miere ako my Európania?

Čo sa týka náchylnosti k neurózam – neviem. Povedal by som, že nie, ale na zodpovednú a kvalifikovanú odpoveď by bolo treba preštudovať si nejaké štatistiky. Tvrdenia pána Išiharu mi však pripomínajú to bedákanie za starými časmi, keď naši predkovia žili v harmónii s prírodou, ktoré počuť aj u nás. Ohromná harmónia – ľudia sa vtedy dožili v priemere 40 rokov, mreli na rozličné epidémie ako muchy, boli hrbatí, chromí, mali konské kopytá, beľmá a užívali si život len taký fukot.

Ako by ste vlastne v praxi porovnali postavenie jednotlivca v japonskej a európskej spoločnosti?

My sme nepochybne viac zameraní individualisticky. Oni sú disciplinovanejší, zodpovednejší a lepšie spolupracujú.

Viacerí poprední ekonómovia pripisujú rýchly hospodársky rast Číny okrem iného tomu, že Číňania vďaka svojim typickým vlastnostiam majú väčšie sklony uchyľovať sa k sporeniu ako k bezhlavému utrácaniu na štýl Američanov a Európanov. Dali sa aj u Japoncov vybadať takéto tendencie?

Áno, a povedal by som, že obyvatelia východnej Ázie majú mnohé spoločné charakterové črty. Je tiež možné, že sú v priemere inteligentnejší ako my. V USA robili takéto testy na deťoch rozličných rás a východní Ázijci v nich skórovali asi o 15% viac ako biele deti. Možno však, že to tak bolo len dôsledkom lepšej disciplinovanosti. Okrem toho výsledky rozličných IQ testov treba brať s rezervou. Napríklad najhoršie v nich obišli deti amerických Indiánov. Do takého malého Indiána totiž rodičia už od narodenia vštepovali, že sa nikdy nesmie vzdať. Keď teda pri teste narazil na otázku, ktorú nevedel vyriešiť, už sa s ňou pasoval do konca časového limitu, nešiel ďalej a jeho skóre tým samozrejme trpelo.

Skúste prosím stručne opísať postoje Japoncov k ostatným ázijským národom – najmä Číňanom a Kórejčanom.

O Číňanoch Japonci hovorili, že sú to jediní ľudia, na ktorých si musia dávať pozor pri obchodných rokovaniach. Číňania zase tvrdili, že Japonci sa od nich všetko naučili, ale nie veľmi dobre. (Čo sa týka varenia, súhlasím.) Kórea bola japonskou kolóniou a teda v podriadenom postavení, napriek tomu Japonci boli presvedčení, že zo všetkých národov na svete jedine rozzúrený Kórejčan je nebezpečnejší ako rozzúrený Japonec.

A bolo cítiť medzi bežnými Japoncami nejakú nevraživosť k týmto dvom národom? Zbavili sa už Japonci pocitu nadradenosti voči ostatným Ázijčanom?

V Japonsku žije celkom rozsiahla kórejská menšina. Z osobných skúseností  viem, že jej členovia sa ponosovali na diskrimináciu. Do tej menšiny patril aj Masutatsu Oyama – zakladateľ kyokushin karate, ktorému sa venujem. Ide o jednoznačne najtvrdšiu a najnekompromisnejšiu odnož tohto bojového umenia. Možno práve aj z kórejských pocitov menejcennosti vychádza jeho charakter. Japonské pocity nadradenosti voči ostatným Ázijčanom do istej miery produkovala ekonomická situácia a ona bude určovať aj ich budúcnosť.

V roku 1995 sa japonský premiér Murajama oficiálne ospravedlnil Číne za agresiu v Druhej svetovej vojne. Napriek tomu sa v Japonsku nikdy nezačala skutočná celospoločenská diskusia o miere svojej zodpovednosti za spáchané vojnové zločiny (napr. masakra v Nankingu) Existuje šanca, aby bol japonský nacionalizmus v dohľadnej budúcnosti eliminovaný?

Počas vojny sa Japonci naozaj chovali brutálne. Ale také boli vtedy ázijské zvyky a okrem toho, nám sa teraz po 60 rokoch mieru ľahko moralizuje. Dalo by sa tiež debatovať o tom, nakoľko bolo Japonsko do vojny vyprovokované hospodárskou blokádou... Pokiaľ ide o akési historické uzmierenie v regióne, je to politická záležitosť. Nemyslím si, že tie občasné antijaponské vzplanutia sú spontánne. A nacionalizmus? Tu ide o to, aby sme mu my nedali dôvod na transformáciu do pocitov nadradenosti.

Ako to myslíte, že nie sú spontánne? Domnievate sa, že sa napr. čínska vláda snaží využívať tradičné anti-japonské nálady pre politické účely?

Presne tak.

Ako vidíte svojimi očami budúcnosť „krajiny vychádzajúceho Slnka“?

Majú pred sebou skvelú budúcnosť. Jedine zjednotená Európa s nimi, a vlastne s celou východnou Áziou,  môže držať krok. Ak by však u nás euroskeptici prevládli, našu budúcnosť by som takú ružovú nevidel. Hrozilo by nám, že sa zmeníme na hŕbu tajtrlíkov, ktorí by sa vyžívali vo svojej „nezávislosti“, ale museli by robiť to, čo im tí silnejší prikážu. A japonskí turisti by nás do našich skanzenov chodili navštevovať.

Dal Vám pobyt v Japonsku a štúdium bojových umení niečo do života?

Rozhodne ma to pozitívne ovplyvnilo. Hovorí sa, že karate dá človeku tri veci: Po prvé fyzickú kondíciu, po druhé psychickú rovnováhu a po tretie sa bojové schopnosti zídu v niektorých krízových situáciách. Karate mi toto naozaj dalo, navyše som skúsenosti z neho uplatnil aj pri svojej literárnej činnosti. Čiže od tohto bojového umenia a teda aj pobytu v Japonsku som dostal všetko sľubované a ešte trochu navyše.

Ďakujeme za rozhovor.