Na konci práce sa tiež nachádzajú mapy trás ropovodov a plynovodov, ktoré boli spomenuté v tejto práci ako pomôcka pre čitateľa. Chcem však vopred upozorniť, že táto práca nie je hĺbkovou analýzou tejto problematiky, skôr ide o krátku úvahu autora.

 

 

Po sporoch s Ukrajinou začne Rusko čoraz viac naliehať na urýchlenie výstavby nového podmorského plynovodu Nord Stream, vyhlásil Bronislaw Komorovski, hovorca poľského Sejmu. Trasa plynovodu začne v ruskom prístavnom meste Vyborg a bude smerovať cez Baltské more do nemeckého prístavu Greifswald. Vďaka Nord Stream obíde Rusko všetky tranzitné krajiny v strednej a východnej Európe, čím sa vyhne prípadným sporom o cenách plynu najmä s Bieloruskom a Ukrajinou, ktoré by mohli viesť k pozastaveniu dodávok pre ostatné štáty Európy. Môžeme preto konštatovať, že Nord Stream je do istej miery významný z hľadiska energetickej bezpečnosti, keďže aj v prípade sporov s tranzitnými krajinami nebudú prerušené ostatné dodávky do Európy. Tento aspekt je veľmi dôležitý obzvlášť, pokiaľ si uvedomíme, že „plynový spor“ s Ukrajinou viedol k obmedzeniam dodávok ruského zemného plynu do Rakúska o 90 %, do Francúzska o 70 %, do Českej republiky o 75 % a na Slovensko o 100 %.[1] Z dôvodu veľkej závislosti mnohých krajín EÚ na nepretržitých dodávkach ruského zemného plynu je teda logické, že projekt našiel podporu u viacerých politických predstaviteľov štátov Únie. Napríklad, nemecká kancelárka Angela Merkelová počas návštevy v Sankt Petersburgu v októbri 2008 vyjadrila politickú podporu Nord Stream.[2] Fínsky premiér Matti Vanhanen počas rozhovorov s ruským kolegom Vladimírom Putinom v novembri 2008 vyhlásil, že Európa bude potrebovať podmorský plynovod.[3] Projekt má podporu od samotnej EÚ, ktorá považuje Nord Stream za jeden z prioritných projektov na zaistenie energetickej bezpečnosti.[4] Samozrejme, projekt vyhovuje geopolitickým záujmom Ruska, čo je hlavný dôvod výstavby plynovodu. Nord Stream obíde problémové krajiny ako Bielorusko a Ukrajinu. Vďaka tomu bude Rusko od nich menej politicky a ekonomicky vydierateľné a získa výhodnejšiu pozíciu pri vyjednávaní o cenách zemného plynu. Navyše, v prípade cenových sporov s týmito štátmi nebude Rusko považované za nespoľahlivého dodávateľa, keďže export do ostatných častí Európy nebude prerušený.

Na druhej strane Nord Stream môže negatívne ovplyvniť postavenie štátov strednej a východnej Európy ako tranzitných krajín. Preto je celkom prirodzené, že tieto štáty sa tiež snažia využiť nedávne udalosti v Ukrajine s cieľom zachovať si význam tranzitnej krajiny ruského zemného plynu, napríklad Bielorusko. Zástupca bieloruského premiéra Andrej Kobjakov vyhlásil na tlačovej konferencii 23. 1. 2009, že Bielorusko je pripravené podieľať sa na projekte výstavby druhej vetvy plynovodu Jamal-Európa, ktorý obíde územie problémovej Ukrajiny.[5] Išlo by o druhú vetvu plynovodu Jamal-Európa prepravujúceho ruský zemný plyn cez bieloruské územie do Poľska, cez Slovensko, Česko a ďalej na západ do Európy. Prvá vetva prepravujúca zemný plyn cez Bielorusko a Poľsko do Nemecka funguje už v súčasnosti. Určité faktory svedčia v prospech tohto projektu. V prvom rade, ide o celkové náklady. Náklady na výstavbu Nord Stream na úseku cez Baltické more by mali dosiahnúť 6 miliárd eur, kým náklady na druhú vetvu Jamal-Európa by mali dosiahnúť hodnotu len približne 2,5 miliárd eur.[6]

Problém projektu Nord Stream je tiež ten, že sa stáva príliš predraženým, keďže jeho náklady neustále rastú. V roku 2005 sa náklady pohybovali okolo päť miliárd eur, v apríli 2008 to už bolo okolo 7,5 miliardy eur a člen dozornej rady Nord Stream, bývalý nemecký kancelár Gerhard Schroeder, hovoril na začiatku roka 2008 dokonca o 8 miliárd eur.[7] V druhom rade, tzv. Jantárový projekt - výstavby plynovodu Jamal-Európa 2 má podporu aj medzi štátmi východnej a strednej Európy, keďže by prechádzal cez ich územie na rozdiel od Nord Stream a z tohto dôvodu by nestratili význam tranzitných krajín. Napríklad,  námestník poľského ministerstva pre hospodárstvo Waldemar Pawlak vyhlásil v januári 2009, že Poľsko plánuje zvýšiť dodávky ruského zemného plynu na svoje územie, preto má záujem na výstavbe druhej vetvy plynovodu Jamal-Európa.[8] Tým by boli tieto krajiny menej vydierateľné zo strany Ruska, keďže pri cenových sporoch by sa prerušili dodávky aj na západ do Európy. V treťom rade, pre krajiny západnej Európy nemusí Nord Stream znamenať len zlepšenie energetickej bezpečnosti, ako už bolo vyššie spomenuté. Bez tranzitných krajín si totiž Kremeľ zabezpečí silnejšiu a priamu kontrolu nemeckého a britského trhu. Z tohto dôvodu Jamal-Európa 2 znamenal väčšiu bezpečnosť.[9]

 

 

V štvrtom rade, tento projekt by vyhovoval aj ruskej strane, a to z viacerých dôvodov, ktoré sa dajú ťažko ignorovať. Výstavbou Jamal-Európa 2 Rusko obíde problémovú Ukrajinu. Je potrebné ešte poznamenať, že hoci by plynovod prechádzal cez územie Bieloruska, s ktorým sa Rusi dostali v minulosti do cenových sporov, Bielorusko vystupuje ako „verný politický spojenec Ruska“ vo viacerých otázkach, čo tiež zrejme prispieva do istej miery k lacnému zemnému plynu pre Bielorusko. Tieto „politické privilégiá“ v Bielorusku by Rusko nechcelo stratiť, preto je ťažké povedať, či Nord Stream bude skutočne znamenať lepšiu pozíciu Ruska pri jednaní o cenách s Bieloruskom. Navyše, Jamal-Európa 2 by priniesol reálne „ekonomické privilégiá“ pre Rusko. Už v októbri 2007 Minsk ponúkol zaujímavý návrh pre Rusko. Za výstavbu Jamal-Európa 2 by Bielorusko malo umožniť päťročnú garanciu bezplatného tranzitu. [10] Samotní ruskí predstavitelia pripustili možnosť realizácie projektu. 18. decembra 2008 viceprezident ruského plynárenského monopolu Gazprom Alexander Medvedev vyhlásil, že ruská strana by sa mohla zaujímať o výstavbu druhej vetvy Jamal-Európa, pokiaľ by Poľsko odkúpilo 10 miliárd metrov kubických zemného plynu.[11] Na druhej strane, je niekoľko závažných problémov brániacich výstavbe Jamal-Európa 2. V prvom rade, ide o problém kapacity, keďže koľko bude Jamal-Európa 2 nakoniec skutočne stáť, závisí aj od toho, koľko plynu ním bude prúdiť, čo zatiaľ nie je vyriešené.[12] Rovnako je tiež otázne, či by Poľsko bolo ochotné odkúpiť až 10 miliárd metrov kubických zemného plynu. V roku 2007 Poľsko kúpilo 6,2 miliárd metrov kubických zemného plynu.[13] Navyše, pokiaľ ide o Nord Stream, v tomto prípade by nemal byť problém s kapacitami. Šéf Gazpromu Alexej Miller vyhlásil, že „pôvodná kapacita plynovodu 55 miliárd kubických metrov sa môže zvýšiť, ak o to budú mať záujem Belgicko, Francúzsko, Nemecko a Veľká Británia.[14] Je potrebné zrejme brať do úvahy fakt, že Rusko sa bude snažiť predávať zemný plyn za čo najväčšie ceny a Jamal-Európa 2 by poskytol menšiu výhodu pri jednaní o cenách než Nord Stream.    

 

 

Na konci roka 2008 ruský premiér Vladimír Putin poveril spoločnosť OAO Transnefť realizáciou výstavby ropovodu BPS-2. Tento ropovod z mesta Uneča, blízko bieloruských hraníc, do prístavného mesta Ust Luga neďaleko Petrohradu.[15] Podobne ako v prípade plynovodu Nord Stream, aj BPS-2 je do istej miery významným z hľadiska energetickej bezpečnosti pre krajiny EÚ. Ropovod obíde tranzitné krajiny strednej a východnej Európy, čím sa Rusko vyhne prípadným cenovým sporom, najmä s Bieloruskom a Ukrajinou, a bude tak môcť zabezpečiť bezproblémové dodávky na západ do Európy. Rusko by sa dokonca do roku 2015 malo zbaviť závislosti na preprave ropy cez prístavy pobaltských štátov.[16]  

 

Na druhej strane BPS-2 negatívne ovplyvní postavenie štátov strednej a východnej Európy. V súčasnosti totiž ropovod Družba prechádzajúci bieloruským a ukrajinským územím zásobuje ruskou ropou Slovensko, Česko, Poľsko, Maďarsko, Chorvátsko a Nemecko. BPS-2 prispeje k väčšej energetickej závislosti týchto krajín od Ruska. Zároveň je dôležité dodať, že Rusko už viackrát spomenulo možnosť znížiť množstvo svojej ropy prepravovanej cez Družbu, čo v žiadnom prípade nie je pozitívnou správou pre štáty strednej a východnej Európy. Rusko už oficiálne deklarovalo, že chce ropu vyvážať cez svoje prístavy a nie cez tranzitné krajiny. Aj viacerí predstavitelia krajín strednej a východnej Európy sa obávajú tejto možnosti. Václav Bartuška, ktorý má na starosti na českom ministerstve zahraničných vecí energetickú bezpečnosť štátu, vyhlásil, že ropovod Družba je na okraji ruského záujmu a v budúcnosti by mohol mať problém s nedostatkom prepravovanej ropy. Šéf poľského prevádzkovateľa ropovodov PERN Krzysztof Spandowski nevylúčil možnosť obmedzenia dodávok.[17]

 

Aj v tomto prípade je celkom logické, že krajiny strednej a východnej Európy sa budú snažiť zachovať svoje postavenie ako tranzitných krajín. Svoj význam tranzitnej krajiny sa snažia zachovať najmä prostredníctvom ukrajinského ropovodu Odesa-Brody. V súčasnosti prepravuje ruskú ropu z Odesy do prístavného mesta Brody, odkiaľ je prepravovaná tankermi do rôznych prístavov v Európe. Existuje však možnosť, že by sa prepravovala kaspická ropa z prístavného mesta Brody do Odesy a ďalej na západ do Európy. Reálne sa uvažuje o predĺžení ropovodu Odesa-Brody do poľských miest Plock a Gdansk a dokonca až do rafinérie Mažeikiu nachádzajúcej sa v Litve. V júli 2007 sa stretli najvyšší predstavitelia Litvy, Poľska, Ukrajiny, Gruzínska, Azerbajdžanu a Kazachstanu s cieľom rokovať o týchto možnostiach.[18] Bielorusko navrhuje ďalšiu možnosť, logicky s ohľadom na vlastné záujmy, hoci by bola výhodná aj pre ďalšie krajiny strednej a východnej Európy. Podľa bieloruského návrhu by Ukrajina prepravovala cez ropovod Odesa-Brody kaspickú ropu, ktorá by následne bola z Brody prepravovaná do bieloruského mesta v Mazyr, kde by sa spracovavala a prepravovala do Poľska, Ukrajiny a pobaltských štátov. V januári 2009 bieloruský prezident počas stretnutia s ukrajinským kolegom Viktorom Juščenkom, na ktorom bolo podpísané memorandum o bilaterálnej energetickej spolupráci, hovoril práve o týchto možnostiach.[19]

 

Problém je však ten, že o bieloruskom návrhu sa zatiaľ neuvažuje na multilaterálnej úrovni na rozdiel od prvej alternatívy, tzv. Odesa-Brody-Plock-Gdansk. S cieľom realizovať výstavbu ropovodu Odesa-Brody-Plock-Gdansk už totiž bola založená medzinárodná spoločnosť zložená zo zástupcov Azerbajdžanu, Gruzínska, Ukrajiny, Poľska a Litvy. V prípade bieloruského návrhu zatiaľ ide len skôr o hypotézu. Viacero faktorov hovorí v prospech projektu Odesa-Brody-Plock-Gdansk. V prvom rade, v dohľadnej budúcnosti by už mohla pretekať ropovodom kaspická ropa. Azerbajdžan súhlasí s prepravou svojej ropy cez Odesa-Brody-Plock-Gdansk. Azerbajdžanský prezident Alijev po stretnutí s ukrajinským kolegom Juščenkom v júni 2008 vyhlásil, že čoskoro bude ropovodom Odesa-Brody skúšobne prechádzať prvá ropa z Azerbajdžanu.[20] V druhom rade, existuje viacero možností prepravy tejto ropy z kaspického regiónu do Odesy, čím by sa zabezpečil prísun dostatočného množstva kaspickej ropy pre spomínaný ropovod. 16. mája 2008 štátna azerbajdžanská ropná spoločnosť SOCAR oznámila otvorenie nového terminálu v Kulevi blízko gruzínskeho prístavného mesta Poti. Kapacita terminálu by mala byť v rokoch 2008 – 2010 päť miliónov ton ropy ročne, pričom po tomto období sa plánuje zvýšiť kapacita na desať miliónov ton a eventuálne sa počíta aj s možnosťou aj 20 miliónov ton. V Gruzínsku sa tiež nachádza ďalší ropný terminál v Batumi s kapacitou 15 miliónov ton ropy ročne. Z azerbajdžanského Baku do Batumi navyše vedie železnica, ktorá prepravuje kaspickú ropu a existuje aj ropovod Baku – Supsa s kapacitou osem miliónov ton ropy ročne, čo by sa však mohlo zvýšiť na 15 miliónov ton.[21] Pozitívom je, že už práve v novembri 2008 bola podpísaná dohoda medzi azerbajdžanskou SOCAR a kazašskou petrolejárskou spoločnosťou Kazakh KazMunayGaz o zvýšení kapacity Baku – Supsa 2,5 milióna ton ropy ročne do roku 2012 a terminálu v Kulevi na 20 miliónov ton ročne. Vzhľadom na fakt, že kapacita prvej časti Odesa-Brody a ropného terminálu sa pohybuje od 9 do 15 miliónov ton ropy ročne, možeme konštatovať, že terminály v Kulevi a Batumi by teoreticky mohli zabezpečiť prísun dostatočného množstva „čierneho zlata“ do Ukrajiny.[22] V treťom rade, ropovod by prispel aj k energetickej bezpečnosti západnej Európy, keďže by sa prepravovala neruská ropa, čo by viedlo k diverzifikácii zdrojov.

 

Existujú však viaceré faktory, ktoré hovoria v neprospech projektu Odesa – Brody. V prvom rade, maximálna kapacita Odesa – Brody 15 miliónov ton ropy ročne je príliš nízka na to, aby uspokojila požiadavky štátov strednej a východnej Európy. Len samotný Slovnaft spotrebuje zhruba šesť miliónov ton ropy ročne. V druhom rade, hoci ropné terminály v Batumi a Kulevi dokážu teoreticky zabezpečiť dostatočný prísun ropy do Odesy, v praxi sa vyskytuje niekoľko závažných problémov. Paradoxne samotný Západ, ktorý oficiálne podporuje diverzifikáciu a energetickú nezávislosť Európy, naráža na záujmy strednej a východnej Európy. Pri napĺňaní ropou z Azerbajdžanu totiž ropovod z Baku cez Tbilisi do tureckého Ceyhanu postavený za americko – britskej podpory dostáva prednosť pred ukrajinským ropovodom. Tým sa samozrejme znižuje schopnosť zabezpečiť dostatočný prísun kaspickej ropy do Odesy. Z tohto dôvodu bude zrejme ropovod Odesa – Brody aspoň čiastočne potrebovať aj ruskú ropu. V tomto prípade si stačí uvedomiť veľké kapacity ruských potrubí v porovnaní s ropovodom Baku – Supsa a terminálmi v Batumi a Kulevi.

 

Rusko plánuje na trase Tengiz (Kazachstan) – Novorossijsk (pobrežie Čierneho mora, Rusko) na 64 miliónov ton ropy ročne a na trase Atyrau (Kazachstan) do Samary (Rusko) na 25 miliónov ton ropy ročne.[23] V konečnom dôsledku aj zástupca ukrajinskej prepravnej spoločnosti Ukrtransnafta na Slovensku Mikuláš Rákovský v septembri 2008 upozornil na to, že Odesa – Brody krajiny východnej a strednej Európy závislosti na ruskej rope nezbaví. Podľa jeho slov „nakoniec budeme cez ropovod s obráteným prúdom čerpať aj ruskú ropu alebo zmes ruskej a kaspickej suroviny“.[24] V treťom rade, problémy sa týkajú čiastočne technického charakteru. Viaceré rafinérie v strednej a východnej Európe, ktoré zvykli spracovávať ruskú ťažkú ropu, v posledných rokoch investovali do nových zariadení. V prípade spracovania azerbajdžanskej ľahkej ropy nebudú potrebné. Viceprezident pre investície a marketing azerbajdžanskej spoločnosti SOCAR vyhlásil, že pochybuje o schopnosti ukrajinských rafinérií spracovávať ropu z Azerbajdžanu. Rovnako experti z poľskej rafinérie PKN Orlen poukazujú na podobné problémy. Prípadná bieloruská alternatíva samozrejme tiež neprichádza do úvahy z rovnakého dôvodu.[25]     

Záver

 

Na záver môžeme konštatovať, že krajiny východnej a strednej Európy sa veľmi ťažko zbavia energetickej závislosti na Rusku. Problémom je fakt, že projekt Jamal-Európa 2 je len hypotetický, keďže Rusko ho bude sotva podporovať. Dlhodobá priorita Ruska je predaj zemného plynu za čo najvyššie ceny a to umožní Nord Stream. Tento fakt zrejme Rusi uprednostnia pred ostatnými politickými a ekonomickými výhodami vyplývajúcich z Jamal-Európa 2, nech sú už akokoľvek zaujímavé. Odesa-Brody-Plock-Gdansk je síce zrealizovateľný projekt, avšak kvôli nedostatočnej kapacite ťažko zbaví východnú a strednú Európu od ruskej energetickej závislosti. Aj v prípade Jamal-Európa 2 je prepravná kapacita problém. V prípade ruských projektov otázka prepravnej kapacity predstavuje menšiu prekážku. V poslednom rade treba brať do úvahy postoj krajín západnej Európy, pretože samotnou podporou ruských iniciatív spôsobujú väčšiu závislosť štátov východnej a strednej Európy od Ruska. Plynovod Nord Stream podporujú, pretože potrebujú nepretržité dodávky zemného plynu a nechcú doplácať na spory Ruska s tranzitnými krajinami. Jamal-Európa 2 by tieto problémy neodstránil. Ropovod BPS-2 podporujú z rovnakých dôvodov. Nezaujímajú sa o projekt Odesa-Brody, lebo sotva môže vyhovieť kapacitne požiadavkám Západu. Zabúdajú pritom, že tieto projekty prispejú len k väčšej energetickej závislosti Európy od Ruska, keďže získa väčšiu priamu kontrolu nad jej trhmi.

 

Z tohto jasne vyplýva, že v oblasti energetiky neexistuje žiaden konsenzus medzi krajinami EÚ. Každý štát tu predovšetkým sleduje svoj národný záujem vyhovieť vlastným energetickým požiadavkám a rôzne priority Únie o energetickej nezávislosti ostávajú žiaľ len na „papieri“. Ukázalo sa však, že krajiny strednej a východnej Európy by mali spoločne čeliť problému energetickej závislosti. Hoci projekt Odesa-Brody neodstráni úplne závislosť od Ruska, do menšej miery však môže prispieť k diverzifikácii. Z tohto dôvodu by štáty regiónov strednej a východnej Európy mali spoločne hľadať viacero možností dodávok ropy a zemného plynu.       

 

 

Odkazy: