Japonsko je jedna zo svetových mocností, o ktorej sa najmä v našich zemepisných šírkach málo hovorí. Keď sa podujmeme na diskusiu o bezpečnostných výzvach a geopolitických víziách Ázie, väčšina z nás primárne analyzuje najkľúčovejších hráčov, ktorými sú Čína a  India. Omnoho menej sa však už hovorí o Nippone, ako Japonci svoju vlasť nazývajú. Japonsko je krajina, v ktorej niekoľko storočí panovala vojenská vláda šógunátu a počas Druhej svetovej vojny sa pripojila na stranu Nemecka snažiaceho sa v duchu svojej šialenej ideológie ovládnuť svet. Hoci sa v Japonsku nikdy žiadna forma nacizmu ani fašizmu neetablovala, militarizované japonské vedenie od Nemecka prebralo určité formy myslenia, ktoré sa odzrkadľovali v oficiálnej ideológii Kokutai no hongi. Jej proklamovaným cieľom bolo zjednotiť celú Áziu pod jednou imperiálnou strechou. Po porážke vo vojne Japonsko dostalo pacifistickú ústavu a vypracovalo sa na druhé miesto v rebríčku najsilnejších ekonomík sveta. Veľká časť japonskej spoločnosti sa však stále nedokáže vyrovnať so svojou militaristickou minulosťou, čo je hlavným zdrojom napätia so susednými štátmi – Severnou a Južnou Kóreou a Čínou. Šesťdesiatštyri rokov pacifizmu nie je dostatočne dlhá doba na to, aby mohli byť stopy militarizmu spoľahlivo zahladené a to najmä vzhľadom na stredoveké japonské dejiny. Práve korene militarizmu by som rád analyzoval v prvej časti práce a v druhej by som sa venoval súčasnej strategickej identite Japonska.
 

Rád by som ešte pripomenul, že v tejto práci je pomerne veľký priestor venovaný historickým determinantom študovanej krajiny. Znalcom japonskej histórie by sa mohlo zdať, že moja práca je veľkým zjednodušovaním, keď sa venujem hlavne otázkam vplyvu šógunátu na neskoršie dejiny. Tu však treba spomenúť, že vzhľadom na rozsah a charakter práce (bezpečnostná a zahraničná politika Japonska) je podľa môjho názoru problém japonského militarizmu kľúčový.

Čitateľovi, ktorý sa chce v rýchlosti oboznámiť so súčasnou strategickou orientáciou Japonska (a dobre sa orientuje v japonských dejinách) odporúčam prvú kapitolu preskočiť. Ten kto chce v širšom kontexte pochopiť miesto Japonska v medzinárodnom systéme by sa prvej časti práce vyhnúť nemal. Dejiny Japonska sú zaujímavé najmä z toho pohľadu, kam môže príliš rýchle tempo demokratizácie zaostalej krajiny viesť. Poučenia z týchto historických udalostí sú univerzálne a nadčasové.
 
Na záver len dodám, že môj príspevok napriek svojmu rozsahu nie je hĺbkovou analýzou problematiky ale len obsiahlejším úvodom do nej, keďže sa v budúcnosti v rámci nášho projektu budeme Japonsku a regiónu východnej Ázie venovať intenzívnejšie. Ide teda len o akýsi prepracovanejší profil histórie a zahraničnej politiky tejto krajiny.