1.2 Upevnenie samurajskej moci
 
Samuraji boli bojovníci, o ktorých sa opierala vláda šógunátu a počas občianskych vojen slúžili svojim kniežatám. Išlo o vojenskú kastu, ktorá bola pod vplyvom viacerých intelektuálnych prúdov. Konkrétne to boli najmä zen budhizmus, konfucionizmus a šintoizmus ktoré rozvíjali kódex samuraja – bušidó. So zenom sa  samuraji zoznámili v 13.stor. a prostredníctvom techník meditácie a sebaovládania obrovskou mierou prispel k ich filozofii, ktorej podstatou bola „láska k smrti a pohŕdanie životom“. Konfucionizmus sa zase prejavoval dôrazom na potrebu vzdelanosti. Dôležitým bol aj pri vytváraní ďalšieho piliera bušida, ktorým bola absolútna vernosť pánovi. Šintoizmus sa zase v bušide manifestoval prostredníctvom zásad pravdovravnosti, čestnosti, priamosti a čistoty. 
 
Ako už bolo spomenuté, oficiálna kodifikácia samurajov za samostatnú triedu Hidejoši Tomotomim bola revolučným krokom. Dovtedy panovala v otázkach samurajov ako kasty relatívna voľnosť čo v období Sengoku jidai spôsobilo chaos. Takmer každý muž bez ohľadu na svoj pôvod slúžil v armáde jedného z bojujúcich kniežat. Po nastolení tokugawského šógunátu sa zo samurajov stala privilegovaná elita, ktorá 265 rokov určovala politické a duchovné smerovanie Japonska, keďže v roku 1635 sa krajina oficiálne izolovala od sveta. 
 
Bušidó po páde šógunátu negatívne prispelo k militarizácii a radikalizácii japonskej politiky. Nesmieme však zabúdať, že nikdy by nemalo na Japoncov taký zhubný vplyv pokiaľ by koncom 19.stor. nebolo zdegenerované myšlienkami o rasovej nadradenosti a šovinizme. Tento spôsob myslenia zrejme vyplýval z japonských pocitov menejcennosti pri konfrontovaní sa s technicky vyspelým Západom. Z tohto dôvodu je samotné bušidó vnímané prevažne negatívne, čo je však veľkou krivdou na japonskom ľude. Hoci sa mentalita samurajov spájala hlavne s otázkou sebaobetovania a prísnymi zásadami cti, počas tokugawského obdobia stability vo veľkej miere nadobudla aj humánne rozmery, na ktoré sa neskôr zabúdalo. Samuraji sa v tom období intenzívne venovali aj rôznym estetickým umeniam ako čajový rituál, kaligrafia alebo poézia. Spomínané humánne ideály boli oprášené až po Druhej svetovej vojne, keď sa myšlienky bušida pretransformovali do japonského budó – bojových umení, ktoré si získali popularitu po celom svete a ich filozofiou je etický a duševný rozvoj jednotlivca.  V snahe zachovať objektivitu práce (aby sme nevykresľovali Japoncov ako nehumánnych militantných radikálov) som sa rozhodol veľmi stručne venovať profilom štyroch najvýznamnejších samurajských mysliteľov a zenových mníchov, ktorých filozofia pod patronátom šógunátu ovplyvnila etiku samurajskej vrstvy a tiež celej spoločnosti. O prvých troch mužoch môžeme povedať, že ich vplyv bol pozitívny a zodpovedal novej sociálnej realite tokugawských čias, keď sa zo samurajov stávala najmä byrokratická opora štátneho aparátu, keďže len muži so statusom bojovníka sa mohli uchádzať o verejné úrady. Umenie boja ustupovalo potrebám formálneho vzdelávania. Ich mená sú o Jagju Munenori (1571-1647), Takuan Soho (1573-1645), Mijamoti Musaši (1584-1646). Munenori a Soho dokonca pôsobili ako osobní a politickí radcovia šóguna a z tohto dôvodu sú ich práce významné. Štvrtý z nich menom Tsunetomo Jamamoto (1659-1719) predstavoval skôr to fanatické, nekompromisné ponímanie samurajskej morálky, ktoré sa uplatňovalo v časoch rastúceho šovinizmu po páde posledného šóguna. Niektorí autori venujúci sa histórii Japonska však nezohľadňujú ich prínos, keďže tvrdia, že ich diela sú príliš romantickou záležitosťou. Osobne sa však domnievam, že pre hlbšie a objektívnejšie pochopenie bušida je ich preštudovanie nevyhnutné. 
 
Jagju Munenori: Tento majster šermu v mladosti vstúpil do služieb Iejasu Tokugawu a potom ako úspešne prežil krvavú občiansku vojnu sa rozhodol venovať filozofickej činnosti. V šógunových službách získal mnoho zásluh a preto bol povýšený na knieža. Popritom pôsobil ako šógunov osobný inštruktor šermu a politický radca. Munenori je autorom veľmi významnej knihy „Hei-Ho-Kaden-Sho“ („Dedičná kniha bojových umení“), v ktorej systematizuje svoje skúsenosti z vojny a snaží sa ich aplikovať na sociálnu a politickú sféru. Psychologické a duševné princípy bojových umení sa podľa neho mali stať základom pre ovládanie rovnako meča aj vlády – umenie stratégie, ktoré tu opisuje má teda všeobecnú aplikovateľnosť. Úlohou samuraja v mierových časoch mal byť najmä duševný a spoločenský rozvoj.
 
Takuan Soho: Na svoju dobu bol revolučnou postavou. Na rozdiel od Munenoriho nebol samurajom ale hlavným zenovým mníchom v Kjóte, ktoré musel ako 35-ročný opustiť keď začal verejne propagovať úplnú nezávislosť kláštorov od vlády. (šógun si musel udržiavať nad kláštormi kontrolu keďže mnísi sa v minulosti často búrili) Je potrebné uznať, že na jeho dobu bola požiadavka odluky cirkvi od štátu prevratnou. Soho bol po niekoľkých rokoch omilostený a spolu s Munenorim sa stal šógunovým osobným radcom. Prevratné tiež bolo, že bušido začal ponímať ako prostriedok pre duchovné osvietenie človeka. Do jeho doby bolo bušido  predovšetkým vnímané ako „filozofia smrti“ a to hlavne v dôsledku udalostí „Sengoku jidai“ no Soho začal zdôrazňovať aj jeho humánne aspekty. Šógunovi Sohovo podobne ako Munenoriho učenie vyhovovalo, keďže pragmaticky potreboval v mierových časoch krotiť u svojich samurajov „hlad po vojne“ a tým zaistiť stabilitu krajiny. Sohova filozofia vychádzajúc zo zenu spočívala v hľadaní skutočného „ja“, ktoré je „večné a transcedentálne presahuje čas a priestor“. Samurajov meč už nemal byť nástrojom smrti ale nástrojom života a konečným cieľom výcviku bojovníka malo byť hľadanie duchovnej pravdy a snaha o udržanie mieru vo svete. Sohovo učenie teda určite veľkou mierou prispelo k udržaniu mierovej povahy tokugawského šógunátu a pozitívnemu vplyvu bušida na japonský národ (aj keď vplyv bušida bol najmä v 20.stor. deštruktívny, k tomu sa ale dostaneme neskôr). Dôležitým pre šírenie jeho myšlienok bol tiež fakt, že Soho bol členom vplyvnej zenovej školy Rinzai, ktorá sa v Japonsku niekoľko storočí (a v súčasnosti aj v iných krajinách) teší veľkej popularite. 

Samuraj pri seppuku

Z uvedeného teda vyplýva, že samurajská morálka nebola len záležitosťou bezcitných vrahov ale najmä po roku 1600 nadobudla výraznejší humánny rozmer. Vedenie štátu filozofický a osobnostný rozvoj samurajov podporovalo, keďže prispievalo k stabilite krajiny. Na druhej strane nesmieme mieriový charakter tokugawskej vlády pripisovať len filozofickému rozjímaniu. V prvom rade mal šógunát premyslený systém ako eliminovať hrozbu rebélií, keďže samurajské kniežatá museli väčšinu roka tráviť na dvoje šóguna v Ede (dnešnom Tokiu) – tým sa eliminovalo nebezpečenstvo organizácie povstaní. Rovnako k tomu prispieval aj prepracovaný administratívny systém krajiny. Ak sa čitateľ zaujíma o problematiku bušida hlbšie, odporúčam mu kliknúť na nasledujúce linky: http://users.tkk.fi/~renko/hag1.html - voľne dostupný, kompletný anglický preklad „Hagakure“, http://www.theaow.info/japan/ - voľne dostupný, kompletný anglický preklad „Knihy piatich kruhov“.

Samuraj v plnej zbroji, 19.stor.,

„Vliv Bušidy jest dosud tak zřejmý, že každý může jej najíti. Pohled do japonského života vás o tom přesvědčí. Čtěme Lafcadio Hearna, tohoto nejvýmluvnějšího a nejvěrohodnějšího vykladatele japonského ducha, a nalezneme v činech jeho příklad vlivu Buši-dova. Nesmírná přívětivost našeho lidu, která jest dědictvím po rytířství, jest příliš dobře známa, než abych ji zde znovu uváděl. Fysická vytrvalost, síla a udatnost malého Japonce mohly býti oceněny v čínsko-japonské válce18.3. "Jest některý národ věrnější a vlastenečtější?" tak zněla otázka mnohých po našich vítězstvích. "Nikoliv není," musíme děkovati za hrdou tuto odpověď svým rytířským pravidlům. povahy. Naše přehnaná citlivost a nedůtklivost jest plodem naší přísné ctižádostivosti, a jsme-li domýšlivi, jak tvrdí o nás někteří cizinci; pak jest i vlastnost tato pathologickým výhonkem cti.“