A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes51
mod_vvisit_counterVčera99
mod_vvisit_counterTento týždeň411
mod_vvisit_counterTento mesiac2330

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Strategická identita Japonska a jej historické determinanty
Napísal: Oliver ÉDER   
Piatok, 30.januára 2009 - 16:27 hod.
Obsah článku
Strategická identita Japonska a jej historické determinanty
Vznik japonskej státnosti
Upevnenie samurajskej moci
Pád sógunátu,  westernizácia a militarizácia 
Porážka vo vojne a následná pacifikácia
Súčasné miesto Japonska vo svete
Trojuholník vzťahov USA - Čína - Japonsko
Vzťahy s ďalsími aktérmi
ZÁVER
 

 

 

 

 

 

 

1.2 Upevnenie samurajskej moci
 
Samuraji boli bojovníci, o ktorých sa opierala vláda šógunátu a počas občianskych vojen slúžili svojim kniežatám. Išlo o vojenskú kastu, ktorá bola pod vplyvom viacerých intelektuálnych prúdov. Konkrétne to boli najmä zen budhizmus, konfucionizmus a šintoizmus ktoré rozvíjali kódex samuraja – bušidó. So zenom sa  samuraji zoznámili v 13.stor. a prostredníctvom techník meditácie a sebaovládania obrovskou mierou prispel k ich filozofii, ktorej podstatou bola „láska k smrti a pohŕdanie životom“. Konfucionizmus sa zase prejavoval dôrazom na potrebu vzdelanosti. Dôležitým bol aj pri vytváraní ďalšieho piliera bušida, ktorým bola absolútna vernosť pánovi. Šintoizmus sa zase v bušide manifestoval prostredníctvom zásad pravdovravnosti, čestnosti, priamosti a čistoty. 
 
Ako už bolo spomenuté, oficiálna kodifikácia samurajov za samostatnú triedu Hidejoši Tomotomim bola revolučným krokom. Dovtedy panovala v otázkach samurajov ako kasty relatívna voľnosť čo v období Sengoku jidai spôsobilo chaos. Takmer každý muž bez ohľadu na svoj pôvod slúžil v armáde jedného z bojujúcich kniežat. Po nastolení tokugawského šógunátu sa zo samurajov stala privilegovaná elita, ktorá 265 rokov určovala politické a duchovné smerovanie Japonska, keďže v roku 1635 sa krajina oficiálne izolovala od sveta. 
 
Bušidó po páde šógunátu negatívne prispelo k militarizácii a radikalizácii japonskej politiky. Nesmieme však zabúdať, že nikdy by nemalo na Japoncov taký zhubný vplyv pokiaľ by koncom 19.stor. nebolo zdegenerované myšlienkami o rasovej nadradenosti a šovinizme. Tento spôsob myslenia zrejme vyplýval z japonských pocitov menejcennosti pri konfrontovaní sa s technicky vyspelým Západom. Z tohto dôvodu je samotné bušidó vnímané prevažne negatívne, čo je však veľkou krivdou na japonskom ľude. Hoci sa mentalita samurajov spájala hlavne s otázkou sebaobetovania a prísnymi zásadami cti, počas tokugawského obdobia stability vo veľkej miere nadobudla aj humánne rozmery, na ktoré sa neskôr zabúdalo. Samuraji sa v tom období intenzívne venovali aj rôznym estetickým umeniam ako čajový rituál, kaligrafia alebo poézia. Spomínané humánne ideály boli oprášené až po Druhej svetovej vojne, keď sa myšlienky bušida pretransformovali do japonského budó – bojových umení, ktoré si získali popularitu po celom svete a ich filozofiou je etický a duševný rozvoj jednotlivca.  V snahe zachovať objektivitu práce (aby sme nevykresľovali Japoncov ako nehumánnych militantných radikálov) som sa rozhodol veľmi stručne venovať profilom štyroch najvýznamnejších samurajských mysliteľov a zenových mníchov, ktorých filozofia pod patronátom šógunátu ovplyvnila etiku samurajskej vrstvy a tiež celej spoločnosti. O prvých troch mužoch môžeme povedať, že ich vplyv bol pozitívny a zodpovedal novej sociálnej realite tokugawských čias, keď sa zo samurajov stávala najmä byrokratická opora štátneho aparátu, keďže len muži so statusom bojovníka sa mohli uchádzať o verejné úrady. Umenie boja ustupovalo potrebám formálneho vzdelávania. Ich mená sú o Jagju Munenori (1571-1647), Takuan Soho (1573-1645), Mijamoti Musaši (1584-1646). Munenori a Soho dokonca pôsobili ako osobní a politickí radcovia šóguna a z tohto dôvodu sú ich práce významné. Štvrtý z nich menom Tsunetomo Jamamoto (1659-1719) predstavoval skôr to fanatické, nekompromisné ponímanie samurajskej morálky, ktoré sa uplatňovalo v časoch rastúceho šovinizmu po páde posledného šóguna. Niektorí autori venujúci sa histórii Japonska však nezohľadňujú ich prínos, keďže tvrdia, že ich diela sú príliš romantickou záležitosťou. Osobne sa však domnievam, že pre hlbšie a objektívnejšie pochopenie bušida je ich preštudovanie nevyhnutné. 
 
Jagju Munenori: Tento majster šermu v mladosti vstúpil do služieb Iejasu Tokugawu a potom ako úspešne prežil krvavú občiansku vojnu sa rozhodol venovať filozofickej činnosti. V šógunových službách získal mnoho zásluh a preto bol povýšený na knieža. Popritom pôsobil ako šógunov osobný inštruktor šermu a politický radca. Munenori je autorom veľmi významnej knihy „Hei-Ho-Kaden-Sho“ („Dedičná kniha bojových umení“), v ktorej systematizuje svoje skúsenosti z vojny a snaží sa ich aplikovať na sociálnu a politickú sféru. Psychologické a duševné princípy bojových umení sa podľa neho mali stať základom pre ovládanie rovnako meča aj vlády – umenie stratégie, ktoré tu opisuje má teda všeobecnú aplikovateľnosť. Úlohou samuraja v mierových časoch mal byť najmä duševný a spoločenský rozvoj.
 
Takuan Soho: Na svoju dobu bol revolučnou postavou. Na rozdiel od Munenoriho nebol samurajom ale hlavným zenovým mníchom v Kjóte, ktoré musel ako 35-ročný opustiť keď začal verejne propagovať úplnú nezávislosť kláštorov od vlády. (šógun si musel udržiavať nad kláštormi kontrolu keďže mnísi sa v minulosti často búrili) Je potrebné uznať, že na jeho dobu bola požiadavka odluky cirkvi od štátu prevratnou. Soho bol po niekoľkých rokoch omilostený a spolu s Munenorim sa stal šógunovým osobným radcom. Prevratné tiež bolo, že bušido začal ponímať ako prostriedok pre duchovné osvietenie človeka. Do jeho doby bolo bušido  predovšetkým vnímané ako „filozofia smrti“ a to hlavne v dôsledku udalostí „Sengoku jidai“ no Soho začal zdôrazňovať aj jeho humánne aspekty. Šógunovi Sohovo podobne ako Munenoriho učenie vyhovovalo, keďže pragmaticky potreboval v mierových časoch krotiť u svojich samurajov „hlad po vojne“ a tým zaistiť stabilitu krajiny. Sohova filozofia vychádzajúc zo zenu spočívala v hľadaní skutočného „ja“, ktoré je „večné a transcedentálne presahuje čas a priestor“. Samurajov meč už nemal byť nástrojom smrti ale nástrojom života a konečným cieľom výcviku bojovníka malo byť hľadanie duchovnej pravdy a snaha o udržanie mieru vo svete. Sohovo učenie teda určite veľkou mierou prispelo k udržaniu mierovej povahy tokugawského šógunátu a pozitívnemu vplyvu bušida na japonský národ (aj keď vplyv bušida bol najmä v 20.stor. deštruktívny, k tomu sa ale dostaneme neskôr). Dôležitým pre šírenie jeho myšlienok bol tiež fakt, že Soho bol členom vplyvnej zenovej školy Rinzai, ktorá sa v Japonsku niekoľko storočí (a v súčasnosti aj v iných krajinách) teší veľkej popularite. 

Mijamoto Musaši: Japonský ľudový hrdina. Podľa dochovaných dokumentov Musaši absolvoval vyše 60 súbojov na život a na smrť, z ktorých ani v jednom neprehral. V roku 1600 sa taktiež mal zúčastniť rozhodujúcej bitky u Sekigahary. Preslávil sa taktiež dielom „Go-Rin-No-Šo“ („Kniha piatich kruhov“), ktoré sa stalo svetovou klasikou a v 80.rokoch 20.stor. bolo povinným čítaním amerických manažérov, ktorí študovali japonský manažment a umenie stratégie. Musaši nebol len majstrom šermu ale vynikal tiež v umení kaligrafie, poézie, sochárstva a tradičného čajového rituálu. „Kniha piatich kruhov“ je syntézou jeho bojových skúseností a zenových princípov. Vylíčil v nej základné zásady svojho „umenia stratégie“, ktoré podobne ako u Munenoriho má univerzálnu aplikovateľnosť. Stratégia boja muža proti mužovi sa podľa neho dá aplikovať aj na problematiku velenia vojskám ba až na správu celej krajiny. Skutočný majster stratégie sa má „s ľahkosťou dokázať vysporiadať s jedným, desiatimi alebo aj dvadsiatimi protivníkmi“. (tu môžeme nájsť isté paralely s myslením japonského velenia počas 2.svetovej vojny) Musaši bol priateľom Takuana Soha a na konci svojho života tiež presadzoval filozofiu, že „samurajov meč sa z nástroja smrti musí premeniť na nástroj života“. Podobne ako Soho zdôrazňoval humánne zásady bušida.
 
Tsunetomo Jamamoto: Na rozdiel od troch predchádzajúcich mužov nebol počas svojho života významnou osobnosťou ale len radovým samurajom, ktorý sa po smrti svojho pána utiahol do ústrania hôr a stal sa mníchom. Jamamoto je autorom najslávnejšej knihy o filozofii bušida s názvom „Hagakure“. Kniha vznikla ako výsledok dialógov medzi Jamamotom a mladým samurajom Tsuramotom Taširom v období rokov 1709-1716. „Hagakure“ bolo napísané viac ako 100 rokov po ukončení občianskej vojny, teda v období mieru a stability. Napriek tomu je nosnou myšlienkou téma smrti. Podľa Jamamota podstata bušida spočíva výlučne v odhodlaní kedykoľvek obetovať život pre svojho pána v čom je vyjadrená absolútna oddanosť samuraja. Na rozdiel od „Knihy piatich kruhov“ je „Hagakure“ návratom k filozofii smrti. Jamamoto bol často označovaný za nebezpečného fanatika, keď tvrdil, že je vždy lepšie konať okamžite bez rozmýšľania aj keď to znamená takmer istú smrť. Jamamoto vyjadroval svoj odpor k slávnemu japonskému príbehu o „47 róninoch“, v ktorom skupina samurajov po ročnom plánovaní úspešne pomstila vraždu svojho pána. Podľa Jamamota mali konať hneď po jeho vražde a to napriek tomu, že by ich to stálo životy a znamenalo by to zlyhanie misie. „Hagakure zostalo relatívne masovo neznáme do začiatku 20. stor. kedy si získalo obrovskú popularitu. Práve v tomto období môžeme vidieť vplyv Jamamota a jemu podobných mysliteľov na formovanie japonského militarizmu. To však objasníme neskôr.
 
Z uvedeného teda vyplýva, že samurajská morálka nebola len záležitosťou bezcitných vrahov ale najmä po roku 1600 nadobudla výraznejší humánny rozmer. Vedenie štátu filozofický a osobnostný rozvoj samurajov podporovalo, keďže prispievalo k stabilite krajiny. Na druhej strane nesmieme mieriový charakter tokugawskej vlády pripisovať len filozofickému rozjímaniu. V prvom rade mal šógunát premyslený systém ako eliminovať hrozbu rebélií, keďže samurajské kniežatá museli väčšinu roka tráviť na dvoje šóguna v Ede (dnešnom Tokiu) – tým sa eliminovalo nebezpečenstvo organizácie povstaní. Rovnako k tomu prispieval aj prepracovaný administratívny systém krajiny. Ak sa čitateľ zaujíma o problematiku bušida hlbšie, odporúčam mu kliknúť na nasledujúce linky: http://users.tkk.fi/~renko/hag1.html - voľne dostupný, kompletný anglický preklad „Hagakure“, http://www.theaow.info/japan/ - voľne dostupný, kompletný anglický preklad „Knihy piatich kruhov“.

Myslím si, že bude užitočné ak v závere týchto úvah o bušide zacitujeme niekoľko myšlienok z knihy „Bušidó – Duch Japonska“ (http://www.gutenberg.org/etext/12096 ) od japonského profesora Inazo Nitobeho, ktorý v roku 1920 stál pri zrode Spoločnosti národov a dlhé roky pôsobil ako asistent generálneho tajomníka. Jeho kniha vyšla v roku 1900 a rýchlo sa stala bestsellerom, ktorý bol základnou príučkou pre západných štátnikov a politikov, ktorí chceli pochopiť mentalitu vzdialeného Japonska.

„Hrdinnost, síla, pevnost, neohroženost a zmužilost, tyto vlastnosti, které mladé povahy nejvíce lákají a které příkladem i výchovou mohou býti pěstovány, byly, správně řečeno, národními ctnostmi, o něž mládež naše záhy zápasila. Již u prsu matky slyšelo děcko příběhy válečného hrdinství. A pláče-li dítě bolestí, konejší je matka slovy: "Jaký jsi zbabělec! Kdo by plakal pro takou maličkost! Co bys dělal, kdyby ti byla v bitvě ruka useknuta? A co teprve, když bys byl nucen k seppuku“? (seppuku - rituálna samovražda nariadená pánom kvôli zlyhaniu samuraja, u nás známa pod nesprávnym názvom harakiri)"

"Budeš směšný," "Bude to ostudou pro tebe," "Nestydíš se?" tak mluveno k mladému hříšníku, aby byl k dobrému chování přidržen. Taková narážka na jeho čest dotkla se nejjemnějšího místa dětského srdce, tak jakoby již ze života matky čest bylo sálo. Vskutku pocit hanby pokládám za prvé znamení mravního sebevědomí. Neboť hanba jest jako rána na kůře stromu, s dobou roste místo aby zanikala. "Stud jest původem vši ctnosti, dobrých mravů a dobré morálky." Tento strach před hanbou byl tak veliký, že ačkoliv nemáme v řeči naši tak jadrných slov, jako ona, která Shakespeare uvádí a vkládá do úst Norfolkových, přece vznášel se jako Damoklův meč nad hlavou každého Samuraje a často i chabý charakter zaujal. Ve jménu cti byly zhusta konány věci, které v kodexu Samurajů nemohou dojíti ospravedlnění. Nejmenší a často jen domyšlená urážka zranila horkokrevného chlubila a vtiskla mu do ruky meč k nesmyslnému činu, ku prolití mnohé nevinné krve. Příhoda dobromyslného občana, který jednoho Buši upozornil na blechu po zádech jeho hopkající a v odměnu za to ve dví byl rozpolcen, jest toho důkazem.“
 

"Když čest jest ztracena, smrt jest osvobozením. Smrt jest jen bezpečným útulkem proti infamii." Smrt ve spojení s čestnou otázkou byla Bušidem uznávána za klíč ku rozřešení tak mnoha zamotaných problémů. Přirozená smrt zdála se proto Samurajům příliš prostou a nepřáli si jí. Odvážím se i tvrditi, že někteří dobří křesťané, jsou-li jen počestní, doznají, že vznešený klid, s jakým Cato, Brutus, Petronius a mnoho jiných mužů starého věku přetnuli svoji životní dráhu, naplňuje je podivením, ne-li positivním úžasem.“
 

Vliv Bušidy jest dosud tak zřejmý, že každý může jej najíti. Pohled do japonského života vás o tom přesvědčí. Čtěme Lafcadio Hearna, tohoto nejvýmluvnějšího a nejvěrohodnějšího vykladatele japonského ducha, a nalezneme v činech jeho příklad vlivu Buši-dova. Nesmírná přívětivost našeho lidu, která jest dědictvím po rytířství, jest příliš dobře známa, než abych ji zde znovu uváděl. Fysická vytrvalost, síla a udatnost malého Japonce mohly býti oceněny v čínsko-japonské válce18.3. "Jest některý národ věrnější a vlastenečtější?" tak zněla otázka mnohých po našich vítězstvích. "Nikoliv není," musíme děkovati za hrdou tuto odpověď svým rytířským pravidlům. povahy. Naše přehnaná citlivost a nedůtklivost jest plodem naší přísné ctižádostivosti, a jsme-li domýšlivi, jak tvrdí o nás někteří cizinci; pak jest i vlastnost tato pathologickým výhonkem cti.“



 
< Predchádzajúca