1.3 Pád šógunátu - westernizácia a militarizácia pred 2.svetovou vojnou
 
Spoločenský systém vytvorený tokugawským šógunátom začal byť koncom 17. stor. neefektívnym. Samuraji, ktorí stáli na vrchu sociálnej pyramídy začali byť čoraz menej produktívni, keďže ich bolo viac ako príležitostí na uplatnenie. Na druhej strane začal narastať vplyv obchodníkov a remeselníkov, ktorí boli na nižších stupňoch spoločenského rebríčka. Tým začal nepozorovane kvasiť proces, ktorý vyvrcholil pádom šógunátu.

K odporu voči spoločenskému zriadeniu nevedomky prispel v roku 1720 liberálny šógun Jošimune Tokugawa, ktorý zrušil zákaz na dovoz kníh zo Západu. Jošimune mal veľký záujem o európske záležitosti. Jeho záujem bol najmä pragmatický, pretože sa pokúšal predísť roľníckym vzburám. Z tohto dôvodu sa snažil najmä v hospodárstve aplikovať viacero európskych poznatkov, ktoré získaval od holandských obchodníkov. Tieto prevzaté poznatky a informácie dostali prozaický názov „holandské učenie“. Jošimuneho nástupcovia však k „holandskému učeniu“ až takú náklonnosť neprejavovali, pretože podľa nich ohrozovalo stabilitu štátu založenú na ideách kozmickej harmónie a podriadenosti cisárovi. Štúdium u Holanďanov sa stalo záujmom skupiny intelektuálov, ktorí svoje aktivity museli pred oficiálnou mocou tajiť. Ďalším nezamýšľaným dôsledkom Jošimuneho politiky bolo reakčné správanie mnohých japonských učencov, ktorí začali vyzdvihovať všetko „japonské“ a niektorí z nich dokonca začali o Japonsku hovoriť ako o „pravej ríši Stredu“ (za ríšu Stredu vždy samu seba považovala Čína – išlo tak nielen o reakciu voči všetkému európskemu ale aj čínskemu – jednoducho voči všetkým cudzím vplyvom). V tomto období môžeme vybadať prvé zárodky japonského nacionalizmu a šovinizmu.

V roku 1825 učenec Seišisai Aizawa napísal slávny traktát „Nové tézy“. Tvrdil v nich, že kresťanstvo je zlo a západní barbari sú „diviaci a vlci“, ktorých treba zlikvidovať, len čo sa dotknú japonského pobrežia. Paradoxne bol Aizawa horlivým študentom „holandského učenia“. Patril však medzi tých, ktorí študovali európske myslenie, aby potvrdili nadradenosť všetkého japonského. Aizawa dospel k názoru, že sila európskych národov má korene v kresťanstve, kvôli ktorému sú európski poddaní prirodzene poslušní svojmu panovníkovi. A to vďaka viere v jedného Boha. Japonsko teda potrebuje vlastné štátne náboženstvo s cisárom ako najvyšším kňazom. Na tento cieľ sa šintoizmus ako najstaršia japonská viera mal pretransformovať z prírodného náboženstva s mnohými bohmi na národnú vieru, ktorá spojí všetkých Japoncov pod jednou cisárskou strechou. Bohyňa Slnka, ako posvätná pramatka, mala byť uctievaná ako obdoba kresťanského Boha. 

Čoraz viac Japoncov si napriek reakčným tendenciám začalo uvedomovať zaostalosť Japonska voči zvyšku sveta. Obrovským šokom boli 40.roky 19.stor. kedy sa do krajiny dostali správy o ponižujúcej porážke Číny v Ópiovej vojne. Nielenže sa ukázalo, aká zaostalá je Čína ale tiež ako je Japonsko zraniteľné. Stúpenci „holandského učenia“ sa začali čoraz viac zbližovať s rekčnými učencami typu Aizawa. Pod vplyvom rastúcej reakcie a nacionalizmu Japonci postupne preberali tie najhoršie a najagresívnejšie aspekty západného sveta, aby ich napodobňovali. Jedným z nich bola kolonizácia. Vynikajúci študent „holandského učenia“ z konca 18.stor., syn schudobneného samuraja menom Tošiaki Honda začal presadzovať myšlienky, že bez koloniálnej ríše nemôže národ dosiahnuť veľkosť. Tieto predstavy v priebehu desaťročí získavali čoraz väčšiu popularitu.

komodor Perry na audiencii u japonského cisára

Keď 8.7.1853 k japonskému pobrežiu priplával americký komodor Perry, krajina sa začala dostávať do čoraz väčšieho zmätku. Perry si silou vynútil otvorenie japonských prístavov a oficiálne nadviazanie obchodných stykov. Zaostalé Japonsko nemalo šancu „ponuku“ odmietnuť. Medzi ľudom nastala hystéria. Kniežatá z juhozápadu (ktoré prehrali v roku 1600 v rozhodujúcej bitke proti Tokugawom) využili situáciu a nacionalistické nálady podporované Aizowým myslením a postavili sa proti šógunátu s cieľom prinavrátiť moc cisárovi. Občianska vojna v rokoch 1868-1869 sa skončila víťazne pre pro-cisárske sily. Cisár bol presťahovaný do Tokia (premenované Edo), kde vystavali posvätnú svätyňu Jasukuni na pamiatku padlých za cisárstvo. Všetky kniežatá boli nútené prinavrátiť svoje panstvá pod cisársku správu. Samurajský stav bol oficiálne zrušený, čo vyvolalo sériu povstaní, ktoré boli ale rýchlo rozdrvené. Po cisárovom boku bola vláda vyhradená pre niekoľkých bývalých samurajov z juhozápadu. Títo oligarchovia sa snažili, aby si svoju moc ustrážili. Tým pádom bolo jasné, že demokracia v Japonsku nemá veľkú nádej na úspech. Čo bolo tiež veľmi dôležité bol fakt, že všetci oligarchovia zostali v mysliach samurajmi napriek oficiálnemu zrušeniu stavu.

Ústava bola ďalším problémom. Bola totiž zmesou pruského a japonského autoritárstva. Japonci si veľmi rýchlo vytvorili z militantných Prusov svoj vzor, keďže národná jednota pod pruskými cisármi bola nastolená vojenskou disciplínou a propagandou o germánskom duchu. Chybou japonskej ústavy bolo, že cisár v ktorého rukách sa mala formálne koncentrovať všetka zákonná moc, nebol v praxi najvyšším veliteľom armády. Od cisára sa neočakávalo, že bude priamo zapojený do politiky, mal stáť nad svetskými záležitosťami, zatiaľ čo vládna elita robila politické rozhodnutia v jeho mene. Japonské ozbrojené sily boli však viazané lojálnosťou len cisárovi a nie vláde. Výsledným efektom týchto konštitučných chýb bola rýchla militarizácia japonskej spoločnosti. Zdeformované myšlienky od Hondu, Aizawu a ďalších mysliteľov sa začali uplatňovať v praxi.
 

Karikatúra čínsko-japonskej vojny

V roku 1895 Japonsko vstúpilo do vojny s Čínou. V konflikte išlo o nadvládu nad Kóreou, keďže Kórejčania boli tradične podriadení čínskemu trónu a Japonci túžili po koloniálnej expanzii. Japonsko napriek početnej prevahe nepriateľa s prehľadom zvíťazilo, čo vyvolalo doma vlnu celonárodného nadšenia. Vládna politika systematicky viedla k tomu, aby sa samurajská etika a duch militarizmu zakorenili vo všetkých triedach spoločnosti. Pre prežitie národa sa stali základom dve vlastnosti – vojenská pripravenosť a výchova. Ďalším súperom sa stalo Rusko, ktoré odmietlo diskutovať s Tokiom o jeho záujmoch v Mandžusku. V roku 1904 Japonci na Rusov udreli pri Port Arthur. V priebehu roka Japonci zvíťazili, avšak víťazstvo malo tentoraz trpkú príchuť. Hospodárstvo kvôli vojnovej záťaži takmer skrachovalo. Napriek územným ziskom japonská spoločnosť ostro protestovala voči mierovým podmienkam sprostredkovaným USA. Rusko totiž nemuselo Japonsku platiť reparácie. Nová mladá generácia krmená hysterickým šovinizmom dávala o sebe počuť. Odchádzajúci oligarchovia, ktorí pomáhali cisárovi v návrate k moci si uvedomovali, že situácia sa im začína vymykať z rúk. Ich cieľom bolo totiž podporovať vojenského ale nie vojnového ducha Japonska. Miera šovinizmu a radikalizmu naďalej stúpala. Nacume Sóseki, najlepší spisovateľ svojej doby upozorňoval, že Japonsko smeruje ku kolektívnemu nervovému zrúteniu, keďže nebude vedieť nájsť správnu cestu pod vplyvom westernizácie. Sóseki mal pravdu. Starí bývalí samuraji určite nemali v úmysle svojou politikou nasmerovať krajinu do sebazničujúceho celosvetového vojnového konfliktu. Nedokázali iba Japonsko viesť v duchu západných liberálnych tradícií. Bolo by absurdné veriť, že štát, ktorý bol niekoľko storočí pod vojenským režimom, by bol za pár rokov schopný sa pretransformovať na plnohodnotnú demokraciu. Cisárova vláda robila iba to čomu verila – jej členovia boli odmalička vychovávaní ako bojovníci – preto bolo prirodzené, že verili hodnotám ako disciplína a prísna výchova a nie zásadám demokratického liberalizmu. Rovnakým spôsobom by sa dalo rozmýšľať aj o obyvateľstve, ktoré si len ťažko dokázalo predstaviť, ako má skutočná demokracia fungovať.   

mapa operácií v čínsko-japonskej vojne

V 20. rokoch boli už všetci starí oligarchovia (vrátane cisára Mucuhita) po smrti. Vtedy sa začal v politike boj medzi inštitúciami, z ktorých nijaká nedominovala. Cisárska vôľa sa opäť stávala len formálnym bezvýznamným hlasom tak ako za čias šógunátu. Aby sme však Japoncov nevykresľovali len ako bojachtivých fanatikov, treba spomenúť, že v rámci spoločnosti vždy existoval relatívne silný názorový prúd presadzujúci myšlienky skutočnej ústavnej vlády. Jedným z veľkých aktivistov bol Sakuzó Jošino, absolvent Právnickej fakulty Tokijskej cisárskej univerzity. Jošino čiastočne nadviazal na myslenie generácie Jukičiho Fukuzawu, ktorý bol v 19.stor. veľkým zástancom liberalizmu. Fukuzawa bol zakladateľom Univerzity Keió v Tokiu ale postupom času sa pri vzrastajúcej militarizácii spoločnosti rozhodol, že odíde do úzadia. Jošino bol socialista, ktorý sa angažoval najmä za humánne zaobchádzanie s Kórejčanmi, ktorých povstanie bolo v roku 1919 kruto potlačené (Kórea bola japonskou kolóniou po rusko-japonskej vojne). Napriek tomu, že bol humanista nemal v zásade námietky voči tomu, aby Japonci vládli svojim susedom. (to vychádzalo z predstáv o nadradenosti všetkého „japonského“) Z toho jasne vyplýva, že keď ani liberáli nebrojili proti expanzionizmu, neprekvapí nás agresívnosť japonskej zahraničnej politiky v neskoršom období. Hoci bol v roku 1923 schválený zákon, umožňujúci voliť všetkým mužom nad dvadsaťpäť rokov so stálym príjmom, o týždeň neskôr sa schválil aj Zákon na ochranu mieru. Ten zakazoval všetky verejné demonštrácie voči štátnemu zriadeniu. V roku 1929 sa premiérom stal Osači Hamaguči, predseda Pokrokovej strany. Tento liberál chcel dať ženám volebné právo, zlepšiť vzťahy s Čínou a zmierniť dusivú domácu atmosféru. V roku 1930 v Londýne podpísal dohodu, ktorá obmedzovala japonskú výstavbu vojnových lodí. Námorníctvo to rozzúrilo a Hamagučiho krátko na to zastrelil pravičiarsky militantný fanatik. Čoraz viac sa začalo hovoriť o expanzii do Číny. Vojne chcel zabrániť premiér Cujoši Inukai, ktorého zavraždila skupina námorných dôstojníkov. Tým boli všetky možnosti na liberalizáciu krajiny stratené, najmä keď liberáli boli zomknutí medzi militantnú pravicu a tvrdú ľavicu, proti ktorej sa efektívne zakročilo. Politiku začali ovládať skupinky dvoranov a vojenských dôstojníkov, ktorí sa často rozhodovali pod tlakom fanatických podriadených. Armáda si postupne presadila, aby mohla schvaľovať zloženie vlády. 

Posledný klinec do rakvy nádeji na mier zasadil filozof Kitaró Nišida. Skombinoval zen budhizmus s myslením Heideggera, Nieztscheho a Hegla. Najdôležitejším mal byť zmyslový priamy zážitok skombinovaný s Heglovým absolútnym duchom. Japonci podľa neho mali odhodiť svoje „malé egá“ a hľadať v cisárovi „jediný zdroj existencie“. Nišidovo myslenie bolo vyjadrené v oficiálnej ideológii „Kokutai no hongi“, ktorá vyhlasovala, že Japonci sú vďaka čistote svojho ducha (jasná vulgarizácia princípov šintoizmu) nadradení všetkým ostatným národom a úplne odlišní od národov Západu. Ich úlohou je zjednotiť celú Áziu pod cisárskou imperiálnou strechou. V Japonsku sa tiež začali šíriť antisemitské myšlienky prostredníctvom vplyvu Ruska, s ktorým sa Japonci dostali intenzívne do styku počas vojny z rokov 1904-1905. Napriek tomu, že o Židoch v Japonsku ani nechyrovali, začalo sa im pripisovať zbedačovanie Ázijčanov, za ktoré boli zodpovední spolu so západnými demokratmi.