1.4 Porážka vo vojne a následná pacifikácia
 
7.7.1937 sa napokon začala vojna s Čínou, ktorú Tokio ani len nevyhlásilo. V decembri 1937 sa Japonci dopustili barbarskej masakry v obsadenom meste Nanking. V nepredstaviteľných orgiách znásilnili, umučili a zavraždili okolo 250 000 žien, detí a mužov. Mnohí odborníci s odstupom času hľadali vysvetlenie v patologickej japonskej kultúre, ktorá bola výsledkom strnulej kasárenskej disciplíny v japonskej spoločnosti a tiež indoktrinácie o  rasovej nadradenosti. USA v reakcii na japonskú agresiu v Číne v januári 1940 zastavili Tokiu dodávky ropy a ďalších surovín. Japonsko sa však z Číny stiahnuť odmietlo a pod hospodárskym tlakom bolo nútené v decembri 1941 zaútočiť na USA. (Buruma I.: Zrod moderného Japonska 1853-1964, str. 14-101, Slovart, 2004)

Na začiatku bojových operácií voči USA mali Japonci relatívne dobré šance na víťazstvo. Dopustili sa však viacerých závažných chýb, ktoré z veľkej časti vyplývali z ich spôsobu myslenia. Základnou chybou bolo, že až do konca vojny výrazne podceňovali bojové schopnosti Američanov čo bolo prejavom ich pocitov nadradenosti a „samurajskej nadutosti“. Vyzdvihovanie samurajského kódexu cti bolo nákladné na ľudské zdroje, keď napr. každý kapitán potápajúcej lode išiel na dno spolu s ňou. Podľa štatistík týmto spôsobom Japonci stratili až 90% najvyšších námorných veliteľov. Ďalším problémom bolo, že slabosť japonských pilotov v porovnaní s americkými bola kompenzovaná zveličovaním o ich operačných úspechoch, čo sa malo využívať na pozdvihovanie morálky. Zveličované údaje však štáby brali reálne pri svojom plánovaní čo malo na japonskú armádu devastačné účinky. Prirodzene nemôžeme japonskú porážku pripisovať len na vrub samurajskej mentalite. Kľúčovým pre úspech USA bola najmä technická a materiálna prevaha. Japoncom napr. chýbalo také životne dôležité zariadenie ako radar, bez ktorého boli napoly slepí a napoly hluchí. (Macksey K.: Vojenské omyly Druhej svetovej vojny, str. 217-237, Perfekt, 2000)

mapa japonských operácií v 2.svetovej vojne

Ako všetci vieme 2.9.1945 bolo Japonsko nútené kapitulovať po jadrových útokoch na mestá Hirošima a Nagasaki. V roku 1946 boli všeobecné voľby a krajina bola pod okupačnou správou USA hoci ju oficiálne riadila japonská vláda. Američania chceli veľmi rýchlo očistiť spoločnosť od zhubných vplyvov feudalizmu. Preto začali s procesom premyslenej westernizácie, ktorá však na rozdiel od tej po roku 1867 mala byť kontrolovaná a mierumilovná. Múdrym krokom Washingtonu bolo, že cisár zostal formálne hlavou štátu hoci sa musel zriecť svojho božského pôvodu. Generál McArthur stojaci na čele okupačnej správy si prostredníctvom cisára chcel legitimizovať svoju autoritu. Cisár bol taktiež vyňatý z jurisdikcie Tokijského tribunálu pre vojnové zločiny. Westernizácia sa označovala termínom „demokuraší“ a spájala sa s tromi „S“ – sex, šport a kino (screen). V kinách kde sa premietali hollywoodske filmy napr. nesmeli byť vystrihované bozkávacie scény ako v predvojnových časoch. Cieľom bolo prekonať podľa Američanov feudálne vzťahy medzi mužom a ženou ale aj všeobecne na medziľudskej úrovni. Samurajské filmy, bojové umenia a uctievanie hory Fudži bolo zakázané. Namiesto toho sa Japonci zoznamovali s americkými športmi ako baseball. V roku 1947 dostalo Japonsko novú ústavu, ktorej deviaty článok predstavuje záväzok zrieknutia sa vojen. V decembri 1951 bola v San Franciscu podpísaná mierová aj bezpečnostná zmluva, na základe ktorej mohli na japonskom území zostať americké jednotky. Zmluva s USA vyvolávala počas 50. až 70. rokov série nepokojov a demonštrácií. Nesúhlasili s ňou najmä ľavicové kruhy, ktoré presadzovali názor, že by sa Japonsko malo zbližovať hlavne s ázijskými štátmi ako odčinenie za vojnové zločiny. Po etape turbulentného straníckeho vývoja v prvej polovici 50.rokov v roku 1955 bola sformovaná Liberálno-demokratická strana (LDP), ktorá vznikla ako koalícia voči Japonskej socialistickej strane. LDP vládla v Japonsku takmer nepretržite od roku 1955, pričom zvíťazila aj v posledných voľbách 2005.

Popri občianskych protestoch bolo pre Japonské povojnové dejiny ešte dôležité nadviazanie vzťahov s Čínou – teda s komunistickou Čínskou ľudovou republikou, ku ktorému došlo v roku 1972. S Taiwanom (Čínskou republikou) Japonsko nadviazalo vzťahy už v roku 1949 za čo si Tokio vyslúžilo hnev Pekingu. Napriek tomu po roku 1972 začali japonsko-čínske vzťahy rozkvitať a to hlavne po ekonomickej stránke. Peking totiž potreboval silného obchodného partnera po rozídení sa so ZSSR. Práve so ZSSR malo Tokio počas celej Studenej vojny napäté vzťahy. Dôvodom bol najmä spor o Kurilské ostrovy, ktoré sovieti počas vojny obsadili a doposiaľ ich Moskva odmieta navrátiť. Počas celej povojnovej éry japonské hospodárstvo rástlo závratnou rýchlosťou. Boom sa začal počas Kórejskej vojny, keď Japonci profitovali z toho, že vo veľkom zásobovali medzinárodné sily OSN.

svätyňa Jasukuni

Za niekoľko rokov dokázali predbehnúť mnohé západné krajiny v objeme HDP aj kvalite života a vyšvihli sa na druhé miesto najvyspelejších ekonomík sveta. 90. roky však boli poznačené finančnou krízou a nezamestnanosť sa vyšplhala na rekordnú úroveň. To vytváralo na veľké percento pracujúcich Japoncov obrovské sociálne a psychologické tlaky. Mnohí Japonci v posledných rokoch hovoria o vážnej spoločenskej kríze, keď obviňujú Ameriku, že z Japoncov vytvorila duchovne zdegenerovaný národ. Mnohí pociťujú nedostatok hodnôt a tradícií v dôsledku vplyvu západnej kultúry. Reakciou na tieto pocity je tiež snaha vnímať vlastnú minulosť v pozitívnom svetle. Čoraz častejšie sa objavujú názory, že Japonci bojovali v spravodlivej vojne, ktorej cieľom bolo priniesť prosperitu celej Ázii. Teda podobné názory aké šírila oficiálna propaganda vo vojnovom období. Tieto myšlienky priamo alebo nepriamo podporujú aj viacerí politici ako napr. bývalý premiér Džuničiro Koizumi (v úrade 2001-2006), ktorý opakovane navštívil svätyňu Jasukuni, v ktorej je pochovaných 14 vojnových zločincov triedy A. Hoci Koizumi japonský nacionalizmus otvorene nepodporoval, niektorými svojimi krokmi nahrával do karát šovinistickým živlom. Práve neschopnosť Japonska vyrovnať sa so svojou minulosťou je dôvodom napätia s Čínou a Kóreou.